Príčiny ateizmu

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 26/2012 → Veda a viera

Ateisti, agnostici a skeptici sa dožadujú racionálnych argumentov, ktoré by potvrdzovali existenciu Boha. Veriaci im môžu pomôcť predovšetkým tak, že sa za nich budú modliť, budú voči nim láskaví a priateľskí a budú príkladne prežívať svoju vieru v každodennom živote.

Nemajú výhovorky

V článku Viera a rozum, uverejnenom v 25. čísle Milujte sa!, sme predstavili argumenty poukazujúce na to, že ľudský rozum je schopný poznávať a presvedčiť sa o existencii Boha. Celý stvorený svet hovorí o existencii neviditeľného Boha. Harmonický poriadok, krása, dobro, zmysluplnosť celého stvorenstva je pre človeka knihou, ktorá hovorí o existencii Stvoriteľa.

„Nesmeruje azda ľudský rozum,“ pýta sa blahoslavený Ján Pavol II., „ktorý sa s takou veľkou námahou snaží opísať stavbu a princípy pôsobenia hmotných častíc, k tomu, aby hľadal ich počiatok v najvyššom Rozume, ktorý dal počiatok všetkému? Zoči-voči týmto obdivuhodným veciam, ktoré by sme mohli nazvať miniatúrnym svetom atómov a nesmierne veľkým svetom vesmíru, ľudská myseľ hlboko cíti, že toto všetko presahuje jej tvorivé schopnosti, ba aj jej predstavivosť, a chápe, že také úžasné a veľké dielo musí mať Stvoriteľa, ktorého múdrosť prevyšuje všetko a ktorého moc nemá hraníc“ (katechéza z 10. júla 1985).

Takže existuje množstvo racionálnych predpokladov pobádajúcich nás k tomu, aby sme uznali, že nevyhnutne musí existovať Boh. „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rímskym 1, 19 – 20). Zisťujeme, že nechýbajú rozumné dôkazy, ale že skôr náklonnosť k hriechu vedie človeka k odmietnutiu viery. Svätý Pavol tvrdí, že nemajú výhovorky tí, ktorí neveria v Boha, „ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 18). Vedomé a dobrovoľné zotrvávanie v hriechu a záľuba v ňom zatemňuje a zotročuje ľudskú vôľu aj myseľ, takže človek je uzavretý na prijatie pravdy o existencii Boha Stvoriteľa.

Existujú aj iné príčiny ateizmu. Sú ateisti, ktorí odmietajú takého boha, aký naozaj neexistuje, akého si sami vymysleli. Je správne, že popierajú takéhoto vymysleného boha, ale to ich ešte neoslobodzuje od povinnosti hľadať pravdu. Skúsenosť ateizmu spojená s vytrvalým hľadaním pravdy vedie vždy k hlbokej viere v pravého a živého Boha. V mnohých prípadoch ateizmus vyplýva z nedostatočného poznania toho, čo nám Ježiš zjavil o existencii zla a nezavinenom utrpení na svete. Katolícka cirkev učí, že „nie sú bez viny tí, čo sa úmyselne usilujú vylúčiť Boha zo svojho srdca a vyhnúť sa náboženským problémom, nekonajúc podľa svojho svedomia. Lenže i sami veriaci nesú za to veľa ráz určitú zodpovednosť,... ak pre zanedbávanie výchovy vo viere, pre pomýlený výklad učenia alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života dá sa o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha“ (Gaudium et spes19).

Bohom vliate svetlo rozumu

V každom človeku je vrodený morálny zmysel, ktorý mu hovorí, čo je dobré a čo zlé. Tento univerzálny morálny zmysel poukazuje na to, že existuje trvalý vzor, záväzný pre všetkých ľudí, ktorý dokazuje, že existuje Najvyššia autorita, čiže Boh. Vo všetkých kultúrach existuje základný súbor morálnych noriem, ktoré hovoria, že vražda, krádež, klamstvo, zrada a zbabelosť sú zlé. Najväčší zločinci, klamári, zlodeji a nemravníci vedia, že robia zle, pretože určite by nechceli, aby ich niekto iný pripravil o život, oklamal ich, okradol alebo zradil. Sami konajú nespravodlivo, ale chcú, aby sa k nim iní správali spravodlivo. Skutky človeka sa hodnotia a odsudzujú ako zlé podľa univerzálnych morálnych noriem, ktoré sa nazývajú prirodzený zákon. Svätý Tomáš Akvinský zdôrazňuje, že prirodzený zákon „nie je nič iné ako Bohom vliate svetlo rozumu. Vďaka nemu vieme, čo treba robiť a čomu sa treba vyhýbať. Toto svetlo, čiže tento zákon nám Boh daroval pri stvorení“.

Keď Boh stvoril ľudí na svoj obraz a podobu (Genezis 1, 27), tvoril ich tak, „že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach“ (Rímskym 2, 15). Prirodzený zákon je fakt, ktorý si môžeme empiricky overiť. Existencia tohto zákona poukazuje na neviditeľnú prítomnosť Najvyššieho zákonodarcu, čiže Boha, ktorý z nezištnej lásky ukazuje človeku cestu dozrievania k plnému šťastiu, k dokonalosti. Blahoslavený Ján Pavol II. pripomína, že „nielen svet, ale aj sám človek bol zverený svojej vlastnej starostlivosti a zodpovednosti. Boh mu ponechal ,možnosť rozhodnúť sa‘ (Sir 15,14), aby hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dospel k dokonalosti. Dosiahnuť dokonalosť znamená vybudovať v sebe túto dokonalosť vlastným úsilím. Lebo ak človek riadiac svet formuje ho podľa vlastného rozumu a vôle, tak konajúc dobré skutky upevňuje, rozvíja a ustaľuje v sebe podobnosť s Bohom“ (Veritatis splendor 39). Blahoslavený Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „ak sa naše skutky podriaďujú spoločnému zákonu, budujú pravé spoločenstvo osôb a s pomocou Božej milosti uskutočňujú lásku, ktorá je ,zväzkom dokonalosti‘ (Kolosenským 3,14). Ak však zákonom pohŕdajú alebo ho z vlastnej viny či z objektívnej príčiny nepoznajú, narúšajú spoločenstvo osôb na škodu jednotlivcov“ (VS 51).

Prirodzený zákon, čiže univerzálne morálne normy, ktoré zaväzujú všetkých ľudí, sú obsiahnuté v desiatich prikázaniach, ktoré dostal Mojžiš od Boha na vrchu Sinaj. Prostredníctvom tohto zákona Boh ukazuje človeku, čo je dobré a čo zlé, vytyčuje mu cestu k šťastiu a k večnému životu, cestu do neba. Druhý vatikánsky koncil vysvetľuje, že „najvyššou normou ľudského života je sám večný, objektívny a všeobecný Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporaduje, usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti. Boh robí účastným človeka na tomto svojom zákone, takže človek môže pod láskavým vedením Božej prozreteľnosti čím ďalej, tým lepšie poznať nepremennú pravdu“ (Dignitatis humanae 3).

Blahoslavený Ján Pavol II. pripomína, že poslušnosť prirodzenému zákonu prehlbuje a posilňuje ľudskú slobodu. „Keďže sloboda človeka je vytvorená podľa Božej vôle, svojou poslušnosťou voči Božiemu zákonu nielenže nie je popieraná, ale iba vďaka tejto poslušnosti ostáva v pravde a zodpovedá dôstojnosti človeka, ako jasne píše Koncil: ,Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, to jest podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepého popudu alebo len z vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobudne, keď sa oslobodí spod každého područia vášní a na ceste za svojím cieľom si slobodne volí dobro a s vynachádzavou príčinlivosťou si úspešne zabezpečuje vhodné prostriedky‘ (Gaudium et spes 17).

Ak chce človek smerovať k Bohu, k tomu, ktorý ,jediný je dobrý‘, musí slobodne konať dobro a vyhýbať sa zlu. Preto je nevyhnutné, aby človek vedel rozoznávať dobré od zlého. Deje sa tak predovšetkým vďaka svetlu prirodzeného rozumu, ktoré je odrazom jasu Božej tváre v človeku“ (Veritatisspendor 42). 

Prekážajú pravde

Prečo napriek tomu, že existuje univerzálny prirodzený zákon, je ľudstvo ponorené do morálneho marazmu? Svätý Pavol vysvetľuje, že ľudia, „hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi“ (Rim 1, 21 – 22). Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie sa pre hriech a zotrvávanie v ňom oslabuje a zatemňuje ľudskú schopnosť poznať pravého Boha a chváliť ho. Stvoriteľ rešpektuje slobodné rozhodnutie ľudí, a „preto ich Boh vydal nečistote podľa žiadostí ich srdca; a tak hanobili svoje vlastné telá tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi“ (Rim 1, 24 – 25).

Z Božieho hľadiska, ako píše svätý Pavol, ateizmus nevzniká v intelektuálnej rovine, ale v rovine vôle a srdca človeka. Ľudia neprávosťou prekážajú pravde (porov. Rim 1, 18). Ak má človek záľubu v hriechoch, zotrváva v nich a nechce sa oslobodiť z ich područia, opovrhuje Božími prikázaniami, odmieta ich a nakoniec dospeje až k popretiu existencie Boha. Ateizmus je teda dôsledkom tvrdohlavého, svojvoľného spôsobu života, ktorý odporuje rozumnému morálnemu zákonu, aký Boh vpísal do srdca každého človeka. Preto sa veriaci majú predovšetkým modliť za ateistov, byť voči nim láskaví a priateľskí a  príkladne prežívať svoju vieru v každodennom živote. V Denníčku svätej Faustíny sa nachádza Ježišova prosba, aby sme sa za obrátenie hriešnikov modlili korunku k Božiemu milosrdenstvu: „Dnes mi Pán povedal: ,Povzbudzuj duše, aby sa modlili korunku, ktorú som ti odovzdal. Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť. Keď sa ju budú modliť tvrdošijní hriešnici, naplním ich duše pokojom a hodina ich smrti bude šťastlivá. Napíš to kvôli utrápeným dušiam. Keď duša uvidí a spozná ťarchu svojich hriechov, keď sa jej pred očami zjaví celá priepasť biedy, do ktorej je ponorená, nech nezúfa, ale nech sa s dôverou vrhne do náručia môjho milosrdenstva ako dieťa do objatia milovanej matky. Tieto duše majú prednosť v mojom ľútostivom srdci, ony majú väčší nárok na moje milosrdenstvo. Povedz, že žiadna duša, ktorá vzývala moje milosrdenstvo, sa nesklamala ani nebola zahanbená. Mám zvláštne zaľúbenie v duši, ktorá dôveruje mojej dobrotivosti. Napíš, že keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý sudca, ale ako milosrdný Spasiteľ‘“ (Denníček 1541). „Povedz hriešnikom, že vždy čakám na nich, načúvam pulzu ich srdca, keď bije pre mňa. Napíš, že hovorím k nim skrze výčitky svedomia, skrze neúspech a utrpenie, skrze búrky a hromy, hovorím skrze hlas Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať a ponechávam ich samých sebe a dávam im, po čom túžia“ (Denníček 1728). Toto je najväčší trest za hriechy: zakúsiť ich skutočné dôsledky. A definitívnym dôsledkom odmietnutia Boha je peklo.

Ježiš hovorí, že každý, kto sa otvorí, kto mu bude dôverovať a bude sa modliť korunku k Božiemu milosrdenstvu, „dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo. Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najtvrdošijnejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva. Túžim, aby celý svet poznal moje milosrdenstvo. Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti“ (Denníček 687).

P. Mieczysław Piotrowski TChr

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!