„Bohu nič nie je nemožné” (3. časť)

Autor: Teresa Tyszkiewicz,
Milujte sa! 22/2011 → Cirkev

Poslaním Márie Terézie Carloniovej, talianskej mystičky a stigmatičky, bolo pomáhať prenasledovanej Cirkvi na Východe. Ponúkame tretie pokračovanie príbehu, ako skrze Máriu Teréziu Boh pôsobil v živote Cirkvi.

V Poľsku

Mária Terézia navštívila Poľsko dvakrát: v roku 1963 a 1965. Prímas Wyszyński  sa postaral o to, aby v priebehu svojich návštev spoznala Poľsko a jeho duchovný život v podmienkach komunistického režimu.

Mária Terézia navštívila okrem Varšavy aj Lasky, Čenstochovú, Krakov, Gniezno a Piastovskú cestu vo Veľkopoľskej oblasti. Svoje dojmy si zapísala po návrate: „Poľský národ prežil veľké rany, poníženie a útlak... Ak chceme spoznať Poliakov, nemôžeme ostať len v prítomnosti, treba sa objektívne pozrieť aj na celú kalváriu, ktorou prešli... Poľský národ vyrástol a sformovali ho dejinné skúsenosti, ale jeho sila je skrytá v tom, čo je zároveň jeho charakteristickou vlastnosťou, čo ho odlišuje od iných národov, čo ho sformovalo a čo ho vedie. Sú to dobrota a viera... Taký je Poliak: uvedomuje si, že je katolík, ale zároveň nezabúda na to, že je aj občan a osoba, ktorá má právo na slobodu a úctu.“

Čenstochová urobila na Máriu Teréziu osobitný dojem: „Pozorovala som ľudí zahľadených do čiernej tváre Panny Márie a pochopila som, že na tejto zemi potrebujeme viac hrdinstva na to, aby sme žili, než na to, aby sme zomreli! Kto nebol v Poľsku, ten to nepochopí... Ak navštívite Čenstochovú v období najväčšieho pútnického ruchu alebo počas mariánskych sviatkov, prežijete niečo výnimočné. Pocítite, čo to znamená ,žiť‘ v plnom zmysle slova. Dalo by sa povedať: tu sa jednoducho ,žije‘.“

Mala čas aj na dlhé rozhovory s prímasom a spoznala nových biskupov pre Východ, ktorí sa na svoje poslanie pripravovali v konšpirácii pod prímasovým dohľadom ako bežní kňazi. Na želanie biskupa Slipyja zbierala informácie o situácii a životných podmienkach veriacich a kňazov gréckokatolíckeho obradu.

Spolupráca s Pavlom VI.

Spolupráca s pápežom Pavlom VI. bola trochu iná než spolupráca s jeho dvoma predchodcami. Svätý Otec plne podporoval činnosť Márie Terézie. Keď sa s ňou zoznámil, povedal: „Súhlasím, žehnám, povzbudzujem a prosím, pokračujte v tomto diele.“

Situáciu však skomplikovali vatikánski úradníci. Keď Mária Terézia prosila o audienciu u pápeža, vyžadovali od nej písomnú žiadosť s uvedením mena a dôvodu návštevy. Problém však spočíval v tom, že všetko malo prebiehať v prísnej tajnosti, ako o to žiadali tí, v ktorých mene mystička hovorila. Zverené materiály mohla odovzdať len priamo pápežovi.

Okrem toho mal Pavol VI. inú predstavu o pomoci pre umlčanú Cirkev. Chcel pre ňu získať aspoň čiastočnú, hoci spočiatku neveľkú slobodu a cestou k nej malo byť nadviazanie oficiálnych vzťahov so štátnymi predstaviteľmi. Svätý Otec si samozrejme uvedomoval, že v komunistickom systéme sa všetko sľubuje, ale máločo sa dodržiava. Mária Terézia už dostatočne poznala podmienky náboženského života v tomto zriadení, takže si nerobila márne nádeje. Podľa nej bolo dôležité konkrétne a okamžite pomáhať tým, ktorí žili v situácii ohrozenia a prenasledovania.

Po poslednom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu v decembri 1965 mystička prostredníctvom daru bilokácie (mystická bilokácia je fyzická, viditeľná prítomnosť živého človeka na dvoch rôznych miestach – pozn. red.) navštívila cirkevné spoločenstvá v krajinách, ktoré na koncile neboli zastúpené: Indočínu, Kóreu, Sibír, Čínu, Ukrajinu, Nemeckú demokratickú republiku a pobaltské krajiny Litvu, Lotyšsko a Estónsko. Všade pôsobili malé skupiny veriacich, ktorí sa stretávali na modlitbe a ak mali medzi sebou kňaza, aj na svätej omši, a navzájom si pomáhali.

Zásahy

Poslanie Márie Terézie nabralo nové formy. Prostredníctvom mystického kontaktu sa k nej dostávali prosby o pomoc, na ktoré odpovedala podľa konkrétnej potreby.

Niekedy posielala balíky s potravinami do koncentračných táborov (predovšetkým na Ďaleký východ), kde ľudia zomierali od hladu. V iných prípadoch už balíky nestačili, a preto Mária Terézia prostredníctvom daru bilokácie  tieto miesta osobne navštívila.

Večer 2. februára 1976 Mária Terézia nečakane zatelefonovala svojmu duchovnému otcovi Campanovi a povedala mu: „Naliehavo ma volajú do Ruska! Idem tam!“

V bani na hraniciach medzi Litvou a Bieloruskom nastal zával. Dvadsiati siedmi väzni z neďalekého pracovného tábora, ktorí v nej pracovali, sa nemohli dostať von. Boli to Litovčania aj Rusi, katolíci aj pravoslávni, dvaja z nich boli litovskí katolícki kňazi, jeden pravoslávny kňaz a jeden subdiakon. Na ich záchranu sa nepodnikli nijaké kroky, pretože boli odsúdení na smrť. Zával bol spôsobený úmyselne. Strážnici, ktorých od zasypaných oddeľoval zával, zbadali, ako sa k nim približuje neznáma žena, pričom cítili niečo mimoriadne. Hodili do nej ťažké nožnice na strihanie kovu. Keď žena nožnice chytila, preľaknutí strážnici utiekli, lebo si mysleli, že majú dočinenia s „nečistými silami“. Mária Terézia, ktorú viedla nadprirodzená moc, urobila pomocou nožníc prechod, cez ktorí väzni z bane utiekli. Pomohla im utiecť aj z pracovného tábora, a to tak, že získanými nožnicami prestrihla ostnatý drôt, ktorý oplocoval celý tábor. Potom sa „vrátila“ domov. Vzápätí nato však pocítila vnútorné volanie, lebo utečenci potrebovali pomoc, aby sa mohli dostať na bezpečné miesto.

Velitelia koncentračného tábora utečencov neprenasledovali, pretože strážnici, ktorí chceli svoj útek spôsobený strachom z „nečistej sily“ zatajiť, nahlásili veliteľstvu, že všetci zasypaní väzni zahynuli. Nikomu neprezradili, že našli v stene prechod a prestrihnutý plot s nožnicami vedľa neho. Potajomky všetko opravili a život v tábore sa vrátil do „normálu“.

Mária Terézia sa zatiaľ musela postarať o to, aby utečenci našli prístrešok u dobrých ľudí v okolí. Litovčania sa rozhodli, že v noci pôjdu smerom k hraniciam, lebo na území svojej vlasti môžu ľahšie nájsť bezpečný úkryt. Ostatných utečencov miestni obyvatelia odviedli pešo alebo na vozoch na miesta, kde by sa mohli dlhšie skrývať. Na hraničnej strážnici medzi Bieloruskom a Litvou našla Mária Terézia strážnika, ktorý bol tajným katolíckym kňazom. Dohodla sa s ním, že v noci uspí svojich kolegov strážnikov a cez závoru pustí 16 utečencov. Len tento kňaz v uniforme vedel, že Mária Terézia sa tam nachádza prostredníctvom daru bilokácie. Ostatní ju považovali za hrdinskú Rusku, ktorá zachraňuje utečencov. V priebehu niekoľkých dní sa všetci dostali k svojim rodinám alebo na iné bezpečné miesta. Máriu Teréziu o ich šťastnom návrate domov informoval jej vnútorný hlas už v Urbani.

Krátko nato sa mohla Mária Terézia a jej duchovný vodca osobne stretnúť s Pavlom VI. Podarovali mu látku, ktorú na Sibíri vyšili Litovčania, ktorí sa takto chceli poďakovať Cirkvi za pomoc. Dojatý pápež prijal ich dar, ktorý pokladal za relikviu.

V novembri 1976 informoval vnútorný hlas mystičku o nepokojoch na hraniciach medzi Litvou a Lotyšskom a požiadal ju o pomoc. Jej spovedník takto opisuje jej zásah: „Cieľom komunistickej akcie bolo zničiť katolícke rodiny, ktoré sa ne­chceli 
zriecť svojej viery. Z týchto rodín zobrali 11 detí vo veku od 7 do 12 rokov, naložili ich do nákladného auta, ktorého dvere uzamkli. Šofér, ktorý deti odvážal, mal v istej chvíli vyskočiť z idúceho auta, ktoré by sa následne zrútilo do priepasti aj s deťmi. Znamenalo by to pre ne istú smrť. Mária Terézia, ktorú privolal na pomoc skrývajúci sa litovský kňaz, sa ocitla za volantom auta vo chvíli, keď šofér z neho vyskočil. Išla veľkou rýchlosťou, prekročila lotyšské hranice a prešla na litovské územie. Pohraničná stráž nestihla spustiť závoru a nevšimla si vodiča. Lotyšské deti sa dostali na bezpečné miesto k vynikajúcim litovským katolíkom.

Táto bilokácia bola pre Máriu Teréziu mimoriadne vyčerpávajúca. Aj napriek tomu, že sa jednalo o nadprirodzený a zázračný jav, musela mystička do tohto skutku vložiť veľa námahy, čo sa neskôr odrazilo na jej zdravotnom stave. Každá misia dozrievala v čase.“

V porovnaní s hrozným prenasledovaním na Východe sa zásahy Márie Terézie zdajú byť len kvapkou v mori. Keď sa mystička zhovárala s Kristom o tom, že nie je možné zasiahnuť vo všetkých si­tuá­ciách, Pán jej vysvetlil, že Boh zasahuje zázračne vtedy, keď už človek vyčerpal svoje sily a možnosti a nemôže nič viac urobiť. Najskôr však treba využiť všetky prirodzené prostriedky.

Večer 18. septembra 1977 mystička oznámila otcovi Campanovi: „O niekoľko hodín idem na Litvu. Šesť Litovčanov utieklo z koncentračného tábora v Rusku. Nemôžu sa dostať domov.“ Boli to mladí chlapci, najstarší z nich mal 17 rokov. Nevedeli sa dostať cez hranice, ktoré boli chránené hrubým pletivom z ostnatého drôtu. O ich záchranu prosil mystičku vnútornou cestou kňaz, ktorý zostal v tábore a uvedomoval si, že strážnici chlapcov zabijú, len čo sa pokúsia priblížiť k prechodom. Mária Terézia sa ocitla na mieste, kde sa utečenci skrývali. Utečenci ju videli, ale strážnici nie. Skryla strážnikom pušky a kým ich strážnici hľadali, nadvihla pletivo z ostnatého drôtu. Chlapci tadiaľ prekĺzli a začali utekať.      

„Pre mňa žiť je Kristus aźzomrieť zisk“ (Flp 1, 21)

Ježiš Kristus vedel, že Mária Terézia je na konci so silami a že jej zdravotný stav sa zhoršuje. Bez jeho milosti by už dávno nežila. Začal obmedzovať jej činnosť vrátane jej zázračných zásahov. Poslanie sa blížilo ku koncu. Cesty kontaktu s umlčanou Cirkvou, ktoré mystička otvorila, sa už upevnili. Na miesto mučeníkov boli menovaní noví biskupi a v krajinách komunistického bloku to už vrelo vďaka zvoleniu pápeža zo socialistickej krajiny a štrajkom. V Poľsku vznikla Solidarita.

Márii Terézii ubúdali mystické zážitky a znamenia, ale pribúdali choroby. Napriek utrpeniu z nej vyžaroval vnútorný pokoj. Snažila sa pomáhať Cirkvi na Východe: posielala balíky, knihy a informovala o potrebách umlčanej Cirkvi. Svojím príkladom inšpirovala aj iných ľudí.

Veľmi silno prežila smrť dvoch pápežov: Pavla VI. a Jána Pavla I. Mystickou cestou dostala ubezpečenie o tom, že sú v nebi.

Zvolenie Jána Pavla II. na Petrov stolec prijala s veľkou radosťou. Kardinála Wojtyłu spoznala už počas svojich návštev v Poľsku. Po atentáte naňho znovu dostala dar bilokácie a strávila niekoľko hodín pri pápežovom lôžku na klinike Gemelli.

Potom prišla informácia o smrti „brata Stefana“, drahého prímasa Wyszyńského. Mystička pocítila, že sa blíži aj hodina jej odchodu.

Táto neúnavná orodovníčka a pomocníčka umlčanej Cirkvi, veľká dcéra Katolíckej cirkvi, zomrela 17. januára 1983. Na jej pohrebe sa biskup Jaroslav Škarvada z Prahy (ktorý žil dlho v Ríme v emigrácii – pozn. red.) takto prihovoril zosnulej: „Ďakujem ti, Mária Terézia, za všetko, čo si urobila pre mňa, čo si urobila pre nás všetkých a pre našich bratov. Tvoja obeta a tvoje utrpenie sú semenom, ktoré prináša plody všade, kde kvitne viera, ktorej rast nikto nezastaví.“

Teresa Tyszkiewiczová

Prameň: Alberto Di Chio, Luciana Mirri: Maria Teresa Carloni – apostołka prześladowanego Kościoła, Wydawnictwo Sióstr Loretanek, Varšava 2009.

„Bohu nič nie je nemožné“ (1. časť)

„Bohu nič nie je nemožné“ (2. časť)

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!