 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: s. Michaela Pawlik OP,
Slovom „reinkarnácia“ (metempsychóza) sa označuje názor, že duša sa po smrti svojho tela vteľuje do iného tela: rastlinného, zvieracieho alebo ľudského. Tento názor je základom východných pohanských náboženstiev, ako aj okultizmu a gnosticizmu. Odtiaľto sa dostal do súčasnej teozofie, antropozofie, programu New Age a rôznych siekt. Mnohí katolíci si myslia, že viera v reinkarnáciu neovplyvňuje bežný život človeka. Môže sa to zdať v prípade, keď ide o akýsi „vrtoch“. Zato životné dôsledky sú zjavné tam, kde je taká viera základom, na ktorom sú založené normy správania celej spoločnosti. Príkladom môže byť indický kastový systém. Presvedčila som sa o tom sama. Raz prišiel ku mne chlapec vo veľmi zlom zdravotnom stave, pretože v dôsledku hladu obhrýzal v džungli kôru nejakého kríku a zjedol jeho škodlivé plody. Zistili sme, že suami (pán), u ktorého pracoval niekoľko týždňov, mu za prácu nezaplatil. Vedela som, že indická ústava zakazuje zadržiavať mzdu robotníkom, a tak som sa po práci vybrala aj s chlapcom k spomenutému suamimu. Avšak chlapec z kasty „nečistých“ nesmel mať nijaké požiadavky voči svojmu zamestnávateľovi, ba nemal právo ani vojsť do domu človeka z vyššej, tzv. čistej kasty. Takže do suamiho domu som vošla sama. Keď som požiadala o mzdu pre chlapca, suami si ma premeral hrdým pohľadom a vyhlásil, že to je jeho vec. Odvolala som sa na indickú ústavu a snažila som sa mu dokázať, že to nie je len jeho vec, ale aj povinnosť, pretože za prácu treba zaplatiť. Odvetil, že on sa neriadi podľa ústavy, pretože ústava je len ľudský výtvor, ale vraj sa riadi sa podľa dharmy (kastovej povinnosti) a kastového zákona, ktorý – ako tvrdil – je „večný kozmický zákon“. Na základe tohto zákona sa on – človek z vyššej kasty, ktorý má dokonalejšiu dušu – môže správať k šudrovi – členovi nižšej kasty, ktorý je len vtelením „zvieracej duše do ľudskej podoby“ – tak ako chce. Po tejto odpovedi som sa snažila apelovať na jeho svedomie s nádejou, že svedomie je nezávislé od názoru. „Vieš,“ opýtala som sa ho, „že o chvíľu by tento chlapec zomrel od hladu?!“ Suami nato: „A čo by sa stalo? Bol by už novorodencom vo vyššej kaste! Načo si ho zadržala v tomto podlom vtelení? Čím skôr zomrie, tým lepšie preňho!“ Prekvapená touto odpoveďou som sa vzdorovito opýtala: „A odkiaľ to vieš? Možno by sa narodil v ešte horšom vtelení!“ Suami mi so žiarivým úsmevom odpovedal: „Kdeže! Určite by sa narodil vo vyššej kaste, pretože to bol verný sluha a nezištne naplnil svoju dharmu. To mu zaručuje vyššie vtelenie!“ Nedokázala som presvedčiť tohto vyznávača védskeho náboženstva, že koná zle... Veril v reinkarnáciu a z tejto viery si vybral to, čo mu vyhovovalo. Na to, aby mi uveril, by musel prijať pravdu o človeku obsiahnutú v učení Ježiša Krista. Jeho viera v reinkarnáciu a v zákony dharmy bola príčinou neúspešnosti môjho zásahu. Chlapec mzdu napokon nedostal... Na spiatočnej ceste som ukázala na robotníkov pracujúcich na farme a opýtala som sa chlapca: „Aj oni pracujú zadarmo?“ Odvetil: „Nie... Niektorým platí...“ Ja nato: „Ten váš kozmický zákon je nespravodlivý, ak suami jedným platí, a druhým nie, hoci všetci vykonávajú rovnaký druh práce...“ „Kdeže,“ odpovedal mi chlapec. „Suami má božské poznanie, takže vie, aké boli naše predchádzajúce vtelenia... Zjavne boli predchádzajúce životy tých, ktorí dostali plácu, dokonalejšie než môj...,“ dodal smutne. Aby ste si nemysleli, že je to len ojedinelý prípad z južnej časti Indie, uvediem podobnú skúsenosť, akú opísal J. Verlinde, ktorý v istom období života vyznával budhizmus a spolu so svojím guru často cestoval po Indii. Vo svojich spomienkach uvádza: „Spomínam si na jednu cestu s guruom na sever Indie. Na úsvite sme vystúpili z auta a išli sme k brehu Gangy, na miesto, kde hinduisti vykonávajú ablúciu (očistenie). Prechádzali sme cez dedinu, ktorej obyvatelia spoločne spievali monotónne védske piesne. Zrazu som sa v pološere potkol o niečo, čo sa podobalo na ľudské telo. Prekvapene som zastal, pozrel som sa pod nohy a v bledom svetle úsvitu som si všimol muža, ležiaceho na holej zemi. Jeho telo sa triaslo od zimnice a ticho stonal. Sklonil som sa k nemu a chcel som zavolať niekoho na pomoc, ale začul som guruov hlas: ,Poď, nechaj ho...‘ Keď videl, že váham, dodal: ,Taká je jeho karma.‘ Chvíľu som šokovane stál a potom som poslušne vykročil za majstrom. Kráčal som za ním ako automat až k svätej rieke, v ktorej sa obmývali ľudia, úplne ľahostajní voči tomu, čo sa dialo niekoľko desiatok metrov od miesta, kde osamelo zomieral tamten človek... Keby sme mu pomohli, zabránili by sme mu prežiť jeho bolestnú karmu v tomto konkrétnom vtelení a za to by ho čakal trest v ďalšom živote. Reakcia okoloidúcich nebola natoľko dôsledkom ich ľahostajnosti, ako skôr ich zvláštneho fatalizmu... Nezabúdajme, že na začiatku svojej činnosti si Matka Terézia vyslúžila odsúdenie od náboženských vodcov, ktorí jej vyčítali, že porušuje zákony karmy, čím následne narušuje harmóniu dharmy“ (Verlinde, J. M.: Zakázané ovocie. Z ašramu do kláštora. Krakov, Vydavateľstvo M, 1999). Keď som pracovala v Indii ako zdravotná sestra medzi ľuďmi, ktorých spoločnosť označila za „nečistých“, príslušníci vyššej kasty pokladali za „nečistú“ aj mňa, lebo som sa dotýkala „nečistých“. Nepovažovala som to za pohanu, ale za dôsledok ich úprimnej viery v to, že som „ožiarená“ nečistou energiou ľudí, ktorým pomáham. Jeden z brahmanov mi dokonca veľmi dobroprajne radil, aby som zanechala túto prácu, aby som sa neskôr, v dôsledku duchovného znečistenia mojej duchovnej energie, nevtelila do nejakého odporného zvieraťa... Keď som o tom hovorila svojim známym v Poľsku, nazdávali sa, že takéto názory a zvyky sa mohli udržať len na vidieku. Neverili, že aj obyvatelia miest môžu mať k službe chorým takýto postoj. Preto zacitujem nasledujúci text J. Verlinda, ktorý ilustruje rovnaký názor v situácii z mestského života: „Stalo sa to v Dillí, kde išiel guru prednášať. Bývali sme v luxusnom hoteli v modernej časti mesta. V hotelovom výťahu využilo isté dievča prítomnosť duchovného majstra a opýtalo sa ho, či robí dobre, keď študuje zdravotnú školu. ,Vôbec nie! Prebývanie s chorými oslabí tvoju vibráciu...‘ V Indii sa zdravotníctvom nepohŕda, ale túto prácu nemôžu vykonávať ľudia na vysokom stupni rozvoja, ktorý si vyžaduje, aby sa vyhýbali slabým a trpiacim. Nie je dovolené zmiešať jemnú energiu človeka z vysokej kasty s hrubými energiami ľudí, ktorí znášajú dôsledky svojich zlých skutkov...“ Ľudia, ktorí úprimne veria v reinkarnáciu – nezávisle od svojho vzdelania a miesta pobytu –, vysvetľujú všetky bolestné udalosti (tak svoje, ako aj cudzie) ako dôsledok svojich predchádzajúcich vtelení. Ich spôsob uvažovania je nasledujúci: Niekto ťa okradol? Určite si aj ty v niektorom zo svojich predchádzajúcich vtelení niekoho okradol a účinok tvojho skutku sa vrátil k tebe. Zbieraš to, čo si zasial! Ak teraz trpezlivo znesieš zaslúžené nešťastie, oslobodíš sa od karmy – dôsledku svojich zlých skutkov – a po smrti prijmeš nové telo a začneš šťastný život. V opačnom prípade budeš aj naďalej trpieť. Nemá zmysel pomáhať tomu, kto trpí, ani si ho všímať. Ak sa jeho utrpenie odstráni teraz, jeho proces očisťovania bude musieť pokračovať v ďalšom vtelení. Takže ak mu pomôžeš, v skutočnosti len predĺžiš jeho utrpenie... To všetko sú sociálne dôsledky viery v reinkarnáciu. Okrem toho treba pamätať aj na náš duchovný život. Vieme, že každý raz zomrie. A preto je ešte dôležitejšie nájsť správnu odpoveď na základnú otázku: Čo nás čaká po smrti? Ako môžeme dosiahnuť večné šťastie? V oblasti poznania duchovných skutočností je najdôležitejšia Božia autorita. Boh zjavil človeku základné poznanie týchto skutočností a inšpiroval svätopiscov, aby ho spísali v knihách Biblie. Kto pozorne, bez predsudkov a bez domýšľavosti číta Bibliu, hneď si všimne, že v Biblii nie sú nijaké dôkazy, ktoré by podporovali vieru v reinkarnáciu. Takisto aj vo svetle súčasných poznatkov o človeku a o duchovnom svete nemá viera v putovanie duší nijaké opodstatnenie. Ak aj napriek tomu všetkému niektorí ľudia tvrdia, že osobne zažili, ako ich vedomie „cúvlo v čase“ a „videli“ svoje predchádzajúce životy, nech vezmú do úvahy svoju omylnosť a pripustia, že mohli podľahnúť vidinám spôsobeným rozdvojením osobnosti, hypnózou, sugesciou alebo halucináciami. Moderné poznatky o fyziológii nervového systému (zvlášť mozgu) môžu tieto „zážitky z minulosti“ vysvetliť ako zmenu vo fungovaní mozgu, a nie ako reinkarnáciu duše. Okrem toho viera v reinkarnáciu protirečí tomu, čo hovorí Boh! sr. Michaela Pawliková OP Učenie o reinkarnácii úplne protirečí pravde, ktorú nám zjavil Boh – že pozemský život človeka je len jeden a je neopakovateľný, a že po smrti sa začína večnosť spasených alebo zatratených, z ktorej sa nedá vrátiť do pozemského života. Sám Boh nás učí, že na zemi žijeme len raz: „A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd“ (Hebrejom 9, 27); „Nezabúdaj, že niet návratu (pre mŕtveho)“ (Sir 38, 22). Vo chvíli smrti človeka sa koná súd, pri ktorom sa rozhodne o jeho večnej spáse alebo zatratení: „Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Galatským 6, 7 – 8). Tí, ktorí uverili v klamstvo o reinkarnácii a odmietajú Krista, nasledujú filozofiu „založenú na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi“ (Kolosenským 2, 8). P. M. Piotrowski TChr The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
