 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Maria Zboralska,
Svätý Páter Pio a svätý Leopold Mandić použili občas šokovú terapiu, aby u penitentov vzbudili ľútosť. Obaja veľkí spovedníci 20. storočia totiž vedeli, aká je ľútosť dôležitá.
Títo kapucíni neraz spôsobili duchovný šok tým, ktorí brali hriechy ľahkovážne a neľutovali ich. V takých situáciách vyslovili tvrdé, jednoznačné slová, ba v krajných prípadoch odmietli udeliť rozhrešenie. Páter Robert Krawiec OFMCap pripomenul nasledujúcu scénu zo života Pátra Pia: „Istý človek mal povesť dobrého katolíka. Všetci, čo ho poznali, ho vždy obdivovali a vážili si ho. V skutočnosti však žil v hriechu. Zanedbal svoju manželku a samotu si neskôr kompenzoval vzťahom s inou ženou. Raz sa išiel vyspovedať k Pátrovi Piovi. Chcel sa ospravedlniť, a preto začal hovoriť o duchovnej kríze. Neuvedomoval si, že sa stretol s mimoriadnym spovedníkom. Páter Pio zrazu vstal a skríkol: ,Aká duchovná kríza?! Zrádzaš manželku a Boh sa na teba veľmi hnevá! Choď preč!‘“ (Rachunek sumienia z ojcem Pio, s. 43). Bez rozhrešenia odišli zo spovednice aj ďalší penitenti, ktorých priviedla do Pietrelciny zvedavosť alebo túžba vyskúšať stigmatika, a na sviatosť zmierenia sa nepripravili, ako treba. Zaujímavé je však to, že tí, ktorým Páter Pio odmietol udeliť rozhrešenie, sa neskôr vrátili, lebo si uvedomili závažnosť toho, čo spáchali, a túžili začať nový život.
Ľútosť a pevné rozhodnutie polepšiť sa vyžadoval od veriacich aj páter Leopold Mandić, ktorý pochádzal z chorvátskej rodiny a pôsobil v Padove. „Istý človek mi porozprával,“ uviedol svedok na kanonizačnom procese pátra Mandića, „že keď na spovedi u pátra Mandića vyznal hriechy, páter zrazu vstal a chcel ho poslať preč bez rozhrešenia. Povedal: ,Prosím, odíďte odtiaľto…‘ Penitent naliehal, ale páter mu zopakoval tie isté slová. Keď sa však rozplakal a padol na zem so slovami, že ľutuje to, čo spáchal, a je pripravený na všetko, nielen znova nepadnúť do hriechu, páter Leopold ho zdvihol a objal so slovami: ,Teraz si môj brat,‘ a udelil mu rozhrešenie“ (Miszczyński, M. OFMCap: Święty Leopold Mandić, s. 47 – 48). Čo je to ľútosť?Nie každá emocionálna nepohoda, ktorú v dôsledku spáchaného zla pociťujeme, je ľútosť. Vysvetľuje nám to Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý v súlade s Tridentským koncilom definuje ľútosť takto: „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“ (KKC 1451). Aké podmienky treba splniť, aby sme mohli hovoriť o opravdivej ľútosti? Odpoveď na túto otázku nájdeme v spisoch ďalšieho veľkého spovedníka – svätého Jána Máriu Vianneya. V knižke nazvanej O ľútosti a milosrdenstve uvádza štyri vlastnosti takéhoto postoja: „Po prvé, bolesť musí byť vnútorná, čiže pociťovaná v hĺbke srdca. Nie je v slzách: je pravda, že slzy sú dobré a užitočné, ale nie sú nevyhnutné.“ Inými slovami, vonkajší prejav ľútosti nesvedčí automaticky o tom, že kajúcnik ľutuje svoje hriechy. Je totiž možné prejaviť hlbokú ľútosť bez telesných prejavov. Tak to bolo v prípade dobrého zločinca, ktorý síce neplakal nad svojím premárneným životom, ale ľutoval a opravdivo sa obrátil v poslednej chvíli života, vyznal vieru v Krista a prosil ho, aby ho prijal do svojho kráľovstva (porov. Lk 23, 39 – 43). „Po druhé, treba, aby bolesť, ktorú máme za svoje hriechy pociťovať, bola nadprirodzená, čiže aby ju v nás vzbudil Duch Svätý, a nie prirodzené príčiny.“ Svätý Ján Mária Vianney v tejto súvislosti uviedol rozdiel medzi takzvanou dokonalou a nedokonalou ľútosťou. Dokonalá ľútosť je taká, pri ktorej pociťujeme ľútosť vzhľadom na Boha – bolesť duše je spôsobená tým, že sme si uvedomili, že svojimi zlými myšlienkami, slovami a skutkami a zanedbaním dobra sme urazili Boha. Naša ľútosť teda „pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko“ (porov. KKC 1452). Dokonalá ľútosť sa teda prirovnáva k bolesti, akú prežíva zamilovaný človek, ktorý si uvedomil, že zarmútil milovanú osobu. Zato nedokonalá ľútosť nevyplýva z lásky k Bohu, ale najčastejšie zo strachu pred trestom (večným – peklom, alebo dočasným – následkami našich skutkov). Je to situácia, keď bol niekto prichytený pri krádeži, ktorú však neľutuje preto, že ublížil blížnemu, ale preto, že sa bojí väzenia. Takáto ľútosť môže viesť k premene srdca a viesť k sviatosti zmierenia, takže je Božím darom, podnetom Ducha Svätého (porov. KKC 1453).
„Po tretie, treba, aby bolesť bola najvyššia, čiže najväčšia zo všetkých, väčšia než tá, ktorú zakúšame pri strate rodičov, zdravia a všetkého, čo nám je na svete najdrahšie.“ Arský farár vysvetľoval, že táto bolesť duše má byť veľká, pretože svojou veľkosťou má zodpovedať strate, ktorú sme spôsobili, a veľkosti nešťastia, do akého nás hriech vohnal. Táto vlastnosť ľútosti sa riadi logikou: čím menšia je hodnota stratenej veci, tým menej nás to bolí. Strata hodiniek nie je až taká bolestná ako strata auta. Ľútosť má byť preto najväčšia, lebo hriech vedie k strate najväčšieho šťastia – priateľstva s Bohom a neba a odsudzujeme sa ním na najväčšie nešťastie – peklo. »Prečítajte si viac: The above article was published with permission from Milujte sa! in October 2020.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
