Ukazuje nám cestu do neba

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 25/2011 → Svätosť

V Nedeľu Božieho milosrdenstva, 1. mája 2011, sa na beatifikačnej svätej omši pápeža Jána Pavla II. zúčastnilo 1,5 milióna pútnikov. Bolo to najväčší počet v dejinách všetkých blahorečení a svätorečení, ktoré sa konali v Ríme. Počas svojho 27-ročného pontifikátu nám blahoslavený Ján Pavol II. ukazoval cestu do neba, cestu k svätosti, čiže k zrelosti v láske. Učil nás byť ľuďmi čistého srdca, akými nás chce mať Ježiš Kristus.

Na vigíliu Nedele Božieho milosrdenstva, 30. apríla 2011, státisíce pútnikov z celého sveta bdeli celú noc na modlitbách a čakali v rade, aby sa dostali na Námestie sv. Petra a mohli sa zúčastniť sa na blahorečení Jána Pavla II., ktorý zomrel 2. apríla 2005, tiež na vigíliu sviatku Božieho milosrdenstva. Keď poriadková služba otvorila vstupné brány, Námestie sv. Petra sa veľmi rýchlo naplnilo pútnikmi. Ostatní museli zostať na celej ulici Via della Conciliazione, ako aj na všetkých bočných uličkách a námestiach. Desaťtisíce pútnikov, ktorým nezostalo miesto v okolí Vatikánu, sa zhromaždili na Circo Massimo, kde sa modlili a sledovali blahorečenie na veľkých obrazovkách.

Beatifikačná svätá omša sa začala o 10:00 predpoludním. Vo chvíli, keď Svätý Otec Benedikt XVI. vyslovoval formulu blahorečenia, sa odhalil portrét usmiateho Jána Pavla II. Podobizeň visela z hlavného balkóna Baziliky sv. Petra. Zhromaždení pútnici nedokázali zadržať slzy dojatia a radosti, ktorú vyjadrili veľkým potleskom.

Krátko nato francúzska rehoľníčka Marie Simon-Pierre, ktorá sa na príhovor bl. Jána Pavla II. zázračne uzdravila z pokročilého štádia Parkinsonovej choroby, priniesla jeho relikvie pred oltár. Sprevádzala ju sestra Tobiana, ktorá sa starala o chorého pápeža v posledných rokoch jeho života.

Na blahorečení sa zúčastnili delegácie z 87 krajín, predovšetkým prezidenti a premiéri. Prítomné boli delegácie všetkých kráľovských rodín. Akreditovalo sa 2300 novinárov a celú slávnosť vysielalo 1300 televíznych staníc. 

Svätý Otec Benedikt XVI. v homílii povedal, že „Ján Pavol II. je blahorečený pre svoju silnú a veľkodušnú vieru, pre svoju apoštolskú vieru“, že základný postoj svojho života našiel v slávnom výroku sv. Ľudovíta Márie Grigniona z Montfortu: „Som celý tvoj a všetko, čo mám, je tvoje.“ Vďaka svojej hrdinskej viere Ján Pavol II. „otvoril Kristovi spoločnosť, kultúru, politické aj ekonomické systémy a s obrovskou silou – silou, ktorú čerpal z Boha – odvracal tendencie, ktoré sa zdali neodvrátiteľné. Tento vynikajúci syn poľského národa svojím svedectvom viery, lásky a apoštolskej odvahy, plným ľudskej citlivosti, pomohol kresťanom na celom svete nebáť sa byť kresťanmi, patriť Cirkvi a hlásať evanjelium. Jedným slovom: pomohol nám nebáť sa pravdy, pretože pravda je zárukou slobody... Vrátil nám silu viery v Krista, pretože on je Redemptor hominis, Vykupiteľ človeka, čo bolo témou jeho prvej encykliky a niťou, ktorá sa vinula cez všetky ostatné... Jeho posolstvo znelo: cestou Cirkvi je človek a cestou človeka je Kristus... Vždy ma fascinoval a povzbudzoval príklad jeho modlitby: ponáral sa do stretnutia s Bohom napriek rôznym ťažkostiam, spojeným s jeho službou. A taktiež svedectvo jeho utrpenia: Pán ho postupne zbavil všetkého, ale on zostal skalou zhodne s Kristovou vôľou. Jeho hlboká pokora, zakorenená v dôvernom spojení s Kristom, mu dovolila aj naďalej viesť Cirkev a dávať svetu ešte výraznejšie posolstvo v čase, keď ho opúšťali fyzické sily. Takto dokonale uskutočňoval povolanie každého kňaza a biskupa: byť jedno s Kristom, s tým, ktorého denne prijíma a obetuje počas Eucharistie... Milovaný pápež Ján Pavol II., si blahoslavený, pretože si uveril. Prosíme ťa, aby si z neba posilňoval vieru Božieho ľudu.“

Nebojte sa otvoriť Kristovi dvere svojich sŕdc!

Ján Pavol II. nás po svojom blahorečení povzbudzuje ešte mocnejšie než počas svojho pozemského života. Prihovára sa nám prostredníctvom svojho duchovného dedičstva, ktoré zanechal: Nebojte sa otvoriť Kristovi dvere svojich sŕdc! Nebojte sa kráčať po ceste svätosti; nebojte sa každý deň hovoriť Kristovi: „Chcem byť svätý, čiže taký, akým ma ty, Pane, chceš mať“; nebojte sa denne kráčať za Kristom po ceste prikázaní a evanjelia, po ceste viery, ktorá je činná skrze lásku; nebojte sa úplne dôverovať Kristovi, ktorý nás miluje do krajnosti a vzal na seba naše hriechy, aby ich zničil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním; nebojte sa vyznať Kristovi svoje hriechy vo sviatosti zmierenia a dôverovať v jeho nekonečné milosrdenstvo.

Blahoslavený Ján Pavol II. nám pomáha pochopiť, že svätosť je zjednotením s Kristom, zaštepením v Krista, tak ako sú ratolesti spojené s viničom: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jána 15, 5). Zaštepenie v Krista, čiže zjednotenie s ním dáva človeku účasť na Božom živote a láske, takže človek dosahuje plnosť lásky, slobody a šťastia.

Vstaňte, poďme!

Blahoslavený Ján Pavol II. nám dáva príklad a povzbudzuje nás, aby sme začali úžasné dobrodružstvo, ktorým je kráčanie po ceste, ktorá vedie k plnosti šťastia, čiže k svätosti. Preto choď najskôr na spoveď, vyznaj všetky svoje hriechy a po prijatí Eucharistie povedz Ježišovi, že chceš, aby ťa očistil, oslobodil z pút zla a uzdravil tvoje srdce zranené hriechmi, aby ťa učil milovať čistou láskou, čiže aby ťa posvätil. Podľa príkladu bl. Jána Pavla II. sa každý deň zasväcuj Ježišovi skrze Pannu Máriu. Zasväť mu celú svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť, všetko, čím si a čo máš. Každý deň sa modli: „Som celý(á) tvoj(a).“

Všetkým, ktorí podliehajú znechuteniu, bl. Ján Pavol II. hovorí: „Vstaňte, poďme!“ a upokojuje ich: „Aj keď tieto slová znamenajú čas skúšky, veľké úsilie a bolestný kríž, nemusíme sa ničoho obávať. Tieto slová obsahujú totiž aj radosť a pokoj, ktoré sú ovocím viery. Božia láska nenakladá na nás bremená, ktoré by sme nevládali uniesť, ani nám nedáva požiadavky, ktoré by sme nezvládli. Ak vyzýva, prichádza aj s nevyhnutnou pomocou“ (Vstaňte, poďme!, str. 141).

Na to, aby sme každý deň kráčali po ceste viery, potrebujeme sebadisciplínu. Treba si určiť denný program a pevne ho dodržiavať. V dennom programe si musíme určiť pevný čas na modlitbu, na osobné prebývanie s Kristom, čas na prácu, na službu iným a na dôstojný odpočinok. Do všetkých svojich povinností, prác, úloh a modlitieb treba vložiť celé svoje srdce. Treba byť na seba náročný, premáhať svoj egoizmus, ktorý sa prejavuje nechuťou namáhať sa, lenivosťou a prílišnou zhovievavosťou voči sebe. Ako? Treba sa rozhodnúť a vôľou sa prinútiť k činnosti, modlitbe, práci alebo k iným povinnostiam, a to zvlášť vtedy, keď sa nám najviac nechce.

Ak budeme aj napriek pádom a slabostiam kráčať po ceste prikázaní a evanjelia, hľadať a plniť Božiu vôľu vo všetkých aspektoch a oblastiach svojho života, Ježiš nás bude môcť formovať a posväcovať, a takto dokončovať dielo stvorenia.

Sila modlitby a sviatostí

Nikdy nesmieme zabúdať, že všetka duchovná sila človeka pramení z modlitby. Skrze modlitbu a sviatosti, zvlášť Eucharistiu, umožňujeme Ježišovi, aby premieňal naše srdcia, oslobodzoval ich z hriechov a robil nás schopnými milovať. Ľudia si sami veľmi ubližujú tým, že zanedbávajú modlitbu, pretože vtedy ich duchovný život slabne a odumiera. Takto sú bezbranní voči útokom Zlého, ktorý sa ich snaží zotročiť a zmanipulovať.

Každý deň si treba určiť veľmi konkrétny čas na modlitbu: ruženec, korunku k Božiemu milosrdenstvu, meditáciu Svätého písma, poklonu Najsvätejšej sviatosti alebo iné formy modlitby. Nikdy nezanedbajme modlitbu kvôli zlej nálade či slabému zdraviu. Práve vtedy, keď sa mi nechce modliť, by som sa mal modliť dvojnásobne a obetovať Ježišovi svoju nechuť a zlú náladu. Nechuť modliť sa a odkladanie modlitby na neskôr sú najzradnejšie a najnebezpečnejšie pokušenia zlého ducha. Musíme vedieť, že takéto pokušenie existuje, a rozhodne ho odmietnuť.

V duchovnom živote nesmieme zanedbávať pravidelnú, mesačnú spoveď. Je dobré, ak si nájdeme stáleho spovedníka.

Blahoslavený Ján Pavol II. píše: „Všetko v mojom živote sa začínalo pri nohách Krista, skrytého v Oltárnej sviatosti“ (Vstaňte, poďme!, str. 99). Tajomstvo veľkosti Jána Pavla II. spočíva práve v modlitbe, v osobnom kontakte s Kristom ukrytým v Najsvätejšej sviatosti. Denne jej venoval niekoľko hodín. Skrze svätú omšu a modlitbu čerpal od Krista lásku, múdrosť, poznanie a silu, pretože Kristus je jediným prameňom, „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kolosenským 2, 3). Pri spomienke na krakovské obdobie Svätý Otec píše: „V arcibiskupskej kaplnke som sa nielen modlil, ale som v nej aj sedával a písal. Tam som písal svoje knihy, okrem iného knihu Osoba a čin. Som presvedčený, že kaplnka je miestom, odkiaľ prichádzajú zvláštne vnuknutia. Je obrovským privilégiom bývať a pracovať v priestore Prítomnosti“ (Vstaňte, poďme!, str. 100).

Ján Pavol II. zdôrazňuje, že len ten, kto sa modlí, dokáže milovať svojich blížnych: „Záujem o druhého človeka sa u biskupa začína modlitbou, jeho rozhovorom s Kristom, ktorý mu zveril ,svojich‘. Modlitba nás pripravuje na stretnutia s druhými. Sú to stretnutia, pri ktorých vďaka duchovnej otvorenosti sa môžeme navzájom spoznávať a chápať aj vtedy, keď času nie je nazvyš. Ja sa jednoducho každý deň za všetkých modlím. Keď stretnem človeka, už sa zaňho modlím, čo vždy pomáha pri kontakte s ním. Ťažko môžem povedať, ako to vnímajú ľudia; treba sa opýtať ich. Mám však zásadu, že každého prijímam ako osobu, ktorú mi posiela Kristus, ako niekoho, koho mi dal a zároveň mi ho zveril“ (Vstaňte, poďme!, str. 50).

Viera vždy hľadá hlbšie pochopenie, preto je veľmi dôležité prehlbovať svoje náboženské vedomosti čítaním dobrých kníh a katolíckych časopisov. Ján Pavol II. nám aj v tomto dáva cennú radu: „Často som stál pred dilemou, čo čítať. Snažil som sa vyberať si najpodstatnejšie diela. Toľko vecí sa publikuje, no nie všetky sú hodnotné a užitočné. Treba si vedieť vyberať a radiť sa, čo čítať. Od detstva som mal rád knihy. Do zvyku čítania kníh ma uvádzal otec. Sedel vedľa mňa a čítal mi celého Sienkiewicza a iných poľských spisovateľov. Keď zomrela matka, ostali sme s otcom dvaja. Neprestajne ma povzbudzoval, aby som poznával najhodnotnejšiu literatúru“ (Vstaňte, poďme!, str. 66).

Spomedzi všetkých kníh, ktoré boli kedykoľvek napísané, má najväčšiu hodnotu Sväté písmo, ktoré formuje dušu toho, kto ho číta: „Podstatným prvkom duchovnej formácie je čítanie Božieho slova (lectio divina) spojené s rozjímaním a modlitbou, je pokorné načúvanie naplnené láskou k tomu, ktorý hovorí. Práve vo svetle a v sile Božieho slova možno objaviť, pochopiť, milovať a nasledovať svoje povolanie a spĺňať svoje poslanie“ (Pastores dabo vobis 47).

Na čas skúšok

Ak vytrvalo kráčame po ceste viery, celkom iste budeme musieť čeliť rozličným skúškam. Na bolestný čas skúšok nám bl. Ján Pavol II. dáva dobrú radu: „Určite nás čakajú skúšky. Nie je to nič nezvyčajné. Patrí to k životu viery. Niekedy sú mierne, inokedy veľmi ťažké, ba dramatické. V skúške sa môžeme cítiť osamotení, ale Božia milosť, milosť víťaznej viery, nás nikdy neopustí. Preto každou skúškou, hoci aj tou najstrašnejšou, môžeme prejsť víťazne“ (Vstaňte, poďme!, str. 128).

Aj tu nás bl. Ján Pavol II. vyzýva k ustavičnému boju proti svojim slabostiam a silám zla. Symbolom tohto dramatického boja je obetavosť nebojácnych poľských vojakov proti hitlerovskej armáde v septembri 1939 na Westerplatte, ktoré sa odvtedy stalo symbolom „vernosti v dramatickej skúške“. Musíme byť Kristovi verní až do konca, verní v zachovávaní všetkých prikázaní, verní a poslušní učeniu Cirkvi a evanjelia. Ján Pavol II. nás všetkých upozorňuje: „Nikdy nemôže zvíťaziť ,mať viac‘. Totiž vtedy môže človek stratiť to najcennejšie: svoju ľudskosť, svoje svedomie, svoju dôstojnosť.“ Preto nás ďalej vyzýva: „Musíte na seba klásť nároky, dokonca aj vtedy, keď ich iní nekladú.“ A vysvetľuje: „Každý z vás má v živote svoje osobné Westerplatte. Nejaké úlohy, ktoré treba prijať a vykonať. Nejakú správnu vec, za ktorú musíte zabojovať. Nejakú povinnosť, záväzok, ktorý nesmiete porušiť. Nemôžete utiecť z boja. Koniec koncov, je istý poriadok právd a hodnôt, ktoré treba ,zachovať‘ a ,obrániť‘, tak ako na Westerplatte, v sebe aj vo svojom okolí. Áno, treba ich ochrániť – pre seba aj pre iných“ (Westerplatte, 12. júna 1987).

Blahoslavený Ján Pavol II. nám svojím učením a životom ukazuje cestu do neba a pomáha nám pochopiť, že povolanie každého jedného človeka k dokonalému šťastia v nebi, čiže k svätosti, nie je len jednou z možností, ale je to povinnosť, ktorá vyplýva z podstaty našej ľudskej prirodzenosti, stvorenej na Boží obraz a podobu. Prvý pápež svätý Peter vyjadril túto povinnosť slovami: „Ako poslušné deti neprispôsobujte sa takým žiadostiam, ako keď ste boli v nevedomosti, ale ako svätý je ten, ktorý vás povolal, buďte aj vy svätí vo všetkom svojom počínaní; veď je napísané: ,Buďte svätí, lebo ja som svätý‘“ (Prvý Petrov list 1, 14 – 16).

P. M. Piotrowski TChr

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!