 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Svedectvo,
„Spoveď? Prečo nie, veď je to len spoveď, čo sa mi môže stať? Bol som už na toľkých miestach a videl toľko rôznych vecí, že spoveď nie je pre mňa ani problém, ani výzva. Pôjdem, niečo poviem a bude.“ Neuvedomoval som si moc tejto sviatosti... Bol som vo väzení už takmer dva roky. Perspektíva môjho života nebola veľmi pozitívna: doživotné väzenie alebo v lepšom prípade 25 rokov za mrežami... V duchu som už rozmýšľal, akým spôsobom spácham samovraždu; k tabletkám budem mať prístup až po skončení procesu, potom budú lepšie možnosti; počas vyšetrovania je stráž prísnejšia. Po rozhodnutí súdu sa už o teba veľmi nezaujímajú... Pochádzam z katolíckej rodiny, dalo by sa povedať, že až z ideálnej: mama, otec, brat a ja. Doma sa nám dostalo veľa lásky, moji rodičia sa majú radi a majú radi aj nás. Doma sme nikdy nemávali tzv. tichú domácnosť, nebolo tam ani alkoholu, možno iba príležitostne. Stredobodom nášho života bola Cirkev a slávenie sviatkov, ktoré sa s ňou spájajú. Moje detstvo bolo krásne, bol som zahŕňaný láskou a Božou starostlivosťou. Nič nenasvedčovalo tragédii, ku ktorej neskôr došlo. Ale po poriadku... Na základnej škole som bol aktívny v žiackej samospráve, športoval som, dostal som veľa cien a pochvál, poznalo ma vedenie školy a mali ma radi. Bol som vzorný žiak, moje začiatky boli úžasné. Satan ma uhryzol a nakazil svojím jedom koncom šiestej triedy základnej školy, teda keď som mal 13 rokov. Hormóny sa vtedy začínajú búriť a aj so mnou sa začalo diať čosi divného. Bol som vtedy fascinovaný západným svetom a videom. Jedného dňa ma spolužiak pozval na film pre dospelých. Pozerali sme ho potajomky. Po tomto filme sa vkradla do môjho života nečistota a chorobne ma ovládla. To bol začiatok zla a potom to bolo už len horšie. Aj keď bolo miestami dobre, celkovo to bolo strašné... Začal som viesť dospelácky život – alkohol, cigarety, drogy, krádeže, nočný život v lokáloch... Na to všetko boli potrebné peniaze, teda aj prvé krádeže, najprv doma, neskôr už hocikde. Moja nešťastná mama často stála v okne a čakala, či sa ešte vrátim. Pamätám si na jej uplakanú a ustarostenú tvár... Mnou ale nič neotriaslo, žiadne argumenty ma nezasiahli, podstatné boli pre mňa iba peniaze... Ovládalo ma jediné: byť niekým na ulici. Poctivá práca ma nezaujímala, pohŕdal som poriadnymi ľuďmi a vôbec som sa medzi nich neradil. Kto seje vietor, žne búrku... A tak som skončil vo väzení; prvýkrát, keď som mal 18 rokov. Samozrejme, že som sa vôbec nepoučil. Práve naopak, ničoho som sa nebál, tam som predsa spoznal nových kumpánov. Vracal som sa tam znova vždy po niekoľkých mesiacoch. Zdalo sa mi, že som pánom svojho života... Počas jednej takejto niekoľkomesačnej izolácie som pochopil, že nemôžem predsa sedieť len tak za nejaké hlúposti. Rozhodol som sa venovať už len zločinu a urobiť si z neho stály zdroj príjmu. Spolu s kamarátom sme vytvorili malú skupinu a začali sme so zločinmi v širšom rozsahu: krádeže, prepady, vydieranie atď. Až napokon došlo k najhoršiemu – vražda... Nebolo to plánované, ale stalo sa... Žiaľ, nepoučili sme sa, dokonca som potom ešte viac prenikol do sveta zločinu – imponovala mi brutalita, to, že sa ma ľudia báli... Záležalo mi iba na komplicoch a na „morálnom“ kódexe zločincov. Kráčal som životom a rozsieval iba skazu, plač, hrôzu a bezprávie... Nič nás nemohlo zastaviť. Mali sme drahé autá, zlato, hodinky, šperky, značkové oblečenie, peniaze – k všetkému sme prišli nečestným spôsobom... Nezaujímalo ma, že iným ubudne. Ja a moji kamaráti sme mali mať všetko, zvyšok ma netrápil... V roku 2007 ma zadržala polícia. „Nič také sa nestalo,“ pomyslel som si, „dostanem nanajvýš zopár rokov, v polovici ma pustia domov, komplici sú predsa na slobode, nemám sa čoho báť, všetko bude v poriadku ako vždy.“ Ale tentoraz to bolo iné... Ako to už vo väzení býva: noví známi, nový pohľad... Po niekoľkých mesiacoch vyšetrovania mi polícia prišla na ďalšie zločiny. Môj komplic začal s nimi spolupracovať. Takmer všetko vyšlo najavo, tie najťažšie zločiny... Bol som zlomený. Rátal som s tým, že si to budem musieť odpykať, ale teraz som myslel už len na samovraždu. Ale Boh mal so mnou ešte plán... Ako to už vo väznici býva, niekoľko mesiacov si v jednej cele, potom v druhej – a čas ide. Dostal som sa k jednému väzňovi, ktorý sa modlieval a počúval Rádio Mária. Nevadilo mi to, veď aj ja som chodil do kostola, akurát som nechodil na sväté prijímanie a ani na spoveď, lebo sa mi zdalo, že to nepotrebujem. Nikdy som na Boha ani nemyslel. Nezaoberal som sa tým, že je všetkým, že je živý a že žije s nami a pre nás. Sedel som s tým väzňom, pozerali sme filmy, televízor, čítali sme noviny... Zabíjali sme čas... Raz sa ma opýtal, či sa modlím. Povedal som mu, že nie. On na to, že aby som to skúsil. Zistil som, že si nepamätám nijaké modlitby, absolútne nič, iba kde tu sa objavilo nejaké slovko... Každý týždeň k nám do väznice chodil kňaz a môj spoluväzeň za ním pravidelne chodieval. Raz sa ma opýtal, či chcem ísť s ním. „Môžem ísť,“ povedal som, „ale načo?“ Nakoniec som išiel, veď nič tým nestratím. Môj názor na kňazov bol obmedzený na to, že proste sú, nič viac. Išiel som, porozprávali sme sa, vrátil som sa. Taký normálny rozhovor. Neskôr som musel zmeniť celu, tak som niekoľko mesiacov ku kňazovi nechodil ani som sa nemodlil, lebo načo... Ale po niekoľkých mesiacoch som sa znova vrátil k tomu väzňovi. Znova Rádio Mária, útržky z modlitieb, znova sa zapisujeme na rozhovor s kňazom... Idem, však prečo nie?... Kňaz spomínal spoveď, potom to isté spoluväzeň v cele. Pomyslel som si: „Prečo nie, veď je to len spoveď, čo sa mi môže stať? Bol som už na toľkých miestach a videl toľko rôznych vecí, že spoveď nie je pre mňa ani problém, ani výzva. Pôjdem, niečo poviem a bude.“ Neuvedomoval som si moc tejto sviatosti... Pri rozhovore s kňazom som dostal knižku o sviatosti zmierenia. Povedal som, že sa poriadne pripravím, lebo to bude spoveď po mnohých rokoch, ale veľmi som sa tomu nevenoval. Dohodol som si s kňazom spoveď za dva týždne. Keď som si pozeral tú knižku, bolelo ma trochu brucho... Nadišiel 24. august 2009. Išiel som na spoveď. Čo sa tam udialo, sa nedá opísať slovami: slzy, vzlykanie, plač, nárek, bolesť trhajúca telo... Duch Svätý vyhadzoval zo mňa všetko, čo bolo zlé. Nikdy som tak neplakal, nikdy som také niečo nezažil, takú ohromnú silu! Nevedel som, čo sa so mnou deje. Plakal som, nemohol som sa ani len nadýchnuť, Duch Svätý robil veľké poriadky, až kým nič nezostalo... Vytriasol zo mňa všetko zlo, všetku zvrátenosť a vrátil mi život. Po tej spovedi som sa zmenil. Začal sa pre mňa nový život, život v Bohu a s Bohom. Od prvého dňa mi ukázal svoju moc, hneď ma oslobodil od mnohých mojich zlozvykov, od niektorých až po nejakom čase. Boh bol pri mne na každom kroku a staral sa o mňa. Keď sa pozriem na svoj „starý“ život, nerozumiem, ako som mohol toľko rokov žiť bez Boha... A teraz je pre mňa všetkým. Som vo väzení, mám tu priestor na modlitbu aj pôst. Celý som sa zasvätil Bohu a jemu patrím. Od tej spovede sa všetko zmenilo. Boh sa stal stredobodom môjho biedneho života a obohacuje môj život. On je na prvom mieste, iba on je dôležitý, až potom je všetko ostatné. Začal som nový život: mám karmelitánsky škapuliar, modlím sa breviár, ruženec, korunku k Božiemu milosrdenstvu a ďalšie modlitby. Cítim sa ako v raji, okolo mňa samí svätí. Ľudia sa zo mňa niekedy smejú, ale mňa to neodrádza, modlím sa a hovorím aj ostatným, aby sa modlili. Dokonca sa niekedy modlievame aj spolu viacerí väzni. Najskôr sa z nás ostatní smiali, ale pomaly s tým prestávajú. Ak by mi niekto mal zobrať Boha, tak už nechcem bez neho žiť. Milujem ho a celé svoje bytie zverujem Márii a Ježišovi, a to všetko v Duchu Svätom. čitateľ The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
