 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Svedectvo,
Manžel a manželka, dlhé zimné večery, šťastný život, požehnaná staroba s pocitom naplnenia… Koľko ľudí sníva o takomto živote! Aj ja som o ňom sníval a naďalej snívam. S tým rozdielom, že ešte pred tromi rokmi som nemal nádej, že sa mi to splní.
DospievanieAko mladý chlapec som žil v obyčajnej rodine, ale keďže som si nevedel poradiť s emóciami spojenými s obdobím dospievania, upadol som do zlozvyku, ktorý sa po rokoch rozvinul až do obsesívno-kompulzívneho správania v oblasti nečistoty. Trvalo to veľmi dlho, a tak som si ani nevšimol, ako veľmi ma to zmenilo. Keď počas gymnaziálnych rokov prišiel čas na prvé vzťahy, zistil som, že nie som schopný udržať si dlhší vzťah s dievčaťom. Môj egoizmus bol príliš veľký. Nebol som schopný o nikoho sa starať. Samozrejme, že dnes už viem, že som mal rôzne charakterové chyby, lenže zotrvávanie v nečistote mi bránilo rozvíjať charakter, mužské vlastnosti a blízke vzťahy s ľuďmi a s Bohom. Vo vlastnej koži som sa cítil hrozne. Na jednej strane som sa cítil nemilovaný, nepotrebný a nehodnotný, a na druhej strane som prežíval egoistický pocit nadradenosti nad inými, lebo aspoň v niečom som bol od iných lepší. Tento diabolský kolotoč ma v priebehu niekoľkých rokov priviedol k samovražedným myšlienkam a k úplnému zrúteniu… Keď som mal približne 22 rokov, uvedomil som si, že ak chcem uskutočniť svoje sny, musím podstúpiť námahu a snažiť sa skoncovať s nečistotou. V tom čase som bol závislý od pornografie a život sa mi celkom vymkol z rúk. Rozhodol som sa, že sa budem modliť, že sa budem vyhýbať príležitostiam k hriechu (pornografii a masturbácii) a… po pol roku som bol v žalostnom stave: mal som neurózu, vyhýbal som sa ľuďom, všetkého som sa bál, pociťoval som reálnu bolesť a strach. Ťažko sa to opisuje, ale bolo to neznesiteľné utrpenie. Spomínam si, že som chodil na opustené miesta, aby som tam kričal od bolesti. Náboženské praktiky (takto to musím nazvať) mi neprinášali úľavu. Nemal som nikoho, komu by som to mohol povedať; nikoho, kto by ma podržal. Moji rodičia sa o mňa veľmi báli, ale nevedeli, čo sa so mnou v skutočnosti deje. Tento stav som nedokázal zniesť, takže som sa vrátil k svojmu predchádzajúcemu prázdnemu životu. Napriek všetkému som však hľadal pomoc… Po ďalšej spovedi, plnej sebaľútosti a pocitu úbohosti, mi kňaz poradil, aby som hľadal pomoc v spoločenstve 12 krokov. Na týchto stretnutiach som mohol nechávať svoje problémy, pričom sa mi otvorili oči a začal som vidieť svoje chyby, nedostatky a emocionálnu labilitu. Samozrejme, že toto sa nestalo hneď – trvalo to niekoľko rokov. DozrievanieRoky plynuli a ja som padal a vstával. Vždy som čerpal zo spovede a z Eucharistie. Môj zlozvyk sa však vracal v týždňových intervaloch. Prijatie a prítomnosť iných ľudí mi v tom období pomohli cítiť sa lepšie. Uveril som, že napriek hriechu mám svoju dôstojnosť a som dosť dobrý na to, aby som žil. Vo veku 27 rokov som bol schopný prijať sám seba. Boh však nechcel pre mňa takýto život a som si istý, že ho nechce pre nikoho. Náš Pán chce pre nás len dobro a to, čo je najlepšie. Toto som sa dozvedel, pocítil a naučil sa až v duchovnom spoločenstve, kde mi Pán dal duchovne rásť. Znovu som sa stal dieťaťom, aby Boh mohol uzdraviť moju mladosť. Vďaka tejto sile som nabral chuť dosiahnuť v živote s Bohom viac, než len každodenné pozeranie internetu a vyčerpanie sa v práci. S vierou som sa začal modliť za svoje veľmi konkrétne túžby. Emocionálne napätie spojené s prácou som začal zmierňovať prostredníctvom intenzívneho športu.
Začalo sa pre mňa úžasné duchovné dobrodružstvo. Začal som žiť v Božej prítomnosti, čiže uvedomoval som si, že Boh nielen vidí, ale aj vie, čo si myslím a cítim. Môj vzťah s Bohom bol čoraz úprimnejší a čestnejší: odprosoval som ho za zlé myšlienky, plány, pohľady, posudzovanie ľudí – jednoducho za to, čo Boh počul, čo bolo proti jeho stvoreniam, alebo proti všetkým tým, ktorých som v daný deň stretol, alebo okolo ktorých som prechádzal na ulici. Spomínam si, že keď som mal 27 rokov a pozeral som sa na zapadajúce slnko, uvedomil som si, že kdesi tam je osoba, ktorá nielenže na mňa čaká, ale ktorá potrebuje moju spoluprácu a pomoc. S vierou a slzami v očiach som povedal Pánovi: Robím to, čo robím. Neviem byť iný. Ale modlím sa k tebe a uvidíme, čo vo mne zvíťazí. »Prečítajte si viac: The above article was published with permission from Milujte sa! in October 2020.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
