Kvantová fyzika a viera

Autor: Red.,
Milujte sa! 23/2011 → Veda a viera

Základným princípom metódy výskumu, ktorá sa využíva v prírodných vedách, je predpoklad, že všetko sa dá vysvetliť prirodzeným spôsobom, a teda nie je potrebné sa odvolávať na nadprirodzené činitele. Inak povedané, tieto vedy uskutočňujú výskum tak, akoby Boh neexistoval. Našli svoje identitu, keď si prestali klásť otázky, na ktoré nie sú schopné odpovedať.

Chcel by som sa vyjadriť iba k tomu, či si kresťanská viera naozaj protirečí s vedou. V stredoveku nik neuvažoval o ateizme, existenciu Boha nikto nespochybňoval. Stačí, ak spomenieme veľkého fyzika Isaaca Newtona, ktorý ešte v 17. storočí tvrdil, že ateizmus, teda nevera v Boha, je taký nezmyselný, že v podstate nemôže mať ani svojich priaznivcov. Tak tomu aj bolo. V súčasnosti sa však ateizmus stal jedným zo svetových náboženstiev a má svojich vyznávačov.

Koncom 19. storočia sa vďaka rozvíjaniu pozorovacích techník, ako bol napríklad vynález teleskopu, potvrdilo, že Slnko je hviezda a že takých hviezd existujú miliardy. Slnko je teda iba jednou z hviezd obrovskej hviezdnej sústavy, ktorú nazývame Mliečna cesta alebo Galaxia, a skladá sa, ako dnes vieme, z približne 300 miliárd hviezd. 

Je zrejmé, že Slnko a celá slnečná sústava aj so Zemou tvoria len maličkú časť tejto hviezdnej sústavy. Aby sme si mohli priblížiť, aká obrovská je táto hviezdna sústava v tvare disku, stačí si predstaviť, že ak zmenšíme vzdialenosť Zeme od Slnka, ktorá je 150 miliónov kilometrov, na 1 milimeter, priemer tejto hviezdnej sústavy by potom predstavoval približne šesťtisíc kilometrov (približne ako je to zo Slovenska do USA). Už koncom 19. storočia bolo známe, že táto sústava sa nachádza v prázdnom, nekonečnom priestore. Predpokladalo sa, že aj čas je večný, preto sústava podlieha miestnym zmenám: niektoré hviezdy sa tvoria, iné sa zasa rozpadajú – ale vesmír je večný.

Práve prudký rozmach prírodných vied a rozvoj techniky, ktorý s ním úzko súvisel, prispeli k vypracovaniu osobitnej metódy skúmania prírody. Bolo rozhodnuté, že sa môžu skúmať len tie veličiny, ktoré môžeme zmerať a matematicky opísať. Z tohto dôvodu bol prijatý metodologický princíp, že veda sa zaoberá len hmotnou prírodou. Tento metodologický princíp sa zvykne nazývať aj metodologický naturalizmus. Naturalizmus predpokladá, že existuje iba hmota a že okrem nej nič iné. Jednoducho povedané, vedy fungujú, akoby Boh neexistoval. Taký je metodologický princíp.

Ale nadšenie súvisiace s vedeckotechnickým rozvojom v 19. storočí zapríčinilo, že tento metodologický princíp sa začal používať na to, čo existuje. Vedci sa začali správať, akoby nešlo o predpoklad nejakej konkrétnej metodológie, ktorá sa ukázala v mnohom prínosná, a začali vytvárať ilúzie, že existuje iba samotná hmota a okrem nej už nič nie je. Vtedy vznikol tzv. metafyzický alebo ontologický naturalizmus, ktorý je založený na tvrdení, že okrem hmoty už nič neexistuje. Toto tvrdenie už nie je veda, ale istá forma ideológie, ktorá sa stala základom neverectva, ateizmu – čiže popierania akejkoľvek inej skutočnosti okrem hmoty.

Prudký rozvoj vedy a techniky v 20. storočí zapríčinil, že v mnohých, ale predovšetkým vo vedeckých kruhoch sa rozšírilo presvedčenie, že príroda ako taká si vystačí sama, a preto nie je potrebné sa odvolávať na transcendentné javy, ktoré prírodu presahujú. Táto ideológia ovládla spôsob myslenia ľudí v mnohých oblastiach a navyše ju podporila Darwinova teória – koncepcia vychádzajúca z predpokladu, že človek je produktom biologickej evolúcie, teda evolúcie celého vesmíru, ale predovšetkým biologickej. Ak sa na to pozeráme z pohľadu naturalistickej ideológie, potom je takéto tvrdenie nevyhnutné, pretože ak predpokladáme, že okrem hmoty už nič neexistuje, potom človek samozrejme musí byť dielom prírody, vedomie človeka musí byť dielom iba vysoko organizovanej hmoty a myslenie sa redukuje len na činnosť mozgu. Toto je zrejme hlavnou príčinou vzniku filozofického smeru, ktorý nazývame vedecký materializmus alebo priamo vedecký ateizmus.

Situácia sa však v 20. storočí zmenila. Konkrétne keď vedci skúmali vesmír, dospeli k veľmi zaujímavým výsledkom: prišli na to, že vesmír sa zväčšuje. Niekedy v minulosti existoval bod, kde galaxie boli veľmi blízko pri sebe. Tento bod sa dá určiť dosť presne: bolo to pred asi 14 miliardami rokov. To znamená, že svetlo k nám nemôže prichádzať z väčšej vzdialenosti ako 14 miliárd svetelných rokov. Ukázalo sa, že nie je možné donekonečna pozorovať čoraz viac sa zväčšujúce vzdialenosti vo vesmíre a že sa nebude dať vnikať do vesmíru čoraz hlbšie, ako sme si to možno ešte v 19. storočí predstavovali. Pre lepšie pochopenie si skúsme predstaviť našu galaxiu, že predstavuje priemer 1 mm; v tomto prípade vesmír, ktorý môžeme pozorovať, má polomer 140 m. My sa nachádzame akoby v strede gule, za hranicami ktorej nemôžeme vesmír pozorovať. Je tu prvý problém: možnosť pozorovať, resp. robiť vedecký výskum je ohraničená z hľadiska priestoru aj času. Ak sa vrátime 14 miliárd rokov dozadu, dostaneme sa do momentu, keď bol vesmír veľmi horúci, mal viac ako tritisíc stupňov. A nech bola minulosť vesmíru predtým akákoľvek, nemôžeme ju preskúmať.

Z faktu, že vesmír sa rozpína, ďalej vyplýva, že hmota sa veľmi rýchlo rozptyľuje – „ rýchlo“ v kozmickej mierke, preto v ďalekej budúcnosti nebude možný život nikde vo vesmíre. Teda ani ľudstvo nebude môcť existovať donekonečna, koniec príde. Dokonca ani lety do kozmu nás nezachránia, pretože v celom vesmíre nebude existovať miesto, kde by sa dalo žiť. V roku 1917 Einstein, vychádzajú zo svojej teórie relativity, dokázal, že zmysluplne sa dá o vesmíre uvažovať iba ako o uzavretom priestore, ktorého objem je konečný.

Dalo by sa povedať, že materialistický entuziazmus z 19. storočia naštrbili práve najnovšie výskumy makrokozmu. Ale aj výsledky výskumov mikrokozmu fyzikov značne prekvapili, lebo zistené výsledky sa vôbec nepredpokladali. Keď skúmame hmotu, zisťujeme, že sa skladá z veľmi malých častí: z atómov a zo subatomárnych častíc. Pri výskume mikrokozmu sa však dokázalo, že zákony, ktorými sa tieto malé častice riadia a ktoré sme nazvali kvantová fyzika, sa absolútne odlišujú od fyzikálnych zákonov, ktoré sa vzťahujú na veľké objekty. Predovšetkým sa zistilo, že nedokážeme predvídať javy, ktoré nastanú. Vo všeobecnosti môžeme určiť iba pravdepodobnosť udalosti, ktorá sa stane, ale nemáme istotu, že k nej dôjde naozaj. Kvantová fyzika teda nefunguje tak, ako to videl Newton v makrokozme, kde sa pohyby planét dajú vypočítať na tisícky, či dokonca milióny rokov dopredu, ba aj spätne. V kvantovej fyzike môžeme po nejakom pozorovaní určiť iba pravdepodobnosť toho, čo  sa stane.

Kvantová fyzika neopisuje pohyby objektov v priestore a čase, ale len pohyby pravdepodobnosti. Zákony kvantovej fyziky sa vzťahujú na možnosti, nie na samotné objekty. Keď nejaký objekt, napríklad atóm alebo subatomárna častica, nie je pozorovaný, je len súborom možností, tým pádom mu nemožno priradiť nijaké fyzikálne parametre. Tie sa totiž vzťahujú až na proces merania. Tento výsledok je udivujúci, pretože spochybňuje realitu existencie hmoty.

Tento výskum v podstate ukázal, že každý fyzikálny objekt môžeme stotožniť s konečným množstvom informácií. Teda objekt vlastne nemusí ani existovať, môže byť nahradený súborom informácií. Toto tvrdenie navodzuje otázku, akou filozofiou, akou metafyzikou môžeme objasniť všetky tieto kvantové javy, ktoré sú také udivujúce? Vedecký materializmus, ktorý je taký hrdý a pokladá sa za „čistokrvnú“ vedu, v prípade kvantovej fyziky zlyháva. Zlyháva preto, lebo hmotu môžeme nahradiť súborom informácií, a keďže ten nemôžeme pozorovať, nemôžeme mu ani pripísať nejaké vlastnosti. Tu vzniká potreba novej metafyziky, ktorá by vysvetľovala, čo sa za zákonmi kvantovej fyziky skrýva.

Každý vedec, ktorý skúma prírodu, je konfrontovaný so samozrejmou pravdou, že ak skúma nejaký element skutočnosti, stojí pred niečím racionálnym, pochopiteľným, pričom je jedno, či ide o atóm, nejaký veľký systém alebo nejaký živý organizmus. Jednoducho je to nejakým spôsobom viditeľný objekt, ktorý môžeme spoznávať.

Aj neveriaci vedec verí, že v danej dobe máme určité čiastočné, prechodné poznatky, ale v rámci rozvoja vedy budeme skutočnosť poznávať čoraz hlbšie. Tento proces poznávania nemôže však trvať donekonečna, pretože existujú určité hranice, ktoré nikdy neprekročíme.

Rozdiel medzi veriacim a neveriacim vedcom spočíva práve v tom, že veriaci vníma existenciu všeobecného aktu poznania a chápania, ktorý zahŕňa v sebe všetko. Že existuje niekto, kto rozumie všetkému. Nie že my s veľkým úsilím skúmame jednotlivé časti prírody, ale že existuje určitý absolútny akt pochopenia a poznania, ktorý rozumie všetkému. Takýto totálny akt chápania a poznania môžeme stotožniť s Bohom. Boh vie všetko. Môžeme povedať, že disponuje poznaním, od ktorého väčšie už neexistuje. Niekedy skrátene hovoríme, že je to vševedúcnosť. Jednoducho predpokladáme, že vlastnosťou Boha je, že vie všetko. Monoteistická tradícia napríklad pokladá takýto atribút Boha za jeden zo základných.

Logika nás ďalej presviedča, že každá idea sama v sebe je racionálnym uvažovaním nepoznateľná; nemôžeme ju spoznať. To znamená, že Boh, ktorý je vševedúcnosť, zostane tajomstvom, ktoré nikdy na základe racionálneho uvažovania nepochopíme. Boh sa nám môže zjaviť, ale bez jeho pomoci mu nikdy nebudeme rozumieť na základe nejakej analýzy, resp. nejakých myšlienkových pochodovon.

Okrem toho ak je Boh láska, potom aj naša existencia svedčí o tom, že nás stvoril z lásky. My sme iba časťou jeho vševedúcnosti; takou časťou, ktorej dal Boh dve dôležité vlastnosti: sme subjekty a máme slobodnú vôľu. Boh nás stvoril nato, aby sme nadväzovali vzťah lásky s Láskou – s absolútnou Láskou, teda s trojjediným Bohom. Bez predpokladu Boha v troch osobách by samotná existencia a stvorenie človeka nedávali veľký zmysel. Takisto by sa nedalo dokázať, na základe čoho by človek mal mať slobodnú vôľu. Ak nás Boh stvoril z lásky, tak musíme mať možnosť výberu, a teda on musí pre človeka stvoriť priestor jeho možného pôsobenia, aby sa mohol rozhodnúť buď pre lásku, alebo proti nej. Tento priestor vnímame ako svoje telo umiestnené vo vesmíre.

Všimnite si, prosím, ešte fakt, že vesmír musel byť stvorený iba zo vševedúcnosti, pretože okrem nej nič neexistuje. Potom náš vesmír, ktorý vnímame ako veľmi zložitú skutočnosť, si v tomto chápaní môžeme predstaviť tak, že v našich zmysloch je jednoducho generovaný Bohom odovzdávaním príslušných porcií (kvánt) poznania.

Niekto by si mohol povedať, že ide len o čistú špekuláciu. Skúste si však uvedomiť, ako táto zvláštna metafyzika, táto zvláštna ontológia a presne taká zvláštna štruktúra skutočnosti zodpovedá tomu, čo nazývame kvantová fyzika. Prečo? Pretože ak je pravda, že vesmír je iba súbor informácií, potom ak sa nepýtam, čo sa stalo, alebo ak nerobím pozorovania, tak mám iba súbor možností; až keď sa opýtam, čo sa udialo, vtedy nám Boh odpovie: to znamená, že táto odpoveď Boha je už dávno od večnosti daná, pretože on je vševedúcnosť a o tom, čo odpovie, vždy vedel a stále vie. A ešte: ak mám slobodnú vôľu, tak musím mať možnosť konať, teda môžem si vždy vybrať z určitých možností. Kvantová fyzika však tvrdí, že môžem určiť iba pravdepodobnosť toho, čo sa stane. A naozaj: pokiaľ neexistuje Bohom dané riešenie, v tom prípade je všetko neisté – máme iba súbor možností. To sa zhoduje aj s matematickým formalizmom, z ktorého kvantová fyzika vychádza.

Zamyslime sa ešte nad tým, aké sú dôsledky takejto metafyziky. Pokiaľ by neexistoval človek, neexistoval by ani vesmír. Ale my predsa pozorujeme, ako som už spomínal, že vesmír existuje už asi 14 miliárd rokov. Ale v tomto momente sa hlási o slovo zákon kvantovej fyziky, ktorý tvrdí, že ak objekt nie je pozorovaný, tak je iba súborom možností a nemôžeme mu pripísať žiadne vlastnosti. To znamená, že vesmír vznikol v momente, keď vznikol prvý človek, a z celého množstva možných vesmírov bol stvorený taký, v ktorom môže existovať človek presne taký, akého Boh chcel. A to sa potvrdilo aj pri výskume kozmu – je skonštruovaný tak, že aj tie najmenšie zmeny v jeho štruktúre by znemožnili život človeka. A naše pozorovanie minulosti vesmíru je tým pádom len projekciou našich predstáv založených na fyzikálnych zákonoch, ktoré vo vesmíre platia dnes.

Takýmto spôsobom získavame úplne iný pohľad na teóriu evolúcie. Samozrejme, ak skúmame nejaké skameneliny, máme projekciu cúvania v čase, ale skutočná existencia vesmíru môže byť taká ako existencia človeka. Ponúka sa tu jasný záver, že ideológia založená na Darwinovej koncepcii nie je pravdivá: človek nie je produktom vesmíru, nie je iba geneticky zmodifikovaným zvieraťom, ktorý má vedomie len vďaka vlastnej práci atď. Z hľadiska kvantovej fyziky je situácia úplne iná. Môžeme povedať, že naturalistický prístup je z pohľadu kvantovej fyziky málo vierohodný. Z toho, čo skutočne o vesmíre vieme teraz, vyplýva, že metafyzika založená na koncepcii trojjedinej osobnej Vševedúcnosti je oveľa lepšia, pretože viac vysvetľuje a okrem iného je v súlade s učením Katolíckej cirkvi. Z tohto dôvodu je urážanie kresťanov za to, že ich presvedčenie protirečí vede a že kresťanstvo je spiatočnícke, bezdôvodné. Vytláčanie náboženstva niekde na okraj spoločnosti, čiže kresťanofóbia je z pohľadu dnešnej vedy, tej najviac rozpracovanej dnešnej vedy, ktorá sa zaoberá mikro- ako aj makrosvetom, úplne neopodstatnená.

Prof. Zbigniew Jacyna-Onyszkiewicz

(sprac. red.)

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!