Jób

Späť na index Biblie

Predhovor o Jóbovi 1,1 - 2,10

A. Jóbov blahobyt 1,1-3

Job1

I. ¹ V krajine Hus žil istý muž, menom Jób. Bol to muž dokonalý a statočný, bál sa Pána a chránil sa zlého. ² (Narodilo sa mu sedem synov a tri dcéry.) ³ V jeho stádach bolo sedemtisíc oviec, tritisíc tiav, päťsto záprahov rožného statku a päťsto oslíc. Aj čeľade mal veľmi mnoho. Bol to muž, ktorý vynikal nad všetkých synov Východu.

B. Jóbova bohabojnosť 1,4-5

⁴ Jeho synovia často robili hostiny, každý v určitý deň vo svojom dome, a pozývali aj svoje tri sestry, aby s nimi jedli a pili. ⁵ No len čo uplynuli dni hodov, Jób si ich dal zavolať a obradne ich očisťoval. Vstal včasráno a podľa ich celkového počtu prinášal zápalné obety. Lebo Jób hovorieval: „Možno, že moji synovia zhrešili. Možno, že vo svojom srdci urazili Boha.“ A tak to Jób robil neprestajne.

C. Satan po prvý raz pred Bohom 1,6-12

⁶ Tu v ktorýsi deň prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan. ⁷ Pán povedal satanovi: „Skadiaľ prichádzaš?“ Satan odpovedal: „Chodil som krížom-krážom po zemi.“ ⁸ Pán povedal satanovi: „A všimol si si môjho služobníka Jóba? Niet mu rovného na zemi. Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého.“ ⁹ Satan odpovedal Pánovi: „Vari sa Jób zadarmo bojí Boha?! ¹⁰ A neurobil si ty sám akoby ohradu okolo neho, okolo jeho domu a okolo všetkého jeho imania?! Požehnávaš prácu jeho rúk a jeho čriedy zaplavili šíry kraj. ¹¹ Ale vztiahni ruku a zasiahni všetko jeho imanie, či ti nebude kliať do očí!“ ¹² Tu Pán povedal satanovi: „Hľa, všetko, čo má, je v tvojich rukách, iba jeho samého sa nedotkni!“ A satan sa vzdialil spred Pánovej tváre.

D. Boh skúša Jóba pohromami 1,13-19

¹³ Tak v ktorýsi deň jeho synovia a dcéry jedli a pili víno v dome svojho prvorodeného brata. ¹⁴ Tu prišiel k Jóbovi posol a zvestoval: „Kým záprahmi orali a oslice sa pásli vedľa, vpadli Sabejci, ulúpili ich a paholkov pobili ostrím meča. ¹⁵ Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil.“ ¹⁶ On ešte hovoril a už prichádzal iný a zvestoval: „Pánov oheň padol z neba, spálil ovce i valachov a pohltil ich. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil.“ ¹⁷ Aj on ešte hovoril a už prichádzal iný a zvestoval: „Chaldejci sa prihrnuli v troch tlupách, prepadli ťavy, ulúpili ich a pastierov pobili ostrím meča. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil.“

¹⁸ Ani on ešte nedopovedal a už prichádzal iný a zvestoval: „Tvoji synovia a dcéry jedli a pili víno v dome svojho najstaršieho brata. ¹⁹ A hľa od púšte sa strhla veľká víchrica, oprela sa o štyri uhly domu, takže sa zrútil na deti a zahynuli. Ja jediný som unikol, aby som ti to oznámil.“

E. Boh dal - Boh vzal 1,20-22

²⁰ Tu Jób vstal, roztrhol si odev, oholil si hlavu, padol na zem, klaňal sa ²¹ a povedal:

„Nahý som vyšiel z lona svojej matky

a nahý sa ta vrátim.

Pán dal, Pán vzal,

nech je Pánovo meno zvelebené!“

²² V tomto všetkom Jób nezhrešil a nevyriekol proti Bohu nič neprístojné.

F. Satan druhý raz pred Bohom 2,1-6

Job2

II. ¹ Tu v ktorýsi deň zasa prišli Boží synovia a postavili sa pred Pána. S nimi prišiel aj satan a postavil sa pred Pána. ² A Pán povedal satanovi: „Skadiaľ prichádzaš?“ Satan odpovedal Pánovi: „Chodil som krížom-krážom po zemi.“ ³ Pán povedal satanovi: „A všimol si si môjho služobníka Jóba, že mu niet rovného na zemi? Je to muž dokonalý a statočný, bojí sa Boha a chráni sa zlého. Podnes si zachoval svoju dokonalosť, a ty si ma popudil proti nemu, aby som ho bez príčiny trápil!“ ⁴ Satan odpovedal Pánovi: „Kožu za kožu! Všetko, čo človek má, dá za svoj život! ⁵ Ale vztiahni ruku a zasiahni jeho kosti a telo, či ti nebude kliať do očí!“

⁶ Tu Pán povedal satanovi: „Hľa, je v tvojich rukách, len jeho život ušetri!“

G. Boh skúša Jóba chorobou 2,7-10

⁷ Satan sa vzdialil spred Pánovej tváre a ranil Jóba ukrutným vredom od päty nôh až po temeno hlavy. ⁸ Takže Jób si vzal črepinu, aby sa mal čím oškrabovať, a utiahol sa na smetisko.

⁹ Jeho žena mu povedala: „Ešte sa držíš svojej dokonalosti?! Prekľaj Pána a zhyň!“ ¹⁰ On jej však povedal:

„Hovoríš, ako len hlúpe ženy hovoria.

Azda máme len dobré brať od Pána,

a zlé prijať by sme nemali?“

V tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami.

Časť prvá

Jóbove rozhovory s troma priateľmi 2,11 - 31,40

A. Návšteva troch priateľov

¹¹ Keď traja Jóbovi priatelia počuli o všetkom nešťastí ktoré ho postihlo, prišli každý zo svojho kraja: Elifaz z Temanu, Bildad zo Šuachu a Sofar z Naamatu. Uzhovorili sa, že mu pôjdu prejaviť sústrasť a potešiť ho. ¹² Už zďaleka ho videli, ale nepoznali ho. I zaplakali hlasno, roztrhli si odev a zvysoka si trúsili prach na hlavy. ¹³ Sadli si k nemu na zem, ale sedem dní a sedem nocí mu nik nepovedal ani slova, lebo videli, že jeho bolesť je nesmierna.

B. Jóbov prvý monológ 3,1-26

Job3

III. ¹ Potom Jób otvoril ústa a preklínal svoj deň: ² Takto bedákal:

Preklína deň svojho narodenia

³ Bár by zhynul deň, v ktorom som sa narodil,

aj noc, keď povedali: „Chlapca počala!“

⁴ Bár by sa ten deň zaraz v temravy obrátil

a Pán naň z nebies nepohliadol viac

a svetlo slnca mu už nesvitlo!

⁵ Bár by ho zmohli tône smrti, temnoty

a čierny oblak (bár) by ho prikvačil

i schvátili ho hrôzy zatmenia!

⁶ Bár by ten deň (navždy) pojali mrákavy,

by ku dňom rokov vôbec nepatril

a do počtu mesiacov neprišiel!

⁷ Bár by oná noc bola celkom neplodná,

by nezaznel v nej jasot radostný!

⁸ A bodaj by ju zaklínači prekliali,

hoc krokodíla schopní vydráždiť.

⁹ Bár by zhasli hviezdy za jej súmraku,

by na lúč svetla darmo čakala,

ba ani zora (čo) by jej nevzišla!

¹⁰ Veď neprimkla mi brány z lona matere

a spred očí mi biedy neskryla!

¹¹ Čo v lone matky hneď som vtedy neumrel,

buď po pôrode zaraz nezhynul?!

¹² Nač ma pritúlili kolená (otcove),

načo ma prsia (matkine) kojili?!

Radšej smrť ako taký život...

¹³ Mal by som pokoj, keby som bol hneď zadriemal,

a odpočinok, keby som bol usnul

¹⁴ tam spolu s kráľmi, s poradcami krajiny,

čo samoty si vopred stavali;

¹⁵ s kniežatmi, ktoré zlata mali dosť

a hroby svoje striebrom plnili.

¹⁶ Že ma nezahrabali jak nedochôdča,

jak nemluvniatko, ktoré nezazrelo svit!

¹⁷ Tam násilníci prestávajú zúriť

a oddychujú, čo nemajú síl;

¹⁸ aj zajatci tam život nájdu pokojný

a dozorcov hlas nepočujú viac.

¹⁹ Tam malí-veľkí sebe celkom rovní sú

a otrok pána pozbavený je.

²⁰ Prečo len dal svetlo úbožiakovi

a život takým, čo sú zatrpklí?!

²¹ Oni smrť si žičia, a ona nechodí,

hoc jak skrytý poklad ju hľadajú;

²² jasavú by pocítili radosť

a plesali by, že už našli hrob.

Keď doľahne ruka Pánova...

²³ Načo je život človeku,

ktorému je skrytá jeho cesta

a Pán ho koldokola ohradil?

²⁴ Ja vzlykať musím, keď sa pozriem na chlieb;

ako voda plynie moje utrpenie,

²⁵ bo pred čím mám strach, to práve postihne ma,

a čo ma desí, to ma zachváti.

²⁶ Ja nemám pokoja ani istoty;

ni odpočinku, iba súženie...“

C. Prvá Elifazova reč 4,1 - 5,27

Job4

IV. ¹ Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

Predtým múdry - teraz zúfalý...

² „Možno s tebou hovoriť? Veď skleslý si!

Kto však mohol by sa zdržať slova?

³ Mnohých si zaiste poučoval,

utužoval ochabnuté ruky,

⁴ posilňoval chvejúce sa nohy,

obodroval slovom nestálych.

⁵ Keď to prišlo na teba, mrzíš sa,

keď sa ťa to dotklo, si skľúčený.

⁶ Nádej v bázeň pred Bohom neskladáš už,

na život dobrý nespoliehaš sa?

Nevinný nemôže zahynúť

⁷ Len si spomeň: Nevinný var’ zhynul?

A či dobrí vyhubení boli?

⁸ Sám som videl, tí, čo orú zlobu,

neprávosti sejú, tí ich zožnú aj.

⁹ Zahubí ich závan hnevu Pánovho,

vietor jeho srdu ich znivočí.

¹⁰ Leva rev, vysk levice (umĺknu hneď),

zuby ich levíčat sa vylámu.

¹¹ Lev hynie, keď nieto koristi

mladé levíčatá sa rozpŕchnu.

Boh prichádza...

¹² Do sluchu mi slovo prišlo úchytkom,

moje uši zachytili čosi...

¹³ Raz dumal som v ľaku nočných preludov,

keď na ľudí tuhý spánok chodí.

¹⁴ Strach a triaška prišli na mňa vzápätí,

až mi rozochveli všetky kosti.

¹⁵ A potom mi vietor zavial kolo tváre,

na hlave mi vlasy dupkom vstávali.

¹⁶ Zastal... Podobu jeho nepoznal som,

pred zrakom mi stála dáka vidina,

tichulinko hlas jej šepkať čul som:

¹⁷ „Kto spravodlivý je v očiach Pána,

kto pred svojím Tvorcom čistý je?“

¹⁸ Veď on svojim sluhom nedôveruje

a na anjeloch chyby nachodí,

¹⁹ tým skôr na tých, čo len v domoch z hliny sú,

iba v prachu majú postať svoju,

bývajú jak mole rozmliaždení.

²⁰ Od svitania do mrku rozpadnú sa,

ani netušia ako - navždy hynú.

²¹ Povrázky ich stanu im roztrhajú,

musia zomrieť, no nie v múdrosti.

Job5

Proti Bohu niet ponosy

V⁵. ¹ Krič, či niekto odpovie ti!

Na ktorého z duchov sa obrátiš?

² Pošetilca ničí roztrpčenosť,

blázna zasa žiarlivosť zabije.

³ Pošetilca koreň pustiť zrel som,

ale hneď som preklial jeho príbytok.

⁴ Jeho deti blaho nedosiahnu,

v bránach zdeptajú ich, zástancu nemajú.

⁵ Čo sebe nažali, poje hladný,

ba aj sprostred tŕnia uchváti to;

smädní vyčerpajú ich imanie.

⁶ Veď nešťastie z prachu nevyrastá,

ani bieda nevypučí z pôdy.

⁷ Človek si sám plodí trápenie,

ako z ohňa vyletujú iskry.

Podrobiť sa Bohu

⁸ Ja sa však iba k Pánovi utiekam,

Bohu zverím svoje právo.

⁹ Preveľké, tajomné veci robí,

skutky prepodivné, počtu im niet!

¹⁰ Povrchu zemskému on dažde dáva,

zosiela tiež rosu na tvár polí.

¹¹ Ponížených vysoko pozdvihuje,

tých, čo trúchlia, blaženými robí.

¹² Chytrákov úmysly on celkom marí,

že ich ruky vždy sú bez úspechu.

¹³ Múdrych on v chytráctve ich polapuje,

potuteľných plány sa nesplnia.

¹⁴ Aj za dňa bieleho do tmy rútia sa,

napoludnie tápu ako v noci.

¹⁵ Úbožiaka chráni pred mečom ich úst,

pred zlými rukami bedára,

¹⁶ takže človek ubitý môže dúfať,

ničomnosť však ústa zavrie si.

Pravé šťastie je u Boha

¹⁷ Koho Pán tu kára, blažený je.

Trestom Všemocného nepohŕdaj!

¹⁸ On udiera, ale aj obväzuje,

raní, no jeho ruky liečia aj.

¹⁹ Zo šiestich súžení ťa vyslobodí,

siedme zlo ťa už nestihne.

²⁰ Za hladu ťa zachráni od smrti,

pred ostrím meča za vojny.

²¹ pred šľahmi jazyka sa skryješ,

neľakneš sa skazy, keď ťa stihne.

²² Vysmeješ sa z nešťastia, z hladomoru,

ani zemskej zveri sa báť nebudeš.

²³ Ale aj s poľným kamením budeš zmluvu mať,

aj poľná zverina bude žiť s tebou v pokoji.

²⁴ Uvidíš, že tvoj stan je bez poruchy,

a keď prídeš domov, nepochybí tam nič.

²⁵ Spoznáš, že tvoje potomstvo je početné

a tvojich výhonkov je ako bylín na poli.

²⁶ Do hrobu zostúpiš vo vysokom veku,

ako keď vŕšia snopy v pravom čase.

²⁷ Pozri, toto sme skúsili a tak to je.

Počúvni a vezmi si to k srdcu!“

D. Prvá Jóbova odpoveď 6,1 - 7,21

Job6

VI. ¹ Jób odpovedal:

Premiera bolesti

² Bár by môj nárek presne odmeraný bol,

s ním biedu moju bár, by zvážili!

³ Veru by ona morský piesok prevážila,

nuž preto moje slová roztrpčené sú.

⁴ Veď vo mne šípy Všemocného (utkveli),

že môj duch saje ich jed do seba

a Božie hrôzy bojujú proti mne.

⁵ Či híka osol, keď má pažiť pred sebou?

A nad obrokom býk var’ zabučí?

⁶ Čo chuti nemá, možno jesť bez soli?

A bielko vajca má chuť nejakú?

⁷ Tak sa moja duša nechce dotknúť toho

a moje srdce si pokrm zhnusilo.

Už len smrť...

⁸ Bár by sa mi moja žiadosť splnila (raz)

a čo dúfam, Pán mi dožičil!

⁹ Bár by sa Pánovi rozmliaždiť ma chcelo

a rukou hybkou vyrvať z koreňov!

¹⁰ Tak by mi radosť akási ostala

a jasal bych aj v mukách ukrutných,

že nezaprel som slová Svätého.

¹¹ Kde silu beriem, že schopný som vydržať?

A načo ešte život držím si?

¹² Je moja sila akoby zo skaly

a moje telo ako zo spieže?

¹³ Či niet pre mňa už nijakej záchrany

a odňatá mi je každá opora?

Keď aj priatelia zlyhajú

¹⁴ Veď nešťastného musí priateľ ľutovať,

hoci pred Všemocným bázeň potratil.

¹⁵ Jak riava prudká, tak bratia sklamali ma,

keď koryto jej vody opustia,

¹⁶ ktoré ľadmi skalené bývajú

a snehy v sebe skryté mávajú,

¹⁷ lež v horúčavách zaraz opľasnejú

a v čase pále stadiaľ tratia sa.

¹⁸ To pre ne cesty pomýlia si pocestní

a púšťou blúdia, zhynú napokon.

¹⁹ Vyzerajú ich pocestní temanskí

a tlupy sábske na ne čakajú.

²⁰ Jak zamrzí ich, že na ne spoľahli sa,

že došli až k nim, sklamali sa však.

²¹ Aj vy ste teraz práve takí voči mne,

ste preľaknutí, hrôzu cítite.

²² Či vravel som vám: Dajte mi voľačo,

darujte mi čosi z imania!?

²³ Alebo: Vysloboďte ma z rúk nepriateľa

a vykúpte ma z moci zlostníka!?

²⁴ poučte ma a ja budem mlčať.

Ak som v niečom schybil, vysvetlite mi!

²⁵ Veď priame slová sú také pôsobivé,

lež vaše hany čože dokážu?

²⁶ Či zamýšľate iba slová súdiť?

Var’ vetru platia kriky zúfalca?

²⁷ Aj o sirotu by ste losovali

a priateľa by ste predali.

²⁸ Nuž ráčte a obráťte sa teraz ku mne,

nebudem vám luhať do očí.

²⁹ Len poďte sem a nech sa krivda nedeje!

Len poďte, tu je ešte moja statočnosť!

³⁰ Či nepravda väzí na mojom jazyku?

Či moje ďasno nerozlíši zlobu?

Job7

Biedy ľudského života

VII. ¹ Či nie je vojnou život človeka na zemi

a jeho dni dňami nádenníka?

² Ako otrok, čo prahne po chládku,

jak nádenník, čo čaká na zárobok,

³ tak aj ja mám šialivé mesiace

a noci strastí odpočítavam.

⁴ Keď líham, vzdychám: Kedyže už vstanem?

Keď vstávam, zasa: Kedy zotmie sa?

a do súmraku iba zmietam sa.

⁵ Telo mi šatia červíky a chrasty

a koža puká, rozpadáva sa.

⁶ Nad tkáčsky člnok mi dni ušli chytrejšie

a tratia sa, nití nemajúc.

⁷ Však rozpomeň sa: Jak dych je môj život,

viac moje oko blaho neuzrie.

⁸ Už nezočí ma toho zrak, čo vídal ma,

obzrieš sa po mne, už ma nebude.

⁹ Jak mizne oblak, celkom porozchádza sa,

tak nepríde späť, kto šiel do záhrobia,

¹⁰ už do svojho domu nikdy nevráti sa

a jeho bydlo viac ho neuzrie.

Bez radosti a bez útechy

¹¹ Nuž preto nechcem ústa držať na uzde

a prehovorím v ducha súžení,

ponariekam si v duše trpkosti.

¹² vari som ja more alebo morská obluda,

že si nado mnou stráže postavil?

¹³ Keď myslím: Však ma moje lôžko obodrí,

posteľ sa podelí so mnou o môj plač,

¹⁴ aj vtedy mi strach naháňaš snami

a vo videniach desom stíhaš ma.

¹⁵ Preto si moja duša volí obesenie,

radšej smrť než tie útrapy.

¹⁶ Pohŕdam životom, však nebudem večne žiť,

nuž tak ma nechaj, dych sú moje dni.

Boh človeka navštevuje

¹⁷ Čože je človek, že si ho tak všímaš,

že mávaš toľkú starosť o neho,

¹⁸ že ráno ho vyhľadávaš za ránom

a skúšaš si ho každú chvíľočku?

¹⁹ Kedy už odvrátiš svoj pohľad odo mňa

a dáš mi času slinu prehltnúť!

²⁰ Čo hriechom robím tebe, strážca človeka?

A prečo si si za cieľ zvolil mňa,

že na ťarchu som sebe samému?

²¹ Prečo nestrpíš moje neprávosti

a priestupky mi nechceš prehliadnuť?

²² Nuž do prachu sa teraz pohrúžim,

budeš ma hľadať, no už ma nebude.“

E. Prvá Bildadova reč 8,1-22

Job8

VIII. ¹ Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

Boh je spravodlivý

² Dokedy budeš vravieť také veci

a slová tvojich úst budú ako víchor?

³ Azda Boh prevracia súdne právo,

alebo Všemohúci porušuje spravodlivosť?

⁴ Ak ti deti zhrešili proti nemu,

vydal ich napospas vlastnej vine.

⁵ Ale ak sa ty obrátiš k Pánovi,

vyprosíš si milosť Všemocného.

⁶ Ak budeš nevinný a spravodlivý,

on bude hneď bedliť o teba

a obnoví príbytok tvojej spravodlivosti.

⁷ Ak tvoj počiatok aj bude malý,

tvoja budúcnosť veľmi narastie.

Boh tresce zlých

⁸ Len sa spýtaj pokolení minulých,

na skúsenosť predkov pozor daj.

⁹ My včerajší sme iba a nevedomí,

naše zemské dni sú sťaby tieň.

¹⁰ Či nie oni učia ťa a hovoria ti,

zo svojich sŕdc vynášajú slová?

¹¹ Pučí azda rákosie, kde niet bahna,

abo rastie tŕstie, kde vlahy niet?

¹² Hoc je v kvete ešte a nezrezané,

pred všetkými bylinami usychá.

¹³ To cesta je každého hriešnika,

takto hynie nádej bezbožníka.

¹⁴ Skladá svoju dôveru do prázdnej kapsy,

svoju zábezpeku do pavučiny.

¹⁵ Chce sa oprieť o svoj dom, no nevydrží,

chce sa ho pridržať, neobstojí však.

¹⁶ Stojí plné šťavy pred východom slnka,

výhonkami čnie nad svojím sadom,

¹⁷ lenže jeho korene sú v hŕbe skál,

v príbytku kamenistom žije si.

¹⁸ Keď však vytrhnú ho z jeho miesta,

zaprie ho a povie: Nikdy som ťa nevidelo!

¹⁹ A hľa, tu je rozpadnutý na ceste,

iní zasa vyrastajú z prachu.

Boh vyslyší spravodlivého

²⁰ Boh nezavrhne bezúhonného,

ani svojou rukou nepodoprie zlých.

²¹ Ešte ústa naplní ti smiechom

a tvoje pery jasotom radostným.

²² Tvojich nenávistníkov pokryje hanba

a stánky hriešnikov sa pominú.“

F. Druhá Jóbova odpoveď 9,1 - 10,22

Job9

IX. ¹ Jób odpovedal:

S Bohom sa nedá hádať

² „Vskutku viem, že je to tak,

že človek nie je v práve pred Bohom.

³ Keby sa niekto chcel s ním pustiť do hádky,

neodpovie mu ani na jedno z tisíca.

Nesmierna Božia moc

⁴ Má múdru myseľ a silu mohutnú.

Kto vzoprel sa mu už a zdravý vyviazol?!

⁵ On nebadane vrchy prenáša

a v rozhorlení ich poprehadzuje.

⁶ Aj zemou pohne on z vlastného jej miesta,

že sa jej stĺpy budú zachvievať.

⁷ On zakáže slnku a nevyjde

a pod pečaťou hviezdy zatvára.

⁸ On samojeden rozostiera nebesá

a prechádza sa po morských hlbinách.

⁹ Voz stvoril Veľký, Orion takisto

aj s Kuriatkami a juhu izbami.

¹⁰ On robí veci preveľké, nesmierne,

divy, ktorým počtu niet.

¹¹ Keď kol’ mňa ide, ani si to nevšimnem,

keď prešmykne sa, tiež ho nezbadám.

¹² Ak niečo schytí, kto mu v tom zabráni?

A kto mu povie: „Čo to vystrájaš?“

¹³ Boh však svoj hnev nijak nezdržiava

a koria sa mu voje Potvory.

Nevyspytateľné sú cesty Pánove

¹⁴ Tým menej teda smiem s ním rokovať ja

a proti nemu slová vyberať.

¹⁵ Keď v práve som snáď, nedostanem odpoveď;

len prosiť môžem svojho žalobcu.

¹⁶ Keď oslovím ho, nechá ma hovoriť,

že na môj hlas dbá, veriť nemôžem...

¹⁷ On, čo ma zaraz kruší pre maličkosť

a pre nič za nič mi rany rozmnoží,

¹⁸ nedá môjmu duchu ani vydýchnuť si

a nasycuje ma horkosťou.

¹⁹ Ak o moc ide, on je najsilnejší,

ak ide o súd, kto ho predvolá?!

²⁰ Keby som tvrdil, že som spravodlivý,

vlastné ústa ma odsúdia,

keby som nevinný robil sa, dokáže moju skazenosť.

²¹ Či statočný som, ani to nepoznám,

nuž opovrhujem svojím životom.

²² Hej, povedal som: Všetko je už jedno,

on nevinného so zlým zahubí!

²³ Ak náhle zájde voľakto pod bičom,

on posmieva sa dobrých zúfalstvu.

²⁴ Ba kraj ak príde do rúk bezbožníka,

on zrak jeho sudcov pozahaľuje.

Ak on to nie je, kto by to bol teda?

Beznádejné položenie

²⁵ Dni rýchlejšie mi ako bežec utiekli

a stratili sa, šťastie nezhliadli.

²⁶ Sťa člnok z tŕstia sa iba prekĺzli,

ako keď orol zlieta na korisť.

²⁷ Ak pomyslím si: Na svoj nárek zabudnem,

výzor si zmením, rozveselím sa;

²⁸ hneď naľakám sa všetkých svojich bolestí,

lebo viem, že ma ich nezbavíš.

²⁹ Nuž ak som teda vinovatý (pred tebou),

tak načo ešte mám sa namáhať?

³⁰ Hoc snehom seba poumýval by som

a svoje ruky lúhom očistil,

³¹ ty ma zas pohrúžiš do špiny,

že vlastným šatom budem hnusiť sa.

Rozhodca medzi Bohom a človekom?

³² On nie je človek ako ja, by som mu povedal:

Tak spolu sa pred súd postavme!

³³ Niet kto by mohol medzi nami rozsúdiť,

kto na nás oboch ruku vložil by,

³⁴ kto jeho metlu odo mňa by oddialil,

by hrôza z neho nedesila ma.

³⁵ Lež prehovorím, pred ním strach mať nebudem,

bo moje veci sa tak nemajú.

Job10

Prečo vlastne trpím?

X. ¹Mne samému sa celkom spríkril život,

tak do náreku dám sa nad sebou

a z trpkej duše budem hovoriť.

² To poviem Bohu: Nože, neodsudzuj ma!

Mne oznám, prečo so mnou prieš sa ty!

³ Či dobre ti to, že krivdy dopúšťaš sa,

že dielom rúk svojich pohŕdaš

a smeješ sa zámerom bezbožných?

⁴ Či vari ty máš oči telesné,

jak človek hľadí, ty tak hľadievaš?

⁵ A tvoje dni sú ako dni človeka,

i roky tvoje jak dni ľudské sú,

⁶ že zháňaš sa tak po neprávostiach mojich

a vyzvedáš sa na moje priestupky,

⁷ hoc dobre vieš, že ozaj som nevinný

a z tvojej ruky nik ma nevyrve?

Stvoriteľ a stvorenie

⁸ Tvoje ruky ma urobili a stvárnili

a naraz ma chceš celkom zahubiť?

⁹ Len rozpomeň sa, že si ma urobil z hliny,

a chceš ma zasa na prach obrátiť?

¹⁰ Či ako mlieko nepozlieval si ma

a sťaby syru zhustnúť nedal mi?

¹¹ Hej, kožou, telom ty sám odel si ma

a votkal si mi kosti, šľachy tiež;

¹² dar žitia si mi blahovoľne udelil

a tvoja starosť dych mi chránila.

¹³ Hoc v svojom srdci tieto veci skrývaš,

ja viem, že toto máš pred sebou:

¹⁴ Ty ma pozoruješ, či dopustím sa hriechu,

no nezbavíš ma mojich priestupkov.

¹⁵ Keby som páchal bezbožnosť, beda mi,

lež hlavu vztýčiť nesmiem nevinný.

Som sýty hanbou, spitý utrpením.

¹⁶ Keď pozdvihnem sa, sťa lev naháňaš ma;

a opäť sa podivne správaš voči mne.

¹⁷ Hneď nových svedkov proti mne si privádzaš

a ešte väčšmi na mňa hneváš sa;

vždy nové vojská broja proti mne.

Zúfalstvo bez nádeje

¹⁸ Ba prečo si ma z lona matky vyviedol?

Čo nezhynul som, zrak než uzrel ma?

¹⁹ Jak ten, čo nie je, prečo som sa nestal ja?

Čo neniesli ma z lona do hrobu?

²⁰ Dni môjho žitia potrvajú kratúčko,

nuž nechaj ma už, by som pookrial,

²¹ prv ako pôjdem, skadiaľ sa nik nevracia,

kde zem je plná tmy a temravy,

²² kde zem je šerá, čo je nad tmy černejšie,

kde zmätok iba a svit je temravou.“

G. prvá Sofarova reč 11,1-20

Job11

XI. ¹ Tu prehovoril Naamčan Sofar a vravel:

Ako to Jób hovorí?

² „Nemá azda táraj dostať odpoveď,

pravdu má mať veľavravný muž?

³ Umlčia ľudí táraniny tvoje,

ty pýšiť sa budeš, že pravdu máš?

Boh pozná ľudské srdcia

⁴ „Moja náuka je jasná.“ Vravíš ty.

„Pred tvojím zrakom som celkom čistý.“

⁵ Keby len Boh ozaj vravieť začal,

otvoril si proti tebe pery,

⁶ dal ti poznať taje svojej múdrosti

nepochopiteľné na počutie!

Vedz, to Boh chce počet z tvojej viny!

S Bohom sa nemožno súdiť

⁷ Chceš azda vystihnúť Božiu podstatu,

obsiahnuť dokonalosť Všemohúceho?

⁸ Je vyšší nad nebesá. Čo urobíš?

Hlbší od podsvetia. Čože dozvieš sa?

⁹ Jeho rozsah väčší je ako zem,

jeho šírka väčšia ako more.

¹⁰ Ak on ide pomimo, či to tají,

abo rozhlasuje, kto mu zabráni?

¹¹ Veď ľudí podvodných on dobre pozná,

neprávosti zbadá, všíma si ich.

¹² Tak môže prísť prázdny človek k rozumu,

veď človek sa rodí ako divé osliatko.

Boh sa zmiluje nad kajúcnikom

¹³ Lenže ak ty svoje srdce priame máš,

ak ty k nemu dvíhaš svoje ruky

¹⁴ a ak je neprávosť v tvojej ruke, ty ju odstrániš

a krivde nedáš sídliť v svojom stánku,

¹⁵ potom si pozdvihneš tvár bez poškvrny,

budeš neochvejný, bez strachu.

¹⁶ Potom iste zabudneš na útrapy,

na vody jak ušlé spomenieš si.

¹⁷ Život jasnejší mať budeš nad poludnie,

ba aj tmy ti budú ako zore.

¹⁸ Budeš istý, bo budeš mať nádej,

budeš pokojne spať chránený.

¹⁹ Keď budeš driemať, nik ťa nevyruší;

mnohí ťa budú láskať po tvári.

²⁰ Oči bezbožných však zhynú túžbou,

pre nich útočište zaniklo už

a nádej všetka ich je - vydať dušu.“

H. Tretia Jóbova odpoveď 12,1 - 14,22

Job12

XII. ¹ Jób odpovedal:

Priatelia nehovoria rozumne

² „Vy jediní ste teda ozaj ľuďmi

a všetka múdrosť s vami zahynie.

³ Aj ja mám rozum takisto ako vy

a nie som od vás nijako podlejší.

Veď oné veci kto by nevedel?!

⁴ Mám byť azda svojmu druhovi na posmech?

Preto vzývam Pána, nech on mi dá odpoveď!

Je na smiech človek riadny, statočný...

⁵ Veď „Škode posmech!“ myslí si šťastný

a „Úder tomu, komu nohy klesajú!“

⁶ Stánky ničomníkov sú na pokoji,

čo dráždia Boha, tí sú bezpeční,

akoby mali Boha v svojej ruke.

Božia múdrosť a moc

⁷ Zveri sa pýtaj, by ťa poučila,

nebeských vtákov, nech ti povedia,

⁸ aj zemeplazov, aby poučili teba,

a morské ryby nech ti oznámia:

⁹ Veď z týchto všetkých ktože by nevedel,

že ich urobila ruka Pánova?!

¹⁰ V jeho ruke je duša všetkých bytostí

aj duch každého ľudského tela.

¹¹ Azda ucho nerozlišuje slová,

ako pokrm ochutnáva podnebie?

¹² A nemávajú starší múdrosť

a vysoký vek nemá rozumnosť?

¹³ Aj on múdry je a veľmi mocný,

aj rozvážny je, veľmi rozumný.

¹⁴ Ak niečo zrúca, to nik nepostaví,

koho on zavrie, toho neotvorí nik.

¹⁵ Ak zahatá vody, zaraz povyschýnajú,

keď vypustí ich, kraje rozvrátia.

¹⁶ Aj on je mocný a múdry,

jeho je zvedený i jeho zvodca.

¹⁷ On dáva radcom vykračovať boso

a bláznov robí zo sudcov.

¹⁸ Aj kráľom reťaze strháva

a putá dáva kolo bedier im.

¹⁹ On dáva kňazom vykračovať boso

a veľkomožných k pádu privádza.

²⁰ Rečníkom odoberá výrečnosť

a starcom zas rozum odníma.

²¹ Na urodzených vylieva potupu

a veľkomožným pásy popúšťa.

²² On odhaľuje hlbočiny temnoty

a temravy zas mení na svetlo.

²³ On rozmnožuje, lež aj hubí národy,

jak šíri kmene, tak aj tiesni ich.

²⁴ On rozum berie zemským kniežatám

a dáva im blúdiť púšťou bezcestnou.

²⁵ Tak tápu potme, svetla vôbec nemajú

a tackajú sa ako opití.

Job13

Chce rokovať len s Bohom

XIII. ¹ Hľa, moje oko všetko toto videlo

i ucho moje čulo, vnímalo.

² Nuž čo viete vy, to ja poznám takisto,

nie som od vás nijako podlejší.

³ Ale ja budem hovoriť so Všemohúcim

a pred Bohom sa chcem obhájiť.

Reči priateľov nie sú úprimné

⁴ Vy však vymýšľate klamné luhárstva,

všetci ste nanič lekári.

⁵ Ach, keby aspoň umĺknuť ste chceli,

to za múdrosť by sa vám rátalo.

⁶ Len počúvajte perí mojich výčitky

a úst mojich čujte žalobu!

⁷ To namiesto Boha hovoríte luhárstva

a miesto neho lesti vravíte?

⁸ Chcete sa postaviť na jeho stranu

a zástupcami Boha chcete byť?

⁹ To dobre bude, keď sa o vás presvedčí,

že jak ľudí klamú, tak ho klamete?

¹⁰ On vás isto stihne trestom veľmi prísnym,

ak tajne komu stranu držíte.

¹¹ Nedesí vás jeho velebnosť

a hrôza z neho nezachváti vás?

¹² Tie vaše reči nie sú hádam z popola

a nie sú z hliny vaše pevnosti?

¹³ Nuž mlčte trochu, by som mohol aj ja hovoriť,

nech potom príde na mňa čokoľvek!

Pripravený súdiť sa s Bohom

¹⁴ Však svoje telo držím medzi zubmi

a svoju dušu na dlaň kladiem si.

¹⁵ Ak znivočí ma, ani sa nezachviem,

len nech si pred ním poviem svoje.

¹⁶ To bude potom moja spása,

veď nemá prístup k nemu darebák.

¹⁷ Tak počúvajte moje slovo

a v ušiach vašich nech je výklad môj!

¹⁸ Pripravil som sa na súd

a som presvedčený, že ja v práve som.

¹⁹ Kto sa teda chce pravotiť so mnou?

Lebo potom zmĺknem a zahyniem...!

²⁰ Len od dvoch vecí ma teraz ušetri

a pred tebou sa skrývať nebudem:

²¹ Odtiahni odo mňa svoju ruku

a hrôza z teba nech ma nedesí!

²² A zavolaj ma, budem ti odpovedať,

alebo ja budem hovoriť a ty mi odpovieš.

²³ Koľko mám pokleskov a hriechov?

Tak moje viny, hriechy oznám mi!

²⁴ Prečo svoju tvár skrývaš predo mnou

a máš ma za svojho nepriateľa?

²⁵ Či desiť chceš lístok vetrom zmietaný

a za slamkou suchou sa naháňať? -

²⁶ že výrok trpký zapisuješ proti mne,

že pričítaš mi viny z mladosti,

²⁷ že moje nohy zatváraš do klady,

všetky moje kroky strážiš bedlivo

a nôh mi stopy skúmaš pozorne?

²⁸ Rozpadá sa ako hniloba nejaká,

jak šaty, čo ich mole vyžerú.

Job14

Život ľudský je krátky

XIV. ¹ Veď človek, čo sa zrodil zo ženy,

má dni krátke a plné lopoty,

² jak keď kvet pučí, vzápätí však vädne,

jak keď tieň beží, nezastaví sa.

³ Ty svoje oko na neho otváraš

a poháňaš ho na súd so sebou.

⁴ Kto z nečistého stvorí čisté? Nik ver’.

⁵ Sú odmerané veľmi presne jeho dni

a poznáš počet jeho mesiacov,

dal si mu medze, neprekročí ich.

⁶ Nuž odvráť od neho svoj pohľad, nechaj ho,

kým nezbaví sa svojho dňa ako nádenník.

⁷ Veď aj strom nádej máva

a mládnik jeho skazu nevezme.

⁸ Ak korene mu zostarnú v zemi

a jeho peň v prachu odumrie,

⁹ povyháňa, len čo cíti vodu,

sťa byľ mladá vetvy vyženie.

¹⁰ No človek hynie, klesá bez vlády

a ľudia zájdu - kde sa podejú?

¹¹ Jak keby z mora vody vymizli

a rieka klesla, vyschla nacelkom,

¹² tak človek klesne, viac už nezdvihne sa,

neprecitne, kým sa nerozpadne nebo,

a nepreberie sa zo spánku.

Len Božie zmilovanie!

¹³ Hoc do podsvetia by si ma zavrhol,

mňa nevšímal si, kým prejde ti hnev,

len urči, kedy spomenieš si na mňa!

¹⁴ Ak človek zomrie, azda zas oživne?

To by som vydržal celý čas lopoty,

kým neprišla by za mňa výmena.

¹⁵ Ty predvoláš ma a ja ti odpoviem,

až zažiadaš si dielo svojich rúk.

¹⁶ Ty teraz rátaš moje kroky,

ale moje viny odpustíš.

¹⁷ Môj hriech bude zapečatený v mechu

a moje poklesky vybieliš.

Pod údermi Pánovej ruky

¹⁸ Tak, ako kopec padne a rozsype sa

a z miesta svojho skala pohne sa;

¹⁹ tak, ako voda rozhlodáva kameň

a jej prívaly odplavujú prsť,

tak ľudskú nádej obraciaš navnivoč.

²⁰ Ty dorážaš naň, kým sa nepominie,

meníš mu výzor a posielaš ho preč.

²¹ Veď nevie ani, či má ctené deti,

a nedozvie sa, ak sú tupené.

²² A jeho telo? Preň iba strasť zakúša.

A jeho duša? Pre tú kvíli len.“

CH. Druhá Elifazova reč 15,1-35

Job15

XV. ¹ Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

Jób nehovorí rozumne

² Bude azda múdry odpovedať múdrosťou do vetra

a naplní si vnútro vetrom východným?

³ Bude sa hádať slovami bez osohu

a neužitočnými rečami?

⁴ Veď ty takto kazíš bázeň pred Pánom,

porušuješ zbožnú úctu voči Bohu.

⁵ To ti ústa navádza tvoja vina,

osvojuješ si prefíkaných reč.

⁶ Odsudzujú ťa vlastné ústa, nie ja,

svedčia proti tebe vlastné pery.

Jóbova zatemnená myseľ

⁷ Hádam si sa narodil prvý z ľudí,

splodený si bol pred kopcami?

⁸ Azda si počul tajné Božie plány,

vari si všetku múdrosť schmatol pre seba?

⁹ Čo poznáš, čo my nepoznáme?

Čomu rozumieš, čo my nevieme?

¹⁰ Veď sú medzi nami aj starci, aj kmeti,

vekom ešte starší než tvoj otec!

¹¹ Božia útecha ti je už málo,

jeho preláskavé slová k tebe?

¹² Prečo ťa strháva tvoje srdce

a prečo pomihúvaš očami,

¹³ keď sa s hnevom staviaš proti Bohu,

keď zo svojich úst púšťaš také slová?

Človek je hriešny

¹⁴ Čože je človek, aby čistý bol,

koho žena zrodila, aby bol spravodlivý?

¹⁵ Veď on nemá dôveru vo svojich svätých,

nebo nie je čisté v jeho očiach,

¹⁶ ešte menej, kto ohavný, skazený -

človek, čo jak vodu pije hriech!

Nepokoj hriešnikov

¹⁷ Chcem ťa teda poučiť, počúvaj ma,

čo som spozoroval, chcem ti povedať,

¹⁸ čo aj múdri mužovia rozhlasujú

podľa svojich predkov, nič netaja,

¹⁹ ktorí jediní dostali túto zem,

nik cudzí neprešiel pomedzi nich:

²⁰ Po všetky dni života zlý trasie sa,

po všetky svoje roky tyran tiež.

²¹ V ušiach mu znejú desivé hlasy,

záhuba naň príde v čase pokoja.

²² Neverí, že možno uniknúť z tmy,

pretože je pod meč určený.

²³ Blúdi a hľadá chlieb: „Kade ísť?“

Vie, že je deň tmy prichystaný.

²⁴ Prestrašuje ho čas tmy,

zachvacuje ho tieseň prehrozná

ako kráľa, čo sa chystá na boj.

²⁵ Zdvihol svoju ruku proti Bohu,

proti Všemocnému sa postavil,

²⁶ útočil proti nemu s tvrdou šijou

a množstvom štítov vypuklých.

²⁷ Vo vlastnom tuku si ukryl obličaj,

a nabral sadla na svoje slabiny.

²⁸ Osídľoval spustošené mestá,

domy, v ktorých nemal bývať nik,

lebo boli celkom v rozvalinách.

Ako skončia zlí

²⁹ Neobstojí imaním, nezbohatne,

nerozprestrie sa tieňom po zemi.

³⁰ Nevyjde už viac z temravy;

mládniky mu spáli horúčava,

vietor postrhúva jeho kvety.

³¹ Lži nech márne neverí oklamaný,

lebo vyjde iste navnivoč.

³² Predčasne mu zvädnú ratolesti,

nezazelenie sa vetva jeho.

³³ Strapce stratí ako vinič nezrelé,

ako oliva on zhodí kvety.

³⁴ Družina bezbožného jalová je

a oheň zhltne stany tých, čo berú úplatky.

³⁵ Obťažkaní pohromou rodia skazu

a ich lono chystá iba lož.“

I. Štvrtá Jóbova odpoveď 16,1 - 17,16

Job16

XVI. ¹ Jób odpovedal:

Potecha - na ťarchu

² Nuž vecí takých počul som už premnoho.

Ste tešiteľmi všetci na ťarchu.

³ Bude už koniec týmto slovám do vetra?

Veď čo ťa núti odpovedať mi?

⁴ Ja by som mohol tiež ako vy hovoriť,

keby ste vy boli miesto mňa,

snovať také reči proti vám

a krútiť hlavou nad vami.

⁵ No obodroval by som vás svojimi ústami

a chvenie svojich perí by som nezadržoval.

Priatelia sú nechápaví

⁶ Ak vravieť začnem, môj bôľ sa nezmierňuje,

ak prestanem, neodchádza odo mňa.

⁷ No teraz ma už naskrze vysilil

a jeho tlupa sa ma zmocňuje.

⁸ Dal sa za svedka, by sa vrhol na mňa,

môj žalobca tak svedčí proti mne.

⁹ Má hnev na korisť, a tak ma schvatol

a zubmi na mňa zaškrípal

i ostro zazrel na mňa škodca môj.

¹⁰ Už svoje ústa roztvárajú na mňa

a na posmech ma bijú po tvári,

zhŕkli sa všetci proti mne.

¹¹ Boh ma dal zlostníkovi napospas

a vydal ma do rúk bezbožníkov.

Navštívenia Božie

¹² V pokoji žil som, náhle si ma vydesil,

za krk zdrapil a celkom skrušil ma,

sebe za cieľ si ma postavil.

¹³ Už jeho strely poletujú kolo mňa,

mne kruto roztína obličky

a moju žlč na zem vylieva.

¹⁴ Mne dáva vskutku úder jeden za druhým,

sťa bojovník on na mňa rúti sa.

¹⁵ Tak, žínenku už ušil som si na kožu

a svoj roh som do prachu pohrúžil.

¹⁶ To sčervenala mi tvár od plaču,

a tma mi leží kolo mihalníc,

¹⁷ hoc násilie na mojich rukách nie je

a moje modlitby sú bez škvrny.

¹⁸ Ach, zem, krv moju pozakrývať nechci!

Nech pre môj plač niet miesta skrytého!

Boh ukáže nevinu

¹⁹ Už svojho svedka iba na nebi mám

a ručiteľ môj na výsostiach je.

²⁰ Druhovia sa mi tu posmievajú,

ale moje oko hľadí v slzách k Bohu,

²¹ by dal mužovi aj voči Bohu právo,

jak ho človek má voči blížnemu.

²² Lebo uplynie pár krátkych rokov

a pôjdem cestou, z ktorej niet návratu.

Job17

Boh je zárukou spravodlivosti

XVII. ¹ Môj duch je zbitý, moje dni už pohasli

a nič, len hroby sú mi potrebné.

² Či nerobia si zo mňa iba posmešky

a v utrpení oko nebdie mi?

³ Tak teda polož záloh za mňa pred seba.

Veď kto iný odváži sa udrieť mi

do dlane na znak záruky?!

⁴ Lebo ich srdcu si odňal odvahu

a vyhrať veru ty ich nenecháš!

⁵ Keď niekto zradí za podiel priateľov,

oči sa jeho deťom zatmejú.

Nepravá zbožnosť priateľov

⁶ Ty dopustil si, že som ľuďom príslovím;

a práve mne to pľujú do tváre.

⁷ Tak moje oko od žiaľu sa skalilo

a údy všetky ako tôňu mám.

⁸ Čo poctiví sú, žasnú nad tým zdesene,

nad hriešnym čistý horší sa.

⁹ Lež spravodlivý svojou cestou ide si

a silu získa, kto je čistých rúk.

¹⁰ Vy všetci teda, vráťteže sa, poďte sem,

hoc medzi vami neznám múdreho.

Nepravá múdrosť priateľov

¹¹ Moje dni ušli, praskli moje úmysly

aj túžby môjho srdca.

¹² Noc obrátili na deň;

svetlo je opäť bližšie ako tmy.

¹³ Či môžem dúfať? Domom mojím podsvetie

a vo tmách som si lôžko popravil.

¹⁴ Nuž: „Môj otec si“ - tak som hrobu povedal

a červom: „Ste mi matkou, sestrami.“

¹⁵ V čom nádej moja môže ešte spočívať?

A moje šťastie, kto ho pobadá?

¹⁶ Či do podsvetia so mnou azda zostúpi

a do prachu sa vedno vnoríme?“

J. Druhá Bildadova reč 18,1-21

Job18

XVIII. ¹ Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

Jób neusudzuje správne

² „Dokedy budete hádzať slová?

Dobre rozvážte si, potom vravme:

³ Prečo sme za hovädá pokladaní?

Prečo sme v tvojich očiach nečistí?

⁴ Ty, čo vlastnou zúrivosťou roztrhneš sa,

kvôli tebe sa zem púšťou stane

a bralo sa má pohnúť zo svojho miesta?

Hriešnik má zlý život

⁵ Isto zhasne svetlo bezbožného,

nezažiari plameň jeho ohňa.

⁶ Svetlo v tmu sa zmení v jeho stane,

ba aj jeho svieca nad ním zhasne.

⁷ Jeho veľké kroky umenšia sa,

povalia ho jeho vlastné plány.

⁸ Do oka sa zaplieta nohami,

vykračuje si ako po sieti.

⁹ Za pätu ho zachytáva osídlo,

sťahuje sa vôkol neho slučka.

¹⁰ Povraz na neho je skrytý v zemi,

na chodníku naňho čaká pasca.

¹¹ Zo všetkých strán ho budú desiť hrôzy

a budú sa mu valiť na päty.

¹² Síl mu ubudne od hladu,

pri boku mu stojí skaza istá.

¹³ Choroba rozožerie jeho kožu,

smrti prvý syn mu údy zhltá.

¹⁴ Vytrhne ho z bezpečného stanu,

odvedie ho ku kráľovi hrôzy.

¹⁵ V jeho stane býva to, čo nie je jeho,

a jeho príbytok sírou posypú.

Zlého hryzie svedomie

¹⁶ Oddola mu vyschýnajú korene,

konáre mu vädnú odvrchu.

¹⁷ Vymizla jeho pamiatka zo zeme,

nespomenú jeho meno na námestiach.

¹⁸ Zo svetla ho zaháňajú do temnôt,

zapudzujú ho z obvodu zeme.

¹⁹ Nemá synov, potomkov vo vlastnom ľude,

nijaký ostatok vo svojom príbytku.

²⁰ Jeho osud predesil najposlednejších,

hrôza zachvátila prvých:

²¹ „Také sú príbytky zlého človeka,

to je miesto tých, čo nepoznajú Boha.“

K. Piata Jóbova odpoveď 19,1-29

Job19

XIX. ¹ Jób odpovedal:

Priatelia sú tvrdošijní

² „Ach, dokiaľ chcete moju dušu sužovať

a rečami ma mliaždiť naskrze?

³ Už desiaty raz tupíte ma;

tak utláčať ma nehanbíte sa?

⁴ Že pochybil som, hoc by to aj pravda bola,

tak moja vina na mne zostane.

⁵ Ak chcete sa vypínať nado mňa

a moju hanbu mi vytýkať,

⁶ tak teda vedzte, že Boh vskutku ukrivdil mi

a svoje siete na mňa zahodil.

⁷ Ak volám: „Krivda!“, nik sa mi neozve.

Nuž márne kričím, nieto práva už.

Útrapy bez miery

⁸ Mne cestu zastal, by som ďalej nemohol,

a chodníky mi tmami zavalil.

⁹ On postrhúval zo mňa moju slávu

a z hlavy mi sňal veniec ozdobný.

¹⁰ Borí ma zo všetkých strán, musím zahynúť,

moju nádej jak strom vyvracia.

¹¹ Ba ešte roznecuje svoj hnev proti mne

a má ma veru za nepriateľa.

¹² Už jeho tlupy postupujú združené

a nasýpajú hrádzu proti mne

i tábor robia vôkol môjho stanu.

Neverní domáci

¹³ On mojich bratov odohnal odo mňa,

a známi sa mi celkom odcudzili.

¹⁴ Opustila ma rodina i priatelia

a zabudli ma hostia ¹⁵ aj domáci.

Ba vlastné slúžky za cudzieho majú ma

a v očiach ich som iba prišelcom.

¹⁶ Ak volám sluhu, odpoveď mi nedá,

aj keď ho prosím vlastnými perami.

¹⁷ Veď môj dych sa oškliví vlastnej manželke

a zo svojich útrob deťom zapácham.

¹⁸ Ešte aj chlapčiská mnou pohŕdajú

a len čo sa zdvihnem, nadávajú mi.

¹⁹ Všetci moji dôverníci sa ma hrozia

a proti mne sú tí, ktorých som mal rád.

²⁰ Mne koža, telo už len visí na hnátoch

a unikol som iba s kožou vôkol svojich zubov.

Zmilujte sa nado mnou!

²¹ Ach, zmilujte sa, priatelia, už nado mnou,

dotkla sa ma Pánova pravica.

²² Prečo ma prenasledujete ako Boh

a nemôžete sa môjho mäsa nasýtiť?

Boh - jediná nádej

²³ Bár by moje slová napísané boli,

vryté do dosky spiežovej,

²⁴ bár by ich rydlom železným a olovom

navždy vrýpali do skaly!

²⁵ Som presvedčený, že môj Obranca žije

a posledný sa zdvihne zo zeme.

²⁶ Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený

a zo svojho tela Boha uvidím.

²⁷ Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím.

Moje oči ho uzrú, a nie iný.

Mne srdce vnútri túžbou zmiera...

Vystríha priateľov

²⁸ Ak hovoríte: „Ako ho budeme stíhať,

akú zádrapku na ňom nájdeme?“,

²⁹ tak traste sa pred ostrím meča,

bo proti vinám vzplanie jeho hnev;

že jesto Sudca, potom uznáte.“

L. Druhá Sofarova reč 20,1-29

Job20

XX. ¹ Tu prehovoril Noamčan Sofar a vravel:

Pohoršuje sa nad Jóbom

² „Preto mi tie myšlienky prichádzajú,

pre pocity je to, čo mám v sebe.

³ Karhanie keď čujem, čo ma tupí,

dych umu mi velí odpovedať.

Krátke šťastie hriešnika

⁴ Veď to aj sám vieš, že odjakživa,

od čias, keď bol človek na zem daný,

⁵ radosť hriešnikov je veľmi krátka

a smiech darebákov trvá chvíľku len.

⁶ Hoci k nebu vypína sa jeho pýcha,

čo aj do oblakov čnie mu hlava,

⁷ veru navždy pominie sa ako prelud...

Vravia, čo ho zreli: „Kdeže je už?“

⁸ Ako sen odlietne, nenájdu ho,

sťaby nočný prízrak, tak ho odplašia.

⁹ Oko, čo vídalo ho, neuvidí ho už,

ani jeho sídlo ho už neuzrie.

¹⁰ Biednym dajú náhradu jeho deti,

vrátia do ich rúk jeho imanie.

¹¹ Plné mladosti boli jeho kosti,

ale na prach spolu s ním sa obrátia.

Strašné následky hriechu

¹² Ak sa stane sladkým v jeho ústach zlo,

ak ho pod svojím jazykom ukrýva,

¹³ vychutnáva si ho, nevypľúva,

pridržiava si ho na podnebí -

¹⁴ tak pokrm sa mu vo vnútornostiach skazí

na žlč jedovatých hadov v útrobách.

¹⁵ Vyvracia bohatstvo, ktoré zhltol,

sám Boh mu ho z brucha vyženie.

¹⁶ Nacical sa jedu jedovatých hadov,

preto skynoží ho jazyk vreteníc.

¹⁷ Čerstvého oleja prúdy nezrie,

ani medu a mlieka potoky.

¹⁸ Vyvracia svoje zisky, neprežrie ich,

neužije svoje zárobky,

¹⁹ lebo násilne utláčal biednych,

uchvátil im dom, hoci ho nestaval.

²⁰ Keďže nezná pokoj v svojom vnútri,

jeho chamtivosti ujsť nemožno.

²¹ Nik jeho žravosti neunikol,

preto jeho šťastie pominie.

Boh zahubí hriešnika

²² Vprostred toľkej hojnosti mu úzko,

všetky šľahy biedy idú naň.

²³ Až si bude chcieť naplniť žalúdok,

(Pán) zošle naňho plameň svojho hnevu,

svoje šípy nechá pršať naň.

²⁴ Keď bude utekať pred železnou zbrojou,

luk spiežový ho iste prestrelí.

²⁵ Strela tá prenikne šijou jeho

a plameň meča jeho žlč.

²⁶ Prikvačia naň vskutku strašné hrôzy,

všetky tmy sú prichystané preňho,

oheň nezažatý pohltí ho

a zhltne aj pozostalých v jeho stane.

²⁷ Nebo samo odhalí jeho vinu,

aj zem sa proti nemu postaví.

²⁸ Dom mu tiež odnesie povodeň,

čo v deň jeho hnevu sa privalí.

²⁹ Taký podiel Boh bezbožnému dáva,

od Pána ho (čaká) také dedičstvo.“

M. Šiesta Jóbova odpoveď 21,1-34

Job21

XXI. ¹ Jób odpovedal:

Len ma vypočujte!

² Pozorne počúvajte moje slová

a nech mi je to na potechu.

³ Ach, strpteže ma, nechajte vravieť ma,

až dohovorím, potom smejte sa!

⁴ Či človek je to, na koho bedákam?

A roztrpčený nemám vari byť?

⁵ Len hľaďte na mňa a zdúpnieť musíte,

dajte si teda ruku na ústa!

⁶ Keď na to myslím, hrôza ma schvacuje

a moje telo triašku cíti hneď.

Hriešni žijú v šťastí

⁷ Nuž hriešnici, prečo sú nažive,

aj zostanú ver’, silou mocnejú?

⁸ Ich potomci pevno stoja pred nimi,

ich výhonky sú im pred zrakom.

⁹ Aj domy ich sú pokojné, bez obáv

a Boží prút nie je nad nimi.

¹⁰ Ich býk je plodný, nikdy nezlyhá,

telné kravy im nikdy nezvrhnú.

¹¹ Sťa ovce chlapcov skákať si nechajú

a ich deti tiež môžu tancovať.

¹² Vyspevujú si pri bubne, citare

a pri zvuku píšťal sa radujú.

¹³ Tak celkom šťastne môžu skončiť svoje dni

a do podsvetia odísť spokojne,

¹⁴ hoc vravia Bohu: „Len sa od nás odvráť preč,

my tvoje cesty poznať nechceme.

¹⁵ Čo je Všemohúci, by sme mu slúžili,

čo osoží nám vrúcne vzývať ho?“

Hriešnosť bez trestu

¹⁶ Či v rukách jeho nie je šťastie ich

a ciele zlých nie sú mu ďaleké?

¹⁷ Veď koľkorázže svieca zhasne hriešnych

a nešťastie tiež na nich doľahne?!

A svojím hnevom koľko ráz zničí zlých,

¹⁸ by ako slama boli vo vetre,

ako plevy, čo víchor uchytil?

¹⁹ Či jeho zlobu Boh synom necháva?

Nech jeho skára, by to pocítil!

²⁰ Nech skazu svoju na vlastné oči uzrie

a hnev nech pije Všemohúceho!

²¹ Čo po smrti už na dome mu záleží,

keď prervaný je počet jeho mesiacov?!

Božie nevyspytateľné cesty

²² Či vedomosťou možno Pána poučiť?

Veď on súd koná nad nebešťanmi!

²³ No v plnom šťastí tento môže zomierať,

aj celkom istý, celkom spokojný,

²⁴ bo jeho rebrá tukom prekypujú

a jeho kosti špik je čerstvý tiež.

²⁵ Lež s trpkou dušou onen zas umiera

a neokúsil, čo je blahobyt.

²⁶ Aj do prachu sa rovnako uložia

a červíky ich oboch pokryjú.

Priatelia usudzujú jednostranne

²⁷ No dobre poznám myšlienky už vaše

i plány, čo vy na mňa kujete.

²⁸ Vy myslíte si: Kde je dom veľmožov

a kdeže je stan, kde bývali zlí?

²⁹ Či ste sa na to nepýtali pocestných

a ich znaky ste nerozoznali,

³⁰ že v dňoch nešťastia je zlostník ušetrený

a cez dni hrôzy že sa raduje?!

³¹ Kto mu vytkne do očí jeho spôsoby

a to, čo spáchal, kto mu odplatí?

³² Keď do hrobu ho odprevadia napokon,

pri náhrobku mu budú držať stráž.

³³ Sladké mu budú aj tie hrudy údolia,

všetci sa za ním prúdmi pohrnú

a pred ním pôjde zástup bez počtu.

³⁴ Nuž darmo ma vy veru potešujete,

zo slov vašich klam len ostáva.“

N. Tretia Elifazova reč 22,1-30

Job22

XXII. ¹ Tu prehovoril Temančan Elifaz a vravel:

Čnosť nadovšetko!

² „Vari je človek na osoh Bohu?!

Osoží len sebe, kto má rozum.

³ Má Všemohúci radosť, že si statočný,

a zisk z toho, že si lepšíš svoje cesty?

Jób iste zhrešil

⁴ Azda tresce ťa pre tvoju bohabojnosť,

dáva sa preto s tebou do sporu?

⁵ Či nie preto je veľká tvoja zloba,

že sú tvoje viny bez hraníc?!

⁶ Od bratov si bezdôvodne brával záloh,

z nahých taktiež odev si strhával.

⁷ Ani žíznivým si nedal vody,

odoprel si lačným (skyvu) chleba.

⁸ Veď zem patrí mužovi, čo päsť má mocnú,

obľúbenec môže sídliť na nej!

⁹ Vdovy si prepúšťal s prázdnou dlaňou

a sirotám si lámal ramená.

¹⁰ Nuž hľa, prečo osídla sú vôkol teba

prečo ťa des zachvacuje náhly!

¹¹ Svetlo sa ti stmilo, nevidíš už

a príval vôd ťa zakrýva.

Minulosť nás učí

¹² Na výsostiach nebies vari nieto Boha?

Hlavu hviezd si pozri! Vysoko sú.

¹³ Ty si však povedal: „Čože Boh vie?!

Azda spoza mračien môže súdiť?

¹⁴ Oblaky mu clonia, nevidí nič,

po obvode nebies sa prechádza.“

¹⁵ Chceš sledovať chodník dávnoveku,

po ktorom si išli ľudia zloby?

¹⁶ Tí, čo boli vyrvaní pred svojím časom,

keď ich základ zaliali im vody,

¹⁷ čo kričali Bohu: „Odíď od nás!

Čo nám môže Všemohúci spraviť?“

¹⁸ A to on im plnil domy blahom,

hoci sú mu ďaleké cesty zlých.

¹⁹ Spravodliví vidia to a radujú sa,

môže sa im vysmiať nevinný:

²⁰ „Nevyšiel im majetok na skazu už

a zvyšky po nich nepohltal oheň?“

Boh sa zmiluje nad kajúcnikom

²¹ Daj sa do priateľstva, pomer sa s ním,

len tak prospejú ti tvoje zisky.

²² Prijmi ponaučenia z úst jeho,

jeho slová si vlož do srdca!

²³ Ak sa vrátiš k Všemocnému a pokoríš sa,

vzdiališ prevrátenosť zo svojho stanu,

²⁴ hrudu zlata ako prach si ceniť budeš,

z bystrín ofírských jak skálie dajaké,

²⁵ lebo Všemocný ti bude hrudou zlata,

stane sa ti kopcom zo striebra.

²⁶ Hneď sa budeš kochať vo Všemocnom,

k Bohu pozdvihneš svoj obličaj;

²⁷ budeš ho vzývať a vyslyší ťa

a ty splníš jemu svoje sľuby.

²⁸ Hocčo si umieniš, zdarí sa ti,

na cestách ti bude žiariť svetlo.

²⁹ Bo pyšného nafúkanca ponižuje,

kto však oči klopí, toho spasí on.

³⁰ Zachraňuje nevinného človeka;

pre čisté ruky sa zachráni.“

O. Siedma Jóbova odpoveď 23,1 - 24,25

Job23

XXIII. ¹ Jób odpovedal:

Nech Boh sám súdi

² „Aj dnes je veru ešte spurný môj nárek

a vzlykot mi ruka zadŕža

³ Bár by som vedel, kde by som ho našiel,

zašiel by som k jeho trónu až.

⁴ Tam pred ním samým začal by som súdiť sa

a naplnil by som si ústa dôkazmi.

⁵ By som zvedel slová, čo mi vtedy povie,

a dal si pozor, čo mi odvetí.

⁶ Či s plnou silou so mnou bude priečiť sa?

Nie! Nech len ráči ma on vypočuť.

⁷ On hneď by zbadal, že sa prieči s poctivým,

a navždy súdu zbavil by som sa.

Nevinnosť sa nedá dokázať

⁸ Ak napred idem, ver’ nikdy tam nie je,

dozadu ak, zas ho nebadám.

⁹ Ak hľadám vľavo, ani tak ho nezriem,

zvrtnem sa vpravo, tam ho nevidím.

¹⁰ On dobre pozná moje cesty, zastávky,

jak zlato vyjdem, keď ma preskúša.

¹¹ Veď moja noha k jeho stope prilipla,

jeho cestu som strážil, nezblúdil.

¹² Nevzdialil som sa od pier jeho príkazov,

úst jeho slová v hrudi skryl som si.

Nezaslúžené utrpenie

¹³ Lež rozhodol tak! Ktože mu v tom zabráni?!

Čo duša chce mu, to aj urobí.

¹⁴ Veď úmysel svoj uskutoční zaiste

a takých vecí v mysli veľa má.

¹⁵ Hľa, kvôli nemu prečo predesený som:

To uvážil som, hrôzu pred ním mám.

¹⁶ Veď môjmu srdcu iste Boh dal zoslabnúť

a Všemohúci ma tak predesil.

¹⁷ Nuž pre temravy musím teda zmĺknuť,

bo obličaj mi tône prikryli.

Job24

Prečo to len Boh dopúšťa?

XXIV. ¹ Prečo od Všemocného skryté nie sú osudy

a tí, čo ho poznajú, nevidia jeho dni?

² Veď hriešnici prekladajú medzníky

a odvádzajú stádo pastierom.

³ Ba sirotám aj osla oni odženú

a býka vdove vezmú za záloh.

⁴ Odháňajú z cesty bedárov

a biedni sa v kraji všetci musia skryť.

⁵ Iní na spôsob divých oslov na púšti

vychádzajú, za korisťou pachtia sa.

Lež tí, čo robia do samého súmraku,

nemajú chleba ani pre deti.

⁶ Tí kosiť musia na poli aj za noci

a zbierať musia zlému vinicu.

⁷ Sú bez šiat, nahí musia nocovať,

ani v zime čím prikryť sa nemajú.

⁸ Aj premočení sú horskými pľušťami,

bez prístrešia túlia sa ku skale.

⁹ Už od pŕs matky lúpia oni siroty

a biedneho krm berú za záloh.

¹⁰ Tak chodia nahí, lebo šaty nemajú,

a vyhladnutí snopky vláčia si.

¹¹ Aj olej tlačia medzi dvoma kameňmi

a hoc lisy šliapu, hynú od smädu.

¹² Ba zo (všetkých) miest zmierajúci vzlykajú

a pomoc žiada duša zranených,

Boh si však ich modlitby nevšíma.

Zločinci bez trestu

¹³ To títo sú odporcami Svetla,

jeho cesty neuznávajú

a na jeho dráhu sa nevrátia:

¹⁴ Už na svitaní vstáva vražedník

a zabíja núdznych bedárov;

a v noci sa ako zlodej dobýja.

¹⁵ Na tmu striehne aj zrak cudzoložníka.

Vraví si: „Ani oko ma nevidí!“

a tvár si halí závojom.

¹⁶ Do domu sa za tmy vlámava

a cez deň sa zamyká.

Títo všetci nepoznajú svetlo,

¹⁷ lebo ranný svit im tieňom iba je

a keď rozodní sa, hrôza schvatne ich.

Hriešnici trestu neujdú

¹⁸ Na hladine vody trieskou ľahkou sú,

aj ich polia v kraji sú prekliate,

nejdú im lisovníci do viníc.

¹⁹ Teplo, úpal vysuší snehové vody,

podsvetie však zasa tých, čo pášu hriech.

²⁰ Lono, ktoré ho počalo, zabudne naň,

jeho sláva sa nebude spomínať.

Ako strom sa zlomí hriešnosť ver’!

²¹ Trápil ženu neplodnú a bezdetnú,

ani vdove neurobil dobre.

²² Svojou silou ovládol aj mocných,

povstal, lenže nemá nádej života.

²³ Boh mu ponechal istotu, spolieha sa,

ale jeho oči nad ním bedlia.

²⁴ Vypína sa kratučko a už ho nieto,

znížili ho celkom, pokosili;

uvädne jak klasu vrchovec.

²⁵ Nie je to tak? Kto ma usvedčí z nepravdy?

A moje slová ktože vyvráti?“

P. Tretia Bildadova reč 25,1-6

Job25

XXV. ¹ Tu prehovoril Šuachčan Bildad a vravel:

Boh všetko múdro riadi

² On má vladársku moc, hroznú silu,

udržuje pokoj na výsostiach.

³ Je možno spočítať jeho zástupy?

A nad kým nevychádza jeho svetlo?

Boh všemohúci a vševediaci

⁴ Je človek spravodlivý pred Bohom,

čistý, koho porodila žena?

⁵ Ak jasne nesvieti už ani mesiac

ani hviezdy nie sú v jeho očiach čisté,

⁶ o čo menej človiečik, ten chrobák,

človeka syn, tento červíček!“

R. Ôsma Jóbova odpoveď 26,1-14 (27,2-12)

Job26

XXVI. ¹ Jób odpovedal:

Daromné reči priateľov

² „Azda si takto slabému pomohol

a podoprel si bezvládne rameno?

³ Či si chcel takto nemúdremu poradiť

a prejavil si veľa rozvahy?

⁴ A také slová komu si to prednášal,

čí duch to teda z teba vychádza?

Božia nekonečná moc a múdrosť

⁵ Duchovia predkov chvejú sa pod zemou,

aj vody a tí, čo v nich bývajú.

⁶ Podsvetie je pred ním obnažené,

zhubca nie je zahalený pred ním.

⁷ Nad prázdnom on rozostiera sever,

na nič zavesuje Zemeguľu,

vody uzatvára do oblakov,

pod nimi sa nepretrhne mračno.

⁹ Mesiaca tvár v splne zacloňuje,

oblaky on rozprestiera po ňom.

¹⁰ Hladine vôd určil presný obvod,

po hranicu samu svetla so tmou.

¹¹ Nebeské podpery sa zachvievajú,

keď im pohrozí on, strach ich drví.

¹² I more rozdelil svojou veľkou mocou

a svojou múdrosťou rozdrvil Obludu.

¹³ Vánkom svojho dychu on rozjasnil nebo

a čulého hada preklal svojou rukou.

¹⁴ A to sú len samy kraje jeho diela,

kde sme zachytili šepot jeho slova;

kto bude môcť počuť znenie jeho velebnosti?!“

S. Deviata Jóbova odpoveď 27,1-23

Job27

XXVII. ¹ Tu Jób začal opäť hovoriť:

Prisahá, že je nevinný

² „Ako žije Boh, čo odobral mi právo,

a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

³ kým vo mne duša ešte bude,

kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

⁴ nuž moje pery nepovedia neprávosť,

ani môj jazyk nepreriekne lož.

⁵ Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal,

kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

⁶ Som v práve iste, toho nevzdávam sa,

mňa za dni moje srdce nekarhá.

Nech Boh potresce neprajníkov!

⁷ Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ,

ako naničhodník môj odporca!

⁸ Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať,

keď svoju dušu k Bohu povznesie?

⁹ Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší,

keď postihne ho dáke súženie?

¹⁰ Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom

a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

¹¹ Nuž poučím vás, ako si Boh počína,

a ciele Všemocného neskryjem.

¹² Veď ak ste všetci sami toto videli,

tak hlúpo konať ako môžete?!

Hriešnik stratí všetko

¹³ Bezbožný má ten podiel pred Bohom,

ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

¹⁴ Ak synov početných má, sú len pod meč,

výhonky mu chleba dosť nemajú.

¹⁵ Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti,

ani vdovy nezaplačú po nich.

¹⁶ Hoci striebra nahromadil ani prachu,

ako blata nazhŕňal rúch drahých,

¹⁷ statočný si oblečie, čo zhŕňal on,

striebro nevinný zas po ňom zdedí.

Hriešnik náhle zahynie

¹⁸ Palác dal si postaviť sťa hniezdo,

ako keď si hájnik búdku zrobí.

¹⁹ Bohatý však ľahne si a nevstane už,

oči otvoriť chce, už ho nieto.

²⁰ Hrôzy ako záplava ho stihnú,

v noci zasa víchor uchváti ho.

²¹ Vietor predný schmatne ho a pominie sa,

odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

²² Neľútostne sa naň stále vrhá,

pred bijúcou rukou prchať musí.

²³ Zatlieskajú si nad ním rukami

a vypískajú ho z jeho miesta.

T. Pieseň o Múdrosti 28,1-28

Job28

Umné snahy ľudí

XXVIII. ¹ Zaiste striebro má svoje náleziská

a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

² Železo zo zeme dobývajú taktiež

a tvrdý kameň obráti sa na meď.

³ Temnotám hranice oni vymerali

a dolujú už až po najďalšie medze

i kamenie ver’, kde temravy, tône.

⁴ Chodby si prekopal cudzí národ také,

že na ne celkom zabúdajú nohy,

a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

⁵ Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo,

je všetko ako ohňom spustošené.

⁶ V končinách, v ktorých je zafírové skálie

a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

⁷ sú zasa chodníky, že ich orol nezná

a nezbadá ich ani oko supa.

⁸ Nijaká divá zver po nich nekráčala,

neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

⁹ Aj na tvrdý kameň položili ruku

a od základov vrchy prevrátili.

¹⁰ Kanály povytesávali v skale

a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

¹¹ Aj riečne pramene presliedili dobre

a skryté veci na svit vynosili.

Múdrosť nemožno dosť oceniť

¹² Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť

a kde je to umu nálezisko?

¹³ Jej cenu nepozná ani jeden človek

a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

¹⁴ Hĺbka vraví: „Vo mne nie je veru“

a more hovorí: „Ja ju tobôž nemám.“

¹⁵ Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato

ani neváži sa striebro za jej menu.

¹⁶ Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske,

ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

¹⁷ Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná,

ju nevymeníš za zlatú nádobu.

¹⁸ Koraly, kryštály nehodno spomenúť,

bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

¹⁹ Veď sa jej nerovná topás etiópsky

a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

²⁰ Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť

a kde je to umu vlastné nálezisko?

Boh - prameň a darca múdrosti

²¹ Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov,

utajená je aj nebeskému vtáctvu.

²² Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú:

„My počuli sme vravieť o nej iba.“

²³ Boh jediný len cestu ku nej pozná

a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

²⁴ lebo on rozhľad má k samým medziam zeme

a vidí všetko, čo len pod nebom je.

²⁵ Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu

a presnou mierou odmeriaval vody,

²⁶ aby takto určil jeho zákon dažďu

a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

²⁷ vtedy ju uvidel, presne vypočítal

a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

²⁸ Človeku povedal:

„Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť

rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého.“

U. Druhý Jóbov monológ 29,1 - 31,40

Job29

XXIX. ¹ Jób pokračoval vo svojich výrokoch:

Predošlé šťastie

² „Kto dá to, by bol som jak v mesiacoch dávnych

a ako v dňoch tých, keď ma sám Boh chránil,

³ keď nad hlavou mi svietil svojou lampou,

keď v jeho svetle šiel som temnotou?

⁴ Jak bývalo mi v dňoch mojej jesene,

keď sám Boh ochraňoval môj stan,

⁵ keď ešte Všemohúci býval so mnou,

keď moje dietky boli okolo mňa,

⁶ keď nohy mliekom sa mi temer brodili,

keď tvrdá skala tiekla olejom.

Predtým ctený od všetkých

⁷ Keď k bráne mesta som sa (vtedy) poberal

a na námestí som svoj stolec mal,

⁸ zhliadli ma mladí, hneď sa poukrývali,

a starci vstali, až sa vzpriamili.

⁹ Ba kniežatá aj v svojich rečiach prestali

a na ústa si ruku dávali.

¹⁰ Zaraz sa stlmil aj predstavených hlas

a jazyk im k ďasnu prilipol.

¹¹ To ucho čulo, hneď mi blahožičilo,

to oko zrelo, pre mňa svedčilo.

Ochranca slabých

¹² Bo keď bedár volal, iste som ho zachránil,

aj osirelých, bezpomocných tiež.

¹³ Ku mne sa nieslo požehnanie úbohých

a radosť lial som vdove do srdca.

¹⁴ Ja spravodlivosť odel som si, ona mňa,

mne právo bolo rúchom, turbanom.

¹⁵ Veď sťa oči bol som (vtedy) slepému

a sťaby nohy pre kuľhavého.

¹⁶ Ja otcom bol som všetkým chudobným,

aj neznámeho vec som vyšetril.

¹⁷ Zločincovi som rozbil čeľuste

a z jeho zubov korisť vyrval som.

Bývalé nádeje

¹⁸ Nuž vravel som si: „V hniezde svojom vydýchnem

a sťaby piesok dni si rozmnožím.

¹⁹ Môj koreň vlahe otvorený je,

mne rosa padá v noci na vetvy.

²⁰ Aj sláva vo mne nová bude vždy

a v mojej ruke luk sa omladí.

²¹ Čo ma počúvali, celkom ticho ostali

a moju radu s túžbou čakali.

²² Dohovoril som, nerobili námietky

a moje slová na nich kvapkali.

²³ Tak čakali ma, ako dážď čakajú,

ako po pŕške im ústa dychtili.

²⁴ Až neverili, keď usmial som sa na nich,

svetlu mi z tváre zmiznúť nedali.

²⁵ Im smer som určil, bol som im tiež na čele,

sťa kráľ som trónil vo vojsku,

kam viedol som ich, tam sa pobrali.

Job30

Terajšie opovrhnutie

XXX. ¹ Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len,

aj čo sú vekom mladší odo mňa;

tí, ktorých otcov nedržal som za hodných

ani stáda svojho psom ich prirovnať.

² A rúk ich sila načo veru bola mi?

Veď mohúcnosť ich celkom poklesla

³ i núdzou veľkou, hladom ukrutným:

Tí obhrýzali v stepi trávy korienky,

im matkou bola skaza, sama púšť.

⁴ V kroví si natrhali lobody

a chlebom bol im koreň borievky.

⁵ Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj,

jak na lupičov na nich kričali.

⁶ Iba do výmoľov sa mohli uchýliť

a do dier zeme, do skalných jaskýň.

⁷ Nuž po húšťavách oni teda kvílili

a krčili sa v kruhoch bodľačia

⁸ tí zlosynovia, čo ani mena nemajú,

čo z krajiny ich bičom vyhnali.

⁹ A stal som sa im teraz piesňou posmešnou

a som im veru porekadlom len.

¹⁰ Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou

a nebáli sa pľuť mi do tváre.

¹¹ Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal,

a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.

¹² Už po pravici svedkovia sa dvíhajú

a do slučky mi nohy lapajú

i nasypali hrádzu proti mne.

¹³ Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť,

a pochodujú, nik im nebráni.

¹⁴ Už prichádzajú sťaby šírym prielomom

a sem sa rútia, krytí troskami.

¹⁵ Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné,

aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú

a ako oblak spása ušla mi.

Keď Pán navštevuje...

¹⁶ Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou

a súženia dni zachvátili ma.

¹⁷ Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené

a moje žily spánku nemajú.

¹⁸ On silou veľkou za šaty ma pridŕža,

za golier plášťa pevne drží ma.

¹⁹ Ba do blata ma (ešte), uvrhol,

že rovný som ja prachu, popolu.

²⁰ Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš,

hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.

²¹ Ty veľmi krutým stávaš sa ver’ proti mne,

mňa rukou silnou prenasleduješ.

²² Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša,

a rozplývam sa v búrky prívaloch.

²³ Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už,

kde všetkých živých miesto schôdzky je.

Prečo tieto navštívenia?

²⁴ Však na biedneho som ruku ja nevztiahol,

keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.

²⁵ Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké,

duša mi s biednym sústrasť nemala?

²⁶ Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie,

svetlo som úfal, prikvitla však tma.

²⁷ Hej, neprestajne vrú už moje útroby,

dni súženia mne dostavili sa.

²⁸ Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam

a pred všetkými vstávam, nariekam.

²⁹ Veď stal som sa už bratom samých šakalov

a spoločníkom pštrosov (na púšti).

³⁰ Už koža zo mňa odpadúva zhorená

a horúčka mi kosti spálila.

³¹ Nuž moja lutna iba nárek (vydáva)

a píšťala zas plač len hlasitý.

Job31

Chránil sa zmyselnosti

XXXI. ¹ S očami som si takú zmluvu ujednal,

že nepozriem sa nikdy na pannu.

² Lež aký podiel Boh to zhora zosiela

a aký údel z výšky Všemocný?

³ Či nebude to skaza nešľachetnému

a hriešnikom zasa nešťastie?

⁴ Či nepozerá on na moje chodníky

a všetky kroky nepočíta mi?

Chránil sa neprávosti

⁵ Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval,

za lesťou noha sa mi náhlila,

⁶ nech ma na spravodlivej váhe odváži,

nech Boh raz pozná moju nevinnosť!

⁷ Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka,

ak moje srdce za očami šlo,

ak na dlani mi škvrna prilipla,

⁸ nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi,

nech siatiny mi vyrvú z koreňa!

⁹ Ak srdce mi azda žena zvábila,

ak číhal som pri vrátach blížneho,

¹⁰ nech moja žena melie pre iného len

a nech sa iní nad ňou skláňajú.

¹¹ Veď to je iste (preveľká) neprávosť

a neresť veru hodna odsúdenia tiež.

¹² Bo tento oheň žerie až do zahynutia

a celkom strávi moju úrodu.

¹³ Ak som na právo svojho sluhu nedbával

a otrokyne sú so mnou vo spore,

¹⁴ čo urobím len, akže Boh raz povstane,

čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?

¹⁵ Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril

a nestvárnil nás azda v lone sám?!

Núdznym pomáhal

¹⁶ Či odoprel som, čo si núdzni prosili,

a oko vdovy som var’ skormútil?

¹⁷ Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka,

že sirota tiež z neho nejedla?

¹⁸ Veď ako otec choval som ju od mladi,

od lona matky som ju vodieval.

¹⁹ Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’

a bez prikrývky videl bedára,

²⁰ či jeho bedrá nepožehnávali ma,

vlnou mojich oviec sa nezahrial?

²¹ Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som,

keď zrel som, že mám v bráne oporu,

²² nech od šije mi ruka zaraz odpadne,

nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!

²³ Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom,

neodolal som jeho velebe.

Nebol hmotárom

²⁴ Či urobil som zlato svojou nádejou,

riekol som skvostom: „Moja istota!“?

²⁵ Či radosť mal som, že mám veľké imanie,

že moja ruka veľa získala?

²⁶ Keď videl som zas, ako slnce žiarilo

a mesiac jemný ako šinul sa,

²⁷ či moje srdce bolo tajne zvedené

a moju ruku pery bozkali?

²⁸ To bol by zločin hoden trestu veľkého,

veď by som zaprel Boha na nebi.

²⁹ Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa

a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?

³⁰ Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som,

by jeho život v kliatbe žiadali.

³¹ Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež: