 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Natuzza Evolo, známa talianska mystička a stigmatička (o ktorej sme písali v číslach 23 a 24), mala výnimočnú charizmu kontaktovať sa so zosnulými, ktorí sú v nebi, v očistci, ako aj so zatratenými, ktorí na priamy Boží príkaz museli svedčiť o večnom treste v pekle.
„Často sa stáva, že keď ku mne prichádza nejaký človek,“ hovorila Natuzza, „vidím vedľa neho zosnulého. Môže to byť jeho brat, sestra, otec alebo matka. Títo zosnulí mi vravia dôležité veci, ktoré následne odkazujem ich príbuzným alebo známym. Dokážem odlíšiť len duše, ktoré sú v nebi, pretože z nich vyžaruje veľké šťastie a ľahko sa vznášajú nad zemou. Zato duše z očistca nedokážem celkom odlíšiť od ľudí žijúcich na zemi. Mnoho ráz som im ponúkla stoličku, aby si sadli. Vtedy mi povedali: ,Nepotrebujem ju, pretože som duša z iného sveta.“ Posolstvá, ktoré prostredníctvom Natuzzy zosnulí prinášali ľuďom žijúcim na zemi, sa často týkali manželov a výchovy detí. Napríklad 5. októbra 1947 zapísala Maria Mesiano slová zosnulej ženy: „Hovorím najskôr matkám: Starajte sa o výchovu svojich detí. Budú také, aké ich vychováte. Beda matkám, ktoré antikoncepciou odmietajú počatie a dopúšťajú sa zločinu interrupcie. Ak sa neobrátia, hrozí im večné zatratenie v hroznom utrpení. Prečo chcete zničiť život najnevinnejších a bezbranných ľudských bytostí? Azda neviete, že Boh ich povoláva k životu v spoločenstve so sebou, aby sa v nebi stali anjelmi a svätými?“ Zosnulí vyzývali k pravidelnému pristupovaniu k sviatosti pokánia, aby sme hneď vstali z každého smrteľného hriechu a žili v posväcujúcej milosti: „Možno si niekto pomyslí: Prečo sa mám vyspovedať u kňaza, ktorý je možno väčší hriešnik ako ja?“ povedala jedna duša z očistca. „Odpoveď je jednoduchá: pretože každý kňaz zastupuje v tajomstve spovede samého Boha a je jeho nástrojom. Skrze sviatosť kňazstva pôsobí sám Kristus a koná zázrak odpustenia všetkých hriechov. Proste Boha o odpustenie všetkých smrteľných hriechov, ľutujte a rozhodni sa, že sa polepšíte. Ak spáchate smrteľný hriech, choďte sa hneď vyspovedať. Ak budete prosiť Boha, aby vám odpustil hriechy, budete zachránení pred večným zatratením. Zato za všetky dôsledky hriechov bude treba robiť pokánie v očistci, kde sa prežíva rozmanité, niekedy veľmi veľké utrpenie, ale duše sú si už isté spásou.“ Každý, kto požiadal Natuzzu o informácie o svojich zosnulých príbuzných, dostal od mystičky veľmi konkrétnu a podrobnú odpoveď, takže si mohol byť istý, že zosnulí žijú a že existuje nebo, očistec a peklo. Napríklad Pasquale Barberio napísal, že počas svojho prvého stretnutia s Natuzzou sa dozvedel, že jeho otec, ktorý zomrel v roku 1944, je v očistci a prosí o modlitbu. Natuzza ho videla, ako stojí vedľa Pasquala, mohla s ním komunikovať a neskôr podrobne opísať synovi, ako vyzeral a čo mu chcel odkázať. V ten istý večer počas modlitby posvätného ruženca, na ktorej sa zúčastnil aj Barberio, mystička zrazu zazrela zosnulé sedemročné dieťa s obviazanými nohami. Vysvitlo, že to bol Barberiov synovec, ktorý zomrel v roku 1937 na zápal kostnej drene. Toto stretnutie s Natuzzou stačilo na to, aby Pasquale Barberio celkom zmenil svoj život. Od toho dňa sa začal pravidelne modliť a prijímať sviatosti. Pasquale pochopil, že čas na zemi nesmieme premárniť, pretože je to čas dozrievania v láske a k večnému životu v nebi. Kňaz Giuseppe Mina rozprával, ako sa raz Natuzze zjavili zosnulí rodičia istého kňaza a veľmi ju prosili, aby v ich mene napomenula ich syna, aby sa úplne odvrátil od hriechu. Natuzza otáľala som splnením tejto prosby, pretože jej bolo nepríjemné napomenúť kňaza. Vtedy sa jej duše zosnulých rodičov spomenutého kňaza zjavili viac ráz a vyčítali jej, že otáľa splniť Božiu vôľu. Nakoniec mystička nabrala odvahu a išla napomenúť kňaza. Najskôr mu pobozkala ruku a potom povedala, že prichádza v mene jeho rodičov. Kňaz sa usmial a povedal, že to nie je možné, pretože jeho rodičia už dávno nežijú. Vtedy mu Natuzza po-drobne opísala, ako vyzerali a čo hovorili, keď sa s nimi stretla, a dodala, že ho prosia, aby zmenil svoje správanie. Kňazom to otriaslo. Dojatý k slzám sľúbil, že celkom zmení svoj život. Natuzza okrem daru vidieť a bezprostredne sa zhovárať so zosnulými upadala do vytrženia, počas ktorého prítomní ľudia počuli hlasy zosnulých. Dr. Valente z Paravati v čase týchto vytržení dôsledne zapisoval všetko, čo zosnulí hovorili. Uvádzali svoje mená a priezviská, miesto, kde žili, a presný dátum svojej smrti. Napríklad skupina 15 ľudí, zhromaždených v Natuzzinom dome, spoznala hlas biskupa Enrica Montalbettiho z Reggia di Calabria, ktorý zahynul počas bombardovania v roku 1943. Biskup im svojím charakteristickým prízvukom predniesol povzbudivú kázeň. Maria Domenica Silipo počula hlas svojho starého otca, ktorý nečakane zomrel v roku 1944 bez toho, aby prijal sviatosti. Bol cholerik a často sa rúhal, ale mal súcit s chudobnými, ktorým dával jedlo a kŕmil ich. Povedal, že pred zatratením ho zachránili skutky milosrdenstva. Boh prikazoval niektorým zatrateným, aby v Natuzzinej prítomnosti vydávali svedectvo o existencii pekla. Jedným z nich bol v Taliansku známy filozof a katolícky spisovateľ, ktorý sa ocitol v pekle, pretože spáchal veľmi ťažké hriechy a pred smrťou sa vo svojej pýche nechcel vyspovedať, oľutovať spáchané zlo a prijať dar Božieho milosrdenstva. Zomrelí sa mohli Natuzze zjavovať len preto, lebo to bola Božia vôľa, a nie preto, že by ich o to ona alebo niekto iní požiadal. Ak niekto z prítomných naliehal, aby zosnulý povedal niečo viac, dostal jednoznačnú odpoveď: „Boh nám nedovolil, aby sme povedali viac. Buďte trpezliví, nechajte nás v pokoji, vieme, čo čakáte a čo chcete vedieť, ale teraz to nie je možné.“ Všetci, ktorí boli svedkami Natuzziných vytržení, počas ktorých hovorili zosnulí, tvrdia, že to všetko bolo výsledkom Božieho pôsobenia. Natuzza o to nežiadala ani to nechcela. Predseda Odvolacieho súdu v Miláne Eugenio Mauro, ktorý sa venoval okultizmu, špiritizmu a bol známy ako okultné médium, sa nazdával, že Natuzza využíva, podobne ako on, tajomnú duchovnú silu. Keď pricestoval do Paravati a bol svedkom Natuzziných mystických vytržení a počul, čo zosnulí hovoria, presvedčil sa, že vyvolávanie zosnulých, ktorému sa venoval, ho otváralo na pôsobenie diabolskej moci. Sudca Eugenio Mauro prežil duchovný otras, obrátil sa, zriekol sa všetkých okultistických praktík, vyspovedal sa a stal sa horlivým katolíkom. Rosa Silipo začula hlas svojho zosnulého malého brata (zomrel 20 dní po narodení v roku 1932), ktorý bol v nebi a hovoril pekným, sladkým hlasom: „Som Pinuccio Silipo. Spolu s mamou ste mi veľmi ublížili, pretože mi nikdy nedávate nijaký darček. Všetky deti dávajú Ježišovi nejaký dar, ale ja som vždy vzadu, pretože nemám Ježišovi čo dať.“ Prekvapená Rosa na to odpovedala: „Si predsa anjelikom v nebi a nepotrebuješ nijaké modlitby.“ „To je síce pravda,“ odpovedal Pinuccio, „my nepotrebujeme modlitby, ale odovzdávame ich Ježišovi a on ich dáva tým, ktorí ich najviac potrebujú. Veľmi túžime po vašich modlitbách.“ Počas Natuzziných vytržení Dr Valente rozlišoval hlasy zosnulých, ktorých veľmi dobre poznal, keď žili. To, čo počul, urobilo naňho veľký dojem. Dr. Valente mal možnosť porozprávať sa so svojím synom, ktorý zomrel v detskom veku. Dieťa vravelo: „Ocko, poznáš ma?“ „Samozrejme, že ťa poznám. Potrebuješ niečo?“ odpovedal otec. „Nie, otecko, ale prosím ťa, buď trpezlivý, keď sa venuješ pacientom.“ Doktor Valente bol dobrý človek, ale rýchlo sa rozčúlil a bol netrpezlivý. Keď počul slová svojho syna, od dojatia sa rozplakal. Počas jedného stretnutia u Natuzzy bolo raz počuť hlas advokáta XY, ktorého Dr. Valente výborne poznal. Advokát hovoril strašným hlasom: „Som zatratený, som zatratený! Hovorte všetkým, aby sa obrátili a robili pokánie! Ako veľmi by som sa chcel vrátiť na zem a robiť pokánie!“ Duše z očistca mali pokojnejší hlas, zato hlas zatratených vyvolával hrôzu a des. „Som vo večnom ohni,“ kričala jedna zo zatratených duší, „za dve falošné svedectvá, osočovanie, tvrdohlavé zotrvávanie v hriechoch nečistoty a pohŕdanie Božím milosrdenstvom. Keby som sa vyspovedala, Ježiš by mi odpustil. Už niet pre mňa nádeje.“ Prečo večné zatratenie?Celý náš pozemský život má byť časom prípravy na najdôležitejšiu chvíľu – chvíľu smrti a stretnutia s Kristom. Je to bezprostredné stretnutie, ktoré sa nedeje už len skrze vieru. Pri ňom sa rozhodne o našom večnom osude: o spáse alebo večnom zatratení. Čo sa s nami udeje vo chvíli smrti? Zakúsime plnosť Kristovej lásky a budeme musieť urobiť definitívne rozhodnutie. Ak prijmeme Ježišovu lásku, dostaneme sa do neba alebo do očistca, ale ak ju odmietneme, naša budúcnosť bude v pekle. Boh miluje a chce spasiť všetkých ľudí. Každý človek dostane šancu, aby sa mohol spasiť. Nikto nie je predurčený na zatratenie. Nesmieme však zabúdať, že okrem Božej vôle, ktorá chce spasiť všetkých ľudí, existuje slobodná vôľa človeka, ktorou môžeme Boha odmietnuť a pohrdnúť ním. Ježiš veľa ráz hovoril, že ak človek odmietne Boha, bude naveky zatratený, takže bezbožníci budú naveky vylúčení z večného života: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Matúša 25, 41). Všetci, ktorí neposlúchli Boha, budú počuť: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7, 23); „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev“ (Jána 3, 36). Zavrhnutie tých, ktorí neprijali pozvanie na hostinu, je absolútne: „Ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru“ (Lukáša 14, 24). Ježišovo vysvetlenie podobenstva o sieti nie je metafora: „Tak bude aj na konci sveta: vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Matúša 13, 49 – 50). Vo Svätom písme sa nachádzajú texty, ktoré hovoria o tom, že bezbožníci budú vylúčení z Božieho kráľovstva: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov, ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (Prvý list Korinťanom 6, 9 – 10; porov. Galatským 5, 19; Efezským 5, 5). V uvedených textoch majú výroky zatratenia definitívny charakter: „neokúsi moju večeru“; „nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“; „neokúsia život“. Ježiš Kristus takisto hovorí, že „ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí... ani v tomto veku ani v budúcom“ (Mt 12, 31n). Ján Pavol II. v encyklike Dominum et Vivificantem (46) vysvetľuje, že hriech proti Duchu Svätému spočíva „v odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého“. Je to postoj úplnej uzavretosti na Božiu lásku, postoj človeka, „ktorý sa domáha domnelého ,práva‘ zotrvať v zle, v akomkoľvek hriechu, a tak odmieta vykúpenie“. Je to teda svojou povahou neodpustiteľný hriech, pretože je ovocím úplného odmietnutia Božieho milosrdenstva. Prejavuje sa postojom úplného egoizmu, čiže úplnej uzavretosti ľudskej slobody na Kristovu lásku. Takýto postoj sa formuje v človeku v priebehu jeho pozemského života. Každé vedomé a dobrovoľné rozhodnutie pre zlo vedie k veľkej duchovnej skaze človeka. Prejavuje sa to hlbokou necitlivosťou na Božiu lásku a postupnou neschopnosťou milovať blížnych. Ak človek prežije celý život tak, akoby Boh neexistoval, a radikálne odmietne možnosť obrátiť sa, pričom zlo nazve dobrom a dobro zlom, potom ho skutočná sila zla vyplývajúca z každého hriechu môže natoľko zničiť, až sa stane úplným egoistom, čiže človekom, ktorý miluje seba láskou, ktorá sa premenila na nenávisť k Bohu. Takto sa začína peklo. Drahí čitatelia, pri každodennej modlitbe prosme Ježiša za obrátenie najzatvrdilejších hriešnikov. Ľudia, ktorí odmietajú Desatoro a pohŕdajú Božou láskou, kráčajú po ceste vedúcej k večnému zatrateniu. Nemýľme sa: „Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Galatským 6, 7 – 8). Preto je našou povinnosťou modliť sa za obrátenie hriešnikov. Ako Pán požiadal kedysi svätú Faustínu, tak dnes prosí každého z nás: „Povedz hriešnikom, že žiaden neujde mojej ruke. Ak utekajú pred mojím milosrdným srdcom, upadnú do mojich spravodlivých rúk. Povedz hriešnikom, že vždy čakám na nich, načúvam pulzu ich srdca, keď bije pre mňa. Napíš, že hovorím k nim skrze výčitky svedomia, skrze neúspech a utrpenie, skrze búrky a hromy, hovorím skrze hlas Cirkvi, a ak premárnia všetky moje milosti, začínam sa na nich hnevať a ponechávam ich samých sebe a dávam im, po čom túžia“ (Denníček 1728). Božia láska úplne rešpektuje slobodu svojho stvorenia, dokonca aj vtedy, keď sa rozhodne úplne odmietnuť Boha. Takže peklo nie je nepredvídateľný a nespravodlivý trest. Sám človek, ktorý si vedome volí hriech, ide po ceste vedúcej do pekla. Existuje peklo, pretože existuje hriech. Peklo nie je nič iné než hriech, ktorý bol chcený ako cieľ, prijatý ako konečné naplnenie, ktoré trvá naveky. Pravda o nebi, očistci a pekle robí náš pozemský život neopakovateľný a dramaticky jedinečný. Pripomína nám, že ak bagatelizujeme hriech, ktorý je najväčším nešťastím človeka, a pokladáme ho za dobro, raz nás vovedie do pekla.
P. Mieczysław Piotrowski TChr
The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
Boh dal Natuzze mimoriadny dar: videla zosnulých a stretávala sa s nimi. Najčastejšie ich vídala vedľa ľudí, ktorí k nej prichádzali a prosili ju o modlitbu a duchovnú pomoc.