"Pracujte na svojej spáse"

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 23/2011 → Večný život

2. časť

Náš život na zemi je krátky. Avšak tu sa rozhoduje o našej večnosti: buď si vyberieme nekonečné šťastie vo večnej láske v Kristovi, alebo nekonečné, hrozné utrpenie a nenávisť. Túto pravdu nám pripomína Boh aj prostredníctvom nadprirodzených znamení a zázrakov v živote veľkých mystikov, medzi ktorých patrí aj Natuzza Evolo z Kalábrie v Taliansku, ktorá zomrela 1. novembra 2009.

Pri poslednej rozlúčke s Natuzzou sa na pohrebnej svätej omši zúčastnilo 50 tisíc veriacich, päť biskupov a niekoľko stoviek kňazov. Zhromaždení ľudia spontánne vykrikovali: „Santa subito!“ Diecézny biskup Luigi Renzo počas homílie prisľúbil otvorenie procesu blahorečenia zomrelej a taktiež potvrdil, že prítomnosť toľkých biskupov a kňazov je znakom uznania svätosti života a neobyčajných chariziem Natuzzy Evolo, jednej z najväčších mystičiek našich čias. Pán Ježiš si túto jednoduchú analfabetku z Kalábrie vyvolil pre osobitné poslanie. Skrze dar stigiem mala účasť na Kristovom utrpení a tajomstve jeho umučenia a smrti za spásu všetkých ľudí. A prostredníctvom priameho kontaktu so zomrelými  nám všetkým pripomínala, že existuje život po smrti: nebo, očistec a peklo.

Detstvo

23. augusta 1924 v mestečku Paravati v Kalábrii sa devätnásťročnej Filoméne Márii Angele Evolo narodilo prvé dieťa, dievčatko, ktorej dali meno Natuzza. Mesiac pred jej narodením odcestoval jej otec Fortunato Evolo do Argentíny za prácou a úplne prerušil kontakt so svojou rodinou. Počas nasledujúcich siedmich rokov sa Natuzzinej mame narodilo ďalších päť synov: Dominik, Antonio, Francesco, Vincent a Pasquale. Ich otec bol neznámy, ale všetci dostali priezvisko Evolo. Obyvatelia Paravati často s opovrhnutím ohovárali Máriu Angelu a jej deti. Nazývali ich bastardmi.

Natuzza vyrastala vo veľmi ťažkých podmienkach a vo veľkej chudobe. Už ako päťročná chodievala  do pekárne a mlčky čakala, že niekto sa nad ňou zmiluje. Keď dostala niekoľko žemlí, ihneď ich zaniesla domov hladným bratom.

Keďže nemali peniaze, Natuzza nemohla chodiť do školy, a tak zostala celý život analfabetkou. Napriek veľkej biede to bolo radostné dieťa, ktoré sa staralo o svojich súrodencov a rovesníkov z Paravati. Nikdy sa nenechala znechutiť ťažkosťami či problémami, neupadala na duchu, ale energicky ich premáhala tak, že bola otvorená pre iných a pomáhala im. Bola veľmi dobrá, no zároveň poznačená veľkou biedou a morálnym poblúdením svojej matky. Natuzza vrúcne prosila Pannu Máriu o jej obrátenie.

Už ako šesťročná  mala výnimočný dar vidieť Pána Ježiša, Božiu Matku, anjelov a svätých. Keď sa jej prvý raz zjavila Panna Mária, Natuzza nevedela, kto to je. Uchovávala to v tajnosti, ako jej to poradil miestny kňaz.

V roku 1934 odsúdili Mariu Angelu, Natuzzinu matku, do väzenia za krádež sliepky, ktorú zabila a uvarila pre svoje vyhladnuté deti. Zatiaľ čo bola vo väzení, majiteľka bytu deti neľútostne vyhodila z domu na ulicu, lebo nezaplatili nájomné. Natuzza sa spolu s bratmi ocitla bez strechy nad hlavou, museli spať vonku pod schodmi. Pre Natuzzu to bolo veľmi bolestné, ale s veľkou dôverou prosila o pomoc Pannu Máriu.

Raz počas modlitby začula hlas: „Neboj sa, teraz nájdem pre vás bývanie.“ A tak sa aj stalo. O pár dní sirotám pridelili jeden z nových obecných bytov. Keď sa tam súrodenci nasťahovali, Natuzze sa zjavil svätý František z Paoly a povedal jej, že ich mama sa onedlho vráti domov a ona sama bude môcť pomáhať rodine. Po troch dňoch od tohto zjavenia Máriu Angelu naozaj pustili z väzenia a vrátila sa domov. Natuzze krátko nato ponúkli prácu slúžky v domácnosti právnika Colloca. Odvtedy mohla Natuzza každý mesiac podporovať svoju rodinu skromnou výplatou.

Stretnutia so zomrelými

V tomto období sa Natuzza často rozpráva s Pánom Ježišom a s Pannou Máriou a tiež má na svojom tele neviditeľné stigmy, ktoré jej každý piatok a aj počas Pôstneho obdobia spôsobujú veľké utrpenie.

V roku 1939 koncom leta dostáva Natuzza od Boha dar stretávania sa so zomrelými. Najskôr ich nevedela dobre rozoznať od živých ľudí, až neskôr si zvykla na ich prítomnosť a prestala sa ich báť.  Brala ich ako blízkych a spriaznených ľudí.

Pán Boh týmto zomrelým dovolil, aby sa prostredníctvom Natuzzy zhovárali so svojimi príbuznými o tom, že existuje život po smrti, že je nebo, očistec a peklo. Vyzývali ich, aby sa obrátili a začali žiť podľa učenia Katolíckej cirkvi, aby sa každý deň vytrvalo modlili a pravidelne pristupovali k sviatosti zmierenia a prijímali Eucharistiu.

Prvými adresátmi týchto posolstiev boli manželia Silvio a Alba Collocovci, u ktorých Natuzza pracovala. Obaja manželia spočiatku  pochybovali, lebo k tajomným zjaveniam dochádzalo u Natuzzy každý deň. Nakoniec sa rozhodli o tom upovedomiť cirkevných predstaviteľov, ktorí rozhodli, aby sa pätnásťročná Natuzza podrobila exorcizmu. Bolo to pre ňu veľmi bolestné poníženie, ale prijala ho poslušne a s pokorou. Počas exorcizmov povedala kňazom: „Modlíte sa, aby ma Boh oslobodil od démonov, ale tu nijakí nie sú, je tu len veľa anjelov.“

Exorcizmy bez najmenších pochybností dokázali, že Natuzza nie je pod vplyvom zlých duchov. Keď sa po tomto ponižujúcom zážitku vracala večer domov, cestou stretla mnícha oblečeného v dominikánskom habite, ktorý jej dal požehnanie. Povedal jej, že je svätý Tomáš Akvinský a že odteraz sa bude s dušami z očistca stretávať dennodenne, vo dne i v noci.

Požehnanie svätého Tomáša Akvinského utvrdilo Natuzzu v presvedčení, že stretnutia  so zomrelými pochádzajú z vôle samého Boha. Neskôr aj cirkevné vrchnosti uznali ich autentickosť.

Prvé stigmy a bilokácie

V roku 1938 sa stalo niečo zvláštne: Natuzza krvácať začala na miestach, kde mal Ježiš rany. Lekárske vyšetrenia potvrdili, že je zdravá a nemá nijaké poranenia, napriek tomu cez jej kožu vytekala krv.

Na obväzoch a vreckovkách, ktorými Natuzze utierali krv, sa objavovali obrazy Ježiša, Márie, svätých, ale tiež modlitby v latinčine, francúzštine, angličtine, nemčine, gréčtine a aramejčine – teda v jazykoch, ktorým Natuzza vôbec nerozumela.

Tieto zvláštne úkazy boli prvýkrát lekármi vedecky zdokumentované až v roku 1939. Doktor Domenico Naccari bol svedkom toho, ako sa po priložení obväzu na Natuzzinu ranu na ňom objavil text modlitby k Dieťaťu Ježiš. Keď na ranu priložil ďalší obväz, zobrazilo sa na ňom pokračovanie tej istej modlitby. Lekári boli v úžase o to viac, že sami prikladali obväzy a dávali pozor, aby na ne nikto nemohol nič napísať. Obväzy s nápismi a svätými symbolmi sa zachovali až dodnes. Natuzza za každú cenu chcela pred ľuďmi zatajiť tieto tajomné krvácania, ale nebolo to možné: krvácanie a zobrazovanie nápisov sa dialo nezávisle od jej vôle.

V roku 1939 sa začalo hovoriť o prípadoch bilokácie Natuzzy. Vďaka bilokácii navštevovala rôznych ľudí, ktorí potrebovali duchovnú pomoc. Často sa zjavovala v prítomnosti anjelov alebo zomrelých ľudí. Správa o všetkých týchto mimoriadnych charizmách Natuzzy Evolo sa medzi ľuďmi veľmi rýchlo rozšírila. Začali k nej prichádzať nielen laici, ale aj rehoľníci, kňazi a biskupi.

Biskupská kúria Natuzzu diskrétne sledovala. Na tento účel určila farára katedrály v Milete F. Pititta, ktorý s s dievčaťom rozprával. Opisoval rôzne mimoriadne udalosti z jej života, k čomu prikladal aj lekársku dokumentáciu. Lekárske vyšetrenia pod vedením doktora Giuseppe Naccariho vylúčili možnosť, že krvácanie u Natuzzy má hysterický základ. Takisto aj psychiatri sa zhodli na tom, že dievča je psychicky zdravé a že všetko nasvedčuje tomu, že jej nadprirodzené vízie, extázy či rozhovory so zomrelými sú hodnoverné. Cirkevná vrchnosť sa prikláňala k názoru, že to, čo sa s Natuzzou deje, je výsledkom Božieho konania, nie pôsobenia nečistých duchov.

Skepticizmus biskupa Albera a doktora Gemmelliho

V decembri v roku 1939 Paolo Albera, biskup diecézy Mileto, poprosil o názor na prípad Natuzzy slávneho konvertitu doktora Agostina Gemelliho, rektora Katolíckej univerzity v Miláne (ten istý, ktorý tvrdil, že stigmy svätého Pátra Pia mali psychopatologický a hysterický charakter). V odpovedi doktor Gemelli spochybnil doterajšie vedecké výskumy vykonané u Natuzzy a ostro skritizoval doktora Naccariho. Nakoniec sa vyjadril, že podľa jeho názoru sú všetky tieto mimoriadne javy výsledkom hystérie. Odporučil, aby sa cirkevné vrchnosti prestali nimi zaoberať, lebo potom sa všetko určite utíši a skončí.

Biskup Albera sa riadil odporúčaním doktora Gemelligo. Napriek tomu sa ale u Natuzzy nič neutíšilo a neskončilo. Doktor Naccari pod tlakom kritiky zo strany doktora Gemelliho zmenil svoj názor na prípad Natuzzy a priklonil sa k názoru slávneho profesora, že  mimoriadne javy, ktoré sa u dievčaťa vyskytovali, majú pôvod v hystérii.

29. júna 1940 biskup Albera udeľoval v Paravati sviatosť birmovania. Keď pomazal krizmou čelo Natuzzy, dievča náhle pocítila na ramenách neskutočnú bolesť. Po chvíli bolo vidieť, že sa tam objavila veľká krvavá rana v tvare kríža, ktorá sa pred očami všetkých odtlačila na jej bielu košeľu. Takýmto spôsobom Pán Ježiš postupne vovádzal Natuzzu do tajomstva spoluúčasti na svojom utrpení za spásu všetkých ľudí.

V roku 1967 prehovoril Ježiš k Natuzze takto: „V roku 1938 som sa ťa opýtal: ‚Môžem sa o teba oprieť jedným prstom?‘ Odpovedala si : ‚Áno.‘ V roku 1944 som sa ťa znova opýtal: ‚Môžem sa o teba oprieť celou rukou?‘ Odpovedala si: ‚Áno.‘ V roku 1966 som sa opýtal: ‚Môžem sa oprieť o teba oprieť svojimi ramenami?‘ A vtedy si s radosťou povedala: ‚Áno, miluj ma a veď ma svojimi krížmi.‘“

Pár dní po prijatí sviatosti birmovania sa Natuzze zjavila Panna Mária a oznámila jej, že 26. júla 1940 prežije zdanlivú smrť. Natuzza nevedela, čo znamená „zdanlivá smrť“, a myslela si, že 26. júla zomrie. Táto správa sa  rýchlosťou blesku rozšírila po celom Taliansku, pričom vzbudila veľký záujem vzbudila aj medzi novinármi. V deň predpovedanej Natuzzinej smrti sa pred domom Collocovcov zhromaždil dav ľudí; boli tam  okrem iných aj novinári z najčítanejších denníkov, ale  tiež  lekári pripravení poskytnúť odbornú pomoc.

V podvečer 26. júla Natuzza upadla do stavu strnulosti, úplne stratila kontakt s vonkajším svetom, jej telo stuhlo. Bola to stav letargie, ktorý trval viac ako sedem hodín. Lekári dávali Natuzze rôzne injekcie, aby sa zobudila, ale nič nezaberalo. Po siedmich hodinách sa Natuzza zrazu vrátila do normálu, akoby sa nič nestalo. Počas týchto siedmich hodín svojej zdanlivej smrti mala okrem iného víziu kostola a pri ňom rôznych objektov, ktoré mali byť v budúcnosti v Paravati postavené. Zhromaždení ľudia boli sklamaní, že predpoveď sa nesplnila, a začali pochybovať o všetkom, čo Natuzza hovorila.

Po tejto udalosti biskup nariadil okamžité liečenie Natuzzy v psychiatrickej nemocnici v Reggio di Calabria. V lete roku 2009 si takto spomínala na svoj pobyt v nemocnici: „Poslali ma do blázinca, povedali mi, že som bláznivá hysterička a že sa musím liečiť. Išla som tam so vztýčenou hlavou, pokladala som to za Božiu vôľu, lebo aj tam som mohla pomáhať všetkým, ktorí to potrebovali, svojou službou.“

Počas pobytu v nemocnici boli jedinou potechou pre Natuzzu zjavenia Panny Márie, ktorá zmierňovala jej bolesť. Mária jej hovorila, že je Božím dieťaťom, a prosila ju, aby prestala plakať, pretože keď súhlasila s rozhodnutím biskupa, rozhodla sa byť poslušná Bohu.

Počas dvojmesačného pobytu v psychiatrickej nemocnici sa Natuzza rozprávala s chorými, modlila sa s nimi a za nich, utešovala ich, hovorila im o Bohu a jeho nekonečnom milosrdenstve. Hovorila: „V každom chorom treba vidieť Ježiša. Máme ho milovať tak, akoby to bol osobne sám Ježiš.“

V nemocnici Natuzzu často navštevovali duše z očistca, prichádzali k nej vo dne i v noci. Prežívala taktiež mystické extázy. Lekári boli udivení krvácaním zo zdravej kože, ktoré sa u nej objavovalo. Pri utieraní krvi sa na vreckovkách a obväzoch objavovali sväté symboly, nápisy alebo texty modlitieb. Riaditeľ nemocnice podrobil Natuzzu Rorschachovmu testu, ktorý sa používa na diagnostikovanie psychických porúch. Výsledky testu bez akýchkoľvek pochybností dokázali, že Natuzza nemá nijaké príznaky psychickej choroby. Potvrdilo sa, že autosugescia je vylúčená a že javy, ktoré u dievčaťa pozorovali, sú vedecky nevysvetliteľné; v správe sa tiež uvádza, že snáď len parapsychológia by mohla v tejto veci niečo objasniť.

Riaditeľ nemocnice, prof. Puca, bol presvedčený, že najlepším liekom pre Natuzzu by bol vydaj, rodenie a výchova detí. Avšak Natuzza bola taká zaľúbená do Ježiša, že o manželstve vôbec neuvažovala. Pátrovi Corianovi v roku 2001 povedala: „Keď som prvýkrát uvidela Ježiša, bola som ešte malá. Hneď som sa do neho zaľúbila, preto som hovorievala: ‚Nikdy sa nevydám, chcem sa stať rehoľnou sestrou.‘ Dnes som do neho zaľúbená ešte viac.“ Natuzza sa obrátila na sestry, ktoré pracovali v nemocnici, aby ju prijali do svojej spoločnosti. Rehoľnice však nechceli prijať analfabetku.

Počas dvoch mesiacov pobytu v nemocnici sa Natuzza podrobila všetkým možným testom a už nebol dôvod na ďalšiu hospitalizáciu. Dievča sa pred Vianocami vrátilo domov.

Začiatky manželstva

Najdôležitejším lekárskym odporúčaním bolo Natuzzu čo najrýchlejšie vydať.

Keď dievča prepustili z nemocnice, starí rodičia z matkinej strany Giuseppina a Antonio ju s veľkou láskou prijali do svojho domu. Natuzza bolo jedno z najkrajších dievčat v Paravati. Začali sa o ňu zaujímať miestni mládenci, osobitne Pasquale Nicolace. Všetci vrátane miestneho pána farára Natuzzu nahovárali, aby sa za neho vydala. Ona by na to určite nikdy nepristala, keby jej Ježiš a Mária nedali jasný pokyn, aby prijala sviatosť manželstva a aby sa učila byť milujúcou manželkou a matkou.

Zásnuby Natuzzy a Pasquala sa uskutočnili za prítomnosti pána farára. Keďže bola vtedy Druhá svetová vojna, Pas­qua­la povolali do armády a vyslali na front. Cirkevné vrchnosti rozhodli o urýchlení sobáša, a tak bol uzavretý v katedrále v Mileto 14. augusta 1943 – per procura, teda za neprítomnosti ženícha. Keď sa 14. januára 1944 Pasquale vrátil, kňaz im spolu s Natuzzou udelil požehnanie a spolu začali žiť vo veľmi chudobnom dome v centre Paravati. Pasquale bol tesár.

Napriek lekárskym očakávaniam mystické stavy u nevesty ani po svadbe neprestali; Natuzza aj naďalej niekedy tajomne krvácala, na jej tele sa objavovali stigmy, stále sa jej zjavovali Ježiš a Mária a prichádzali za ňou duše z očistca. Do jej domu neustále prichádzali ľudia s prosbou o modlitbu.

Natuzza si v roku 1989 spomína na toto obdobie takto: „Vždy mi na pomoc prichádzal Ježiš. Vždy som dokázala zosúladiť to, čo som musela urobiť pre rodinu, s tým, čo som mala urobiť pre ľudí. Každý deň som skoro ráno vstávala a chodila neskoro spať, robila som všetky domáce práce. Nikdy som deti nenechala hladné a nikdy by som ich neposlala von v nevyžehlených košeliach.“

„Keď som sa vydala, bývala som v chudobnom, škaredom dome. Susedia sa ma pýtali: ‚Natuzza, nepotrebuješ nejaké zariadenie?‘ A ja na to: ‚Mám plnú skriňu vecí.‘ Pritom sme mali iba tri plachty. Bola som spokojná a ďakovala som Bohu aj za to. Pomyslela som si: Ja mám aspoň tri plachty, ale sú aj takí, ktorí nemajú ani len posteľ na spanie. Musíme byť spokojní s tým, čo máme, lebo všetko je aj tak dar a milosť.“

17. januára 1944 – tri dni po začiatku manželského života – Natuzzu prepadli pochybnosti, či prežívanie manželstva v celej jeho plnosti je naozaj v súlade s Ježišovou vôľou. V tej chvíli celá izba zažiarila nebeským jasom a zjavila sa jej Panna Mária. Natuzza ju s plačom prosila o odpustenie, že ju prijíma v takom škaredom dome. Mária jej vtedy povedala, aby sa o to nestarala, pretože bude postavený nový dom, ktorý sa bude volať Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, Útočisko duší. Takto predpovedala mladej neveste vznik nového kostola a zároveň centra mariánskeho kultu v Paravati – toho istého, ktorý jej do najmenších detailov ukázala počas „zdanlivej smrti“ 26. júla 1940. Svätyňa malo byť útočiskom pre všetkých hriešnikov a  tiež pre duše v očistci, pretože ľudské duše nikdy neumierajú.

Panna Mária poprosila Natuzzu, aby o tomto pláne ešte nikomu nehovorila, až kým jej to výslovne nepovie, čo sa stalo až o 40 rokov. Vtedy po rozhovore Natuzzy s kňazom vzniklo spoločenstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, Útočiska duší, ktoré sa neskôr pretransformovalo na združenie.

17. januára 1944 sa zjavil Natuzze aj Pán Ježiš s apoštolom Jánom, ktorý nehovoril nič, len sa usmieval. Natuzza sa so slzami v očiach Ježišovi sťažovala, že po svadbe sa už necíti byť hodna jeho lásky. „Stále ťa milujem,“ povedal jej Ježiš, „a ešte viac vtedy, keď horlivo plníš svoje povinnosti manželky a matky.“ Napokon Pán Ježiš dodal: „Dávam ti živé, voňavé kvety a beda ti, ak sa o ne nebudeš starať.“ Až po troch dňoch Panna Mária Natuzze vysvetlila, že kvety, o ktorých hovoril Ježiš, sú ľudia, ktorí k nej budú prichádzať, a jej úlohou je ť viesť ich k obráteniu. Počas zjavenia 17. januára 1944 bolo do sto metrov od tohto miesta počuť taký nádherný spev zboru, že všetci obyvatelia a prechádzajúci ho počúvali s úžasom a s veľkou pozornosťou. Pre ľudí to bolo jasné znamenie, že Boh si vybral Natuzzu na splnenie dôležitej úlohy. Odvtedy zakaždým počas mystických Natuzziných stavov počuli ľudia, ktorí boli v jej dome, vychádzať nádherný spev z hrude mystičky, ktorá bola v extáze.

Prvé roky služby

Do bytu Evolovcov začali prichádzať zástupy ľudí a prosili Natuzzu o radu, o modlitbu, o informácie o zomrelých, o padlých či nezvestných vojakoch. Natuzza prichádzajúcich prijímala a odpovedala na ich otázky, pričom prejavovala nadprirodzené poznanie všetkého. Úprimne hovorila, že nerobí nič iné, len nahlas opakuje to, čo jej hovoria anjeli tých ľudí. Natuzza videla zomrelých, ktorí   sprevádzali ľudí, čo k nej prichádzali s prosbou o pomoc. Spočiatku nevedela rozlíšiť živých od zomrelých, preto sa každého pýtala, či je zomrelý alebo nie.

Pán Boh dal Natuzze dar vidieť anjelov v krásnom, žiarivom, akoby ľudskom tele. Anjeli sú čisto duchovné bytosti, ktorých úlohou je sprevádzať každého človeka, pomáhať mu pri premáhaní pokušení, viesť ho cez  ťažké situácie počas života na zemi a tiež ho posilňovať počas utrpenia v očistci. Anjel po smrti opúšťa iba tých ľudí, ktorí sa svojimi hriechmi odsúdili na večné peklo.

Pri jednom stretnutí so svojím anjelom strážcom vyjadrila Natuzza ľútosť, že nemôže pomáhať materiálne chudobných, pretože sama žije vo veľkej biede. Ako odpoveď počula slová: „Lepšie je byť chudobným po materiálnej stránke, ako byť chudobným na duši a vo viere. Najlepšie ľuďom pomôžeš vtedy, keď sa budeš za nich modliť. Modlitba za druhých je najväčším prejavom lásky.“

Anjel strážca nám prostredníctvom Natuzzy odovzdal veľmi dôležité posolstvo: „Neexistuje na svete nič krajšie, ako milovať Boha celým svojím srdcom. Keď budeme zomierať, najväčšmi si budeme vyčítať to, že sme sa nestali svätými. Z minúty na minútu konajte všetko z lásky a stávajte sa svätými.“

Všetci, ktorí sa niekedy stretli s Natuzzou, dokonca aj tí, ktorí za ňou prišli iba z obyčajnej zvedavosti, pocítili od silnú výzvu k životu v pevnej a nekompromisnej viere, ktorá sa má prejavovať vo vytrvalej a každodennej modlitbe.

S odstupom času cirkevné vrchnosti začali meniť svoje názory na Natuzzu. Nový biskup Enrico Nicodem vychádzal z predpokladu, že treba trpezlivo počkať a nerobiť predčasné definitívne uzávery. Veľa kňazov radikálne zmenilo svoj názor na Natuzzu. Najskôr boli voči nej skeptickí, ale neskôr ju pre jej pokoru, hĺbku,  a jednoduchosť viery začali obdivovať a akceptovali jej nadprirodzené dary.

Po boku každého človeka, ktorý za ňou prišiel, videla Natuzza anjela, ktorý vyzeral ako nádherné dieťa. U laikov bol vždy po pravej strane, u kňazov po ľavej. Takýmto spôsobom Natuza ihneď spoznala kňazov, ktorí sa chceli zatajiť a navštívili ju v civilnom oblečení.

Z Natuzzinho tela vystupovala nádherná vôňa kvetov, tak ako to bolo aj pri pátrovi Piovi. Táto vôňa vychádzala aj z ružencov, krížov a svätých obrazov, ktorých sa Natuzza dotkla.

Tisícky ľudí cítili túto vôňu aj na veľmi vzdialených miestach; bolo to pre nich znamenie duchovnej prítomnosti Natuzzy. Tá nádherná vôňa bola osobitným znakom, ktorý jej dal Boh a ktorý svedčil o jej svätosti. Panna Mária v jednom zo svojich zjavení Natuzze povedala: „Spasiteľ ti zveril veľmi dôležitú, bolestnú a ťažkú úlohu, ale neznechucuj sa. On sám ti pomáha, je s tebou... Svojím utrpením spasíš veľa duší.“

Natuzza mala na svojom tele stigmy – rany, ktoré boli spôsobené Ježišovi pri jeho umučení. Celý jej život bol poznačený veľkým utrpením. Vďaka jej modlitbám státisíce ľudí zakúsili osobitné milosti, duchovné znovuzrodenie, obrátenie, uzdravenie z rôznych nevyliečiteľných chorôb.

O veľkej Natuzzinej pokore svedčia jej činy a slová. O sebe hovorila takto: „Ja som nič, som len pozemský červ. Neviem, čo mám povedať, nie som ani jasnovidec, ani nerobím zázraky. Ja sa len sa modlím, zázraky robí Ježiš. Pán Ježiš a Panna Mária mi dávajú silu, aby som všetkým bez výnimky, aj vysokopostaveným, aj jednoduchým ľuďom odovzdávala veľa radosti a pohody ducha.“

Inokedy hovorila: „Už od detstva som zvyknutá na stretnutia so zomrelými. Prvýkrát sa mi to stalo, keď som mala desať rokov. Je to pre mňa také samozrejmé ako stretať sa so živými. Ba čo viac, so zomrelými som v dôvernejšom vzťahu ako so živými. Iba v piatky a počas Pôstneho obdobia ich nevidím, ale ostatné dni ich stretávam neustále. Svätých vidím niekedy, nie vždy. Panna Mária a Ježiš sa mi zjavujú počas Pôstneho obdobia a tiež na Zelený štvrtok a Veľký piatok. Ježiš a Mária mi hovoria, že máme byť dobrí, pokorní a milosrdní, že svet nie je svetlom, ale temnotou! Ježiš trpí, pretože celý svet obnovuje jeho ukrižovanie. Panna Mária nám hovorí, že sa máme veľa modliť, odriekať ruženec. Viem o mnohých udalostiach vďaka mojim informátorom – anjelom. Vidím ich, akoby boli desaťročné deti, bez krídel, teda inak, ako sú zobrazovaní na obrazoch. Vyzerajú ako krásne, svetlom prežiarené deti, ktoré neustále dávajú dobré rady. Každý z nás má pri sebe svojho anjela strážcu. Vidím ich pri živých ľuďoch, pri zomrelých už nie. Anjeli vnukajú veľa vecí  živým ľuďom na zemi. Po pravej strane stoja u laikov a po ľavej strane u kňazov. 

Niekedy sa stáva, že príde za mnou kňaz a je oblečený ako laik. Ihneď viem, že je to kňaz, pretože vidím jeho anjela strážcu po ľavej strane. Bozkávam mu  ruku a on mi hovorí: ‚Ako to viete?‘ Odpovedám: ‚Vidím po vašej ľavej strane anjela strážcu.‘“

(Pokračovanie nabudúce.)

P. Mieczysław Piotrowski TChr

2. časť

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!