Manželská láska

Autor: Jan Bilewicz,
Milujte sa! 25/2011 → V kruhu rodiny

Vo Svätom písme Boh pomocou rôznych slov a obrazov dáva návod na úspešný život, vrátane manželského života. Je to bezpečný návod, pretože pochádza od Boha, ktorému záleží na našom šťastí často väčšmi než nám samým.

V Evanjeliu sv. Matúša Ježiš hovorí: „A tak každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale. A každý, kto tieto moje slová počúva, ale ich neuskutočňuje, podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku“ (7, 24 – 26). Sú to pochopiteľné slová. Dom nášho života, vrátane manželského, musíme postaviť na Kristovi, na jeho učení, na sviatostiach, skrze ktoré pôsobí. Ježiš nehovorí, že on sám postaví dom. To je naša úloha. Neurobí prácu namiesto nás, ale vieme, ako máme stavať, a on nám chce pomáhať. Správnosť tohto návodu potvrdzuje aj sociologický prieskum, ktorý sme citovali už mnoho ráz. Výsledok je nasledujúci: vydarené manželstvá sú tie, ktoré berú Boha vážne. Prečo? Lebo Boh je láska a je prameňom manželskej lásky. Preto treba žiť v blízkosti tohto prameňa a čerpať z neho.

Spolupracovať s milosťou

Jedna z našich čitateliek nám napísala veľmi roztrpčený list. Uvádzame úryvok z neho: „Píšete o láske, o rôznych skúsenostiach mladých ľudí v tejto oblasti a o sexuálnom spolužití. Nedávno som oslávila 50. narodeniny a mám za sebou 29 rokov manželského života, posväteného cirkevnou prísahou manželskej lásky. Nemôžem súhlasiť s tvrdením, že takto uzavreté manželstvo nám zabezpečí autentickú lásku. Manželská prísaha je jedna vec, a život druhá. Všetko vyzerá krásne, keď snívame pred svadbou alebo keď čítame knihy. Po svadbe sa láska kdesi vytratí a zostane len sexuálne využívanie ženy zo strany manžela, ktorý je vo vzťahu dominantný. Stráca sa citová blízkosť a žena je len predmet, ktorý si muž kúpil pri sviatosti manželstva. Jej úloha spočíva vo výchove detí, starostlivosti o domácnosť, uspokojovaní sexuálnych potrieb manžela a zárobkovej práci. Muži, žiaľ, na ochranu svojich ,práv‘ využívajú sviatosť manželstva. Píšem to s veľkou zodpovednosťou za slová, ktoré vyplývajú nielen z mojich osobných skúseností, ale zhodujú sa so skúsenosťami väčšiny manželstiev, ktoré poznám. Nechcem opisovať horory, ktoré sú výsledkom Cirkvou ,posvätenej‘ lásky. Za všetko je vždy vinná žena, aj za interrupciu. A muži sú svätí a nemajú s tým nič spoločné.“

List sa týka niekoľkých dôležitých problémov, ktorým sa treba venovať. Chcem sa zamerať na jeden z nich. Čitateľka bojuje s pochybnosťami (ako mnohí súčasní ľudia) o hodnote manželstva. Manželstvo má byť predsa podľa Božieho zámeru spoločenstvom lásky, a teda prameňom šťastia pre manželov. Prečo sa teda stáva, že je prameňom poníženia a utrpenia? Pomýlil sa azda Boh? Naplánoval to zle? Boh sa nemýli a neklame nás. Sklamať však môže človek. Žiaľ, niektorí – proti Božej vôli – si sami vytvárajú predsieň pekla tam, kde by si mali vytvoriť predsieň neba.

List je dobrou ilustráciou kapitoly z Katechizmu Katolíckej cirkvi o manželstve: „Každý človek má skúsenosť so zlom okolo seba i v sebe. Táto skúsenosť sa dáva pocítiť aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nezhodou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a konfliktami, ktoré môžu viesť až k nenávisti a k roztržke“ (1606). A ďalej: „Tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža a ženy, ani z povahy ich vzťahov, ale z hriechu“ (1607). Myslí sa tu na prvotný hriech, ktorý zničil prvotnú dokonalosť vo vzťahu muža a ženy, čo opisuje Kniha Genezis (3, 12). Sú preto manželské vzťahy odsúdené na neúspech? Vôbec nie: „Aby sa vyliečili rany po hriechu, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodmietal. Bez tejto pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, pre ktorú ich Boh stvoril ,na začiatku‘“ (KKC 1608). Boh nám nikdy neodopiera svoju milosť a dáva nám ju predovšetkým vo sviatostiach. Sviatosť manželstva bola ustanovená na to, aby zdokonalila manželskú lásku a posilnila jednotu manželov. „Milosť sviatosti zdokonaľuje takto ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života“ (KKC 1661). „V kresťanskom manželstve sú manželia osobitnou sviatosťou posilnení a akoby posvätení na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu“ (KKC1638). Inými slovami, manželstvo slúži práve na to, aby „sa láska po svadbe kdesi nevytratila“, „aby nezostalo len sexuálne využívanie ženy zo strany manžela, ktorý je vo vzťahu dominantný“, aby manželka nebola len „predmet“ a aby nezostalo len trápenie. Toto je však realita mnohých manželstiev. Prečo? Preto, že nespolupracujú s milosťou sviatosti. Svätý Otec bl. Ján Pavol II. hovoril: „V dôsledku prvotného hriechu ľudia žijú v stave dedičnej hriešnosti a ak nespolupracujú s milosťou, ktorú Boh dal ľuďom skrze vykúpenie vykonané Kristom, ľahko skĺznu na cestu osobných hriechov (Rím, 5. 11. 1986). Samozrejme! S milosťou treba spolupracovať a musia to robiť obaja manželia. Nestačí sa postaviť pred kňaza a vyrieknuť sviatostné: „Beriem si ťa za manželku (manžela) a sľubujem ti lásku...“ a všetko bude odteraz krásne ako v blahoprianiach svadobných hostí. Boh nerobí nič namiesto nás, ale pomáha nás v každom dobrom úsilí. Jeho opora je pre nás nevyhnutná. Bez neho veľa nedokážeme.

Spoločenstvo lásky

Milovať je základné a vrodené povolanie človeka. Prečo? Preto, lebo každý človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je láska. Šťastní sme len natoľko, nakoľko uskutočňujeme toto povolanie. Svätý Otec bl. Ján Pavol II. to vyjadril ešte presnejšie: „Človek nemôže žiť bez opravdivej lásky“ (Sandomierz, 12. 6. 1999). Človek nemôže žiť bez opravdivej lásky! A čo odpovieme na slová svätého Jána: „Kto nemiluje, ostáva v smrti“ (Prvý Jánov list 3, 14)? V čom spočíva opravdivá láska? Ako ju máme získať, ak naše šťastie závisí od nej a ak sa bez nej nedá žiť? Milujem alebo zostávam v smrti? Veľmi málo uvažujeme o týchto dôležitých otázkach.

Poznamenávam, že dnešný človek pokladá svoju prácu za jedinú dôležitú úlohu. A po práci vyhľadáva zábavu. V takomto rytme plynie jeho čas. Úvaha o najdôležitejších otázkach ľudskej existencie (nielen odpoveď na vyššie položenú otázku) je kdesi mimo tohto rytmu. Človek túži po šťastí a láske, ale nezamýšľa sa nad tým, ako ich získať. Nezaujíma sa príliš o to, aký je a aký by mohol byť. Viac sa zaujíma o to, čo a koľko má a čo a koľko by mohol mať. Nehľadá pravdu o sebe a o svojom živote, ale intenzívne hľadá pravdu o veciach. Je ochotný zdokonaľovať veci, ale neochotný zdokonaľovať seba... A toto všetko sa odrazí na kvalite jeho života. Čoraz viac máme, ale bohatstvo vôbec nie je zárukou šťastia. Šťastie prichádza z iného zdroja.

Láska medzi mužom a ženou je špecifickou formou lásky. Boh v nich stvoril základ pre najdôvernejší, najintímnejší vzťah zo všetkých vzťahov na zemi. Sú dvomi osobami, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Odlišujú sa fyzicky, psychicky aj duchovne, a to tak, že ich vlastnosti sa navzájom dopĺňajú a takto dosahujú plnosť. A oni túžia po tejto plnosti. Vo všeobecnosti je žena príťažlivá pre muža (a naopak) nielen po fyzickej stránke, ale aj po psychickej a duchovnej.

Ako vzniká opravdivá láska, ktorá je „trpezlivá, dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (Prvý list Korinťanom 13, 4 – 6)? Je predovšetkým reakciou na hodnoty, ktoré druhý človek v sebe nesie: dobrotu, miernosť, sebaovládanie, čistotu, štedrosť, pracovitosť, vieru a pod. Je obdivom krásy človeka a stáva sa krásnou práve vďaka týmto hodnotám. Ak sa tento obdiv zameriava predovšetkým na fyzickú krásu, láska bude povrchná a plytká.

Každý človek je neopakovateľný. Stvoriteľ sa neopakuje. Individuálny pôvab a vnútorná krása jedného človeka oslovuje druhú ľudskú bytosť, ktorá začína milovať. Otrepané tvrdenie „sme pre seba stvorení“ sa dá prežívať naozaj autenticky. Ba treba ho prežívať. Treba nájsť človeka, ktorého Boh stvoril a predurčil pre mňa; a mňa preňho a nechať sa ním nájsť. Alebo inak povedané: musím nájsť človeka, s ktorým sa budem navzájom dopĺňať tak, ako s nikým iným (čo vôbec neznamená, že musíme mať rôzne povahy, temperamenty a záujmy a pod.). Najlepším dôvodom na uzavretie manželstva je láska, ktorá vyplýva z presvedčenia, že si beriem človeka, ktorého mi určil Boh, a že ja som človekom, ktorého Boh určil preňho. Autentickosť lásky si treba overiť rozumnou úvahou. Len v takomto manželskom zväzku sa manželia budú cítiť na svojom mieste. Len v takomto zväzku sa vytvorí hlboké puto nehy a blízkosti, ktoré nie je možné vytvoriť s nijakým iným človekom.

Láska túži po manželstve, ale sama od seba ho ešte nevytvára. Spoločenstvo lásky medzi mužom a ženou bude objektívnou skutočnosťou až vo chvíli uzavretia sviatosti manželstva. Po období úvah, rozlišovania a prípravy sa snúbenci rozhodujú, že sa odovzdajú jeden druhému definitívnym, neodvolateľným a úplným spôsobom a za svedkov úprimnosti svojho rozhodnutia si prizývajú Boha, predstaviteľa Cirkvi a členov spoločenstva, v ktorom žijú. Nie je to náhle citové rozhodnutie, ale výsledok rozumových úvah. Manželia toto rozhodnutie dopĺňajú najintímnejším telesným spojením. Jednotu duší a srdca potvrdzujú aj telesným zjednotením.

Manželský zväzok sa začína vo chvíli zloženia manželskej prísahy, ktorá vyjadruje neodvolateľné rozhodnutie milovať svojho manželského partnera. Niekto azda namietne, že nie je možné sľúbiť city. City prichádzajú, odchádzajú, menia sa... Pravdaže! Ale láska nie sú len city – láska je starostlivosť o dobro manželského partnera a o spoločné dobro. Manželská prísaha je záväzok, že budeme túto vzájomnú lásku chrániť a pestovať. A môžu to urobiť, pretože to závisí od ich vôle.

Ohrozenia lásky

Láska, tak ako všetky iné hodnoty, je vystavená rôznym ohrozeniam. Strata lásky vedie k rozvodu alebo degeneruje manželstvo na akúsi spoločenskú zmluvu, v ktorej si manželia poskytujú isté služby. Žena môže byť v takom prípade pokladaná za slúžku a súložnicu, za čo jej patrí status manželky a menšie alebo väčšie vreckové, a muž je len pracovník, ktorý zarába, aby manželke „zaplatil“ za jej sexuálne služby a pod. A čo je ešte horšie, deje sa to pod rúškom sviatostného manželstva. Motívy zotrvať v manželskom zväzku sú neraz pochybné. Dokonca aj zdanlivo dobré manželstvá sa môžu riadiť motívmi, ktoré nemajú s láskou veľa spoločného. Boh chce pre nás veľké veci. A na dôvažok nám chce pomôcť pri ich dosahovaní. Ale túžia po nich samotní manželia?

Aké sú najväčšie ohrozenia manželskej lásky? Mnohí ľudia nechápu, že láska je úloha na celý život. Svadba neznamená koniec cesty, zakotvenie v prístave. Je to koniec jednej etapy života a začiatok novej. Nemôžeme byť pasívni. Charakterové rozdiely, chyby, slabosti, materiálne ťažkosti, rodičovské povinnosti si vyžadujú trvalý boj proti vlastnému egoizmu a rozvíjanie všetkého, čo manželské spoločenstvo upevňuje: trpezlivosť, pochopenie, odpustenie, dôveru a pod.

Koľko mladých manželov si kladie dôležitú otázku: „Čo napomáha našej jednote?“, „Čo môžem pre ňu urobiť?“, „Ktoré z mojich charakterových vlastností posilňujú našu manželskú jednotu a ktoré ju oslabujú?“ Rozšírený názor, podporovaný modernou kultúrou, je, že sexuálne spolužitie posilňuje lásku. Nie vždy! Spolužitie môže manželský vzťah budovať, ale aj zničiť, ako sa to stalo v prípade našej čitateľky. Buduje, ak vyplýva zo skutočnej lásky a podriaďuje sa etickým normám, a ničí, keď to nerobí.

Láska si vyžaduje predovšetkým prácu na sebe (námaha pri zabezpečení rodiny je dôležitá, ale nie najdôležitejšia). Pri práci na sebe najviac pomáha sviatosť zmierenia. Po vzťahu s Bohom by mal byť vzťah s manželským partnerom prvým bodom spytovania svedomia. Treba sa pýtať seba samého (samej), aký je náš vzťah, čím som sa prehrešil(a) proti manželskej láske, ktorú svoju chybu sa mám snažiť odstrániť ako prvú atď. Spytovanie svedomia si máme robiť za seba, a nie za manželského partnera. Spoveď je najúčinnejší prostriedok pri premáhaní svojich chýb a nerestí. Ako sa môže človek, ktorý sa pravidelne spovedá a neberie spoveď na ľahkú váhu (čoho prejavom je konkrétne rozhodnutie polepšiť sa), správať k manželskému partnerovi ako k „veci, ktorú si kúpil pri sviatosti manželstva“?

Iným ohrozením manželskej lásky je nepochopenie, že „...láska je z Boha...“ (Prvý Jánov list 4, 7). Ak manželia zotrvávajú v hriechu, zatvárajú sa pred Bohom, ktorý je láska. Zatvárajú sa pred Láskou a nečerpajú z Prameňa lásky, takže hriech je najväčším ohrozením manželskej lásky. Všimnime si, že zotrvávanie v hriechu môže byť dôsledkom slabej viery, ktorú sme zanedbali a nepestovali. Vieru, tak ako lásku a všetky iné veľké hodnoty, treba pestovať. Aj viera môže zdegenerovať a zmeniť sa len na tvrdenie, že Boh existuje, ktoré nám raz vyhovuje a inokedy nie. Boha treba hľadať, nadväzovať s ním osobný vzťah prostredníctvom každodennej modlitby, čo si vyžaduje námahu srdca. Viera sa nerozvinie bez pravidelnej modlitby, sviatostí a čítania Svätého písma. Viera je úsilím poznať Krista, stretnúť Krista, žiť preňho a podľa jeho učenia.

Viera premieňa lásku. Manželstvo ľudí, ktorí prežívajú svoju vieru živo, sa priepastne líši od manželstva ľudí, ktorí neveria alebo veria len slabo. Pokiaľ nebudeme vnímať seba a druhého človeka ako stvoreného na Boží obraz, s nesmrteľnou dušou a smerujúceho k večnému životu, nepochopíme opravdivú dôstojnosť a veľkosť človeka. Toto poznanie dáva láske novú hĺbku a perspektívu. Vtedy nemilujeme manželského partnera z egoistických dôvodov, ale v Božom svetle. Z lásky, preniknutej vierou, sa úsilie o dobro manželského partnera zameriava aj na jeho večnú spásu. Na našu spásu. Spolupráca pri získavaní večného života je potom stredobodom manželskej lásky. Svätý Ján Zlatoústy túto lásku opisuje nasledovne: „Vzal som ťa do svojho náručia a milujem ťa viac než svoj život. Pretože môj prítomný život je ničím a mojou najvrúcnejšou túžbou je prežiť ho s tebou tak, aby sme mali istotu, že nebudeme od seba odlúčení v živote, ktorý je pre nás pripravený...“ Aká úcta musí naplniť manželský vzťah, ak manželia vedome smerujú k večnosti! Môže azda manžel, ktorý naozaj verí vo večný život a súd, „sexuálne využívať“ svoju manželku? Mohol by premeniť jej život na trápenie? Mohol by manželskú prísahu, ktorú zložil pred Bohom, chápať tak, že „prísaha je jedna vec, a život druhá“?

Niekoľko praktických rád

List našej čitateľky je výstrahou pre tých, ktorí sa pripravujú na manželstvo. Čo mám urobiť, aby moje manželstvo bolo vydarené? Dá sa vyhnúť nešťastnému manželstvu? Svadba v júni alebo v auguste nám v tom nepomôže. Ba ani hádzanie ryže alebo mincí na manželov či iné povery (obávam sa, že niekedy sa aj „svadba v kostole“ pokladá za magickú ochranu) nijako nepomôžu. Viera v povery sa k Ježišovým učeníkom nehodí. Uvádzam niekoľko základných zásad, od ktorých môže závisieť veľa:

Pestovať svoju vieru a zdokonaľovať sa prostredníctvom viery. Čím sme lepší, tým lepšie dokážeme milovať a druhí nás viac milujú. Páčime sa nielen Bohu (to by mal byť prvý cieľ našej snahy o dokonalosť), ale aj ľuďom.

Položiť si otázku, či muž (žena), ktorý(á) má byť mojím (mojou) manželom (manželkou), je naozaj veriaci(a). Je to otázka, ktorú mám položiť sebe, a nie jemu (jej). Ľahko sa dá zistiť, či je viera živá alebo len tradičná. Prejavom živej viery je predovšetkým modlitba. Ak sa niekto úprimne modlí, iste chodí na spoveď a pracuje na sebe.

Nekompromisne zachovávať predmanželskú čistotu. Správanie muža (ženy) v tejto oblasti je jasným znamením, či naozaj verí a či skutočne miluje. Láska „nie je nehanebná“ (Prvý list Korinťanom 13, 5). Nahováranie, dotieravosť, vydieranie zo strany muža svedčí o tom, že je to človek, ktorý sa nevie ovládať, ba môže byť aj závislý na sexe. Je to zlý kandidát na manžela. Vtedy je totiž riziko, že bude manželku „sexuálne využívať“. Tam, kde žiadostivosť zotročuje človeka, niet miesta pre opravdivú lásku. Zlou kandidátkou na manželku je žena, ktorá sa nestará o predmanželskú čistotu. Je zrejmé, že aj v iných oblastiach neberie Kristovo učenie vážne, v najlepšom prípade je jej viera slabá a nie je isté, či bude chcieť postaviť manželský život „na skale“.

Stále sa modliť za dobrého manžela (manželku). Samozrejme, že modlitba nás neoslobodzuje od toho, aby sme zodpovedne uvažovali, zvažovali a hodnotili. Prvý muž (prvá žena), ktorý(á) vo mne vyvolá hlbšie city a túži po spoločnom živote, ešte nemusí byť tým (tou), ktorého (ktorú) mi vybral Boh.

A čo robiť v prípade, keď niekto žije v nevydarenom manželstve? Predovšetkým nikdy nestratiť nádej na zmenu, usilovať sa o ňu, s dôverou a vytrvalo si vyprosovať Božiu pomoc. Bohu predsa nič nie je nemožné.

Jan Bilewicz

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!