Dlhé dejiny kultúrnych vojen (2. časť)

Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Milujte sa! 23/2011 → História

1. časť

Liberáli hlásali „oddelenie Cirkvi od štátu“, ale v podstate ich politika vôbec nesmerovala k oddeleniu, ale k podriadeniu Cirkvi „modernému“ , teda sekularizovanému štátu...

Silná vláda – stará láska liberálov

Myšlienka vytvorenia „nového človeka“, ktorú vypracovali a zavádzali francúzski revolucionári, mala svoje pokračovanie v 19. storočí v rámci „kultúrnych vojen“, ktoré prebiehali v Európe od Nemecka až po Portugalsko.

Tento názov sa odvodzuje od kulturkampfu (v doslovnom preklade „kultúrna vojna“), rozpútaného Bismarckom v 70. rokoch 19. storočia v Nemecku, ktorý u nemeckých liberálov našiel veľkú podporu. Nielen v Nemecku pojem slobody vtedajší liberáli stotožňovali s budovaním tzv. moderného štátu. Avšak hlavnou črtou tejto „modernosti“ bolo vyhlásenie neľútostnej vojny Katolíckej cirkvi, vnímanej ako stelesnenie „spiatočníctva a zaostalosti“. 

Aby štát mohol byť „moderný“ a zároveň slobodný, bola potrebná železná ruka štátu, ktorý v ďalších dejoch „kultúrnej vojny“ stále rozširoval oblasť svojich kompetencií. V 19. storočí došlo teda k tomu, že kategórie ako sloboda výberu vlastnej životnej dráhy (napr. cesta zasväteného života) alebo neobmedzené právo rodičov vychovávať vlastné deti takým spôsobom, ktorý je v súlade s ich svedomím (napr. výučba v cirkevných školách), začali liberálne kruhy z hľadiska vyššieho cieľa, ktorým bolo zavedenie – aj s pomocou mimoriadnych zákonov a policajného dozoru – „novej, lepšej kultúry“, pokladať za nepodstatné. Liberáli hlásali „oddelenie Cirkvi od štátu“, ale v podstate ich politika vôbec nesmerovala k oddeleniu, ale k podriadeniu Cirkvi „modernému“ – čiže sekularizovanému štátu...

Nemecký kulturkampf – spolupráca Bismarcka a liberálov

Proces zjednotenia Nemecka prebiehal súbežne s víťaznými vojnami zväčša protestantského Pruska s katolíckymi štátmi: Rakúskom (1866) a Francúzskom (1870). Táto skutočnosť spôsobila, že sa v mnohých liberálnych a aj protestantských kruhoch začalo tvrdiť, že nová Nemecká ríša nielenže potvrdila prevahu pruského vojska, ale aj kultúrnu prevahu protestantizmu nad zaostalou, zastaranou katolíckou kultúrou. Písali o tom najväčší vtedajší nemeckí historici (napr. G. Droysen, H. Sybel, H. Treitschke), pre ktorých boli víťazstvá Pruska pri Sadovej a Sedane zároveň aj víťazstvom „ducha roku 1517“ (teda ducha reformácie) nad „rímskym duchom“. V liberálnej a protestantskej tlači sa písalo, že v roku 1871 vzniklo „evanjelické cisárstvo nemeckého národa“ na rozdiel od katolíckeho Rímskeho cisárstva nemeckého národa, ktoré existovalo do roku 1806. Logika liberálov bola veľmi jednoduchá: keďže pruský (nemecký) štát potvrdil na vojnovom poli nadradenosť nad „rimančekmi“ (v týchto kruhoch pohŕdavý výraz pre katolíkov), bolo treba urobiť všetko pre to, aby sa ochránila nemecká vlasť pred nebezpečným „rímskym, mravne skazeným duchom“ a aby sa dodatočne vštepila zjednotenému Nemecku „vyššia“ (v zmysle protestantská a liberálna) kultúra. V roku 1872 sa v pruskom parlamente autor pojmu „kulturkampf“ Rudolf Virchow, jeden z najvýznamnejších nemeckých filozofov a zároveň liberálny poslanec, vyjadril: „Všetkému, čo je nenemecké, rímske a ultramontanistické, musíme odporovať […]; je to veľmi dôležitá úloha a nemôžeme sa v týchto časoch postaviť voči nej ľahostajne. Musíme zvíťaziť nad tou cudzou kreatúrou, ktorá sa nám vnucuje, a pritom sa tvári ako frakcia [katolíckeho „Centra“ – pozn. G. K.], ako samostatné teleso v našom parlamente.“

Ideologická zaujatosť liberálov sa stretla s úplne konkrétnym politickým záujmom Bismarcka, ktorému veľmi záležalo na politickom oslabení katolicizmu v Nemecku aj na oslabení samotnej Cirkvi. Pruský snem a nemecký Reichstag začali schvaľovať v 70. rokoch 19. storočia celý rad mimoriadnych zákonov, ktorých spoločným menovateľom bolo systematické vytláčanie Cirkvi zo vzdelávacieho systému a súčasne hlboké zasahovanie štátu do vnútornej autonómie Cirkvi (počnúc likvidáciou väčšiny reholí až po zasahovanie do seminárnej formácie klerikov).

Koncom 70. rokov 19. storočia bola v Prusku, v najväčšom štáte Nemeckej ríše, ktorý sa rozprestieral od Rýna až po rieku Pregoľu (preteká cez Kaliningrad), väčšina katolíckych biskupov alebo uväznená, alebo vyhnaná a stovky farností zostali bez kňaza (to znamenalo v praxi napríklad odobratie občianskeho práva na cirkevný sobáš či cirkevný pohreb).

V 80. rokoch 19. storočia sa Bismarck čiastočne stiahol a zmiernil reštrikcie namierené proti Cirkvi, ale ťažko tu hovoriť o úplnom odklone od antikatolíckej logiky „kultúrneho boja“. Napríklad až do roku 1917 platil na celom území ríše zákaz pobytu členom Spoločnosti Ježišovej, dokonca aj keď to boli Nemci.

Na územiach, ktoré boli pod pruskou nadvládou, kulturkampf nadobudol podobu ďalšieho rozšírenia politiky germanizácie poľského obyvateľstva. Pruská vláda (aj Bismarck osobne) si uvedomovala, že Cirkev nad Vartou a Vislou plní úlohu uchovávateľa poľských národných tradícií, jazyka a kultúry. „Železný kancelár“ sa však mohol presvedčiť, že „Prusi hovoriaci po poľsky“, ako nazýval Poliakov pod pruskou nadvládou, sa pridali na stranu prenasledovanej Cirkvi. Vytrvali aj pri svojich kňazoch, ktorých pruskí žandári vyháňali z farností, a aj pri uväznenom poznansko-gniezdnenskom arcibiskupovi Mieczysławovi Ledóchowskom. Podľa znalcov tejto tematiky sa o Bismarckovu porážku v kulturkampfe na území zabranom Pruskom vo veľkej miere pričinilo to, že vo všetkých spoločenských vrstvách sa v Poliakoch žijúcich na území Pruska zobudilo poľské národné povedomie.

Proticirkevná kampaň III. republiky

Bismarkov kulturkampf našiel veľmi rýchlo svojich nasledovateľov vo Francúzsku, ktoré sa v roku 1875 znova stalo republikou. V roku 1876 získali vo francúzskom parlamente väčšinu hlasov liberáli rôzneho zamerania, spojení v jednej veľkej „diecéze bez hraníc“ (teda v slobodomurárskych lóžach), ktorí ihneď pristúpili k schvaľovaniu protikatolíckych zákonov. Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia išlo predovšetkým, podobne ako v Nemecku, o odstraňovanie akéhokoľvek vplyvu Cirkvi na vzdelávanie mladých Francúzov. Vyšlo nariadenie, podľa ktorého malo byť školstvo verejné, bezplatné a svetské (teda protikatolícke).

Podľa tohto nariadenia sa taktiež patrične upravili školské učebnice. Odvtedy mali odzrkadľovať už len ideológiu, ktorá zodpovedala tvorcom obsiahleho programu sekularizácie Francúzska. Tento program bol založený na teórii existencie dvoch francúzskych štátov. Prvý predstavoval spiatočnícke Francúzsko, ktoré „iba sedí v kostole“, Francúzsko križiackych výprav, Bartolomejskej noci či Kráľa Slnka. Druhý zas Francúzsko pokrokové a civilizované, ktoré vzniklo po Francúzskej revolúcii vyhlásením I. republiky v roku 1792.

Pre uskutočňovanie takéhoto ideologického cieľa stálo za to, dokonca bolo potrebné obetovať základné občianske slobody. „Učiteľom nemôže byť človek, ktorý sa z vlastnej vôle oddeľuje od  spoločnosti a sľubuje, že s ňou nebude mať nič spoločné. (...) V momente, keď zaniká osobnosť občana, zanikajú tiež občianske výsady“ – takýto názor prezentoval v rokoch 1902 – 1905 francúzsky premiér Justin Lous Émile Combes, ktorý zastrešoval mimoriadne drastickú politiku sekularizácie Francúzska. Hromadne sa zatvárali katolícke školy, rehole z Francúzska sťahovali násilím. V mnohých prípadoch toto „proticirkevné čudáctvo Combesa“ (ako nazývali jeho politiku v súdobej poľskej tlači) nadobúdalo formu masového nasadenia polície a žandárov, ktorí systematicky obliehali kláštory či rehoľné domy. Veriaci laici často tieto domy bránili tak, že vytvárali okolo nich živý múr. Výrečný bol tiež pokrik: „Nech žije sloboda!“, ktorý neustále sprevádzal rehoľníkov, vyprevádzaných veriacimi do vyhnanstva.

Ako sme už uviedli, pokrok a civilizácia  mali byť zavádzané „krvou a železom“. A tiež za cenu špehovania „nelojálnych“ občanov. Combes odišiel z úradu v roku 1905 v atmosfére škandálu, ktorý vyvolala tzv. kartotéková aféra. Išlo o to, že premiér začal zbierať dôverné informácie o dôstojníkoch francúzskej armády. Z hľadiska bezpečnosti sekularizovaného štátu boli dôležité boli informácie o tom, či dôstojníci chodia na sväté omše, či ich deti navštevujú cirkevné školy, či majú v rodine kňazov atď. Aby to bolo pikantnejšie, zbieranie týchto údajov, ktoré sa potom zakladali do špeciálnej kartotéky, bolo zverené slobodomurárom. Dôstojníci, ktorí boli na základe týchto kartoték zatriedení ako „klerikálni“ (lebo napríklad chodili v nedeľu do kostola), nemohli počítať so služobným postupom. Už po Combesovom odchode v roku 1905 väčšina liberálov vo francúzskom parlamente presadila zákon o oddelení Cirkvi od štátu. Potvrdila doterajší „výdobytok“ sekularizovanej republiky a navyše pridala, že všetok cirkevný majetok (vrátane sakrálnych budov) prešiel do vlastníctva štátu. O kostoly sa odvtedy starali osobitné „kultové združenia“, ktorých členmi sa mohli stať všetci občania (vrátane ateistov). Predtým, ako mali tieto združenia prebrať kostoly, sekularizovaný štát uskutočnil v rokoch 1906 až 1907 tzv. inventúru cirkevného majetku. Úradníci za prítomnosti žandárov chceli urobiť inventarizáciu všetkého majetku v kostole, dokonca aj vo vnútri svätostánku. V mnohých oblastiach vo Francúzsku vytvárali veriaci okolo kostolov živé múry, pretože im takto zamýšľanou „inventarizáciou“ hrozilo jednoducho znesvätenie. Medzi obrancami kostolov pred funkcionármi sekularizovaného štátu boli obete na životoch.

Protikatolícka tvár risorgimenta

V románskych štátoch sa liberálny „kultúrny boj“ roztiahol na niekoľko desiatok rokov, pričom sa začal v polovici 19. storočia. Na Apeninskom polostrove prebiehal súčasne s politickým zjednocovaním Talianska, počas ktorého Piemont násilím pripájal k sebe ďalšie štáty (vrátane vyše tisíc rokov existujúceho cirkevného štátu). Protektorom tejto činnosti bol od 50. rokov 19. storočia premiér Piemontu Emilio Cavour. Tento liberálny politik (a zároveň slobodomurár) bol nielen autorom úspešnej stratégie rozširovania vplyvu svojho štátu v rámci Talianska, ale tiež tvorcom nového hesla: „Slobodná Cirkev v slobodnom štáte,“ ktoré malo byť jeho devízou v postoji k vzťahu štát – Cirkev. Keď sa však pozrieme na konkrétne politické rozhodnutia, ktoré Cavour a jeho nástupcovia po konečnom zjednotení Talianska v roku 1871 v tejto oblasti robili, treba povedať, že išlo iba o prázdnu propagandu. Práve za vlády Cavoura sa v rokoch 1850 až 1855 v Piemonte prijal celý rad zákonov a uskutočnilo sa veľa akcií, v rámci ktorých bol cirkevný majetok prevedený na štát. Ako vždy zástancom oddelenia Cirkvi od štátu išlo predovšetkým o oddelenie Cirkvi od jej majetku.

Takáto politika, ako som už spomínal, sa praktizovala aj po zjednotení Talianska. V 70. rokoch 19. storočia sa ďalšie talianske vlády pozorne prizerali nemeckému kulturkampfu a inšpirovali sa týmito praktikami spoza Álp. Zavádzali napríklad povinné civilné sobáše a vylučovali Cirkev zo vzdelávacieho systému. Program risorgimenta (politického zjednocovania Talianska) bol teda hlboko poznačený antikatolicizmom, predovšetkým odporom k pápežstvu. Nasledujúcim pápežom v 19. storočí vodcovia risorgimenta, často to boli karbonári alebo slobodomurári, vyčítali protivlastenecký postoj, teda neochotu zapojiť sa do vojny za zjednotenie, ale to by v praxi znamenalo napríklad to, že rímsky biskup by vyhlásil vojnu katolíckemu Rakúsku alebo katolíckemu kráľovstvu Bourbonovcov na Sicílii. Je samozrejmé, že ani jednému pápežovi to nemohlo zísť na um, nieto ešte to aj uskutočniť.

„Kultúrna vojna“ na Pyrenejskom polostrove

Za Pyrenejami sa so sekularizáciou začalo v roku 1910 v Portugalsku. Ozbrojeným prevratom bola zvrhnutá monarchia a vláda prešla do rúk protikatolícky nastavených republikánov, ktorí krátko po získaní moci pristúpili k realizácii vlastnej verzie „kultúrnej vojny“. V Portugalsku bol jej hlavným architektom a vykonávateľom Alfonso Costa, ktorý neskrýval svoje nadšenie z osoby a politiky francúzskeho premiéra E. Combesa (preto ho aj prezývali „malý Combes“, s ktorým ho okrem toho spájala aj príslušnosť k slobodomurárom).

Ešte v roku 1910 bola z Portugalska vyhnaných väčšina reholí (ako prví sa dostali na rad jezuiti, ktorí boli pre všetkých stúpencov sekularizácie tŕňom v oku), boli skonfiškované cirkevné majetky, kňazi boli vykázaní z armády a z nemocníc, zo všetkých verejných budov boli odstránené kríže.

Pod trestom odňatia slobody bol zakázaný dokonca aj „ostentatívny kult“. Pod tento paragraf spadali všetky procesie (napr. z príležitosti Božieho Tela), ale aj verejná modlitba ruženca. V roku 1911 bolo podľa francúzskeho príkladu verejne uzákonené oddelenie Cirkvi od štátu. Všetky protesty Cirkvi boli tvrdo potláčané. Koncom roka 1911 Portugalsko nemalo ani jedného biskupa. Všetci na čele s lisabonským patriarchom boli republikánskou vládou vyhnaní. Zjavenie Panny Márie vo Fatime v roku 1917 bolo preto dvojitým zázrakom. Panna Mária povzbudzovala veriacich k modlitbe ruženca napriek tomu, že išlo o skutok, ktorý bol vtedajšou svetskou vládou zakázaný. Tento fakt aj vysvetľuje, prečo sa vtedajšia moc tak veľmi snažila tieto udalosti vo Fatime zatajiť, zosmiešniť alebo poprieť.

V Španielsku sa radikálna protikatolícka politika začala praktizovať vo chvíli vyhlásenia republiky v roku 1931. Postup sa neodlišuje od iných, už vyššie uvedených príkladov (likvidácia reholí, konfiškovanie cirkevných majetkov, sekularizácia školstva). Ale v roku 1936 nastala nová fáza tejto „politiky“ – išlo o fyzické zbavovanie sa veriacich ľudí (počnúc biskupmi a kňazmi; v rokoch 1936 až 1939 zahynulo približne 7000 duchovných). Prenasledovanie španielskej cirkvi v rokoch 1936 – 1939 treba vnímať ako prelom v komunistickej verzii sekularizačnej politiky. Na dedičstvo republikánskej „kultúrnej vojny“ ešte pred vypuknutím občianskej vojny v Španielsku dnes nadväzuje politika tzv. zapaterizmu.

Grzegorz Kucharczyk

1. časť

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!