 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Sebastian Bednarowicz,
„Ktože by vedel vyjadriť silu jeho mohutnosti? Alebo kto sa podujme vyrozprávať jeho milosrdenstvo?“ (Kniha Sirachovcova 18, 4). Evanjeliá obsahujú veľa dôkazov o Ježišovom milosrdenstve voči chorým a trpiacim. Takmer neprestajne ho obliehali zástupy ľudí, ktorí k nemu prichádzali so svojimi starosťami a chorobami. Ježiš im neodoprel pomoc: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8, 17). Ale vyžadoval vieru: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby“ (Marka 5, 34); „Choď, tvoja viera ťa uzdravila“ (Marka 10, 52). Stránky evanjelií jasne ukazujú, že Ježiš Kristus bol osobitne blízko pri chudobných, postihnutých a tých, ktorí trpeli telesne alebo duchovne. Niet pochýb o tom, že aj dnes je to rovnako. Nič sa nezmenilo. Je to takisto, ako to bolo v Betánii (Jána 11, 33 – 36), v Naime (Lukáša 7, 13) a vo všetkých mestách a dedinách Izraela (Mt 9, 35 – 36). Aj dnes Ježiša hlboko dojíma ľudské utrpenie. Zažila to jedenásťročná Courtney Murphyová z Birminghamu, ktorá sa úplne uzdravila z Perthesovej choroby. Napísala nasledujúce svedectvo: „V júni 2009 som išla s babkou a ockom na púť do Medžugoria. Pripojili sme sa k pútnikom z modlitbovej skupiny, do ktorej patrila moja babka a ktorá pôsobí vo farnosti Panny Márie a Všetkých svätých v Stoutbridge. V tom istom čase sme stretli skupinu pútnikov z farnosti Panny Márie v Gosporte, ktorú viedol kňaz Piotr Glas, blízky priateľ Toma Trantera, organizátora našej púte. V piatok popoludní, po niekoľkých dňoch pobytu v Medžugorí, zorganizovali obidve skupiny spoločný autobusový zájazd do neďalekej dediny Surmanca, ktorá sa nachádza niekoľko kilometrov od Medžugoria. Nachádza sa tam malý kostolík zasvätený svätej Faustíne a Božiemu milosrdenstvu, v ktorom sú na oltári stále vystavené relikvie tejto svätice. O 15. hodine sme sa chceli pomodliť korunku Božieho milosrdenstva, po ktorej mala nasledovať svätá omša. Do Surmanca sme prišli pred 15. hodinou. Vošli sme do kostola, sadli si do lavíc a otec Piotr vystúpil na ambonu. Bol trochu znepokojený, pretože nefungoval mikrofón. Nakoniec sa ho podarilo opraviť a otec Piotr sa začal modliť spolu s veriacimi. Spievali korunku Božieho milosrdenstva. Bol to pre nás všetkých hlboký zážitok. Pri modlitbe mnohí ľudia plakali. Po korunke slúžil otec Piotr svätú omšu. Základná myšlienka jeho homílie bola, aby sme si uvedomili, že nevyhnutnou podmienkou pre vnútorné uzdravenie je úplná dôvera v Boha a láska spojená s odpustením všetkým blížnym, aby sme sa v srdci na nikoho nehnevali. Počas svätej omše napĺňala kostol atmosféra Božej lásky a odpustenia. Na záver svätej omše otec Piotr povedal, že ak niekto z prítomných potrebuje modlitbu, môže sa zaňho pomodliť. Všetci sme sa pohli smerom k oltáru a kňaz sa modlil za každého osobitne. Keď sa otec Piotr modlil za mňa, zrazu ma zaplavila tma. Po chvíli som zazrela jasné svetlo, ktoré sa zväčšovalo, akoby sa ku mne približovalo. Vtedy som uvidela Ježiša. Bol bosý a mal žiarivobiely odev, prepásaný širokou červenou šerpou. Mal hnedé vlasy, ktoré mu siahali po plecia, a krátku bradu. Videla som lúče – bledomodrý a červený, ktoré vychádzali z jeho otvoreného srdca, ktoré bolo akoby ovinuté tŕňmi, a nad jeho hlavou sa vznášala biela holubica. Pozrela som sa dole a uvidela som akúsi tvár, ktorá vykúkala spoza jeho pliec. Nie som si istá, ale myslím si, že to bola svätá Faustína. Potom mi Ježiš povedal: „Ver vo mňa. Nikdy sa odo mňa neodlúč (Believe in Me. Never break away).“ Po tomto videní som sa opäť ocitla v kostole. Pred svätou omšou som pociťovala silnú bolesť v nohe aj v chrbte: mala som nevyliečiteľnú Perthesovu chorobu a pri chôdzi som používala barly. Po svätej omši, kňazovej modlitbe za mňa a požehnaní bolesť úplne ustúpila a doteraz sa nikdy nevrátila. Keď som vyšla z kostola, povedala som babke všetko, čo sa mi prihodilo: že sa cítim úplne zdravá, že som odhodila barly a že môžem normálne chodiť a behať. Otec Piotr ma nepoznal a nevedel, že po svätej omši a po modlitbe som sa úplne uzdravila. Nasledujúci deň, keď sa otec Piotr stretol s Tomom, povedal mu, že prežil niečo zvláštne pri modlitbe za jedného mladého chlapca (myslel si, že som chlapec). Povedal, že nedokázal z dieťaťa zložiť ruky, akoby tam boli prikované s nejakým konkrétnym zámerom. Na spiatočnej ceste sa dozvedel, že tým chlapcom som bola ja – malé, jedenásťročné dievčatko. Otec Piotr okrem iného Tomovi povedal, že nebol pripravený na svätú omšu, pretože mu ju navrhli v poslednej chvíli. Bol presvedčený, že to bola „najhoršia kázeň, akú kedy povedal“. Tom mu odvetil, že všetci boli počas svätej omše, homílie a modlitby za uzdravenie dojatí až k slzám a že Duch Svätý silne pôsobil skrze jeho kňazskú službu. Mala som Perthesovu chorobu, ktorá v istom období postihla hlavne moje bedrové kĺby a dolnú časť chrbta. Musela som používať barly, aby som obmedzila tlak na nohy a bedrá. Od môjho stretnutia s Kristom, keď sa otec Piotr za mňa modlil, som nepocítila už nijakú bolesť v chrbte ani v nohách.“ Otec Piotr je v stálom kontakte s Courtney a s jej rodičmi, ktorí žijú v Birminghame. Dievča sa normálne vyvíja a po jej chorobe nezostala ani stopa. Pláva a behá maratóny. Ďalší zázrak, ktorý zažila rodina Murphyovcov, je obrátenie Courtneynej mamy. Keď sa v roku 2009 dievčatko vybralo s otcom a babkou do Medžugoria, jej rodičia žili v odlúčení a matka nebola katolíčka. Po uzdravení dcéry sa manželka vrátila k manželovi a vstúpila do Katolíckej cirkvi. Courtney má veľmi rada Denníček svätej Faustíny a stále hovorí o Božom milosrdenstve. Slová, ktoré jej povedal Ježiš, sú bezpochyby adresované každému z nás: „Ver vo mňa. Nikdy sa odo mňa neodlúč.“ Preložil a spracoval Sebastian Bednarowicz The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
