Verný voľbe

Autor: Małgorzata Radomska,
Milujte sa! 23/2011 → Svätosť

Pribehla na faru takmer bez dychu a so slzami v očiach zvolala: „Otče, prosím, pomôžte!“... V momente zobral bieločervený pás a ihneď sa rozbehol smerom k domu, na ktorý ukazovala. Keď prichádzal, oni už tlačili dve mladé dievčatá do neďaleko stojaceho auta...

Život sa s ním nemaznal. Narodil sa v roku 1910 vo veľmi chudobnej, mnohopočetnej sliezskej rodine. Boli vtedy ťažké časy, žili jednoducho, skromne, pracovali od svitu do mrku. Keď mal Pavol šesť rokov, otec mu zomrel na astmu. V pamäti mu na neho zostali spomienky, ako chorý chodieval každý deň štyri kilometre do najbližšieho kostola, aby sa zúčastnil Eucharistie.

Pavol preberá všetky povinnosti. Rýchlo dospieva, chce pomáhať matke materiálne sa starať o súrodencov. Keď nepracuje, chodieva do svojej tajnej skrýše, ktorú si spravil v stohu sena, a tam sa učieva. Je veľmi nadaný, učenie mu nerobí problémy, a tak s ľahkosťou prechádza z ročníka do ročníka. Nie je to zase až také jednoduché, pretože aby mohol chodiť do školy, musí si na ňu zarobiť a bývanie u jeho uja, u ktorého počas štúdia na gymnáziu býva, tiež niečo stojí. Preto cez prázdniny pracuje na žatve, v zámočníckej dielni a v bani.

Rozhodnutie

Pavol miluje prírodu, zbožňuje jazdu na bicykli a plávanie. Hry a kolektívne športy, predovšetkým futbal, ho veľmi bavia. Veľmi rád tiež spieva. Nič z toho ale nezaplnilo to prázdno, ktoré cítil vo svojom srdci. Najskôr tomu celkom nerozumie, ale pomaly v tom objavuje Božie volanie a začína formovať svoju odpoveď – nech je Boh na prvom mieste. Svoje „áno“ potvrdzuje až po maturite v roku 1932, keď si podáva prihlášku do Sliezskeho seminára v Krakove. Prichádza však ďalšia skúška. Keďže sa prihlásilo príliš veľa záujemcov, nie je prijatý. Z pokorou prijíma toto rozhodnutie ako prejav Božej vôle.

A keď sa už po ľudskej stránke mohlo zdať, že všetky jeho najhlbšie túžby boli zmarené alebo že nesprávne pochopil svoje povolanie, že sa pomýlil, vtedy našiel v Katolíckom sprievodcovi článok o novovzniknutom Towarzystwie Christusowym (Kristova spoločnosť) pre vysťahovalcov, ktoré založil kardinál August Hlond v Poznani. Čítal o charizme a misii tejto rehole a v jeho srdci čoraz viac rástlo presvedčenie, že Kristus si praje, aby sa vybral za ním práve touto cestou, aby mu úplne odovzdal svoje srdce a ruky a zaniesol ho všetkým, ktorí si ďaleko od domova nevedia rady so svojím životom a neraz sa strácajú a blúdia vo svete, v ktorom žijú. Rozhodol sa toto dôverné pozvanie prijať...

Rast

Jeho spolunovici si veľmi rýchlo všimli jeho citlivosť na potreby druhých. Pomáhal vždy ako prvý, nečakal, kým ho niekto poprosí; nerozmýšľal, či to spadá do jeho povinností alebo nie. Pomáhal všetkým bez ohľadu na to, či si to niekto zaslúži alebo nie; pravá láska nikoho nevylučuje. Jeden z jeho spolubratov si na neho spomína takto: „Ťažko to nazvať noviciátnou horlivosťou, skôr to bola mužská zrelosť, ktorá neotáľa, keď ide o obetu“ (cit. podľa W. Łakowicza). Tichosť, pokora, rozhodnosť, štedrosť, nezištnosť v dávaní seba druhým vytyčujú Pavlovi istú cestu duchovného rastu. Žije podľa hesla, ktorý sprevádza ním založenú trojčlennú noviciátnu konšpiráciu svätosti: „Láska Krista ma ženie, aby som sa stal všetkým pre všetkých.“

3. júna 1939 prijíma z rúk kardinála Augusta Hlonda v poznanskej katedrále sviatosť kňazstva a krátko nato odchádza na svoje prvé pôsobisko – do poľskej robotníckej osady Kivoli v Estónsku. Sústredí sa predovšetkým na chudobných a núdznych. Počas náročnej kňazskej práce sa dozvedá, že vypukla vojna. Odmieta možnosť odísť do bezpečného Fínska a vracia sa do Poľska. Kvôli bojom sa nemôže dostať až do Poznani, a tak sa zdržiava v Lucku, u svojho kamaráta zo seminára, pátra Alojza Dudku Tchr. Neukrýva sa, nevyhľadáva bezpečie, práve naopak, len čo sa vzďaľujú nemecké bombardovacie lietadlá, vychádza z úkrytu a beží, aby ošetril zranených, vyspovedal zomierajúcich a udelil im posledné pomazanie.

Obdobie vojny

Po agresii sovietskych vojsk sa vracia do rodných Paprocian. Tu svojpomocne rekonštruuje malý kostolík a vykonáva pastoračnú činnosť. Napriek nemeckému zákazu káže v poľskom jazyku na vlastenecké témy. Na sviatok Nanebovstúpenia Pána, ktorý vláda pokladá za všedný deň, posunul hodiny svätých omší, aby sa mohlo zúčastniť slávnosti čo najviac veriacich. Za takýto čin ho gestapo zatvorí do väzenia. Oslobodí ho rakúsky veliteľ, ktorý krátko nato prestúpi z protestantizmu na katolícku vieru, čím stratí miesto a pošlú ho do koncentračného tábora.

Získanie slobody neznamená pre pátra Pavla koniec problémov, práve naopak – gestapo ho šikanuje, provokuje a neustále kontroluje; nemá stále miesto, a tak mu hrozí, že ho odvedú do nemeckej armády. Nakoniec nachádza útočisko vo farnosti v Lędzinach u otca Jána Klyczku, s ktorým sa zoznámil vo väzení, a zastáva tu funkciu kaplána. Oddane sa stará o istého poľského kňaza, ktorý sa ukrýva pred nemeckou políciou. Navštevuje ho, spovedá, nosí mu sväté prijímanie a podľa možností mu pomáha aj materiálne.

Nezabúda ani na rodičov uväznených spolubratov z rehole a posiela im balíčky s jedlom. Každý deň sa modlí „za všetkých smutných, opustených, tých, ktorí potrebujú Božiu útechu“. V tomto neľudskom období dôveruje Božej všemohúcnosti. „Pán Boh dá, že nebudeme príliš dlho čakať na skorý koniec. Majme nádej,“ píše v jednom liste spolubratovi.

Obeta

Naozaj, napokon prišiel dlho očakávaný koniec vojny. Do Lędzin prichádza Červená armáda. Páter Pavol neprestáva pracovať – kvôli bezpečnosti farníkov organizuje občiansku políciu; stáva sa tlmočníkom a vyjednávačom medzi Rusmi a obyvateľmi mestečka. Podarí sa mu oslobodiť 70 zajatcov – Poliakov, ktorí boli násilím prinútení bojovať v nemeckej armáde.

Farníkov, ktorí počas nemeckej okupácie podporovali núdznych, pobáda, aby aj teraz pomáhali tým, ktorí to veľmi potrebujú. Vedie intenzívny duchovný život, ktorý je hnacím motorom pri realizovaní rôznych aktivít.

Je 1. február roku 1945 a páter Pavol, po včerajšej večernej spovedi s čistým srdcom, odslúžil rannú svätú omšu, po ktorej ešte spovedal. Vracia sa na faru, keď vtom počuje krik rozrušeného dievčaťa; z útržkov slov sa snaží poskladať si, o čo ide: opití sovietski vojaci obťažovali jej matku. Berie do rúk svoj bieločervený pás a rozbehne sa smerom, ktorý mu ukázala. Žena pravdepodobne utiekla, ale  zbadá, ako vojak tlačí do auta dve mladé dievčatá. Mladý kaplán vie, čo mu teraz hrozí, ale neváha ani chvíľu a pribehne k vojakovi. Rozhovor sa mení na hádku. Dievčatá zatiaľ utekajú. Rozzúrený vojak zamieri zbraňou na kňaza, on sa snaží sa utiecť, ale ďalší vojaci mu odrežú cestu. Padajú výstrely...

Aby sa vražda zatajila, jeho telo ihneď zakopali. Jeden zo svedkov poprosil, aby ho zabalili aspoň do plachty. Po odchode sovietskych vojsk bolo telo pátra Pavla slávnostne prevezené do kláštora sestier boromejok. Na náhrobnej tabuli bol vyrytý nápis: „Tu odpočíva v Bohu páter Pavol Kontny, ktorý zahynul ako dobrý pastier za svoje ovce.“ Na pohrebe sa zúčastnilo mnoho farníkov a kňazov. Spomienka na svätosť života pátra Pavla a jeho hrdinskú smrť je živý aj dnes. Proces blahorečenia sa už začal.

Na Boží „obraz“

Aj keď máme teraz možno iné časy, iné podmienky, iné idoly, napriek tomu je v osobe tohto tridsaťpäťročného kňaza niečo, čo nás pohýna a pobáda k tomu, aby sme sa mu podobali. Zdá sa, akoby páter Pavol predovšetkým odhalil pravdu o ľudskej hodnote, ktorej základom je to, že človek bol stvorený na Boží „obraz“, a túto pravdu aj hlboko dosvedčil. Pripomeňme si niekoľko kľúčových myšlienok z učenia Jána Pavla II, ktoré sa týkajú tejto otázky. „Tvrdenie, že človek bol stvorený na Boží obraz a jeho podobu, znamená zároveň, že človek je pozvaný k tomu, aby tu bol ‚pre‘ druhých, aby sa stával darom. (...) Žena bola zverená mužovi vo svojej ženskej odlišnosti (...) , rovnako aj muža Stvoriteľ zveril žene. Sú tu jeden pre druhého. (...) [pozvaní], aby sa stávali ‚nezištným darom‘ jeden pre druhého. (...) Žena má pomáhať mužovi a zároveň on má pomáhať jej predovšetkým tým, že ‚bude človekom‘. (...) Muž má vo vzťahu k žene prijať prvky Kristovho prístupu k žene (charakterizovaného veľkou priezračnosťou a hĺbkou) a správať sa k nej tak v každej chvíli.“

Dôstojnosť ako dar aj úloha

Radikálnosť pátra Pavla, ktorý neváhal obetovať vlastný život na obranu dôstojnosti a čistoty ženy, je príkladom a vzorom pre nás dnes, keď vládne mier, no napriek tomu sa ničia najkrajšie hodnoty a mnohorakými spôsobmi sa šliape po ľudskej dôstojnosti.

„Spomedzi toľkých foriem útokov na ľudskú dôstojnosť treba rozhodne spomenúť veľmi rozšírené narušenie dôstojnosti ženy, čo sa prejavuje  predovšetkým v zneužívaní jej osoby a jej tela.“ (...) „Prišiel čas,“ povedal Ján Pavol II. a jeho slová sú dnes veľmi aktuálne, „aby sa prostredníctvom príslušných prostriedkov právnej ochrany odsúdili rôzne formy sexuálneho násilia, ktorých obeťou sa stávajú väčšinou ženy. V rámci ochrany človeka je našou demaskovať šírenie hedonistickej a komercionalizovanej kultúry, ktorá je naklonená k zneužívaniu v sexuálnej oblasti a vťahuje dokonca aj veľmi mladé dievčatá do krážov morálnej skazenosti a prostitúcie.“

Túto výzvu musíme brať vážne, osobne a každý deň v nej hľadať vlastnú úlohu kladúc si otázku, na ktorej strane v tomto duchovnom boji naozaj stojím.

„Dôstojnosť ženy bola ‚zverená mužovi“ a on je zodpovedný „za jej dôstojnosť, za jej materstvo, za jej povolanie.“ „Každý muž,“ píše Ján Pavol II, „musí hľadieť do svojho vnútra, či tá, ktorá mu bola daná ako sestra v tom istom človečenstve, ako nevesta, sa nestáva v jeho srdci predmetom cudzoložstva, (...) ‚predmetom‘ použitia, predmetom vykorisťovania. (...) Pretože v každom prípade, keď muž ponižuje osobnú dôstojnosť ženy a jej povolanie, koná proti vlastnej dôstojnosti a vlastnému povolaniu...“ Podľa Jána Pavla II. je potrebné ešte dodať, že „táto dôstojnosť záleží aj od samej ženy, ktorá je sama za seba zodpovedná“. „Veľa žien,“ pokračoval veľký pápež, „si neuvedomuje v plnosti svoju cenu, predovšetkým kvôli spoločenským a kultúrnym podmienkam. Niektoré sa stávajú obeťami materialistickej a hedonistickej mentality, ktorá ich vníma iba ako nástroj pôžitku (...). Potrebujú osobitnú starostlivosť predovšetkým zo strany tých žien, ktoré sú vďaka svojmu vzdelaniu a citlivosti schopné im pomôcť objaviť ich vnútorné bohatstvo. Nech ženy pomáhajú ženám, nech sa využíva bohatstvo združení, hnutí a zoskupení.“

Znak odporu – HČS

V tomto kontexte má ohromný význam Hnutie čistých sŕdc – spoločenstvo, ktorého osobitnou charizmou je hlásanie Ježišom zjavenej pravdy o láske, ľudskej sexualite, manželstve, rodine a propagácia veľmi konkrétneho programu, ako dozrievať k láske, ktorého základom je odovzdanie života Ježišovi. Je veľmi potrebné, aby zvlášť mladí ľudia objavovali svoju hodnotu ako ženy a muži a aby pochopili, že sexualita je osobitným darom Boha, ktorý ja Láska, a že celá zmyslovosť a citovosť má byť podriadená láske, pretože oblasť ľudskej sexuality je posvätná, je tam prítomný Boh, ktorý túži, aby sa jednota manželov stala ikonou spoločenstva – vzájomného vzťahu lásky troch Božských Osôb.

Je dôležité, aby to objavili manželia, ktorí zvedení atraktívnosťou a žiadostivosťou lámu svoju jednotu, zvlášť ak sa inšpirujú pornografiou alebo používajú antikoncepciu. Je dôležité, aby v tomto období sexuálnej slobody vošla do povedomia ľudí pravda, že „podľa Božieho plánu   intímne zjednotenie muža a ženy v pohlavnom styku sa má diať iba vo sviatosti manželstva, pretože iba vtedy môže sexuálne spolužitie vyjadrovať nezištný, úplný dar seba manželovi/manželke v Ježišovi Kristovi navždy. Iba vo sviatostnom manželskom zväzku sexuálne spolužitie posväcuje manželov, a oni sa tak môžu zúčastňovať na živote a láske trojjediného Boha“ (cit.: P. M. Piotrowski).

Ten, kto vedome a dobrovoľne žije sexuálne mimo manželstva, sa oddeľuje od prameňa Lásky a Jednoty tým, že si vyberá hriech, a človeku, ktorého „miluje“, paradoxne odovzdáva jeho následky: nevyrovnanosť, skazu, ktoré vplývajú aj na ďalších, s ktorými prichádzajú do kontaktu...

Cesta ku šťastiu

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha!“ (Matúša 5, 7) – nech mučenícka smrť pátra Pavla Kontneho roznieti v nás túžbu každý deň prežívať tento prísľub v tom povolaní, ktoré s Božou milosťou uskutočňujeme. Nech nám  jeho orodovanie vyprosí hlboké, pravdivé obrátenie, aby sme sa dokázali odtrhnúť od všetkého, čo ponižuje ľudskú dôstojnosť.

Nech radikálne rozhodnutie sa pre čistotu srdca podľa vzoru pátra Pavla prinesie radosť zjednotenia s Kristom všetkým kňazom a zasväteným osobám. Nech sa obnoví „prvotná láska“, prvotné „áno“ Ježišovi. Nech sa stane cestou ku každodennému, skutočnému a úplnému darovaniu sa.

Nech rozhodnutie pre čistotu srdca prinesie novú kvalitu jednoty do všetkých manželských zväzkov. Nech dá manželom odvahu budovať spoločenstvo lásky.

Napokon nech všetci mladí objavia čistotu ako cestu objavovania bohatstva svojej hodnoty, rozoznania svojho povolania a plnej realizácie seba, ktorou je nezištné darovanie sa druhému.

Tvoj vklad

Všetci sme povolaní budovať spoločenstvo lásky. Ak si nevyberáme veľké hodnoty a stačí nám aj priemer, materializmus, hedonizmus, ukracujeme o lásku samých seba a nasledujúce generácie. Boh vložil do našich sŕdc veľké túžby; je čas, aby sme ich začali realizovať: „Nemáme čas zostávať nerozhodní, stáť na okraji, zostávať nečinní. Udrela hodina odvážnych ľudí, ľudí nádeje, tých, ktorí chcú žiť plnosť evanjelia a uskutočňovať ho vo svete dnes a v blízkej budúcnosti“ (Ján Pavol II.).

Majme odvahu žiť opravdivú lásku, dávajme pozor, aby sme ju neprehrali, nekúskovali...

Určite nám v tom môže pomôcť Hnutie čistých sŕdc, Hnutie čistých sŕdc manželov a Hnutie verných sŕdc.

Vo chvíľach ťažkých pokušení proti viere, proti čistote, keď si uvedomujeme vlastnú slabosť a neschopnosť zvíťaziť nad závislosťou, vo chvíľach manželskej nezhody, pri strachu vyznať hriechy Ježišovi vo svätej spovedi, keď si začíname myslieť: „Boh mi to neodpustí,“ keď sa nám zdá, „že s takouto minulosťou sa nedá začať odznova“, pri znechutení, pochybnostiach, v duchovnej prázdnote, pri vnútornom boji, keď treba povedať svedectvo a človek nemá na to odvahu, pri všetkých ťažkostiach v rozoznávaní Božej vôle prosme o orodovanie pátra Pavla a dovoľme mu, aby nás odovzdal Ježišovi, ktorý miluje každú a každého z nás osobnou, nekonečnou láskou.

 Małgorzata Radomska

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!