Eucharistia – definitívne víťazstvo

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 27/2012 → Večný život

V srdci každého človeka sa odohráva boj medzi dobrom a zlom, svetlom a tmou, životom a smrťou. Na jednej strane túžime po večnom šťastí, a na druhej podliehame pokušeniam, ktoré predstavujú hriech tak príťažlivo, až uveríme, že hriech je prameňom šťastia, a nie najväčšou tragédiou človeka.

Zlo je vo svojej dotieravosti a sile bezohľadné a falošné. Tvári sa ako príťažlivá ponuka slobody a dobra. Musíme si uvedomiť, že nijaký človek sa nedokáže obrániť pre útokmi zlých duchov len s pomocou vlastných síl.

Niekedy by sa mohlo zdať, že zlo je silnejšie než dobro, že vo svete vládne diabol a že aj napriek našim modlitbám vyhráva zlo. Morálny úpadok ešte väčšmi posilňuje nenávisť voči všetkému, čo je Božie. Nik z Kristových vyznávačov sa nevyhne boju proti silám zla, nemôže sa pred nimi skryť ani utiecť z bojiska. Na ceste do neba sme odkázaní na ustavičný boj proti diablovi, ktorý geniálne klame a podvodne strháva ľudí do svojho područia.

V Zjavení svätého Jána nájdeme veľmi potešujúcu správu: diabol a jeho anjeli už prehrali rozhodujúcu bitku. Diabol, peklo aj smrť utrpeli definitívnu porážku vďaka umučeniu, smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Náš Spasiteľ pozýva každého k účasti na svojom víťazstve. A práve preto ustanovil Eucharistiu. Vďaka svätej omši môžeme mať účasť na najväčšej udalosti v dejinách ľudstva: na smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, čiže na definitívnom víťazstve nad diablom, hriechom a smrťou. Napriek tomu, že žijeme v trvalom vojnovom stave proti silám zla, vďaka Kristovi môžeme vyhrať náš osobný boj proti zlu, premôcť pokušenia, vstať z najväčších pádov, pretrhnúť putá každej závislosti a otroctva a uzdraviť sa z ľudsky nevyliečiteľných zranení. Je to možné, lebo Ježiš nám vo sviatostiach pokánia a Eucharistie sprítomňuje svoje definitívne víťazstvo nad diablom.

Otázka o Eucharistii

Poslucháči boli šokovaní, keď im Ježiš povedal, že večný život dosiahnu len tí, ktorí budú jesť jeho telo a piť jeho krv (porov. Jána 6, 54). Pohoršene si medzi sebou hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52). Mnohí z nich nedokázali prijať Ježišovo učenie o Eucharistii: „Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ (Jn 6, 60). Preto niektorí učeníci sklamane a pohoršene odišli, prestali Ježišovi veriť a opustili ho (porov. Jn 6, 66). Judášova zrada sa zrodila vtedy, keď počul Ježišovu reč o Eucharistii. Zdôraznil to samotný Kristus: „Ale niektorí z vás neveria“ (Jn 6, 64).

Ježiš vedel, že po reči o Eucharistii učeníci proti nemu šomrú, preto im položil rečnícku otázku: „Toto vás pohoršuje?“ (Jána 6, 61) a vysvetlil im, čo je podstatou Eucharistie (porov. Jn 6, 62 – 63): je to tajomstvo jeho ľudskej prirodzenosti v umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. Čo sa stalo s Ježišovým telom po jeho smrti a zmŕtvychvstaní?

Dráma hriechu a smrti

Neodvratná nevyhnutnosť smrti a utrpenie s ňou spojené sú najťažšou skúsenosťou, ktorá sa týka každého človeka. „Hrozná je smrť,“ napísala svätá Faustína (Denníček 321). Hrôza smrti nám dáva zakúsiť, aké tragické sú dôsledky prvotného hriechu aj našich osobných hriechov. Ukazuje nám, čo nám hrozí, ak odmietneme Boha a jeho milosrdenstvo.

Dramatický boj za večnú spásu sa začal hneď na počiatku existencie ľudských bytostí. Z opisu dedičného hriechu sa dozvedáme, že diablovi sa podarilo presvedčiť prvých ľudí, že šťastie a slobodu dosiahnu vtedy, ak prestanú poslúchať Boha a porušia zmluvu s ním. Človek podľahol diablovmu pokušeniu, čím sa dostal pod vládu zlých síl a do otroctva hriechu (porov. Jn 8, 34) a smrti (porov. Gn 5, 12). „Závisťou diabla však prišla na svet smrť: skúsia ho tí, čo sú jeho korisťou“ (Kniha múdrosti 2, 24). Po prvotnom hriechu sa Adam a Eva, čiže celé ľudstvo (ktoré Boh stvoril ako celok, ako jeden duchovný organizmus), ocitli pod diablovou nadvládou. Nijaký človek sa nedokázal pomocou vlastných síl vyslobodiť z otroctva klamstva, hriechu a smrti, pretože hriech ľuďom znemožňuje poznať pravdu o sebe a uznať svoju hriešnosť. A to je nevyhnutná podmienka pre zmierenie sa s Bohom, ktorý sníma všetky hriechy a oslobodzuje z diablovej moci.

Dráma spásy a Eucharistia

Boh Stvoriteľ, ktorý je dokonalým spoločenstvom osôb: Otca, Syna a Ducha Svätého, odpovedá na vzburu človeka láskou, ktorá ide až do krajnosti.

Boží Syn, druhá božská osoba, sa stal skutočným, smrteľným človekom, s dušou a telom, s ľudskou mysľou a vôľou, aby skrze smrť premohol toho, ktorý panoval nad smrťou, čiže diabla, a takto vytrhol ľudí z otroctva hriechu a smrti. Ježiš Kristus počas svojho pozemského života viedol proti silám zla víťazný boj, skrze ktorý priniesol celému ľudstvu spásu.

V tomto dramatickom boji, ktorý viedol proti diablovi za spásu ľudí, Spasiteľ použil jedinečnú zbraň: lásku a pravdu. Tým, že sa Kristus stal skutočným človekom, vstúpil do reality hriechu a smrti, v ktorej sa nachádzalo celé ľudstvo. Na pohŕdanie a nenávisť zo strany diabla a hriešnikov Ježiš odpovedal láskou a milosrdenstvom, ktoré presiahlo všetky medze. Boh-človek vzal na seba viny nás všetkých, niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil (porov. Izaiáš 53, 4 – 6). Ježiš Nazaretský mohol vziať na seba hriechy všetkých ľudí, ktorí žili od stvorenia sveta a budú žiť až do dňa parúzie, pretože je Boží Syn, jednej podstaty s Otcom. Ježiš ako človek, ktorý je božskou osobou – Slovom, preniká so svojím utrpením a láskou všade tam, kde pôsobí ničivá sila zla. Spája sa s každým trpiacim človekom, aby premenil jeho utrpenie na cestu dozrievania v láske.

Kristovo umučenie a agresia síl zla dosahujú svoje vyvrcholenie v Ježišovej agónii a smrti na kríži. Ježiš zomiera v strašnom utrpení, ktoré vyjadruje zvolaním: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Matúša 27, 43). Hoci bol bez hriechu, svojím srdcom Boha-človeka pocítil, akým hrozným utrpením je hriech, ktorého ovocím je peklo opustenosti, zakúsenie Božej neprítomnosti a hrôza zo smrti.

Veľkosť Ježišovho utrpenia a poníženia pri umieraní na kríži nám zjavuje pravdu o hriechu: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“ (Druhý list Korinťanom 5, 21). Kristus odhaľuje klamstvo, ktoré diabol vyriekol pri pokúšaní v raji a podľa ktorého vraj hriech prináša šťastie a slobodu: „Otvoria sa vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo“ (Genezis 3, 5). Ježiš zomrel za každého človeka a vo chvíli smrti zakúsil, čím je hriech vo svojej podstate. Úplne nevinný a bezhriešny Ježiš „sa stal hriechom“, vzal na seba viny nás všetkých, aby nás spasil. Takto dráma utrpenia, hriechu a smrti preniká do reality Najsvätejšej Trojice.

Ježiš aj v skúsenosti najväčšieho utrpenia a hriechu miluje Otca tak, ako to robil od večnosti. To, čo sa mení, nie je Boh, ale ľudská prirodzenosť. Ježiš sa odovzdáva Otcovi, pričom trpí a zomiera za všetkých hriešnikov: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lukáša 23, 46). Na toto dokonalé odovzdanie sa Syna Otcovi odpovedá Otec láskou a odovzdaním seba. Silou vzájomnej lásky Otca a Syna, čiže mocou Ducha Svätého dostáva Ježišova stýraná a umučená ľudská prirodzenosť (ktorá sa stala hriechom, pretože sa v nej sústredili všetky hriechy všetkých ľud) dar zmŕtvychvstania a života. Ježiš vstal z mŕtvych v oslávenom, zbožstvenom tele, ktoré už nepodlieha smrti. Takto bolo silou lásky Otca a Syna, čiže mocou Ducha Svätého, porazené každé zlo a odpustené všetky hriechy. Diabol aj jeho pekelné kráľovstvo utrpeli definitívnu porážku. V Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní sa zjavuje nekonečné Božie milosrdenstvo. „Moje milosrdenstvo je také veľké, že za celú večnosť ho nepochopí žiaden rozum, ľudský ani anjelský,“ povedal Ježiš sestre Faustíne (Denníček 699). Boh vzal na seba hriechy všetkých ľudí, zakúsil utrpenie a smrť, a preto sa s nekonečným milosrdenstvom skláňa nad každým človekom, aby svojou milosrdnou láskou uzdravil najbolestnejšie rany človeka, zvíťazil nad najhlbšími koreňmi zla a odpustil všetky hriechy. „Dcéra moja,“ povedal Ježiš sestre Faustíne, „napíš, že čím väčšia bieda, tým má väčšie právo na moje milosrdenstvo. Apovzbudzuj všetky duše kdôvere vnepochopiteľnú priepasť môjho milosrdenstva, lebo túžim ich všetkých spasiť. Prameň môjho milosrdenstva bol otvorený dokorán kopijou na kríži pre všetky duše – nikoho som nevylúčil“ (Denníček 1182).

Tým, že Ježiš Kristus ustanovil Eucharistiu, dal všetkým ľuďom možnosť mať účasť na dráme spásy, čiže na svojom umučení, smrti a zmŕtvychvstaní. Tieto veľkonočné udalosti sa sviatostne sprítomňujú počas každej svätej omše, aby sme takto mohli mať účasť na Kristovom definitívnom víťazstve nad diablom, hriechom a smrťou.

Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike Cirkev žije z Eucharistie napísal: „Keď Cirkev slávi Eucharistiu, pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a ,uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia‘. Táto obeta je taká rozhodujúca pre spásu ľudského rodu, že ju Ježiš Kristus uskutočnil a vrátil sa k Otcovi až potom, keď nám zanechal prostriedok, ako mať na tejto obete účasť, akoby sme boli pri nej prítomní. Každý veriaci tak môže mať účasť na tomto dare a neprestajne čerpať z tohto prameňa duchovné ovocie“ (EE 11).

Keď vo svätom prijímaní prijímame Kristovo telo a krv, prijímame večný život a Božiu lásku a vstupujeme do života Najsvätejšej Trojice.

Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „spásonosná pôsobnosť tejto obety sa v plnosti uskutočňuje, keď sa prijíma Pánovo telo a krv. Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s Kristom prostredníctvom svätého prijímania: prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás, jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv, ktorú vylial ,za všetkých na odpustenie hriechov‘ (Mt 26, 28)“ (EE 16).

Eucharistia je sám zmŕtvychvstalý Ježiš vo svojej oslávenej, neviditeľnej ľudskej prirodzenosti. O tom Ježiš hovoril, keď učeníkom vysvetľoval podstatu tejto sviatosti (porov. Jn 6, 62 – 63). V smrti a zmŕtvychvstaní dostáva Ježišova ľudská prirodzenosť novú formu existencie – je zbožstvená: „Veď v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kolosenským 2, 9). Zmŕtvychvstalý Ježiš je vo svojom oslávenom tele všadeprítomný a v dare Eucharistie nám dáva seba samého – svoj vzkriesený život a lásku, aby sme už tu, na tejto zemi, mohli okúsiť niečo z nebeskej reality.

„Ó, Ježišu, ukrytý v Najsvätejšej oltárnej sviatosti, Láska a Milosrdenstvo moje jediné, porúčam ti všetky potreby mojej duše i tela. Ty mi môžeš pomôcť, lebo si milosrdenstvo samo, v tebe je celá moja nádej“ (Denníček 1751).

P. M. Piotrowski TChr

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!