S Ježišom v strede

Autor: Małgorzata Radomska,
Milujte sa! 26/2012 → Svätosť

Mária Terézia a Ruggero sú manželia už vyše päťdesiat rokov. Plodom ich vzájomnej lásky a spolupráce s Božou milosťou je skvost svätosti, ktorý darovali Cirkvi...

Uplynulo už desiate výročie ich sobáša, a oni stále nemohli mať deti. Mária Terézia si spomína: „Vo všetkom, čo ma postretlo, som videla Božiu vôľu. Boh ma miloval, a preto aj v bezdetnosti bola láska.“ Ruggera to však trápilo: „Nedokázal som si predstaviť manželstvo bez detí, a keď som sa stretal so svojimi priateľmi, z ktorých mnohí už boli ženatí a mali deti, veľmi som trpel, hoci som nič nehovoril. Ale modlil som sa...“ Tieto modlitby boli vypočuté po púti do chrámu Panny Márie v Rocche. Počala sa malá Chiara, ktorá sa narodila 29. októbra 1971.

Naučiť ju milovať

„Keď prišla Chiara,“ spomína Mária Terézia, „hneď sme ju vnímali ako dar od Panny Márie. Vďaka jej narodeniu sme začali ešte výraznejšie vnímať milosť sviatosti manželstva. Dcérka bola doplnením nášho puta, zväčšovala lásku medzi nami.... V tejto úžasnej radosti sme obaja hneď pochopili, že toto dieťa je predovšetkým Božím dieťaťom, a preto ju máme vychovávať v slobode.“ Mária Terézia odchádza zo zamestnania: „Keďže som veľmi aktívnym človekom, bála som sa monotónneho života ženy v domácnosti. Ale veľmi rýchlo som zmenila názor, pretože som pochopila dôležitosť bytia so svojím dieťaťom nie preto, aby som o tom hovorila, ale preto, aby som bola matkou a milovala. Jediné dedičstvo, aké som jej mohla zanechať, bolo naučiť ju milovať.“

Chiara vyrastá v atmosfére vzájomnej lásky rodičov a od počiatku spoznáva logiku sebadarovania. Jedného dňa, keď má už 4 roky, ju Mária Terézia povzbudzuje, aby dala niektoré zo svojich hračiek chudobným deťom. Prvou Chiarinou reakciou je rozhodné: „Nie; sú moje.“ Ale po chvíli Mária Terézia začuje: „Túto áno, túto nie!“ Keď so zvedavosťou prichádza k dievčatku, maličká ju poprosí o igelitku a vkladá do nej svoje najlepšie hračky. Mária Terézie prekvapene vraví: „Chiara, ale tieto sú nové...“ Načo dostane odpoveď: „Mami, chudobným deťom sa nesmú podarovať staré, pokazené hračky...“

Charizma milovať rozkvitne v Chiare v celej plnosti o niekoľko rokov neskôr, keď sa ako deväťročná zúčastní s rodičmi na sviatku rodín, zorganizovaného hnutím Focolare, do ktorého neskôr vstúpi. Toto stretnutie premieňa celú rodinu a rozpaľuje jej horlivosť žiť spoločne ešte viac pre Ježiša.

Žiť Božím slovom

Začínajú nové dobrodružstvo radikálneho prežívania evanjelia. Odteraz je v domácnosti Badanovcov celkom normálne, že spoločne rozjímajú o Božom slove a navzájom si odovzdávajú skúsenosti, ako toto slovo prežívajú v každodennom živote.

Raz má Chiara upratať zo stola. „Nechce sa mi,“ odpovedá mame a so založenými rukami odchádza smerom do svojej izby. Po chvíli sa však vracia a hovorí: „Ako je to v tom príbehu z evanjelia o otcovi, ktorý poprosil synov, aby išli do vinice, a jeden mu povedal ,áno‘, ale nešiel, a druhý povedal ,nie‘, a potom išiel? Mami, prosím ťa, daj mi zásteru...“ Túžba „napísať evanjelium vlastným životom“ postupne preniká celý ich život.

V jednom zo svojich listov Chiara píše: „Pochopila som evanjelium v novom svetle. Pochopila som, že som nebola skutočnou kresťankou, pretože som nežila úplne podľa evanjelia. Odteraz chcem urobiť túto úžasnú knihu jediným cieľom môjho života. Nechcem a nemôžem zostať analfabetkou tohto úžasného posolstva. Abecedu sa dá naučiť veľmi ľahko, podobne to musí byť aj s evanjeliom. Pochopila som vetu, ktorá hovorí: ,Dávajte a bude vám dané...‘“

Milovať znamená dávať

Nie sú to len mŕtve slová... Chiara začína konať drobné skutky lásky, pri ktorých jej veľmi konkrétne pomáhajú rodičia. Dievčatko spolu s mamou navštevuje starenky v domove dôchodcov; spolu s kamarátkou pripravuje predstavenia, pečie koláče, vyrába drobné keramické výrobky a v nedeľu ich predáva pred kostolom, pričom z vyzbieraných peňazí podporuje chudobných a misie.

Vďaka takejto jednoduchej láske nadobúda ich každodenný život nadprirodzený rozmer. Chiara sa učí počúvať Božie vnuknutia vo svojom srdci a byť im verná. Miluje konkrétne, a to si od nej neraz vyžaduje zabudnúť na seba: „Jedna z kamarátok má šarlach a všetci sa ju boja navštíviť. So súhlasom rodičov jej zanesiem domáce úlohy, aby sa necítila osamelá. Som presvedčená, že láska je dôležitejšia než strach,“ zapísala si do svojho denníka.

Vidieť Ježiša

Jedného dňa zostane sama so starým otcom, ktorý už potrebuje pomoc. Chodenie je preňho veľmi namáhavé. Chiara sa bojí, pretože mama jej oznámila, že spolu s otcom idú na svätú omšu. Takmer zúfalo sa jej pýta: „Mami, a čo ak starý otec bude chcieť ísť na záchod? Ako mu mám pomôcť?“ Mária Terézia jej odpovedá: „Neboj sa dopredu, Chiara, možno nebude od teba nič chcieť.“ Keď sa Mária Terézia s Ruggerom vracajú, vidia, ako ich dcéra žiari. Pýtajú sa, čo sa stalo, a Chiara vyznáva: „Len čo sa za vami zatvorili dvere, starý otec povedal, že potrebuje ísť na toaletu. Prestrašilo ma to, ale on ma uistil, že mi pomôže. Poprosil ma, aby som prišla k posteli a vzala ho akoby na ruky. Potom sa posadil na posteli a objal ma okolo krku. Keď som sa ho snažila zdvihnúť a objala som ho, pocítila som v srdci obrovskú radosť, pretože som vnímala, že v svojich rukách držím samotného Ježiša...“

„Chiara,“ spomína Ruggero, „sa osobitne venovala ľuďom, ktorí už nikoho nemali. Keď sa vracala zo školy, často zatelefonovala domácim telefónom a opýtala sa: ,Mami, je tu jeden pán, ktorého som stretla pri kontajneroch... Môžem ho pozvať na obed?‘ Potom poprosila mamu, aby prestrela na stôl najkrajší obrus, lebo ,dnes k nám príde Ježiš‘.“

Ako dvanásťročná v jednom zo svojich listov napísala: „Našla som opusteného Ježiša, vnímala som jeho prítomnosť v každom blížnom, ktorého som stretla. Tento rok som sa znovu rozhodla zasnúbiť sa s opusteným Ježišom a prijímať ho s radosťou a predovšetkým s láskou, akej len budem schopná.“ 

Ponoriť sa do Prítomnosti

Tajomstvom Chiarinho rastu je atmosféra v rodine, kde sú všetci ponorení do prítomnosti „Ježiša, ktorý je medzi nimi“. Kristus sľubuje: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som medzi nimi.“ A tento sľub splnil v domácnosti Badanovcov, kde vládla nielen prirodzená láska, ale aj nadprirodzená, ktorá sa dáva prvá, bez čakania na odpoveď, ktorá zahŕňa všetkých, a nikoho nevylučuje. Je to láska, ktorá pozýva k spojeniu s druhým človekom: plakať s plačúcim a radovať sa s tým, kto sa raduje.

Toto trvalé zjednotenie s Ježišom a v ňom, ako aj medzi sebou navzájom sa stalo osobitne silné v životnej búrke, ktorá prišla nečakane... Keď má Chiara šestnásť rokov, zaznie diagnóza: sarkóm kostí s metastázami, najťažší a najbolestivejší druh rakoviny...

Choroba rýchlo napreduje. Napriek pokusom zachrániť Chiaru sériami chemoterapie a operáciami dievča ochrnie. Jedného dňa sa pýta: „Mami, je to spravodlivé zomrieť ako sedemnásťročná?“ Mária Terézia odpovie: „Neviem, Chiara, viem len to, že treba plniť Božiu vôľu...“

Stratiť všetko

Kľúčom k prežívaniu tejto ťažkej situá-cie bolo pre Chiaru práve toto: plniť Božiu vôľu v prítomnej chvíli. Zakladateľka hnutia Focolare, Chiara Lubichová, napísala: „Existuje len jedna krásna vec, hodna lásky, príťažlivá, užitočná a žiarivá: to, čo Boh chce od teba v prítomnej chvíli. Stratiť všetko, všetko, všetko, aby sme sa ponorili do Božej vôle v prítomnej chvíli. Takto budeme mať len Boha a budeme ho milovať celým srdcom... Čas je ako blesk a v našich rukách je len ubiehajúca chvíľa. Zakoreňte ju v Bohu, a tak budete kráčať po svete a konať skutky iba pre nebo! Milujte Boha! Počúvajte to, čo od vás chce v každej chvíli vášho života. Robte to s vrúcnym srdcom... Zamilujte sa do Boha, pretože zamilovať sa do Boha znamená zamilovať sa do jeho vôle. Ak v prítomnom okamihu bude celý náš život jedným ,áno‘ Božej vôli, opakovaným s neslabnúcou intenzitou, naozaj uvidíme naplnenie toho, o čo sme tak veľmi prosili a po čom sme tak veľmi túžili: byť Ježišom.“

Chiara, malá snúbenica, hovorí svoje áno: „Ak to chceš ty, Ježišu, chcem to aj ja...“

Zapáliť oheň

Každý deň prijímajú Eucharistiu – svätá omša a spoločná modlitba sú prameňom ich sily.

„Každý večer,“ spomína Ruggero, „sme rozjímali. Bola to pre nás chvíľa milosti. Jedného dňa, keď Mária Terézia prečítala rozjímanie a potom každý z nás povedal, ako sa snažil žiť v Božej vôli, možno nie stopercentne, v utrpení dňa..., Chiara dôrazne povedala: ,Ocko, keď máme takú silnú Ježišovu prítomnosť medzi nami, sme najšťastnejšia rodina na svete.‘“

Túto prítomnosť si nenechávali len pre seba. Vyžarovali ju aj na iných.

To boli ich posledné spoločné Vianoce. Chiara ich nechcela prežiť v nemocnici, ale nedalo sa inak. „Vošla som do jej izby,“ spomína Mária Terézia, „a povedala som: ,Všetci tu behajú s darčekmi, ale nikto si pritom nepozrie do očí, nikto sa navzájom nepozdraví. Ježiš je pri nich, ale nikto ho nevidí... Zapáľme Ježišov oheň medzi nami, ktorý potom zohreje všetkých. Ty ho musíš zapáliť, lebo moje drevo dáva málo tepla.‘ A ona nato: ,Mami, urobme to spolu.‘“ V ten istý deň dobrovoľníčka, ktorá si často kládla otázku, ako môže existovať Boh, keď deti zomierajú na rakovinu, po rozhovore s Chiarou vyznáva, že sú to jej najkrajšie Vianoce.

Jeden z lekárov spomína: „Pozorovali sme ich, pretože sme nedokázali pochopiť, ako to, že nie sú zúfalí. Boli traja, ale akoby som videl len jednu osobu...“ Iný lekár, agnostik, Fabio De Marzi, vydáva svedectvo: „Keď som spoznal Chiaru a jej rodičov a uvidel som ich postoj, niečo sa vo mne zmenilo. Tu je dôslednosť, tu je kresťanstvo, v ktorom mi všetko sedí.“

Žiť Božiu vôľu až do konca

„V chorobe,“ spomína Ruggero, „sme videli Božiu ruku: spoznal som novú, dovtedy nepoznanú dcéru. Jej kontakt s Ježišom mi pomohol urobiť nevyhnutné vnútorné kroky. Odovzdala mi pokoj ducha. Chiarina choroba bola veľmi ťažká, ale nikdy sme nepodľahli zúfalstvu, pretože v Chiare bol vždy prítomný Ježiš...“

Chiara sa vo svojej chorobe osobitne zjednocuje s tým, ktorého si vyvolila – s ukrižovaným a opusteným Ježišom, svojím Ženíchom. Skúšok je veľa. Napríklad takáto: pri ďalšej chemoterapii zdravotná sestra nedokáže pichnúť ihlu do žily, pretože žily sú veľmi oslabené. Nakoniec nachádza jednu žilu v palci na ruke, do ktorej vpichuje ihlu, pričom Chiare vraví: „Budeš musieť spolupracovať a nesmieš sa hýbať. Ak pohneš prstom, ihla vypadne a nebudeme môcť urobiť terapiu.“ Chiara sa tri dni nepohne. Jedného večera sa zdôverí: „Je to pre mňa veľká skúška, pretože ma to veľmi bolí a inštinktívne chcem pohnúť prstom. Aby som prekonala toto pokušenie, hovorím si, že tento motýľ [ihla pripomína motýľa – pozn. autorky] je jedným z tŕňov tŕňovej koruny, ktorú mal Ježiš na hlave.“ Vyznáva: „Všetko obetujem Ježišovi: svoje pády, utrpenie aj radosť. A začínam vždy odznova, keď mi dá kríž pocítiť svoju ťarchu...“ Pozbavená všetkého neprestáva sa dávať iným. Hovorí: „Teraz mám len srdce, ale vždy ním môžem milovať.“ Ako posledné gesto lásky daruje svoje očné rohovky, svoj jediný orgán nepostihnutý rakovinou. Zomiera 7. októbra 1991. Bola blahorečená 25. septembra 2010 v Ríme. 

Rodina Badanovcov je pre nás nielen vzorom, ale predovšetkým svedkom. Zdá sa, akoby volala, že každá rodina je podľa Božieho zámeru stvorená ako „hlboké spoločenstvo života a lásky“, ktoré môže posvätiť seba aj svet.

Małgorzata Radomska

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!