Dvanásť krokov poslednej šance

Autor: Rafał Porzeziński,
Milujte sa! 27/2012 → Hnutie čistých sŕdc

Niekedy, keď som prosil o tieto tri veci, sám sebe som v myšlienkach vyčítal: „Ty, prach pozliepaný z vlastnej pýchy, pokúšaš svojho Stvoriteľa a správaš sa k nemu ako k zlatej rybke. Tri priania! Si ale hlupák.“

Na krátkej reťazi

Keď som sa prvý raz dozvedel o programe oslobodenia zo závislosti, bol som závislý na hazardných hrách. Mal som 21 rokov, ale ešte som nedospel a nedokázal som prevziať zodpovednosť za seba. Vysmial som celý program oslobodenia, ako aj uistenia o tom, že len takto sa môžem dostať zo závislosti, žiť plnohodnotným životom v abstinencii a triezvosti...

Aj ďalej som hral hazardné hry. A čo je ešte horšie, z roka na rok som sa menej poznal a menej prijímal seba samého. Čoraz častejšie, keď som sa ráno holil, som uhýbal pohľadom od svojho obrazu v zrkadle... Postupne som klesal k čoraz hlbšiemu dnu. Zničil som svoje vzťahy s blízkymi aj s Bohom a stal som sa otrokom gamblerstva. Diabol, nepriateľ lásky, ma držal na krátkej reťazi závislosti. A čo mi sľuboval na oplátku? Spočiatku veľmi, veľmi veľa: ľahký život, vysoké výhry, zaujímavú spoločnosť a veľa intenzívnych nocí, počas ktorých mi kládol Varšavu k nohám a po ktorých som mal poriadnu opicu. Postupom času boli všetky tieto falošné sľuby zbytočné. Žil som v závislosti a tešil sa z chvíľkovej úľavy, akú mi gamblerstvo poskytovalo, akú mi dávali akosi nazbierané peniaze a fajčenie marihuany pri kartách. Ako je možné, že ma zviedli takéto špinavé, začmudené svetielka? Príčinou bol nedostatok lásky – lásky k sebe samému. Chcel som mať všetko, ale cítil som, že si nezasluhujem nič.

To je tá noc!

Raz v noci, keď som sa po obyčajnom dni vrátil domov, môj zrak utkvel na knihe Radikálni, ktorú som si kúpil, aby som sa dozvedel, ako to bolo s obrátením môjho kamaráta, s ktorým sme ako tínedžeri chodili na punkové koncerty a stretnutia. Volal sa Grzegorz Wacław, ale známejší bol pod prezývkou Divoch. Túto knihu som už dobre poznal a vyvolávala vo mne akúsi zvláštnu túžbu. V ten deň som zakričal Bohu rovno do tváre, pričom som sa pozeral na kríž, ktorý visel v izbe: „Ja už takto ďalej nevládzem a ani nechcem žiť!“ Toto bol môj prvý krok – uznanie svojej bezmocnosti. Hoci sa to niekomu môže zdať zvláštne, Boh mi odpovedal okamžite. Nespomínam si presne na slová, ale spomínam si na pokojný, hlboký barytón, ktorý som počul. Znel natoľko čisto a zreteľne, akoby hovoril zo mňa, a nie kdesi z boku alebo zhora. Prekvapený som začal klásť otázky a dostával som odpovede, ktoré o milióny svetelných rokov predstihovali a o miliardy Mont Everestov prevyšovali všetku moju múdrosť. Tento hlas mi jednoduchým spôsobom dával celkom jasné, pravdivé a úplné odpovede, až sa mi oči zaleskli slzami. A Boh sa mi prihováral a hovoril o mne. O tom, že na mňa čaká, že ma chce, že nikdy sa odo mňa nevzdialil, že to ja ho nepočúvam, keď sa mi prihovára. Bol som otrasený, a zároveň dojatý a šťastný. Povedal som: „Pane, ak sa mi skutočne prihováraš ty, prosím ťa, daj mi tak ako Divochovi dar jazykov, aby som ťa mohol chváliť nahlas.“ To, čo sa dialo ďalších 30, 40, 60 – sám neviem koľko – minút, sa nedá zabudnúť ani vysvetliť. Z mojich úst plynula nekončiaca sa pieseň v cudzích, neexistujúcich jazykoch. Striedavo som ju tlmil smiechom aj plačom, ale pieseň sa stále vracala. Môj jazyk ma neposlúchal, tancoval ako šialený a vytváral slová, aké som nikdy predtým nepočul. Bola to hodina očistenia. Nikdy mi ju nikto nevytrhne...

Potom som do rána čítal Bibliu a volal som: „Marana tha!“ (aramejsky: „Pane náš, príď!“). Po prvý raz v živote som vyslovil modlitbu Otče náš tak, že som veľmi hlboko chápal, čo hovorím. Od tej noci sa v mojom živote zmenilo veľa, ak nie všetko. Od tej chvíle som už nikdy nebral drogy. Začal som intenzívne pracovať na svojom oslobodení zo závislosti na gamblerstve. Už nikdy som sa k tejto závislosti nevrátil trvalým a deštruktívnym spôsobom. V tomto roku uplynulo 10 rokov od môjho úplného oslobodenia od gamblerstva a 15 rokov od môjho oslobodenia od drogovej závislosti.

Čo mám?

Po spomenutej noci bola slávnosť. Tak moja osobná duchovná slávnosť, ako aj skutočná liturgická a kalendárna slávnosť. Bola to noc Zmŕtvychvstania z 12. na 13. apríla 1997. O týždeň neskôr, presne v Nedeľu milosrdenstva, som sa po rokoch prvý raz vyspovedal. Rozhodol som sa, že budem každý deň chodiť na svätú omšu a modliť sa aspoň jeden desiatok ruženca. Prečo ruženec? Veril som, že práve táto modlitba, ktorú sa verne po dlhé roky modlila moja babka, mama a sestra, mi vrátila slobodu. V tom čase som bol dídžejom v jednej z veľkých rozhlasových staníc, pripravoval som program na víkendové rána a nočné relácie vo všedné dni. Každé ráno som sa vracal z práce a namiesto toho, aby som si išiel ľahnúť, išiel som na dve sväté omše: najskôr o 6:30 a po nej som zostával v kostole ešte aj na svätú omšu o 7:00. Po omšiach som si kľakol pred obraz Panny Márie Čenstochovskej a modlil som sa k Bohu za tri veci: po prvé, aby ma zbavil mojich závislostí; po druhé, aby som pochopil, čo sa skutočne deje pri svätej omši; a po tretie, aby mi dal veľmi dobrú manželku (veriacu, ktorá bude milovať mňa aj Boha, ktorá bude pekná, múdra, úžasná a jedinečná).

Vyše roka som sa takto pravidelne modlil a zúčastňoval sa na svätých omšiach. Keď som prosil o tieto tri, pre mňa najdôležitejšie veci, zamýšľal som sa nad tým, čo mám a čo by som mohol Bohu dať. V istej chvíli som si uvedomil, že niečo predsa len mám – niečo, čo bolo celé roky mojím najcennejším pokladom, ale čo pri zdravom myslení nemá nijakú hodnotu: svoj hriech. Pochopil som, že toto je dar milý Bohu. Čoraz viac som cítil, že som úbohý, že som žil v tejto úbohosti a že som bol hrdý na svoj hriech. A teraz môžem toto pestované dieťa s dračou hlavou dať tomu, ktorý ho vie zviazať a navždy vyhnať z môjho života. Pre tých, čo žijú sviatostným životom, je to samozrejmé, ale ja som to pochopil prvý raz! Napriek tomu, že som vtedy nepoznal Denníček svätej Faustíny, počas prvej, hodinovej spovede u palotínov v Otwocku na Nedeľu Božieho milosrdenstva som pocítil to, o čom som sa dočítal oveľa neskôr. Sviatosť zmierenia je víťazstvom človečenstva. Boh naozaj nechce moje geniálne knihy, úžasné rozhlasové vysielania a príhovory, ideálne vystupovanie, ale túži, aby som mu dal svoj hriech.

Raz, dva, tri...

Niekedy, keď som prosil o tieto tri veci, sám sebe som v myšlienkach vyčítal: „Ty, prach pozliepaný z vlastnej pýchy, pokúšaš svojho Stvoriteľa a správaš sa k nemu ako k zlatej rybke. Tri priania! Si ale hlupák.“ Takto som uvažoval, ale kdesi v hĺbke som cítil, že tieto moje prosebné litánie sa Bohu páčia, a ak aj nie, tak mi tie veci jednoducho nedá a hotovo. Ale dal mi ich – do bodky.

Najrýchlejšie som prestal hrať a brať drogy. Stalo sa to hneď, a čo sa týka drog, trvá to dodnes. A o gamblerstve... o chvíľu.

Po roku a niekoľkých mesiacoch, presne v októbri 1998, sa začala plniť moja druhá prosba. Najskôr som sa zúčastnil na katechézach Neokatechumenátnej cesty a 6. decembra som vstúpil do tohto spoločenstva. Len ťažko si dokážem predstaviť krajšie a plnšie uvedenie do zmyslu eucharistickej obety než tých 10 alebo 11 rokov, ktoré som prežil v tomto spoločenstve. Boh berie naše prosby vážne! Najdlhšie som čakal na vysnívanú, jedinečnú, úžasnú manželku. Napriek tomu, že sme sa zoznámili rok po tom, ako som začal svoju „kruciatu“, až dva roky mi trvalo uveriť, že tento krásny a zázračný anjel, moja Agnieszka, je práve tá, ktorú mi Boh pripravil, aby som bol maximálne šťastný už tu na zemi. Ale aj keď vezmem do úvahy svoju neveru, musím uznať, že Pán Boh sa poponáhľal s vyplnením mojich prosieb: raz, dva, tri. A vtedy sa začali problémy...

Bum! Bác!

Začal som sa cítiť silný. Až príliš silný. Svadba bez alkoholu, spoločenstvo, každodenná modlitba ruženca s manželkou, romantické výlety tam, kde nás oči zaviedli, Medžugorie, Kanada, tri medové mesiace – a zrazu bum! Zabudol som na sľuby, na zmluvu s Bohom, na vďačnosť...

Skončil som v kasíne. Hrám a plne si uvedomujem svoju porážku. Cítim, že zosobnené zlo mi sedí na pleciach, v srdci aj v hlave. Hrám a neviem, čo bude ďalej... Strach. Ochromujúci, ponižujúci ako pred rokmi, ako vtedy, keď som sa bál, že mi kvôli dlhom dolámu ruky aj nohy. Ako vtedy, keď som prehral posledné peniaze na živobytie... Hrozný strach...

Vtedy som si spomenul na tých dvanásť krokov, ktoré som pred desiatimi rokmi nazval rozprávkou. Moja cesta k slobode! Išiel som na stretnutie anonymných gamblerov, začal som čítať knihy, zoznámil som sa s ľuďmi chorými rovnako ako ja. Pochopil som, že nato, aby som zmenil svoj spôsob zmýšľania, aby som nechcel svoje pocity regulovať kompulzívne pomocou závislosti, nestačí náboženské nadšenie. Áno – regulovať. Vtedy som sa dozvedel, že moja choroba, podobne ako alkoholizmus, narkománia, workholizmus, sexholizmus a podobné „izmy“, je poruchou, pri ktorej človek kompulzívne reguluje svoje pocity. Požiadal som kamaráta, ktorý mal s abstinenciou už väčšie skúsenosti, aby ma viedol v programe 12 krokov. Mal som veľké šťastie, že som stretol Jacka, a ešte väčšie v tom, že Boh ma vypočul a dal mi skutočne múdru manželku, ktorá ma celý čas podporovala v tomto programe a podporuje ma aj naďalej.

„Milujte sa!“, čiže 12 krokov

Roky, ktoré som strávil s týmto programom, boli najskôr rokmi sebapoznávania a potom kostrbatou snahou obľúbiť si sám seba. Ježiš hovorí: „Milujte sa!“ Bola to veľká výzva, veľké dobrodružstvo, ale aj veľká námaha! Ďalším bodom po nadobudnutí tejto lásky bolo vytvoriť zoznam ľudí, ktorým som ublížil. Vtedy som pochopil, že prvé miesto na tomto zozname patrí mne, že najmenej som miloval seba, že práve seba som chcel za každú cenu zničiť, pretože som neveril, že mám právo na šťastie, radosť a lásku. Dvanásť krokov je jedinečný nástroj, ktorý Billowi W., zakladateľovi prvej skupiny AA, nadiktoval Duch Svätý. Keby to tak nebolo, milióny ľudí na celom svete by vďaka tomuto programu nenachádzali lásku, slobodu a šťastie.

Keď som pochopil, aká veľká múdrosť a sila sa skrýva v týchto 12 etapách – schodíkoch, začal som ďakovať Bohu za to, že mi nezabránil znovu padnúť do otroctva gamblerstva, aby som musel prejsť cestu 12 krokov. Inak by som tento program asi nikdy nespoznal. Bystrý čitateľ môže dodať: „Ale v tom prípade by si ho nepotreboval.“ To však nie je pravda! Tento program nevznikol preto, aby niekto prestal piť, brať drogy, hrať, masturbovať alebo pracovať 22 hodín denne. Tento program má jediný cieľ: presvedčiť nás, že sme hodní lásky a že pomocou tejto lásky môžeme sami začať milovať.

Pre hriešnikov, čiže pre každého

Keď som zistil, že tento program obsahuje všeobecné hodnoty a že na svete sú adaptácie tohto programu upravené osobitne pre kresťanov, čiže pre hriešnikov, nahral som spolu s dvoma priateľmi audiosprievodcu týmto programom. Bolo to prvé CD v dejinách Poľska o tomto programe. Začal som robiť workshopy pre kresťanov 12 krokov pre kresťanov (www.12krokow.com.pl). Dnes vám chcem povedať, že tento program umožňuje človeku prežívať plnosť života. Umožňuje spoznať všetky naše silné aj slabé stránky bez toho, aby sme sa obviňovali alebo vystatovali. Tento program je istým druhom mapy: ukazuje, ako treba žiť, aby sme milovali a boli milovaní. Nadnesené? Áno, určite, ale nedá sa to povedať inak, pretože je to pravda. Skús to sám.

Rafał Porzeziński

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!