Čistota hodná života

Autor: Małgorzata Radomska,
Milujte sa! 25/2011 → Hnutie čistých sŕdc

Blahoslavený Ján Pavol II. vyzýval mladých celého sveta: „Utrpenie by nemalo zatemniť váš pohľad na Boha, ba práve naopak, môže byť znamením jeho osobitnej prítomnosti v našom živote, výzvou, aby sme ešte vernejšie nasledovali Krista.“ Takto to bolo v živote Santy Scoreseovej, ktorá vďaka láske k Ježišovi a jeho Cirkvi prežívala plnosť života...

Rast v spoločenstve

Pochádzala v talianskeho mesta Bari. Hlboko sa angažovala v živote spoločenstva. Bola členkou hnutia Focolare. Každý deň sa snažila prežívať podľa spirituality hnutia, čiže tvoriť jednotu všade, kde sa nachádzala, a so všetkými, ktorých stretla. Prameňom jej postoja bol jej vzťah s Ježišom, ktorého každý deň prijímala v Eucharistii. Takisto sa snažila žiť verne podľa Božieho slova (členovia hnutia Focolare sa snažia v konkrétnom každodennom živote uskutočňovať úryvok z Písma, ktorý je – spolu s komentárom zakladateľky hnutia Chiari Lubichovej – určený na daný mesiac). Vstúpila aj do laického inštitútu Misionárok Nepoškvrnenej pátra Kolbeho a začala v ňom noviciát.

Láska zo vzhľadu na Ježiša

Všade, kde prišla, vnášala radosť. Mala veľa tvorivých nápadov, bola veľmi dynamická. Vďaka svojej povahe a nezištnej ochote si získala mnohých priateľov. Mala dar vytvárať hlboké vzťahy. Snažila sa milovať všetkých, aj tých, ktorí sa jej vyhýbali.

Od skorej mladosti bola dobrovoľníčkou Červeného kríža. Starala sa o deti choré na detskú obrnou a svalovú dystrofiu, navštevovala deti v sirotincoch, chorých v nemocniciach a zomierajúcich v hospicoch. „Večný Otče, prosím ťa v mene Ježiša opusteného, aby títo ľudia našli silu kráčať vpred, pretože sú pre teba nesmierne dôležití a vzácni,“ zapísala si do svojho duchovného denníka. „Napadlo mi, koľko lásky by som mohla dať, keby som sa naučila milovať slobodne a nezištne... Ale aj tak si myslím, že Boh ma miluje aj napriek mojim obmedzeniam a pádom takou veľkou láskou, že mi dôveruje a používa ma ako svoj nástroj, aby vnášal jednotu... Dôležité je, aby sme napriek všetkému milovali, milovali kvôli nemu, len kvôli nemu.“

Láska udávala rytmus jej života. Z lásky si vybrala študijný odbor – medicínu, aby mohla pomáhať iným. Ale po roku, po hlbokých úvahách a nie bez vnútorného boja, ho zmenila na pedagogiku, aby mohla lepšie slúžiť. Túto skúsenosť opisuje nasledovne: „Som unavená! Dokonca aj vtedy, keď sa snažím vidieť v štúdiu Božiu vôľu, nedokážem ho brať takto. Cítim, že chcem byť pre iných užitočná, a nemôžem strácať toľko času študovaním teraz ani v priebehu dlhých rokov. Cítim výzvu odovzdať sa hneď teraz tejto ľudskej a duchovnej skúsenosti.“

Láska k všetkým

V Santinom prípade bola odovzdanosť nielen službou tým, ktorí to potrebujú, ale aj starostlivosťou o všetkých, ktorí ešte nepoznajú evanjelium. Prejavilo sa to, keď si nekompromisne vybrala pravdu a hlásala ju. Vo svojich úvahách si jedného dňa zapísala: „Je strašným omylom tvrdiť, že pápež sa má starať o svoje veci namiesto toho, aby sa vo svojej encyklike venoval genetike. Kladiem otázku: ,Keby Ježiš žil dnes medzi nami, nemusel by čeliť tým istým problémom?‘ V pápežovi vidím jeho zástupcu na zemi, prečo by nás teda nemal poučovať? Dnes cítim, že nemôžem byť pasívna a dovoliť, aby sa takto hovorilo. Zdá sa, akoby to nikomu nevadilo.“ Nebála sa konfrontácie. Svoj postoj vyjadrovala jasne, ale s veľkou úctou a láskou. Jej presvedčenie podporovali aj jej skutky. Takto si na ňu spomína jej kamarát: „Chodili sme do jednej triedy. Santa, praktizujúca katolíčka, a ja, zarytý komunista. Ona, úprimné, rozhodné dievča, dobré, ale tvrdohlavé, mala odvahu hovoriť o Bohu medzi neveriacimi a rúhačmi s neuveriteľnou úprimnosťou a neoblomnosťou. Počas jednej z demonštrácii Santa oslobodila z rúk polície práve mňa, ktorý som ju mnoho ráz nazval spiatočníčkou a kontrarevolucionárkou.“

Spoločenstvo s Pannou Máriou

Neraz bránila česť Nepoškvrnenej Panny Márie, s ktorou mala hlboký dôverný vzťah a ktorej sa ako pätnásťročná zasvätila. „Môže sa to zdať zvláštne,“ napísala, „ale cítim, že Panna Mária je v takej miere súčasťou môjho života, že ak niekto hovorí niečo proti nej, veľmi ma to bolí... Cítim, že Panna Mária ma drží v náručí a zároveň že je to silná žena, ktorá ma prosí, aby som aj ja bola rozhodná a viedla dobrý život v každej chvíli. Prosím ju o milosť, aby som sa aspoň trochu podobala na ňu... Chcem sa pokúsiť byť malou Máriou, pretože som si istá, že ona je moja spoločníčka, matka, priateľka. Panna Mária, kiežby som bola ako ty – ochotná obetovať svoj život pre Ježiša!“

S ukrižovaným a opusteným Ježišom

Santa má v srdci hlbokú túžbu plniť Božiu vôľu v každej chvíli. Často sa pýta: „Čo Ježiš odo mňa chce?“ Odpoveď nie je vždy jednoduchá, vyžaduje si boj. Píše: „Som vyprahnutá, cítim sa ako na púšti. Zároveň však cítim, že Pán sa prihovára môjmu srdcu. Ale aby som ho poslúchla, musím prežiť kríž, a to ma čosi stojí.“

Jej duchovný rast nie je cestou duchovných rozkoší a ohňostrojov, ale vedie cez pochybnosti a sklamania, ktoré sú možnosťou zakúsiť Božiu ekonómiu utrpenia. Sú to chvíle stretnutia s ukrižovaným a opusteným Ježišom, ktorý volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Toto volanie a chvíľa Kristovej opustenosti je ústrednou črtou spirituality hnutia Focolare, kľúčom k dosiahnutiu jednoty s Bohom a blížnymi.

Santa si zapisuje do denníka: „Dnes som stretla tvár opusteného Ježiša! Ublížili mi, priateľ ma opustil. Hneď som myslela len na svoje utrpenie. Ako ťažko je myslieť na to, že aj ty si bol opustený! Ale napriek všetkému som si spomenula na teba, na tvoju opustenosť a... dokázala som ťa spoznať a milovať. Avšak ty ma miluješ oveľa viac... Hneď potom som začala konať a snažila som sa žiť podľa ideálu a zjednotiť sa s priateľmi. Moje utrpenie sa premenilo na lásku!“

V opravdivej slobode

Jedného dňa si do svojho denníka zapisuje vyznanie: „Dnes som premýšľala o tom, akú slobodu musí mať v sebe ten, kto má odvahu povedať ,áno‘ a bezhranične sa vrhnúť do tvojho dobrodružstva a odtrhnúť sa od minulosti. Mám dojem, že cítim túto radosť v duši už len vtedy, keď si na to pomyslím.“

Krok po kroku, vedená Pannou Máriou, sa úplne zasvätila Ježišovi: „Povedala som Ježišovi ,áno‘ s radosťou aj so slzami. V tej chvíli som pocítila, akoby si svet s úľavou vydýchol. Možno to bol Boh. Predovšetkým som pocítila úžasnú radosť, ktorá mi dala pocit slobody. Vyvolila som si Ježiša, pretože cítim, že ma miluje, že moja láska je veľmi malá, ale on má z nej radosť...“

Vnútorný boj sa týmto rozhodnutím nekončí. Zdá sa, že sa priam zintenzívňuje. Vedie však k novým objavom: „Skúšky sa v skutočnosti nekončia nikdy,“ píše, „práve naopak, Pán dovoľuje, že sú čoraz väčšie, aby som čoraz väčšmi zakusovala jeho veľkosť. Verím, že tieto skúšky a Božia veľkosť sú proporcionálne... Odhalila som istú vec: Boh je naozaj jediný nezničiteľný oporný bod v živote každého z nás. Cítim, že napriek zmätku, ktorý mám v sebe, mi jeho prítomnosť dáva pokoj a dôveru – dôveru, že nie som sama, že on ma miluje nezávisle od všetkého, dokonca aj s mojimi obmedzeniami. Takisto cítim, že sa musím preň-ho 
rozhodovať každý deň vždy odznova. Je to pre mňa najdôležitejšia vec, pre ktorú sa oplatí bojovať, trpieť aj zomrieť.“

„Áno“ vždy odznova

Neraz ju pokúšala znechutenosť, ale vo svojich bojoch vždy opakuje svoje „fiat“. „Pane, povedal si mi: ,Poď za mnou‘ a ja som ti odpovedala. Do teba som vložila svoju dôveru, ale pochopila som, že musím kráčať za tvojím krížom, nasledovať tvoju opustenosť, tvoje utrpenie. Verila som, že svojím ,áno‘ som urobila všetko, čo som mohla, ale mýlila som sa! Ty si ma požiadal, aby som ťa milovala až do krajnosti, až po Golgotu. Bojím sa. Pane, pomôž mi vyberať si ťa ako svoju skalu, svoje všetko každý deň a v každej minúte. Daj, aby som ťa milovala. Sprav, aby zomrela moja logika, moja túžba mať odpovede. Pane, dokonca aj v najhlbšom utrpení, aké prežívam vo svojom srdci, sa znovu rozhodujem pre teba a opakujem ti svoje ,áno‘. Chcem sa na teba spoľahnúť, stratiť sa v tebe... Daj mi dar, aby som ti bola vždy verná.“

Jej boj navonok nevidno. Santa je stále radostná, prináša nádej všetkým smutným. Zostáva pevne spojená s Nepoškvrnenou.

Onedlho začne prežívať nové – vonkajšie utrpenie. Začne ju sledovať mládenec, ktorého ovláda diabolská, závislá žiadostivosť. Je takmer všade, posiela jej neslušné lístočky, telefonuje jej a vyhráža sa, že zabije jej rodičov. Polícia napriek podanej žalobe nemôže zasiahnuť. Dokonca aj Santin otec, poisťovací agent, je bezmocný. Jediné, čo sa dá urobiť, je byť stále so Santou. Rodina a priatelia sa rozdelili do služieb. Takáto situácia trvá neprerušene tri roky. Je to čas, v ktorom Santa dozrieva k ďalšiemu rozhodnutiu.

Skúška

Jedného dňa sa zdôverí svojej priateľke: „Môj život je utrpením, pretože mám pocit, akoby diabol bojoval proti mne a vrhol ma do ťažkej skúšky. Ten človek by chcel, aby som opustila ideál, Cirkev, všetko pre... Len vtedy mi dá pokoj. Ale to neurobím, radšej zomriem...“

Sama sebe kladie otázku: „Do akej miery som ochotná opustiť pre Ježiša všetko, naozaj všetko? Daj mi silu, aby som zomrela a aby si žil ty, Ježišu.“ „Snažím sa,“ píše vo svojom denníku, „pozerať sa aj na túto skúsenosť Božími očami. Aké je to ťažké!... Iste som si celkom neuvedomovala, že mám a môžem Ježišovi obetovať utrpenie, ba aj smrť. Myslím si, že by to mala byť jedna z prvých vecí, ktoré si treba dať do rozpočtu, keď sa rozhodujeme pre Ježiša... Ešte som sa to nenaučila, ale niekedy sa mi podarí prežiť prítomnú chvíľu tak, akoby bola posledná...“

6. februára 1989, v deň svojich dvadsiatych prvých narodenín, ide Santa na deň duchovnej obnovy do Domu Nepoškvrnenej. Stane sa obeťou sexuálneho prepadnutia. Uteká, ale táto skúsenosť je ďalším zastavením na jej krížovej ceste.

Obnovuje svoje zasvätenie: „Hoci v bolesti a utrpení, teraz viac než kedykoľvek predtým nanovo potvrdzujem svoje ,áno‘, aby ma zaviedlo do večného života a do večnej radosti v tvojej prítomnosti. Robím to sama pred tebou, Pane, a pred Pannou Máriou...“

„Áno“ na všetko

Onedlho nato dostala od prenasledovateľa lístok, kde opisoval to, čo plánuje urobiť. Uvedomuje si jeho zámery. V poslednom rozhovore so svojím spovedníkom potvrdzuje: „Ak sa mi niečo stane, verte, otče, že si vyberám Boha... Ak sa nedá inak, poviem Bohu svoje ,áno‘. Radšej zomriem...“

V ten deň sa Santa vracia z mládežníckeho stretnutia vo farnosti, po ceste navštívi známych manželov, ktorým veľmi diskrétne a taktne pomáha. Má auto, takže sa cíti bezpečná. Preto povie priateľom, že ju nemusia odprevadiť. Prišla domov, zazvonila na zvonček, začula otcov hlas, ale už sa s ním nestihla stretnúť... Mládenec, ovládnutý vražedným ošiaľom, ju napadol a dvanásť ráz bodol nožom.

Švagor so strýkom ju prevážajú autom do nemocnice, pretože sanitka neprišla. V aute je s ňou jej sestra, ktorá sa s ňou často večer modlievala ruženec. „Obetujem ti celý svoj život, všetko, čo mám, všetko, čo milujem, a všetko, čím som: svoje telo, svoje srdce, svoju dušu,“ takto sa zasväcuje Panne Márii tesne pred príchodom do nemocnice.

Preseknutá pľúcna tepna – rýchla diagnóza a zúfalý pokus o záchranu – operácia. Santa všetko vníma. Požiada, aby zavolali kňaza. O niekoľko hodím nato zomiera v operačnej sále. Je 15. marca 1989.

Mladí, ktorými táto udalosť hlboko otriasla, sa večer zhromaždili v kostole s nemou otázkou: „Prečo?“ Čítajú evanjelium z dňa: „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec“ (Jn 12, 24 – 26).

V súčasnosti prebieha proces blahorečenia Santy.

Posvätnosť ľudského tela

Santina nekompromisnosť – jej „radšej zomrieť než zhrešiť“ nás núti obdivovať krásu ľudskej sexuality, ktorú Boh daroval človeku. Dovoľuje nám vidieť jej posvätnosť. Ako napísal bl. Ján Pavol II., v tele je „od začiatku prítomný ,snubný‘ charakter, čiže schopnosť prejaviť lásku – lásku, v ktorej sa človek stáva darom a napĺňa zmysel svojej existencie a bytia“. Len telo dokáže „preniesť do viditeľnej skutočnosti sveta večné tajomstvo skryté v Bohu“, je jeho znamením.

Aké je to „tajomstvo skryté v Bohu“? Odpoveď nájdeme v Katechizme Katolíckej cirkvi: „Boh odhaľuje svoje najvnútornejšie tajomstvo: On sám je vlastne večnou výmenou lásky: Otec, Syn a Duch Svätý. A nám určil, aby sme mali na nej podiel“ (221). Boh je spoločenstvo osôb a pozýva nás, aby sme boli súčasťou tohto spoločenstva. Naša podobnosť s Bohom spočíva v tom, že sme boli stvorení na „Boží obraz a podobu“, že sme schopní žiť v spoločenstve, čiže dávať a prijímať lásku Boha a ľudí. Človek sa cíti naplnený jedine v spoločenstve, pretože ono je cieľom a zmyslom jeho života. Každý z nás je povolaný, aby zakúsil toto spoločenstvo už tu na zemi a neskôr, po smrti, prežíval spoločenstvo a výmenu lásky s Bohom a s ľuďmi v spoločenstve svätých.

Čas pozemského života je časom dozrievania k životu v takomto spoločenstve. Úroveň našej lásky vo chvíli smrti bude večná. Po nej nebudeme môcť už nič zmeniť. Každá chvíľa je preto veľmi dôležitá a vzácna, lebo je možnosťou rásť v láske. Tento rast je možný len vtedy, ak milujeme.

Osobitnou formou tohto spoločenstva, ktoré človek môže prežívať už tu na zemi, je sviatostný manželský zväzok. Boh vo svojej nesmiernej láske urobil manželský život obrazom vnútorného života Najsvätejšej Trojice. Pozval a povolal manželov, aby skutočne žili vo vzájomnom duchovnom spoločenstve a vytrvali v láske, ktorá spája osoby Najsvätejšej Trojice. Toto spoločenstvo je podstatou sviatosti manželstva. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že „telesná dôvernosť manželov sa stáva znakom a zálohou duchovného spoločenstva“ (2360). Toto spojenie je predzvesťou niečoho oveľa väčšieho – večného zjednotenia človeka s Kristom a s Cirkvou. Aké veľké povolanie! Nesmieme dovoliť, aby ľudia nevideli a nechápali toto úžasné tajomstvo a aby ničili posvätnosť ľudskej lásky.

Mladučká Santa si vybrala druhý spôsob života vedúci k plnému spoločenstvu: zasvätený život. Vybrala si Krista ako svojho jediného Ženícha. Tajomstvo Ježišovho zasnúbenia s ľudskou dušou (ktoré je povolaním každého z nás) malo byť jej podielom už tu na zemi. „Ak si človek,“ napísal bl. Ján Pavol II., „vyberá bezženstvo pre Božie kráľovstvo, robí to s vedomím, že takto môže ,inak‘ než v manželstve realizovať seba a byť nezištným darom pre druhých.“

Santin život, podobne ako život všetkých, ktorí si vybrali panenstvo pre Božie kráľovstvo, je znamením „eschatologického ,panenstva‘ zmŕtvychvstalého človeka, v ktorom sa zjaví absolútny a večný snubný rozmer osláveného tela, zjednoteného s Bohom, ktorého bude vidieť ,z tváre do tváre. Telo bude oslávené aj skrze puto..., ktoré spája do tajomstva spoločenstva svätých všetkých mužov a ženy, ktorí ,budú mať podiel na budúcom svete‘. Pozemské panenstvo pre Božie kráľovstvo je bezpochyby znamením tejto pravdy a tejto skutočnosti. Je znamením tela, ktoré nezanikne smrťou, ale smeruje k osláveniu, a preto je už medzi ľuďmi svedectvom budúceho zmŕtvychvstania.“

Radšej zomrieť než zhrešiť

Ak aspoň čiastočne pochopíme tajomstvo posvätnosti a zmyslu ľudského tela, bude nám jasné, že musíme robiť radikálne rozhodnutia.

„Aká má byť miera, podľa ktorej máme konať... v oblasti čistoty?“ pýtame sa slovami Chiary Lubichovej, zakladateľky hnutia Focolare, a dostávame odpoveď: „Nikdy nezabudnite na Santu: až po obetovanie života, po darovanie všetkého. Čistota je natoľko cenná, že je hodná života. 
Ne-existuje iná miera!“

Ale čo robiť v prípade, keď niekto stratil svoju čistotu, svoje panenstvo? Toho, kto s úprimnou ľútosťou a skrúšenosťou uzná vo sviatosti zmierenia pravdu o sebe, Ježiš obmyje svojou svätou krvou, oblečie mu biele šaty a na ruku mu dá prsteň a ako Magdaléne mu s veľkou láskou povie: „Ja ťa neodsudzujem, choď a už nehreš...“

Dáva novú šancu a pozýva k novej, väčšej láske.

Małgorzata Radomska

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!