Najkrajší Boží dar

Autor: Jan Bilewicz,
Milujte sa! 28/2012 → Cirkev

Čo môže byť ten najkrajší dar, spomínaný v nadpise, pre teba, pre mňa, pre ľudí vôbec? Aké dary sú pre teba dôležitejšie: materiálne alebo nemateriálne? Chcel(a) by si viac mať alebo viac byť?

Západný svet vo všeobecnosti si už dávno cení materiálne hodnoty väčšmi ako duchovné. Viac dbá o svoje vrecká než o lojálnosť, službu iným, nezištnosť, čestnosť a pod. V dôsledku toho je „dobro zákazníka, pacienta a občana“ len hmlistý pojem a oveľa dôležitejšia je „hotovosť“ zákazníka, pacienta a občana. Priateľ je ten, kto má viac. Vlasť je tam, kde viac dajú, a pod. Prijmeš tieto tendencie a budeš plávať s prúdom?

Autority

Počas nedávnej apoštolskej návštevy Nemecka pápež Benedikt XVI. povedal: „Cirkev je najkrajší Boží dar“ (Berlín, 22. 9. 2011). Vo svojom okolí každý deň počúvaš niečo iné, však? Zvlášť v médiách sa opakuje situácia z totalitného režimu. Môžeš si to overiť u rodičov.

Žiaľ, mladých možno ľahko manipulovať. Dokazuje to veľa zjavných príkladov. Mladým sa často zdá, že sú vo svojom zmýšľaní, názoroch a vzburách nezávislí. Búriť sa však vôbec neznamená byť nezávislý. Je predsa možné niekoho zmanipulovať tak, aby sa búril. Okrem toho vzbury môžu byť dobré (ak sa niekto búri proti zlu), ale môžu byť aj hlúpe (ak vyplývajú len zo vzdoru a pýchy), ba môžu byť priam škodlivé a nebezpečné. Prvým vzbúrencom bol Lucifer a jeho spoločníci. Vieme, čo z toho vzišlo.

Takže kto má pravdu: pápež či akýsi poslanec, ktorý nenávidí kresťanské hodnoty? Stretávame sa s diametrálne odlišnými názormi na Cirkev, vieru aj morálku (interrupcia, oplodnenie in vitro, predmanželská čistota atď.). Kto je pre teba autoritou v týchto otázkach? Vyššie spomenutý poslanec je skôr odborníkom na život odporujúci Božím prikázaniam. Ale v oblasti viery a morálky? Niektorí si myslia, že nepotrebujú nijaké autority, lebo sami najlepšie vedia, čo je dobré a čo zlé. Namyslenosť je dnes veľmi moderná. Každý – ak použijeme básnikove slová – „chrobák a žaba“ vie všetko najlepšie, dokonca lepšie než samotný Boh. A nemajú s tým nijaké problémy! Okrem jedného – majú totiž problém so zdravým zmýšľaním.

Poviem ti, čo robím ja. Uznávam, že Benedikt XVI. vie viac než ja. Ja jasné, že vie viac a lepšie. Niekedy odhaľuje predo mnou skutočnosť, ktorú celkom nechápem. Nevadí. Ak si dám trochu námahy, veľa pochopím. To, čo denne počúvam o viere a o morálke, často porovnávam s učením Jána Pavla II. Je mi veľmi blízky. Takéto jednoduché veci ma chránia pred propagandou Zlého. Veď nejde len o detaily. S dobrom – ako hovorí Sväté písmo – je spojené požehnanie, šťastie a život, zato so zlom prekliatie, nešťastie a smrť (Deuteronómium 30, 15 – 19). Samozrejme, ide tu o skutočné dobro a zlo, tak ako ho nazýva Ježiš Kristus, a nie o to, čo považuje za dobré alebo zlé nejaký pán poslanec alebo nejaká pani profesorka. Aj komunisti mali svoju verziu dobra a zla, takisto Hitler mal svoju. Je zarážajúce, koľkí ľudia ich prijali za autoritu a nasledovali ich.

Ježiš – vinič

Prečo Benedikt XVI. nazýva Cirkev „najkrajší Boží dar“? V spomenutej homílii nadviazal na podobenstvo o viniči z Evanjelia svätého Jána, kde Ježiš hovorí: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jána 15, 4).

Vieš, ako vyzerá vinič? Je to taký malý stromček. Na jar vypúšťa ratolesti, čiže vetvičky, ktoré rýchlo rastú, kvitnú a potom prinášajú ovocie – hrozno. Ratolesť čerpá životodarnú miazgu z viniča. Keď ju odstrihnú, vyschne. Ježiš hovorí, že on je pre nás ako vinič pre ratolesti. Musíme byť v ňom, aby sme – ako ratolesti – rástli a prinášali ovocie. Je však možné, že sa z vlastnej vôle odstrihneme od Ježiša. „Každý z nás,“ pokračoval pápež, „stojí pred takýmto rozhodnutím. O jeho dôležitosti nám hovorí opäť Pán vo svojom podobenstve: ,Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria‘ 
(Jána 15, 6).“ Benedikt XVI. citoval aj svätého Augustína, ktorý poznamenáva: „K ratolesti patrí jedno alebo druhé: vinič alebo oheň. Ak ratolesť nie je spojená s viničom, bude v ohni, takže aby nebola v ohni, musí byť na viniči.“ Čo symbolizuje oheň? Zatratenie. Peklo. Rozhodnúť sa musí každý sám. Svoj život môžeme alebo vyhrať, čiže prežiť ho zmysluplne a spasiť sa, alebo ho prehrať a zatratiť sa. Existuje spása aj zatratenie, nebo aj peklo. Spasí sa ten, kto zomiera v priateľstve s Kristom, zatratí sa ten, kto zomrie tak, že sa ťažkým hriechom odstrihne od Ježiša (viniča). Nevieme, kedy nastane chvíľa našej smrti.

Keď sa rozhliadneme okolo seba, uvidíme mnohých ľudí, ktorí kráčajú po priamej ceste k zatrateniu. Svojím zotrvávaním v zle (ktoré tvrdošijne považovali za dobro) natoľko stvrdli, že už len na samotné slová „Ježiš“, „kríž“, „Cirkev“, „spoveď“ reagujú „alergicky“ alebo skôr ako „diabol na svätenú vodu“. Kto ich potom spasí? Bôžikovia, okolo ktorých sa točil celý ich život: peniaze, popularita, moc, rozkoš, modernosť, pokrok? Alebo rôzni guruovia? Všakovaké hnutia? Veď to, že neveria v peklo, ešte neznamená, že peklo neexistuje. Sväté písmo jasne hovorí, že existuje! Pýcha má najtragickejšie dôsledky.

Vráťme sa k otázke, ktorú sme si položili už skôr. Prečo je Cirkev „najkrajší Boží dar“? Pretože, ako hovorí Benedikt XVI., „ako hlásateľka Božieho slova a vysluhovateľka sviatostí nás spája s Kristom, opravdivým viničom“. V Cirkvi dostávame najvzácnejšie, neoceniteľné dobro – Boží život, ktorý sa v nás zaštepuje vo sviatosti krstu, rozmnožuje sa inými sviatosťami, ak sme upadli do ťažkého hriechu, vracia sa nám vo sviatosti pokánia. Všetko toto sa deje v Cirkvi a len v Cirkvi.

Kľakám si pred kňazom

„Niektorí sa pri pohľade na Cirkev,“ hovoril ďalej Benedikt XVI., „zastavia len pri jej vonkajšom aspekte. Cirkev sa vtedy zdá byť len jednou z mnohých organizácii v demokratickej spoločnosti... Ak sa k tomu pripojí ešte bolestná skúsenosť, že v Cirkvi sú dobré aj zlé ryby, pšenica aj kúkoľ, a ak sa pohľad zastaví len pri negatívnych veciach, vtedy už nevnímame veľké a hlboké tajomstvo Cirkvi... Vtedy už neprináša radosť ani radostný hymnus: ,Som vďačný Pánovi za to, že ma svojou milosťou pozval do Cirkvi,‘ ktorý s presvedčením spievali celé generácie katolíkov.“ Tieto myšlienky sa ideálne hodia nielen na nemeckú, ale aj na našu realitu. Masmédia sa skutočne usilujú o to, aby sme v Cirkvi videli len zlé ryby a kúkoľ, a nie dobré ryby a pšenicu. Vďaka tomu mnohí prestávajú vnímať „veľké a hlboké tajomstvo Cirkvi“. V čom spočíva?

Vysvetlím ti to jednoduchou rečou mojej skúsenosti. Napriek tomu, že kňazov mnohí ohovárajú a všelijako posudzujú, ja by som mal niekedy chuť pobozkať môjmu farárovi ruky. On ma pokrstil, on ma naučil modliť sa, naučil ma, čo je pre Boha dobré a čo zlé, pripravil ma na spoveď, prvé sväté prijímanie, duchovne sýtil mňa aj mnohých iných. Skrze neho som dostal neopísateľne veľké poklady a po Bohu by som mal byť vďačný predovšetkým jemu. V porovnaní s veľkosťou darov, ktoré som dostal, nemajú pre mňa nijaký význam jeho ľudské slabosti. Vysvetlím to pomocou takéhoto príkladu: Keby si vyhral v lotérii 10 miliónov eur, určite by si nepovedal: „Nie, ďakujem. Neprijímam ich, pretože ten pán, ktorý mi ich má odovzdať, má podľa mňa príliš luxusné auto.“ Všakže by si to nepovedal? Mnohí však hovoria takto alebo podobne, keď sa jedná o duchovné dary, ktoré sú oveľa cennejšie než materiálne. Hnevajú sa na tých, od ktorých by ich mohli dostať, a neprichádzajú si po ne, pretože ich vysluhovatelia nie sú ideálni.

Takisto sa príliš nevenujem tomu, ako žije kňaz, u ktorého sa spovedám. Veď ja nebudem zodpovedný za jeho hriechy, ak ich skutočne spáchal. Kľakám si pred neho s najväčšou úctou, pretože skrze neho pôsobí Boh, a to aj vtedy, ak je kňaz hriešny. Keď kňaz hovorí: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov,“ sú naozaj odpustené. Pretože skrze neho sám Kristus vyslovuje tieto slová a odpúšťa. Kňaz prijal sviatosť kňazstva, a preto ho potrebujem, a to nevyhnutne. Pre spásu! Čo sa mi odpustilo teraz, to sa už nebude brať pod úvahu v deň súdu. Čo nás môže viac potešiť než toto v tom našom slzavom údolí?!

Cirkev nie je „svätá“ preto, lebo všetci, čo do nej patria, sú svätí. Je tu pšenica, ale aj trochu kúkoľa tak medzi duchovnými, ako aj medzi laikmi. V každom z nás je pšenica aj kúkoľ, čiže dobro aj zlo. Cirkev je ľudská inštitúcia (lebo sa skladá z ľudí), ale dôležitejšie je to, že zároveň je aj nadprirodzená, Božia, pretože ju založil Kristus, ktorý v nej zostáva a pôsobí. Ako pôsobí? Dáva človeku nový život, premieňa ho, vyučuje, posilňuje v dobre, chráni pred zlom, odpúšťa hriechy. Inými slovami, posväcuje nás, ktorí vôbec nie sme ideálni, ale slabí a náchylní ku zlu. Túto Božiu pomoc potrebujeme ako vzduch, aby sme žili lepšie, krajšie a šľachetnejšie a nakoniec sa spasili. Na to bola ustanovená Cirkev.

Čia strata?

Nedávny prieskum zistil, že v priebehu niekoľkých posledných rokov vyše desať percent Poliakov stratilo dôveru v Cirkev. Je to smutné, škoda! Samozrejme, že hlavné masmédia citovali túto správu s veľkým potešením, mädliac si ruky, pretože ich náročná práca, ktorá spočíva v ohováraní a propagovaní hesla: „Robte si, čo chcete,“ nebola daromná.

Nie je to však také jednoduché, ako sa mnohým zdá. Cirkev nie je politická strana, ktorej význam záleží od jej voličov. Nie je to „jedna z mnohých organizácií v demokratickej spoločnosti“, pričom pre niektorých je dôležité, a pre iných zas nie, či do nej patria, v závislosti od ich osobného presvedčenia. S Cirkvou je to celkom inak. Úplne inak! Tak ako v podobenstve o viniči – ak vystúpiš z Cirkvi, odtneš sa, stratíš dôveru, budeš ako odstrihnutá ratolesť. A kto tým niečo stratí?... Každý sa musí starať o svoju vieru. Nedať si vziať dôveru v Cirkev, ktorá – ako vieme – mala, má a bude mať svojich nepriateľov. „Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života,“ hovorí Pán (Matúša 7, 14). Podľa Božieho prísľubu peklo (satanisti, bojovní ateisti, slobodomurári, komunisti, liberáli a pod.) Cirkev nepremôže, ale zato môže premôcť mnohých – ako hovorí Kristus –, ktorí do nej patria. „Lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú“ (Matúša 7, 13).

Ako dôkladne a dôsledne sa dnes dbá na niektoré veci: na zlepšenie finančnej situácie, na zdravie, kondíciu, postavu, „aby sme boli moderní“, „aby sme sa páčili“, „aby sme sa vyrovnali kamarátkam“. Ako sa dbá na to, aby sme mali najnovšie elektronické zariadenia. Ako starostlivo sa hľadajú prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov. Ako pozorne a pokorne sa počúvajú a prijímajú najrôznejšie rady... A koľko pozornosti, námahy a času venujeme svojej spáse? Ako počúvame rady dobrého Otca? Ako využívame spásonosné prostriedky, ktoré nám zanechal v Cirkvi, ktorú založil? A je to predsa najväčšia úloha, akú máme. Veď ide o naplnenie nášho pozemského bytia. Prečo žijeme? Predovšetkým preto, aby sme raz, vo chvíli, ktorú nepoznáme, vošli do večného života s Bohom, Prameňom lásky, pokoja, pravdy, krásy, múdrosti a každého dobra. Pre tých, ktorí berú svoju spásu vážne, je Cirkev bezpochyby „najkrajší Boží dar“.

Jan Bilewicz

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!