Dlhé dejiny kultúrnych vojen (1. časť)

Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Milujte sa! 22/2011 → História

2. časť

Diktátorský režim relativizmu, ktorý ovláda súčasnú európsku politiku a kultúru, je fenomén, pred ktorým nás systematicky varuje pápež Benedikt XVI. (aj nedávno počas svojej apoštolskej návštevy vo Veľkej Británii). Je to pokračovanie „kultúrnej vojny“, ktorá na našom kontinente prebieha takmer nepretržite od roku 1789.

Kulturkampf (kultúrna vojna) neprebiehala len v Nemecku za Bismarcka, ale mala svojich horlivých nasledovateľov aj vo Francúzsku, Taliansku, Portugalsku a Španielsku. Môžeme si všimnúť, že tento jav sa dotkol predovšetkým katolíckych krajín (alebo krajín, v ktorých katolíci tvorili veľkú časť spoločnosti – ako napr. v Nemecku po roku 1871). Vo všetkých krajinách kultúrna vojna nadobudla formu ostrého boja rôznych liberálnych prúdov, ktoré podporoval štátny režim (vo Francúzsku, Taliansku či v krajinách na Iberskom polostrove a v Bismarckovom Nemecku), proti Katolíckej cirkvi. Všetko bolo podfarbované propagačnými sloganmi o „pokroku“, „šírení skutočnej vzdelanosti“ a o „slobode“. Avšak práve tej poslednej bolo vo všetkých kultúrnych vojnách najmenej. Od Sprévy až po Tág zavádzal slobodu – ako ju chápali vtedajší liberáli – železnou rukou štátny režim, ktorý mal čoraz väčšie kompetencie. V kultúrnych vojnách tak v 19. storočí, ako aj v súčasnosti boli a sú niektoré práva – ako napr. sloboda pri výbere životného povolania (napr. rehoľného povolania) alebo neobmedzené právo rodičov vychovávať svoje deti podľa svojho svedomia (napr. v cirkevných školách) – pokladané za nepodstatné vzhľadom na vyšší cieľ, ktorým je zavedenie „novej, lepšej kultúry“ pomocou osobitných zákonov a policajnej kontroly.

Predobrazom takejto štátom riadenej odluky kresťanstva od spoločnosti bola Veľká francúzska revolúcia, ktorá sa odvolávala na ľud, hoci nezohľadňovala jeho záujmy. Protikresťanská tvár Francúzskej revolúcie čerpala bezprostredne z ateizmu predrevolučného osvietenstva. Voltaire hovorieval, že „treba zničiť túto ničomnosť“. Je zrejmé, že autor Candide a jeho žiaci, ktorí vo Francúzsku vládli po roku 1789, pokladali za „ničomnosť“ kresťanstvo. Motto Voltaira, ktorý mimochodom napísal Rozpravu o tolerancii, rozvinul počas Francúzskej revolúcie jeden z členov klubu jakobínov, ktorý sa v roku 1795 takto prihovoril svojim spolustraníkom: „Áno, občania, náboženstvo nie je možné zosúladiť s režimom slobody. Cítite to rovnako ako ja. Slobodný človek sa nikdy neskloní pred kresťanskými bohmi. Kresťanské dogmy, rituály, tajomstvá a morálku republikán nikdy neprijme... Vráťte nám pohanských bohov. Chceme si uctievať Jupitera, Herkulesa či Pallas Aténu. Nechceme už toho rozprávkového stvoriteľa sveta... Nechceme už toho nepochopiteľného Boha, ktorý vraj všetko preniká.“

Autorom týchto slov nie je nik iný ako preslávený markíz de Sade, známy svojím zvráteným sexuálnym životom (z jeho mena sa odvádza názov istej úchylky), za ktorý bol na žiadosť svojej rodiny na istý čas väznený v Bastile. V tejto súvislosti nadobúda zbúranie tejto pevnosti celkom iný význam.

Keď de Sade vyslovil tieto slová, revolučná politika namierená proti Francúzsku, „prvorodenej dcére Cirkvi“, trvala už päť rokov. Prvá rana bola namierená samozrejme proti Cirkvi. Už v roku 1789 boli znárodnené všetky cirkevné majetky, ktoré poslúžili, podobne ako v Anglicku v 16. storočí, za základ bohatstva novej, republikánskej aristokracie. Vydávali sa pokladničné poukážky (asignáty), ktoré boli kryté znárodneným cirkevným majetkom. Revolučné Národné zhromaždenie zrušilo vo februári 1790 všetky dovtedy platné francúzske zákony a 15. augusta 1791 (dátum veľkého cirkevného sviatku nebol zvolený náhodne) zakázalo kňazom nosiť reverendy. V septembri 1793, keď vrcholil hrozný jakobínsky teror, Republika schválila „zákon o podozrivých“, ktorý umožňoval gilotínovať aj ľudí, ktorí mali „aristokratické názory“. Medzi ne patrila aj účasť na svätej omši, ktorú v súkromných domoch slúžili kňazi (tzv. odpadlíci), ktorí nezložili prísahu vernosti a neuposlúchli Občiansku ústavu duchovenstva.

Občianska ústava duchovenstva bola pokusom ustanoviť vo Francúzsku schizmatickú cirkev, ktorá by nepodliehala Rímu. Z katolíckych kňazov (vrátane biskupov) urobila štátnych funkcionárov, ktorých volili všetci obyvatelia danej oblasti – departementu (diecézy zodpovedali administratívnym územným celkom) bez ohľadu na to, či boli veriaci a či ateisti. Pápež Pius VI. 10. marca 1791 ofi­ciálne odmietol a odsúdil takéto revolučné uzurpovanie si právomocí. Kráľ Ľudovít XVI. Občiansku ústavu podpísal, ale považoval ju za kvapku, ktorá preliala kalich horkosti, o čom píše vo svojom liste, ktorý zanechal krátko pred svojím neúspešným útekom z Paríža.

Občianska ústava duchovenstva bola prelomová aj preto, lebo bola zámienkou na rozpútanie ďalšej vlny násilia proti duchovenstvu, ktoré ju neprijalo a zostalo verné pápežovi. 27. mája 1792 republika schválila nariadenie o deportácii všetkých kňazov („odpadlíkov“), ktorí odmietli zložiť prísahu, a 18. marca 1793 im republika určila trest smrti. Trest smrti postihoval aj obyvateľov, ktorí takýchto kňazov ukrývali alebo sa s nimi zúčastňovali na pobožnostiach či prijímali od nich sviatosti. „Lyonský kat“, jakobínsky komisár Chalier, sa v roku 1793 vyjadril: „Kňazi sú jedinou príčinou nešťastí vo Francúzsku. Revolúcia, ktorá je víťazstvom osvietenstva, sa s odporom pozerá na príliš dlhú smrteľnú agóniu týchto naničhodníkov.“

Mučeníci Francúzskej revolúcie

Odhaduje sa, že počas Francúzskej revolúcie položilo svoj život za vieru asi 3000 katolíckych kňazov. V roku 1793 bol jedným z týchto mučeníkov kňaz Julien d’Herville, jezuita, ktorý nezložil prísahu. V spisoch orleánskeho Revolučného tribunálu nájdeme zápis: „Našli sa uňho všetky predmety slúžiace na šírenie fanatizmu a povier: škapuliar s dvoma medailónmi, malá okrúhla nádobka so začarovaným chlebom (čiže premenené hostie – pozn. G.K.), páska, na ktorej bol pripevnený veľký strieborný kríž, strieborné srdce a krištáľový relikviár.“

Danton nahováral svojich kolegov z revolučného Konventu, aby všetkých „neústupčivých kňazov“ naložili na loď a vysadili na nejakej pláži v Taliansku, ktoré je „vlasťou fanatizmu“. Nakoniec im však určili tropickú oblasť Francúzskej Guyany, ktorá sa zmenila na miesto vyhnanstva a mučeníctva pre tých, čo nezložili prísahu. Vyše polroka (od konca roku 1793) čakalo na takýto osud vyše 800 kňazov, ktorí boli zhromaždení na lodiach v prístave v Bordeaux. Boli natlačení v neľudských podmienkach, bez potravín, liekov a základných podmienok pre ľudskú existenciu a čakali na zaoceánsku plavbu. V týchto podmienkach zomrelo až 547 kňazov z celkového počtu 829. Vytrvali vo viere aj napriek takémuto týraniu. Spoločne sa modlili a spovedali. 1. októbra 1995 pápež Ján Pavol II. blahorečil 64 z nich. Vo svojej homílii počas slávnosti blahorečenia Svätý Otec povedal: „V krajnom utrpení si zachovali ducha odpustenia. Jednota viery a jednota vlasti boli pre nich dôležitejšie než všetko ostatné.“

Tu sa však nekončí martyrológium Cirkvi z obdobia francúzskeho osvietenstva. Vo februári 1984 Ján Pavol II. blahorečil 99 mučeníkov z Angers, ktorí boli obeťami krvavého potlačenia nepokojov v provincii Vendeé. Medzi nimi bolo blahorečených 11 kňazov a 3 rehoľné sestry. Ján Pavol II. takto pokračoval v diele svojich predchodcov. V roku 1906 svätý Pius X. blahorečil 16 karmelitánok z Compiègne, ktoré boli popravené v období protikresťanskej politiky republikánskej vlády (1793 – 1794). Na miesto popravy ich dopravili na vozoch pre dobytok. Všetky rehoľníčky spievali Miserere (Žalm 51) a Salve Regina (Zdravas’, Kráľovná). Pri pohľade na popravisko zaspievali Veni Creator Spiritus (Príď, Duchu Svätý) a nahlas si obnovili svoje krstné aj rehoľné sľuby.

Osobitnú skupinu medzi mučeníkmi z obdobia Francúzskej revolúcie tvoria laici, ktorých revolučné orgány popravili za prejavy milosrdenstva voči duchovným osobám a za ich ukrývanie vo svojich domoch. Niektorí z nich boli blahorečení ako mučeníci (napr. mučeníci z Angers), ale väčšina z nich sú bezmenní svätci. Mená niektorých však poznáme: napr. 80-ročnú vdovu Annu Leblancovú a jej 60-ročnú dcéru Anastáziu, ktoré boli odsúdené na smrť 1. júla 1794. Ich „zločin“ spočíval v tom, že skrývali u seba kňaza Augustina Clecha z diecézy Tregnier. Ďalšou mučenicou je Mária Gimetová, robotníčka z Bordeaux, ktorá s pomocou Márie Bouquierovej (ktorá pracovala ako slúžka) skrývala vo svojom dome troch kňazov: Jeana Moliniera (z diecézy Cahors), Louisa Sourya (z diecézy Limoges) a Jeana Lafond de Villefumadea (z diecézy Perigueux). Zdôvodnenie rozsudku smrti pre tieto ženy znie: „Súhlasili s protirevolučnými postojmi kňazov, ktorí nezložili prísahu, chválili sa tým, že ich skrývali, a niekoľkokrát zopakovali, že je lepšie poslúchať Boží zákon než ľudský. Nenašli sa nijaké poľahčujúce okolnosti (napr. plebejský pôvod obvinených).“

Zničiť pápežský Rím

Osobitne treba hovoriť o nepriateľských činoch revolučného štátu (tak republiky, ako aj prvého cisárstva, ktoré vychádzalo z „ideálov roku 1789“), namierených proti Apoštolskej stolici a jednotlivým pápežom. Už v roku 1790 bol Avignon (dovtedy pápežský majetok) pripojený k Francúzsku. Okrem iného bola vyhlásená aj vojna proti pápežovi a schválená Občianska ústava duchovenstva. Vo chvíli bleskovej ofenzívy generála Bonaparteho v Taliansku v roku 1796 prešla republika od slov k činom. O dva roky neskôr, 1. februára 1798, obsadili francúzske vojská pod vedením generála Bertiera pápežský Rím. Krátko nato nasledoval ďalší krok. Rímsky ľud (čiže najaktívnejší členovia slobodomurárskych lóží pod bdelým dohľadom spriaznených armád spoza Álp) „spontánne“ vyhlásil vznik Rímskej republiky, čím zrušil vyše tisícročný Pápežský štát. Aby to bolo dostatočne pokorujúce, toto rozhodnutie ohlásili na výročie zvolenia pápeža Pia VI., 15. februára 1798.

Francúzski revolucionári vyhnali vyše osemdesiatročného chorého Pia VI. z Ríma a umiestnili ho do pevnosti Valence, kde žil v krutých podmienkach. Pápež Pius VI. zomrel 29. augusta 1799. Ako svoje posledné slová vyriekol modlitbu: „In te Domine speravi, non confundar in aeternum“ („V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky“). Republikánsky vyslanec informoval o tom parížsky Direktoriát takto: „Ja, nižšie podpísaný obyvateľ, potvrdzujem, že zomrel nejaký Braschi Giovanni Angelo, ktorý vykonával zamestnanie pápeža a mal umelecké meno Pius VI.“ A na konci napísal: „Pius VI. a zároveň aj posledný.“

Ešte pred pápežovou smrťou vyjadril podobné nádeje generál Napoleon Bonaparte, budúci francúzsky cisár. Svojmu bratovi Jozefovi, ktorý bol francúzskym veľvyslancom v Pápežskom štáte, napísal: „Keď pápež zomrie, treba urobiť všetko pre to, aby nebol zvolený ďalší a aby vypukla revolúcia [v Pápežskom štáte].“ Ďalšieho pápeža, ktorý prijal meno Pius VII., konkláve zvolilo nie v Ríme, ale v Benátkach. S ním Bonaparte, už ako prvý konzul, uzavrel v roku 1801 konkordát, ktorým sa skončila najhoršia vlna prenasledovania Cirkvi vo Francúzsku a ktorý umožňoval obnovu cirkevnej štruktúry. Korzičan, ktorý sa chystal byť následníkom cisára Karola Veľkého, potreboval pápeža na cisársku korunováciu v Paríži. Avšak celý čas považoval rímskeho biskupa za sebepodriadeného úradníka. Neprijímal nijaký odpor a vyžadoval si úplnú poslušnosť. Keď sa v roku 1809 Pius VII. „osmelil“ vyjadriť svoj nesúhlas s krutou vojnou, ktorú cisárstvo viedlo proti katolíckemu Španielsku, francúzsky cisár ho dal uväzniť a odviezť do Francúzska. Tam pápež žil ako cisárov väzeň až do jeho pádu v roku 1814.

Nové Francúzsko – nová kultúra a nový čas

Revolúcia chcela viac než len zničiť kresťanskú tvár Francúzska. Namiesto „najstaršej dcéry Cirkvi“ malo vzniknúť „nové Francúzsko“ a „noví Francúzi“. Každého, kto vyčnieval z „republikánskej miery“, „upravila“ gilotína. Nejednalo sa však len o ľudí. V roku 1793 sa Konvent na jednom zo svojich zasadnutí vážne zaoberal projektom jedného z jakobínskych poslancov. Poslanec navrhol, aby sa v mene republikánskej rovnosti zbúrali všetky kostolné veže vo Francúzsku (súčasný Štrasburský súd by iste dodal, že vzhľadom na to, že na kostolných vežiach boli umiestnené kríže, jednalo sa o „narušovanie náboženskej slobody“). Projekt sa neuskutočnil, ale to nič nemení na skutočnosti, že Francúzska revolúcia bola obmenou radikálneho, protikatolíckeho obrazoborectva. V tomto období horlivci zničili (okrem iných aj nádhernú baziliku v Cluny) alebo vážne poškodili mnoho katedrál (okrem iného aj kráľovský portál parížskej baziliky Notre Dame a v Chartres). Z perly gotiky, kaplnky Saint Chapelle v Paríži (ktorú dal postaviť svätý Ľudovít IX. v 13. storočí ako relikviár pre tŕňovú korunu), urobili obilnú sýpku. Katedrálu v Chartres zachránil pred zbúraním istý obyvateľ, ktorý ju od republiky kúpil za cenu odpadu (dnes je katedrála zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V Bourges, kde sa nachádza ďalšia nádherná gotická katedrála, nariadila revolučná komisia zbúrať dva kostoly (vrátane katedrály), pretože „v situácii víťazstva filozofie treba zničiť všetky chrámy, ktoré svedčia o hlúposti našich otcov a uchovávajú poverčivú a šarlatánsku nádej“.

„Nový človek“ mal žiť v „novom“ (čiže protikresťanskom) čase. V takomto kontexte sa treba pozrieť na zavedenie nového, tzv. republikánskeho kalendára z roku 1792. Začiatkom novej éry mal byť dátum vyhlásenia Francúzskej republiky (22. september 1792), a nie Kristovo narodenie. Zrušila sa nedeľa ako aj všetky ostatné kresťanské sviatky. Namiesto sedemdňového týždňa revolucionári zaviedli desaťdňové dekády (išlo o popretie výnimočnosti nedele). Fabre d’Eglantine, jeden z navrhovateľov republikánskeho kalendára, povedal: „Dlhodobé používanie gregoriánskeho kalendára naplnilo pamäť ľudí mnohými predstavami, ktoré si dlho uctievali a ktoré sú aj dnes prameňom náboženských omylov. Preto je nevyhnutné nahradiť tieto predstavy, vyplývajúce z nevedomosti, rozumovou skutočnosťou a kňazskú dôstojnosť musí nahradiť pravda prírody.“

„Nového človeka“ mala „v republikánskych čnostiach“ vychovávať nová škola, na ktorú by Cirkev nemala nijaký vplyv, ale ktorá by bola celkom podriadená revolučnému štátu. Republikánsky vzdelávací systém mal vychádzať z jednoznačne protikresťanských princípov. Vyššie spomenutý teoretik a praktik revolúcie, markíz de Sade, hovorieval: „Francúzi, dajte (katolíckemu náboženstvu – pozn. G. K.) len prvé údery, zvyšok dokončí verejná osveta.“

Výsledok takejto „republikánskej výchovy“, ktorá formovala Francúzov počas obdobia jednej generácie (takmer 30-ročného obdobia od roku 1789 do 1815 – do návratu monarchie), najlepšie vystihujú slová Fjodora Dostojevského: „Ak sa kdekoľvek jedného dňa človek pokúsi založiť svoj život na ateizme, vytvorí niečo nesmierne odpudzujúce, slepé a neľudské, čo sa zrúti pod tiažou ľudského prekliatia.“

Generácia, ktorú vychovala a sformovala revolúcia (pričom prvé cisárstvo bolo jej pokračovaním), nestratila len prirodzenú nadväznosť na svoju dávnu kráľovskú minulosť, ale stratila predovšetkým kontakt so svojimi kresťanskými koreňmi – s „prvorodenou dcérou Cirkvi“, ktorou kedysi bola. Revolúcia nie je najhoršia pre to, čo ničí, ale pre to, čo vytvára.

Grzegorz Kucharczyk 

2. časť

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!