Fakty nemožno vyvrátiť

Autor: Mirosław Rucki,
Milujte sa! 30/2012 → Veda a viera

Skutočný vedec skúma fakty a robí závery. Keby sme svoje závery prispôsobovali vnucovanej ideológii, veda by stála na mieste. Ak však čestne skúmame fakty, máme možnosť spoznávať objektívnu pravdu.

Vedec zoči-voči nespochybniteľnému zázraku

Profesorka Maria Sobaniec-Łotowska, PhD., je významná poľská vedkyňa v oblasti lekárskej vedy. Výsledky jej vedeckej činnosti sú medzinárodne uznávané. Jej expertízy majú vo väčšine prípadov rozhodujúci význam, pretože pri svojom výskume a záveroch sa riadi svedomím a smernicami Komisie pre etiku vo vede, ktorá pôsobí pri Poľskej akadémii vied. Preto, keď mi ukázala udivujúce fotografie vykonané pomocou optického mikroskopu a transmisného elektrónového mikroskopu, nemal som dôvod pochybovať o ich hodnovernosti. To, čo som videl, bolo šokujúce.

Vo vede platí princíp verifikovateľnosti: to, čo objaví alebo pozoruje jeden vedec, sa uzná za objektívny fakt len vtedy, ak aj iný vedec nezávisle pozoruje a zistí to isté. Nemal som možnosť osobne sa stretnúť s profesorom MUDr. Stanisławom Sulkowským, PhD., ktorý skúmal tie isté vzorky a dospel k rovnakým výsledkom, ale jeho podpis pod protokolom o výsledkoch výskumu bol pre mňa postačujúci. Obaja profesori ma postavili pred nespochybniteľný, vedecky dokázaný fakt: premenená hostia sa premenila na tkanivo ľudského srdca.

V minulosti som sa venoval výskumu mikrogeometrie rôznych povrchov, takže som na fotografiách ľahko rozlíšil štruktúru hostie a štruktúru svalového tkaniva s drobnými cievami, ktoré bolo s hostiou akoby zrastené. Tieto dve úplne odlišné štruktúry boli integrálne spojené, takže vytvárali jednu, celistvú, udivujúcu štruktúru chleba, ktorý je zároveň aj tkanivom ľudského tela. Takéto spojenie nie je možné vytvoriť umelo, takže obaja profesori museli uznať, že hmota hostie tajomným spôsobom nadobudla podobu tkaniva srdcového svalu.

Profesorka Sobaniec-Łotowska mi vysvetlila, že kúsky mäsa, ktoré sú pod mikroskopom dobre viditeľné, určite pochádzajú z ľudského srdca. Vyzerá tak, akoby vzorku odobrali zo srdca živého človeka prežívajúceho agóniu. Vo vzorke vidno všetky morfologické zmeny, dobre známe lekárskej vede. Profesorka Sobaniec-Łotowska, odborníčka na patomorfológiu s tridsaťročnou praxou, opísala výsledky svojho výskumu v protokole z 21. januára 2009, ktorý sa uchováva na Biskupskom úrade v Białymstoku. Od októbra 2009, keď bolo zverejnené vyhlásenie cirkevnej komisie, nepodali vedecké kruhy nijaké meritórne námietky voči hodnovernosti týchto vedeckých expertíz. Čestný vedec musí, nezávisle od svojho svetonázoru, uznať, že stojí zoči-voči zázraku.

Spojitosť medzi faktami

Vedci by mali vedieť spájať fakty. Keby sme si pri obede všimli, že chlieb sa premieňa na kúsky ľudského mäsa, boli by sme zdesení a museli by sme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa to deje. Spoločenstvo veriacich, v ktorom sa udiala zázračná premena hostie na tkanivo trpiaceho srdca, pozná odpoveď na otázku o podstate tohto úkazu.

Chcel by som na tomto mieste pripomenúť, že evanjelium neoznačuje slovom „zázrak“ iba udivujúci, nevysvetliteľný úkaz. To, čo vo väčšine prípadov prekladáme naším slovom „zázrak“, v originálnych biblických jazykoch znamená „moc, prejav Božej moci“ alebo „znamenie, nadprirodzené potvrdenie“. Boh nie je kúzelník, ktorý chce ľudí uchvátiť svojimi kúzlami. Boh chce ľuďom niečo povedať a pravdivosť svojich slov potvrdzuje konkrétnymi prejavmi svojej moci.

Pokiaľ ide o Eucharistiu, Ježišove slová sú jednoduché, jednoznačné a v doslovnom preklade z gréčtiny znejú: „Vezmite, zjedzte (pohryzte), toto je moje telo (mäso).“ Veľmi konkrétne výrazy poukazujú na obdivuhodnú skutočnosť: Kristovi učeníci majú pohrýzť a zjesť jeho telo – jeho mäso a piť jeho krv. Apoštoli boli zarazení, keď pri Poslednej večeri počuli tieto slová. Veď už predchádzajúca eucharistická reč bola príčinou toho, že Ježiša opustili mnohí učeníci (Jn 6, 60 – 66), a teraz definitívne podnietila Judáša Iškariotského k tomu, aby Ježiša zradil (Lukáša 22, 19 – 21; Jána 13, 21 – 22). Tak veľmi to presahovalo ľudský rozum. Až po Ježišovom zmŕtvychvstaní a zoslaní Ducha Svätého boli učeníci schopní úplne prijať pravdu o premenení eucharistického chleba na skutočné Kristovo telo. A svätý Pavol, ktorý nebol s apoštolmi pri Poslednej večeri, musel „prevziať“ toto učenie celé a bez výhrad (porov. 1 Kor 11, 23 – 29).

Podľa učenia Cirkvi sa Kristova obeta stále sprítomňuje na oltároch celého sveta. Obdivuhodným spôsobom túto pravdu opísali evanjelisti. V ich správach sa vyskytuje slovo ανάμνησις, ktoré sa zvyčajne prekladá ako „pamiatka“. V origináli je to však niečo viac ako pamiatka. V židovskom kontexte toto slovo znamená sprítomnenie, opätovné uskutočnenie niečoho, čo sa už raz stalo. Keď Židia slávia každý týždeň sobotu, robia to „na pamiatku dní stvorenia sveta“ – chápu to tak, že sprítomňujú, čiže nanovo reálne prežívajú deň odpočinku z počiatku stvorenia. Keď každoročne slávia Veľkú noc, robia to tak, akoby každý z nich reálne prežíval udalosť vyslobodenia z Egypta. Presne tento zmysel je obsiahnutý aj v Ježišových slovách: Robte to tak, že pri tom reálne prežívate obetovanie môjho tela na kríži.

Ježiš Kristus hovoril o obetovaní svojho tela a o preliatí svojej krvi tak, že apoštoli, ktorí ho počúvali, pochopili, že táto obeta sa uskutočňuje práve teraz (a nie, že sa uskutoční v budúcnosti). Mohlo sa im to zdať zvláštne – veď predsa stále bol pred nimi živý Ježiš, ktorý s nimi jedol večeru. Avšak vo chvíli, keď Ježiš vyslovil tieto slová, sa začalo ustavičné „teraz“ jeho obety, ktorú vykonal raz, ale ktorá sa reálne sprítomňuje počas každej svätej omše.

Boh zjavujúc svoju vôľu v Izraeli veľmi dôsledne používa také gramatické formy, z ktorých vyplýva, akoby sa niektoré budúce veci už boli stali. Pre Boha sa totiž už stali, a to aj napriek tomu, že človek sa o nich ešte nepresvedčil na vlastné oči. Keď Ježiš Kristus zjavuje Izraelu svoju božskú prirodzenosť, robí to isté. Najvýrečnejším príkladom sú slová: „Komu odpustíte hriechy, sú mu odpustené“ (porov. Jn 20, 23; slovenský preklad je iný ako poľský). Ľudská realita je spojená s časom a apoštoli budú môcť rozhrešovať z hriechov až v budúcnosti, ale u Ježiša sú už všetky hriechy odpustené. On priniesol obetu a on ich odpustil.

Eucharistický zázrak, ktorého svedkami boli Ježišovi učeníci z Farnosti sv. Antona v Sokółke a ktorý potvrdili profesori patomorfológie z Lekárskej univerzity v Białymstoku, je logickým znamením, dôsledne potvrdzujúcim závažnosť Ježišových slov. Z výnimočnej, nesfalšovateľnej štruktúry čiastočne premenenej hostie vyplýva, že tento zázrak vykonala nadprirodzená moc. A tkanivo srdca, stýraného utrpením, poukazuje na to, že Kristova obeta sa ustavične sprítomňuje v Eucharistii. Tento zázrak dokazuje, že Ježišove slová, zapísané v evanjeliách a v Prvom liste Korinťanom, nie sú prázdnym vyhlásením, metaforou alebo symbolickým vyjadrením, ale že sú doslovné a reálne.

Takže máme do činenia so sériou nenáhodných, navzájom prepojených faktov: Ježiš vyriekol isté slová, v súlade s týmito slovami sa obetoval a vstal z mŕtvych, na základe toho Cirkev už dvadsať storočí každý deň pri svätej omši sprítomňuje jeho obetu a zmŕtvychvstanie. Eucharistický zázrak je teda len znamením, potvrdením, že toto všetko je objektívna pravda, že naša viera má zmysel, že naozaj vedie k vzkrieseniu a k spáse.

Porážka „racionalistov“

Uvedené fakty sú objektívne a existuje medzi nimi logická a racionálna spojitosť. Ale aj napriek tomu ľudia, ktorí sa vyhlasujú za „racionalistov“, zareagovali na správu o zázraku v Sokółke vrcholne iracionálne: na prokuratúru podali žalobu na kňaza, ktorý vraj spáchal vraždu, keďže vlastní kúsok ľudského srdca. Začalo sa trestné stíhanie a farára navštívila polícia.

Samozrejme, že farár označil aj páchateľov aj obeť. Tak Pilát, ako aj Ježiš Kristus sú reálne, historické postavy, čo nepoprie nijaký súdny človek. Takisto nijaký rozumný človek nepodá v 21. storočí žalobu proti Pilátovi, ktorý sa pred 2000 rokmi dopustil zločinu na Ježišovi Kristovi. Jediné, čo by mohlo vzbudzovať pochybnosti, je to, ako farár zo Sokółky získal kúsok srdca Ježiša Krista, zabitého v Jeruzaleme pred dvoma tisícročiami. Cirkevná komisia zachovala procedurálny postup, vypočula všetkých svedkov a zhromaždila všetky dostupné informácie. Úplne jednoznačne sa určilo, kto hostiu konsekroval, za akých okolností a prečo sa premenená hostia ocitla v nádobe s vodou a uložili ju do trezora. Takisto sa veľmi dobre vie, kto mal kľúče od trezora a kto si prvý všimol neobyčajné zmeny na hostii. Ťažko by sme mohli považovať za zločin bežné činnosti, ktoré sa každý deň vykonávajú v miliónoch kostolov na celom svete. Prokuratúra teda stíhanie ukončila.

Existuje vtip o dvoch chlapíkoch, ktorí prvý raz v živote uvideli v ZOO žirafu. Po dlhšom premýšľaní jeden vraví druhému: „Never vlastným očiam. To nie je možné.“ Uvažujem o tom, prečo ľudia, ktorí popierajú zjavné a nepopierateľné fakty, hovoria o sebe, že sú „racionalisti“. Objektívna realita zostáva objektívnou realitou nezávisle od toho, či ju považujeme za možnú alebo nie. Premenená hostia v Sokółke nie je prírodnou anomáliou ani falzifikátom, ale je potvrdením reálnej premeny chleba na Kristovo telo, ktoré počas každej svätej omše požívajú jeho učeníci. Je to síce nadprirodzené, ale zato celkom reálne, nepopierateľné a zjavné potvrdenie, ktoré môže vidieť každý, kto sa chce čestne presvedčiť o pravde.

Boh čaká na tvoju odpoveď

Pokorná láska Boha, ktorý „sa uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Filipským 2, 8), je nepochopiteľná. Boh, ktorý má neobmedzenú moc nad celým svetom, sa dáva do rúk človeka, pričom túži len po našej láske a dôvere. Môžeme azda ignorovať jeho trpiace srdce, ktoré sa obetovalo za naše hriechy? Môžeme odmietnuť takú veľkú lásku?

Fakty vravia sami za seba. Ježiš Kristus nehovoril do vetra. On skutočne obetoval svoje telo, aby nám takto zachránil život. Prešiel skúsenosťou smrti a zmŕtvychvstania, aby sme mohli byť spasení. Svoju obetu a jej dôsledky sprítomňuje v živote každého človeka, ktorý mu dôveruje: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jána 6, 54).

Teraz všetko závisí od teba a odo mňa. Žiada sa od nás tak málo: dôverovať a prijať to, čo nám Ježiš dáva. Nepohŕdajme touto jedinečnou možnosťou, ktorá vedie k večnému životu. Zanechajme každý hriech a choďme za Ježišom, aby sme sa posvätili a dosiahli opravdivý život a lásku.

The above article was published with permission from Milujte sa! in March 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!