Slobodomurárstvo a boj za „nového človeka“ (1. časť)

Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Milujte sa! 24/2011 → História

2. časť

Francúzsky liberálny týždenník Le Point uverejnil v januári 2011 článok s veľavravným názvom Slobodomurári, neviditeľná ruka, ktorý upozorňoval na to, že slobodomurárska lobby získala rozhodujúci vplyv na prijímanie najdôležitejších politických, právnych a ekonomických rozhodnutí v krajine na Seine.

V tom istom článku Le Pointu boli informácie o tom, že francúzska mocenská elita je „prešpikovaná“ slobodomurármi. Týždenník uviedol mená dôležitých ministrov súčasnej francúzskej vlády a najbližších spolupracovníkov prezidenta Sarkozyho.

Le Point, ktorý patrí k hlavným mienkotvorným periodikám, svojim čitateľom pripomenul, že také hojné zastúpenie členov tajného spolku (akým je slobodomurárstvo) na vysokých vládnych postoch ohrozuje dobré fungovanie štátu. Autori článku v tejto súvislosti pripomenuli škandalózny rozsudok francúzskeho súdu, ktorý v roku 2008 prisúdil biznismenovi Bernardovi Tapeovi, ktorý sa „preslávil“ svojimi pochybnými obchodmi (napr. ako prezident futbalového klubu Olympique Marseille kupoval zápasy), veľmi vysoké odškodné zo štátnej pokladnice. Le Point doslova uviedol, že tento rozsudok sa dá ľahko vysvetliť tým, že tak Tape, ako aj sudcovia sú slobodomurári.

Správa britského Home Office (Ministerstva vnútra) nariadila v roku 1997 (čiže v období, keď vládla ľavicová labouristická strana Tonyho Blaira), aby sudcovia a policajti podali úradné vyhlásenie o svojom členstve (alebo nečlenstve) v slobodomurárskych organizáciách. Minister vnútra Jack Straw (člen vládnucej strany) vydal v roku 1998 nariadenie, podľa ktorého museli noví zamestnanci polície urobiť takéto vyhlásenie povinne, zatiaľ čo zamestnanci, prijatí do pracovného pomeru pred týmto nariadením, to mohli urobiť dobrovoľne. Britská tlač po niekoľkých rokoch uviedla, že spomenuté skupiny zamestnancov toto nariadenie ministra vnútra bojkotovali.

Z uvedených informácií o najdôležitejších krajinách EÚ vyplýva, že slobodomurárstvo nie je len neurotickou predstavou ľudí, ktorí vnímajú svetové dianie ako sprisahanie, alebo nutkavou myšlienkou „starších, nevzdelaných ľudí z vidieka a malých miest“, ale že je to vážny problém, ktorý sa týka štátneho zriadenia. Neprehľadnosť slobodomurárskych štruktúr, utajovanie svojich členov a spôsobov činnosti reálne ohrozuje dobré fungovanie dôležitých orgánov štátneho aparátu, akými sú polícia a súdnictvo. Rodí sa zásadná otázka (aj pochybnosť): Komu je podriadený vysoký štátny úradník (sudca) – právu daného štátu alebo svojej lóži?

Výstraha zo strany Cirkvi

Slobodomurárstvo sa začalo rodiť v období osvietenstva (príbehy, ktoré, mimochodom, šíria samotní slobodomurári, že tvorcami slobodomurárstva sú Hiram, staviteľ Šalamúnovho chrámu, alebo rytiersky rád templárov, patria do ríše rozprávok). Za dátum založenia slobodomurárstva sa pokladá rok 1717, keď vznikla prvá veľká lóža v Londýne.

Od obdobia osvietenstva až po súčasnosť sa slobodomurárstvo vyznačuje tajnostkárstvom, a to tak navonok – pre „nezasvätených“, ako aj dovnútra – slobodomurári na nižšom stupni hierarchie nevedia, kto je v slobodomurárskej hierarchii vyššie. Druhou charakteristickou črtou slobodomurárstva je naturalizmus. Ide o to, aby sa zo života členov, ako aj z celkového verejného života odstránilo všetko, čo má akúkoľvek spojitosť s nadprirodzeným svetom. Jednoducho povedané: je to radikálny odpor proti prítomnosti náboženstva, predovšetkým kresťanstva, v spoločnosti, v kultúre, vrátane politickej kultúry. Niekedy sa tento základný cieľ zastiera deizmom, ktorý francúzsky katolícky mysliteľ 19. storočia de Bonald definoval ako ateizmus, ktorý sa zastavil na polceste. Ďalší spôsob, ako slobodomurári zakrývajú svoj protikresťanský charakter, je to, že slobodomurárske lóže a paraslobodomurárske organizácie (ako napr. Rotary Club alebo Lions’ Club) vykonávajú dobre propagovanú charitatívnu činnosť. Treba zdôrazniť, že nejde o dobročinnosť v kresťanskom duchu, ktorá sa koná „pre Krista“, ale často priam proti nemu. Spomeňme si na evanjeliovú udalosť, keď sa istý apoštol pohoršoval nad tým, že vzácny olej sa nepredal a zisk sa nepoužil pre chudobných, ale sa „premárnil“ na pomazanie Kristových nôh... V kresťanskom chápaní nie je charitatívna činnosť samoúčelná, ale nás má priblížiť k Bohu.

Cirkev takmer hneď odsúdila slobodomurárske učenie aj činnosť. Prvý raz to urobil pápež Klement XII. v roku 1738 a v roku 1751 toto odsúdenie zopakoval pápež Benedikt XIV. V 19. storočí neprešlo ani jedno desaťročie bez toho, aby pápeži toto odsúdenie nezopakovali: v roku 1813 a 1821 to urobil pápež Pius VII., v roku 1825 pápež Lev XII., v roku 1832 Gregor XVI., v roku 1846, 1854, 1864 a 1873 blahoslavený Pius IX. Pápež Lev XIII. vydal v roku 1884 encykliku o slobodomurárstve (Humanum genus). Počas pontifikátu Jána Pavla II. vydala Kongregácia pre náuku viery dve deklarácie na túto tému: 17.  2. 1981 a 23. 11. 1983.

V Poľsku boli propagátormi cirkevného učenia o nebezpečenstve slobodomurárstva dvaja svätci: biskup Jozef Sebastián Pelczar, ktorý napísal knihu o protikresťanskom charaktere slobodomurárstva, a Maximilián Mária Kolbe. Tento rok je v Poľsku venovaný spomienke na zakladateľa Niepokalanowa, a tak bude dobré, ak si pripomenieme jeho postoj k slobodomurárstvu, ktoré pokladal za „prvoradého, najväčšieho a najsilnejšieho nepriateľa Cirkvi“.

Cirkev odmietala a naďalej odmieta slobodomurárstvo pre jeho najdôležitejšie črty, ktorými sú protikresťanský naturalizmus a utajovanie metód svojej činnosti. Pápeži už niekoľko storočí hovoria to isté, čo z času na čas prenikne do súčasnej verejnej mienky na Západe. Lev XIII. v encyklike Humanum genus okrem iného napísal: „Už jeden a pol storočia má slobodomurárstvo veľmi veľa členov a využíva drzosť a prefíkanosť. Ovládlo všetky stupne spoločenskej hierarchie a v lone novodobých štátov získalo takmer monarchistickú moc.“

Ďalší pápeži vo svojich dokumentoch, v ktorých odsudzujú slobodomurárstvo, poukázali na to, že slobodomurárstvo – už od osvietenstva a Francúzskej revolúcie – stálo na čele jednotlivých „kultúrnych vojen“ namierených proti Cirkvi a katolicizmu vo všeobecnosti. Z ohľadu na ďalšie vlny zosvetšťovania, namierené v 19. storočí proti katolíkom a katolicizmu vo verejnej sfére (predovšetkým v školstve), nazval pápež Lev XIII. slobodomurárstvo v spomenutej encyklike „sektou, ktorá sa snaží zotročiť Cirkev a urobiť ju pokornou služobnicou štátu“.

Náhradné náboženstvo pre „osvietené“ elity

Ako napísal Marian Kukiel, jeden z najvýznamnejších poľských historikov: „Ako plynuli roky 18. storočia, tým viac bol ,osvietený‘ svet, ktorý sa zriekol viery svojich otcov, odmietol zjavené náboženstvá, zriekol sa ich emocionálnej sily a liturgie, ktorá sa prihovárala ľudskej predstavivosti a srdcu, ochotný prijať slobodomurárstvo ako náhradné náboženstvo, ktoré sa zaobíde bez dogiem, bude v súlade s rozumom a s duchom doby a poskytne trochu obživy pre srdce (bratstvo, humanizmus, filantropia) a pre fantáziu (prvok tajomstva, symboly a obrady).“

Osvietenstvo 18. storočia sa vyhlasovalo za „storočie rozumu“ a „dobu svetiel“. V skutočnosti to bolo storočie mnohých pseudonáboženských „výdobytkov“ a obrovského rozmachu rozličných povier a mystifikácie. Tento syndróm postihol predovšetkým elitu – nielen tých, ktorí súhlasili s osvieteneckým programom „zničenia neprávosti“ (ako Voltaire nazýval kresťanstvo), ale aj tých, ktorí reprezentovali „starý poriadok“, ktorý onedlho zničí Francúzska revolúcia a napoleonské vojny.

Členmi lóží boli všetci veľkí osvietenskí filozofi (Montesquieu, Voltaire, encyklopedisti). Slobodomurármi boli predstavitelia ancien régime (starého režimu): od francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., kniežaťa Filipa Orleánskeho (kráľovho bratranca a od roku 1771 veľmajstra Veľkého východu Francúzska – najsilnejšej francúzskej lóže) až po mnohých duchovných a vojakov (už pred revolúciou existovalo takmer 70 lóží len pre dôstojníkov a vojakov). Odhaduje sa, že v roku 1785 bolo vo Francúzsku približne 30 000 slobodomurárov, združených takmer v 600 lóžach (v roku 1772 ich bolo len 102). V samotnom Paríži ich bolo v tom čase 65.

Slobodomurármi boli aj budúci otec európskeho konzervativizmu, Edmund Burke, a budúci „majster kontrarevolúcie“, Jozef de Maistre, ktorý ešte v roku 1782 plánoval zjednotenie cirkví pomocou lóží. Slobodomurár (a to veľmajster škótskeho rituálu) bol knieža Ferdinand Brunšvický, hlavný veliteľ prusko-rakúskej armády, ktorá v roku 1792 mala skrotiť revolučné Francúzsko, a autor slávneho manifestu, v ktorom vyhlásil, že Paríž bude zničený, ak nepustí na slobodu Ľudovíta XVI. a jeho rodinu (vtedajší pruský kráľ Fridrich Viliam II. bol rotarián). Charakteristické bolo tiež to, že tí istí ľudia, ktorí počas osvietenstva útočili proti „stredovekému tmárstvu“, museli pri vstupe do slobodomurárskej lóže prijať slobodomurársku mytológiu, podľa ktorej počiatky lóží siahajú k staviteľom Šalamúnovho chrámu (za zakladateľa slobodomurárstva považovali Hirama) a za svoj rozvoj vraj vďačia rytierskemu rádu templárov. Tí istí ľudia, ktorí sa vysmievali z „poverčivosti nevzdelaného katolíckeho ľudu“, sa bez výhrad oddávali čudným a ponižujúcim iniciačným rituálom (povinným vo všetkých lóžach). Niektoré lóže si vypestovali akúsi svojskú „reč tela“. Napríklad medzi britskými a americkými slobodomurármi na prelome 18. a 19. storočia bol populárny pozdrav vo forme tzv. objatia leva (lion’s grip).

Mnohí osvietenskí hochštapleri, ktorí zožínali v salónoch veľké úspechy, boli slobodomurári. Najznámejším bol gróf Cagliostro (v skutočnosti Giuseppe Balsamo). Jeho reči o elixíre na dlhý vek (tvrdil, že žil v dobe faraónov) si našli vášnivých poslucháčov v salónoch aj v lóžach. Anglický katolícky spisovateľ Gilbert Keith Chesterton hovorieval, že „tragédiou nie je to, že ľudia neveria, ale to, že sú schopní uveriť v hocičo“.

Všimnime si ešte, že v období osvietenstva sa členovia slobodomurárskych lóží jednohlasne vysmievali z „intelektuálnej obmedzenosti“ predchádzajúcich storočí (predovšetkým zo „stredovekého tmárstva“). Takto len opakovali teóriu o svetovom sprisahaní. Slobodomurárska literatúra vášnivo opakovala teóriu o jezuitskom sprisahaní, ktorá sa zrodila v 17. storočí v protestantskom prostredí a ktorá bola prvou veľkou teóriou o sprisahaní v novovekej Európe. Prv než sa začalo hovoriť o slobodomurárskom sprisahaní, samotní slobodomurári horlivo písali o „pavučine tajnej moci“ Spoločnosti Ježišovej.

(Pokračovanie nabudúce.)

Grzegorz Kucharczyk

2. časť

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!