„Modlitba, ktorú som si veľmi obľúbil“ (bl. Ján Pavol II.)

Autor: Teresa Tyszkiewicz,
Milujte sa! 26/2012 → Cirkev

„Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ Začiatok 127. žalmu môže byť komentárom k nejednej stránke z dejín a k nejednému životopisu.

„Nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci,“ hovorí dogmatická konštitúcia O Cirkvi (36). Aké miesto vo svojom živote dáme Bohu? Ak Boha odmietame alebo ním pohŕdame, ak odstraňujeme zo spoločenského a osobného života jeho prikázania, potom dochádza k tomu, čo už zažívame: množstvo kríz, omylov, nezodpovednosti, nikdy sa nekončiacich vojen, krívd, hladu, katastrof a konfliktov, pri ktorých najčastejšie trpia nevinní, a iných prejavov zla.

Ak Boha a jeho zákon postavíme na prvé miesto, máme právo prosiť o požehnanie, keď máme zámer urobiť niečo dobré, alebo prosiť o svetlo Ducha Svätého, keď sa nevieme rozhodnúť. Koľko tvorivých iniciatív, efektívnych riešení, objavov, druhov pomoci, múdrych rozhodnutí, solidárnych aktivít a riešení konfliktov sa zrodilo z pokornej modlitby. Dnes mnohí tvrdia, že všetko záleží len od významných a dôležitých ľudí a že bežný človek je bezmocný. Človek áno, ale Boh nie, ak ho človek prosí.

V Starom zákone je pôsobivá scéna, osobitne výrečná pre dnešné ľudstvo. Boží poslovia idú do Sodomy a Gomory zistiť, aké veľké je zlo, ktoré sa pácha v týchto mestách. Boh oznamuje Abrahámovi svoj zámer zničiť liahne tohto zla. Začína sa nádherný dialóg modliaceho sa človeka, Abraháma, s Bohom, v ktorého rukách sú osudy tisícov obyvateľov spomenutých miest: „Abrahám ostal... stáť pred Pánom... ,Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých. Vari ich zahubíš, alebo radšej odpustíš mestu kvôli päťdesiatim spravodlivým, čo sú v ňom?‘“ (Genezis 18, 22. 24). Rozhovor pokračuje a nakoniec Boh sľúbi, že na Abrahámovu prosbu mesto zachráni, ak v ňom nájde desať spravodlivých.

O osude sveta sa rozhoduje medzi milosrdným Bohom, ktorý čaká na modlitbu príhovoru zo strany človeka, a človekom, Abrahámom, ktorý neúnavne prosí za záchranu – nie za svoju, ale hriešnikov. Vystupujú tu aj obyvatelia Sodomy a Gomory, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zlobe a neuvedomujú si, že ich osud závisí od pokornej Abrahámovej modlitby a od toho, či sa v ich meste nájde aspoň desať ľudí, ktorí veria v Boha a poslúchajú ho. Ale nenašlo sa ich ani len desať...

Túto udalosť zo Starého zákona môžeme preniesť do našej doby: Boh vidí množstvo zla, ktoré sa deje v dnešnom svete, a sám vyzýva hriešnikov a bezbožníkov, aby sa obrátili. Zároveň povoláva spravodlivých, aby prijali Abrahámovu úlohu, ba skôr Ježišovu než Abrahámovu. Vyzýva ich, aby vstúpili do vzťahu s jediným Vykupiteľom a Prostredníkom, Ježišom Kristom, ktorý ustavične prosí za hriešnikov.

Boh použil Pannu Máriu, učiteľku kresťanskej modlitby, aby sa človek dokázal ľahšie zjednotiť s Kristom v modlitbe príhovoru a odprosovania. V Máriinej škole vznikla „dôležitá modlitba“: ruženec.

Ako vznikol ruženec

Legenda hovorí, že svätý Dominik dostal ruženec od Panny Márie. Páter Walenty Potworowski OP, ktorého sme sa na to opýtali, vysvetľuje: „Existuje záznam o svätom Dominikovi, v ktorom sa tvrdí, že jeho spoločník, rehoľný brat, mal šnúrku s uzlíkmi. A keď sa svätý Dominik modlil žalmy, tento brat opakoval niečo, nejakú modlitbu... Takže táto modlitba bola známa už v dobe svätého Dominika a určite sa ju modlili laickí bratia a mníšky. K úspechu ruženca prispelo aj to, že to bola modlitba bratov, ktorí nemohli odriekať liturgickú modlitbu žalmov, pretože neboli dostatočne vzdelaní alebo jednoducho nevedeli čítať ani písať.

Ruženec je modlitba, ktorá spája rozjímanie s odriekaním invokácií. Táto tradícia je veľmi stará, siaha až do staroveku, rozvinuli ju hlavne púštni otcovia.“

Ruženec vo forme, akú poznáme dnes (rozdelený na radostné, bolestné a slávnostné tajomstvá, pričom každé sa skladá z piatich desiatkov), schválil pápež Pius V. (1566 – 1572). Tajomstvá svetla dodal Ján Pavol II.

Táto jednoduchá modlitba, ktorá čerpá svoj obsah z evanjelia, si získala čoraz väčšie uznanie aj vďaka historickým udalostiam, pri ktorých zohrala rozhodujúcu úlohu. Keď v roku 1571 osmanskí Turci ohrozovali južnú Európu, založil pápež Pius V. Svätú ligu, aby s pomocou Španielska, Benátok a iných európskych krajín odrazili tureckú flotilu. Celý kresťanský svet vyzval k vrúcnej modlitbe posvätného ruženca za záchranu pred moslimskou inváziou. 7. októbra sa odohrala rozhodujúca bitka pri Lepante pri gréckom pobreží, v ktorej zvíťazila flotila Svätej ligy a takto zastavila obdobie tureckej expanzie v Stredomorí. Celá Cirkev pripísala toto víťazstvo modlitbe ruženca a ďakovala zaň. Vtedy nastal veľký rozkvet tejto modlitby. Rozšírili sa ružencové bratstvá. Takmer v každej farnosti či kostole vznikali pätnásťčlenné modlitbové skupiny.

Lepanto nebolo jediným víťazstvom kresťanskej Európy nad tureckou armádou, ktorá potom pripravovala v Mohamedovom mene pozemné útoky na náš kontinent (Chocim 1621, Viedeň 1683, Temešvár 1689).

Dar a znamenie Panny Márie

Silu ruženca, modlitby zvlášť milej Panne Márii, potvrdzujú aj neskoršie znamenia a v súčasnosti ju dokazujú početné mariánske zjavenia. Počet týchto zjavení od polovice 19. storočia až dodnes a ich dôležitosť vzbudzuje obdiv voči Božej štedrosti, obsiahnutej v týchto zázračných milostiach, ako aj voči úlohe Panny Márie pre súčasnú púť kresťanstva. Musíme sa však vážne zamyslieť, či sme tieto milosti nepremárnili...

Už v Lurdoch (1858) sa Panna Mária zjavila Bernadete s ružencom v ruke. Upozornila „vizionárku“, že každý má mať pri sebe ruženec a modliť sa ho. Vo vyše tridsiatich zjaveniach (od polovice 19. storočia až do súčasnosti bolo niekoľko desiatok mariánskych zjavení) Panna Mária odporúča modlitbu ruženca. Najčastejšie sa „vizionárom“ zjavuje vtedy, keď sa modlia ruženec, a prostredníctvom nich prosí, aby sme sa modlili ruženec: každý deň (Mettenbuch 1876, Gietrzwald 1877, Fatima 1917, Itatiba v Brazílii, 1989); za hriešnikov (Fatima, Sonnenhalb vo Švajčiarsku, 1942), za pápeža a za Cirkev („Treba sa pomodliť veľa ružencov na úmysel nášho námestníka“). Pripomína, že ruženec je najúčinnejšou zbraňou („Vašou zbraňou nemajú byť náboje a zbrane, ale ruženec,“ Necedah v USA, 1955; „Ruženec ostane jedinou zbraňou a znamením Syna,“ hovorí Panna Mária, „preto sa vo dne i v noci modlite ruženec“, Akita v Japonsku, 1973).

„V 19. a v 20. storočí dávala Kristova matka v rozmanitých okolnostiach nejakým spôsobom pocítiť svoju prítomnosť a počuť svoj hlas, aby povzbudila Boží ľud k tejto forme kontemplatívnej modlitby,“ napísal Svätý Otec Ján Pavol II. Ide o to, aby sme sa ruženec modlili s celým jej meditatívnym obsahom a aby sme ho šírili predovšetkým tam, kde oslabla počiatočná horlivosť. S týmto zámerom pápež pripomenul osobu apoštola ruženca, talianskeho právnika Bartola Longa (1841 – 1926), ktorého započítal medzi blahoslavených v roku 1980.

Počas študentských rokov na Neapolskej univerzite zanechal Bartolo Longo náboženské praktiky a začal sa venovať špiritizmu, ba aj satanizmu. Obrátil sa vo chvíli, keď začul vnútorný hlas: „Ak sa chceš zachrániť, urob niečo pre šírenie ruženca.“ Pri návrate k Bohu mu pomohlo dominikánske prostredie a diela svätého Tomáša Akvinského. Longo vstúpil do tretieho dominikánskeho rádu, začal bojovať proti špiritistickému hnutiu a propagoval modlitbu posvätného ruženca.

Aby to mohol robiť ešte účinnejšie, postavil kostol vo Valle di Pompei, mestečku susediacom so starovekými Pompejami, ktoré zasypal popol z výbuchu Vezuvu v roku 79. Pre kostol zadovážil milostivý obraz Panny Márie Ružencovej a začal sa venovať evanjelizačnej a charitatívnej činnosti. Pôsobenie Bartola Longa sprevádzali mnohé milosti, vnuknutia Panny Márie a dojímavé zázraky. Pri kostole vzniklo stredisko nazvané „mesto milosrdenstva“, kde pomáhali väzňom a ich rodinám, ako aj všetkým núdznym. Toto stredisko dodnes šíri ružencovú pobožnosť a táto modlitba odtiaľ ustavične zaznieva. V roku 1876 sa Panna Mária zjavila svojmu horlivému apoštolovi ako Kráľovná posvätného ruženca.

Jánovi Pavlovi II., ktorý seba („totus tuus“) aj svoj pontifikát  zasvätil Panne Márii, záležalo na tom, aby celá Cirkev považovala modlitbu posvätného ruženca za „veľmi dôležitú“. Preto ukázal jej teologické bohatstvo a krátko po oslavách Veľkého jubilea vydal apoštolský list Rosarium Virginis Mariae, ktorý mal byť sprievodcom pri prehlbovaní a šírení ružencovej pobožnosti, osobitne v Roku ruženca (od októbra 2002 do októbra 2003).

List Rosarium Virginis Mariae nie je len pokladnicou teologických myšlienok. Srdcom ho napísal človek, ktorý túto modlitbu poznal, vtelil ju do svojho života, miloval ju a prostredníctvom nej vyjadroval svoju lásku k tej, ku ktorej sa vrúcne modlil: „Ruženec je moja najobľúbenejšia modlitba. Je to nádherná modlitba! Nádherná vo svojej jednoduchosti a hĺbke... Ruženec ma sprevádzal vo chvíľach radosti aj vo chvíľach skúšok. Jemu som zveril množstvo starostí, v ňom som vždy našiel posilu“ (RVM 2).

Ján Pavol II. v tomto liste oponoval najčastejším názorom, ktoré popierajú dôležitosť ruženca. Prvý z nich pokladá ruženec za „ľudovú“ modlitbu, pri ktorej jednoduchí ľudia dookola opakujú tie isté slová.

Ján Pavol II. odmieta takýto klamný pohľad na modlitbu ruženca. Ukazuje, že ruženec je skutočnou školou modlitby, v ktorej sa vzdelávali veľkí svätci: „Ruženec patrí medzi najlepšie a najhodnotnejšie tradície kresťanskej kontemplácie“ (RVM 5), pretože učí kontemplovať Kristovu tvár spolu s Pannou Máriou v jednotlivých evanjeliových udalostiach. Pripomenutie biblickej udalosti na začiatku každého desiatku umožňuje rozjímať o Kristovom tajomstve, ktoré sa v tejto udalosti zjavilo a ktoré si modliaci sa človek vyberá podľa svojho duchovného stavu a potrieb.

Ján Pavol II. vyvracia aj druhý mylný názor, ktorý tvrdí, že ruženec je máriocentrická modlitba. Pri ruženci kráčame s Pannou Máriou po Kristových cestách – od chvíle vtelenia až po vystúpenie do neba –, na ktoré Ježiš pozýva svoju matku aj svojich vyvolených. Modlitba posvätného ruženca „je vonkoncom kristologickou modlitbou“ (RVM 18). V rozjímaní, ktoré sprevádza každý desiatok, sa otvára stránka evanjelia a s ňou ne-smierny Boží plán spásy pre každého človeka. Každý desiatok hovorí, že „Boh je láska“. V strede toľkokrát opakovaného anjelského pozdravenia stojí Kristus: „Požehnaný plod života tvojho, Ježiš.“

Prosba a odpoveď

Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu povedal, že táto jednoduchá modlitba „bije pulzom ľudského života“. V apoštolskom liste Rosarium Virginis mariae (2) píše: „Zároveň môže naše srdce v desiatkoch ruženca obsiahnuť všetky udalosti, ktoré tvoria životy jednotlivcov, rodín, národov, Cirkvi a celého ľudstva.“ Koľko bolestných a beznádejných záležitostí dnešného sveta môžeme spolu so zrnkami ruženca odovzdať tej, pod ochranu ktorej sa utiekame už celé stáročia. Toto očakávala a stále očakáva Cirkev aj svet, ktorý treba vyviesť z duchovnej a morálnej priepasti.

Existujú veľké problémy ľudstva a každodenné malé starosti jednotlivcov. Panna Mária, ktorá sprevádza Syna pri ružencových tajomstvách, sprevádza aj tieto problémy a pred Ježišom vystupuje ako orodovníčka ľudských potrieb: „,Nemajú vína.‘ Ruženec je súčasne meditáciou i úpenlivou prosbou“ (RVM 16).

Ak sa na udalosti, v ktorých sa zmieta ľudstvo, pozrieme pohľadom viery, zistíme, že skrze ruženec treba Panne Márii zasvätiť seba, svoju rodinu aj svet: „Je prirodzené, že na stretnutie so svätou ľudskou prirodzenosťou Vykupiteľa prinesieme všetky problémy, úzkosti, úsilia a plány, ktoré sú súčasťou nášho života. ,Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová‘ (Žalmy 55, 23). Modliť sa ruženec znamená zveriť naše starosti milosrdným Srdciam Ježiša a jeho matky“ (RVM 25).

Keď Ján Pavol II. písal list o ruženci, nemyslel len na víťazstvo kresťanskej flotily nad Turkami v roku 1571, ale aj na súčasné udalosti, ktoré sa udiali počas jeho života a ktoré boli ak nie zázračné, tak určite výnimočné a epochálne.

Karol Wojtyła mal sotva niekoľko mesiacov, keď jeho vlasť aj celú Európu ohrozila skaza z východu: sovietska armáda, ktorá sa snažila podnieť k revolúcii krajiny strednej aj západnej Európy. Zaútočila aj na mladý poľský štát, ktorý len nedávno získal samostatnosť a ktorého slabo ozbrojená a formujúca sa armáda nedokázal čeliť boľševickému nájazdu. Boľševici sa blížili k Visle. Vojenský štáb Poľska a spriaznených krajín vypracúval stratégiu obrany Varšavy. Hlásili sa vojenskí dobrovoľníci a tí, čo nevládali bojovať, išli do kostolov. Všetky varšavské kostoly boli preplnené: vo dne i v noci zneli pred Najsvätejšou sviatosťou prosebné modlitby, medzi ktorými mal ruženec dôležité postavenie. A stalo sa to, čo sa nazýva „zázrak pri Visle“.

Silu modlitby posvätného ruženca dokazuje aj iná udalosť z dejín nášho kontinentu. V dôsledku povojnových dohôd sa po druhej svetovej vojne Rakúsko ocitlo pod sovietskou nadvládou a túto okupáciu znášalo veľmi bolestne. Františkánsky páter Petrus Pavlíček, inšpirovaný fatimským zjavením, sa modlil v rakúskom sanktuáriu v Mariazelli, keď začul slová Panny Márie: „Robte to, čo vám hovorím, a získate pokoj.“ Páter Pavlíček rýchlo pochopil, čo má robiť. V roku 1947 založil „kajúcu ružencovú kruciátu za pokoj vo svete“. Do kruciáty vstúpilo mnoho ľudí, vrátane politikov. Onedlho mala pol milióna členov, ktorí sa modlili a konali pokánie na úmysel mieru na svete a slobody pre Rakúsko.

Všetky diplomatické snahy oslobodiť Rakúsko od Moskvy narazili na sovietsky odpor. Až 13. apríla 1955 dostala rakúska delegácia nečakaný sľub (dodržaný!), že sovietske vojská opustia Rakúsko. Rakúsko získalo slobodu.

13. mája 1917 vo Fatime Panna Mária predpovedala, že „bezbožná propaganda [komunistického Ruska] rozšíri svoje bludy po celom svete a vyvolá vojny a prenasledovanie Cirkvi“. A naozaj, Sovietsky zväz začal využívať spoločenské napätie a revolučné nálady a robil všetko pre to, aby pomohol zvrhnúť štátne zriadenie v jednotlivých krajinách a zaviedol komunistický režim, podriadený Moskve. Stalo sa to v mnohých postkoloniálnych krajinách, napríklad na Kube; malo sa to stať v roku 1964 v Brazílii a o desať rokov neskôr v Portugalsku. Dve posledné krajiny však unikli krvavej revolúcii vďaka „modlitbovému útoku na nebo“ formou ruženca. (Podrobné dejiny týchto a ďalších (na Filipínach a v Kanade) udalostí opisuje Wincenty Łaszewski w knihe Dziewiąta krucjata.)

Ruženec – podľa skúsenosti Cirkvi, zjavení Panny Márie a slov Svätého Otca Jána Pavla II. – je modlitbou prosby a príhovoru: „Cirkev tejto tradičnej modlitbe vždy pripisovala mimoriadnu silu a jeho spoločnému a vytrvalému odriekaniu zverovala tie najťažšie problémy. V časoch, keď samotné kresťanstvo bolo v ohrození, sa sile ruženca pripisovalo pominutie nebezpečenstva a naša Ružencová Panna Mária bola oslavovaná ako sprostredkovateľka záchrany.

Dnes s radosťou zverujem sile tejto modlitby – ako som už spomenul na začiatku – problém pokoja vo svete a otázku rodiny“ (RVM 39). Aj dnes veľmi potrebujeme túto záchranu.

Na záver pripomeniem ešte raz zvláštny dialóg Abraháma s Bohom, pri ktorom sa rozhodovalo o osude Sodomy a Gomory. Snažme sa v ňom vidieť seba samých. Na záchranu je potrebných mnoho Abrahámov, ktorí by podľa príkladu starozákonného patriarchu vytrvalo vyprosovali záchranu súčasnému ľudstvu, mestám a krajinám, ponoreným do hriechu pohanstva. Potrebujeme spravodlivých, kvôli ktorým by Boh Otec odpustil ostatným.

Najúčinnejšie je prosiť Boha formou ruženca, pretože vtedy spolu s nami prosí Panna Mária. Netreba čakať na mimoriadne výzvy, organizačné štruktúry alebo osobitné liturgické obdobia. Majme ruženec pri sebe, vezmime ho do ruky a začnime sa modliť. Vhodné je každé miesto aj každá chvíľa.

Teresa Tyszkiewiczová

„... vzývame Pannu Máriu, aby nás ochraňovala a ako Matka Vykupiteľa nám vyprosovala Kristov pokoj. Pokoj trvácny a osožný, zdroj pokroku pre celú slovenskú spoločnosť. Každý nech znova nájde radosť z toho, že môže žiť v priateľstve - s dôverou a aktívnou účasťou - uprostred bratov a sestier svojho národa vo svojej vlasti.“ Drahí čitatelia, týmito slovami sa nám prihovoril blahoslavený Ján Pavol II. pri svojej návšteve Slovenska 1. júla 1995. V týchto časoch, keď sme tak veľmi ohrození ateizáciou našej spoločnosti, keď nás túžba mať sa dobre vedie na scestie materializmu, zoberme opäť každý deň do ruky ruženec a bojujme. Aspoň jedným desiatkom denne si vyprosujme milosť žiť v posväcujpcej milosti a odvahu deliť sa o svoju vieru. Vyprosujme obrátenie ľudí, ktorí žijú, akoby Boha nebolo. A osobitne sa modlime za tých, ktorí bojujú proti Bohu a demoralizujú náš národ. V neposlednom rade sa modlime aj za blížiace sa voľby, aby v Slovenskej národnej rade zasadli Boží ľudia, ochotní dať aj život za pravdu, ktorá je v  Kristovi Ježišovi.

Ježiš svojou smrťou a zmŕtvychvstaním už premohol každé zlo. Nech v nás víťazí túžba mať na tomto víťazstve podiel.

Marián Kováčik

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!