„Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28)

Autor: Mirosław Rucki,
Milujte sa! 22/2011 → Veda a viera

Dogma o Najsvätejšej Trojici sa vymyká racionálnym vysvetleniam, a preto budí prirodzený odpor všetkých logicky zmýšľajúcich ľudí. Kto ju vymyslel a načo? Nebolo by ľahšie jednoducho veriť, že je jeden Boh, a nevnikať do toho, či sa skladá z troch osôb? Iste, bolo by to ľahšie, ale nebolo by to čestné voči Bohu, ktorý nám zjavil pravdu o sebe.

Medzi Židmi sa hovorí, že Židovi sa môže pritrafiť hriech, nevera, ba aj odpad od viery. Ale Žid by musel byť vážne psychicky chorý, aby uznal iného Žida za Boha. Takéto presvedčenie sa bezprostredne spája s biblickými dejinami, v priebehu ktorých bol židovský národ ťažko skúšaný, aby sa naučil odlišovať pravdu o Bohu od pravdy o človeku. Každý Žid dobre vie, kto je Boh a kto je človek. A každý vie, že ani Boh nemôže byť človekom, ani človek nemôže byť Bohom.

V tomto kontexte si treba položiť niekoľko otázok: Pokladal sa Ježiš Kristus za Boha? Pokladali apoštoli (Židia telom i dušou) Ježiša za Boha? Kto a kedy v dejinách Cirkvi začal pokladať Ježiša za Boha?

Viera v božstvo Ježiša Krista na začiatku 2. storočia

Málokto by sa odvážil spochybniť, že v Cirkvi na začiatku 2. storočia vládlo všeobecné presvedčenie o božstve Ježiša Krista. Máme na to mnoho istých, nevyvrátiteľných dôkazov. Chcem spomenúť aspoň štyri najvýrečnejšie.

Prvým je všeobecne známy Rylandsov papyrus, ktorý sa označuje ako P52. Tento maličký útržok papyrusu je z oboch strán popísaný gréckymi písmenami, ktoré presne zodpovedajú veršom z Evanjelia podľa svätého Jána 18, 31 – 33. 37 – 38. V nich sa opisuje Ježišov proces, ktorý by nemal zmysel bez odvolania sa na jeho božstvo: „Židia mu odpovedali: ,My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Božieho Syna‘“ (Jn 19, 7). Vieme, že Rylandsov papyrus pochádza približne z roku 120, a preto musíme prijať, že Cirkev v 20. rokoch 2. storočia poznala a čítala Evanjelium svätého Jána vrátane všetkých výrokov o Ježišovom božstve.

Druhým nemenej významným papyrusom je papyrus P90, ktorý pochádza z iného kódexu Evanjelia podľa svätého Jána, ktorý bol napísaný na začiatku 2.źstoročia. Je pravdou, že sa všeobecne prijíma, že P90 pochádza zo začiatku 3. storočia, ale prof. Thiede vo svetle najnovších výskumov a objavov tvrdí, že tento text bol napísaný oveľa skôr. Tento útržok papyrusu obsahuje úryvky textu, ktorý sa hodí k veršom 18, 36 — 19, 7 z Evanjelia podľa svätého Jána. Týmto sa potvrdzuje, že v text Jánovho evanjelia už vtedy obsahoval vyššie uvedenú vetu (19, 7) a že tieto slová nie sú neskorším dodatkom.

Tretím dôkazom sú listy Plínia Mladšieho. Bol to cisársky úradník a zároveň správca provincií Bitýnie a Pontu, ktorý medzi rokmi 110 – 112 napísal 247 listov. Jeho listy sú očíslované, vedci ich dobre poznajú a všestranne skúmajú. V liste č. 96 Plinius napísal: „Omyl a vina kresťanov spočíva v tom, že mali zvyk zhromažďovať sa v určený deň pred chrámom, kde sa modlili a oslavovali Krista ako Boha.“

Samozrejme, Plinius nebol kresťan. Bol racionalista ako všetci Rimania, a preto vieru Cirkvi v to, že Kristus je Boh, pokladal za hlúposť. Vo svojom liste však vydal svedectvo o tom, že v dobe medzi rokmi 110 – 112 kresťania všeobecne oslavovali Krista ako Boha.

Štvrtým dôkazom pochádzajúcim zo začiatku 2. storočia sú listy svätého Ignáca, biskupa Antiochie. Ignác zastával úrad antiochijského biskupa okolo roku 69 a určite osobne poznal väčšinu apoštolov. Tradícia uvádza, že bol jedným z učeníkov svätého apoštola Jána. Keď Ignáca okolo roku 107 chytili a viezli do Ríma, kde sa mal podrobiť trestu smrti, požiadal rímskych väzniteľov, aby mu umožnili stretn úť sa s kresťanmi z tých miest, cez ktoré prechádzal. Rimania mu to dovolili a tento odvážny človek aj zoči-voči istej smrti povzbudzoval svojich spolubratov k viere v Ježiša Krista. Po ceste Ignác napísal sedem listov, pričom každý z nich začal slovami: „Ignác zvaný Teoforus“, čo znamená: „ten, ktorý nesie Boha“ – čiže hlása jeho učenie. V týchto listoch vyjadroval vieru v božskú aj ľudskú prirodzenosť Ježiša Krista, ako aj vo všeobecné poslanie Cirkvi, ktorú prvý raz nazval „katolíckou“.

Ignác Antiochijský nebol Žid, a preto niektorí vedci podliehajú pokušeniu zvaliť naňho zodpovednosť za to, že „pripísal“ Ježišovi božskú prirodzenosť. Avšak čestný vedec musí počítať s faktom, že Ignác, ktorý bol tretím biskupom Antiochie (po svätom Petrovi a Evodiovi) a učeníkom svätého apoštola Jána, si nijakú dogmu len tak nevymyslel. Významné je aj to, že pravdu o božstve Ježiša Krista Ignác pripomínal kresťanom krátko pred svojou smrťou, čiže vo chvíli, keď človek reviduje svoje názory a hovorí len to, čo pokladá za isté.

Nomina sacra – skratka Božieho mena

Dôležitým dôkazom toho, že Ježiša pokladali za Boha už v apoštolskej dobe, čiže počas života jeho prvých učeníkov, je skratka Božieho mena použitá na papyrusoch, ktorú vedci nazývajú nomina sacra – sväté mená.

Zavedenie dohodou stanovených špeciálnych značiek, ktoré označovali Božie meno v písanom texte, je veľmi charakteristické pre judaizmus a židovskú mentalitu. Je známe, že už od 3. storočia pred Kristom Židia vyslovovali Božie meno len v jeruzalemskom chráme. V Ježišovej dobe Božie meno vyslovoval už iba veľkňaz, a to raz v roku na Deň zmierenia (hebr. Jom Kippur). Preto vždy, keď Židia čítali úryvky zo Svätého písma či modlitby, nahrádzali Božie meno inými výrazmi, napr. Hašem („meno“) alebo Adonaj („Pán“). Aby sa vyhli prípadnému vysloveniu Božieho mena, používali v písanom texte tetragram jud-he-waw-he, ktorý označoval Božie meno. Používali na to inú abecedu, ako je to napr. na dokumentoch na obrázku. Tak v hebrejskom texte, ktorý je napísaný „štvorcovým“ písmom, ako aj v gréckom texte je tetragram jud-he-waw-he napísaný starohebrejskou abecedou, ktorá sa používala v období pred babylonským zajatím. Každý, kto čítal tento text nahlas, automaticky nahrádzal Božie meno výrazom Hašem alebo Adonaj.

Vďaka takejto forme bolo okamžite jasné, zvlášť v gréckych rukopisoch, na akého „pána“ poukazuje slovo kyrios alebo adonaj: či na človeka alebo na Boha. Rovnakú funkciu majú nomina sacra v gréckych kresťanských rukopisoch. Ak by bol výraz kyrios napísaný vcelku, mohol by označovať „akéhokoľvek pána“, ale ak bol napísaný skratkovou formou KS, bolo zrejmé, že sa vzťahuje na Boha a Ježiša. Podobne aj výraz theos mohol označovať „akéhokoľvek boha“ (ako je to napr. v Sk 14, 11 alebo Prvý list Korinťanom 8, 5), ale skratka ThS sa vzťahovala výlučne na Boha.

Samotný fakt zavedenia skratiek nomina sacra – svätých mien – je skrz-naskrz židovský a vyplýva z presvedčenia, ktoré vládlo v 1. storočí a ktoré vyžadovalo písomné odlíšenie Božieho mena. Ak boli teda nomina sacra zavedené ešte počas života apoštolov, znamená to, že apoštoli museli uznávať Ježiša za Boha, pretože skratky KS a ThS sa v rukopisoch vzťahujú aj na Ježiša.

Vedci majú k dispozícii nemalý počet papyrusov, ktorých vek je možné určiť dosť presne na základe porovnávania spôsobu písania písmen. Napríklad 24. júla 66 egyptský roľník Harmijsis napísal po grécky žiadosť o kúpu siedmich oviec. Táto udalosť nemala historický význam v roku 66, ale má nesmierny význam pre nás. Na dokumente je uvedený dátum a podpisy troch štátnych úradníkov. Papyrus sa zachoval v zemi až do našej doby a našli ho spolu s inými papyrusmi počas archeologických prác v Oxyrhynchose.

Štýl písma na Harmijsisovej žiadosti (ktorú samozrejme napísal vysoko vzdelaný pisár) je rovnaký ako štýl písma na papyrusoch P64/67 (viac sme o nich písali v osemnástom čísle Milujte sa!), čo znamená, že ich v rovnakom období napísali pisári, ktorí sa riadili podľa rovnakých kaligrafických zásad. Tento nález umožňuje datovať papyrusy P64/67 na koniec 60. rokov 1. storočia. Na dôvažok niekoľko popísaných hlinených tabuliek z Masady pripomína písmo z papyrusov P64/67 (zvlášť 4. 784). Je všeobecne známe, že Masada nebola obývaná od roku 73.

Dostávame sa tu k najdôležitejšiemu záveru, ktorý vyplýva zo skúmania papyrusov a nomina sacra. Na papyruse P64, o ktorom vieme, že bol napísaný v 60. rokoch 1. storočia, čiže v dobe, keď ešte žili takmer všetci apoštoli, sa nachádzajú nomina sacra: KE namiesto Kyrie v Mt 26, 22 a IS namiesto Iesous v Mt 26, 31. Je to najskorší prípad používania skratiek „svätých mien“. Papyrus 7Q4, ktorý pochádza z obdobia pred rokom 60, obsahuje výraz theos napísaný v celku. Takže používanie nomina sacra sa zaviedlo do kresťanských textov v polovici 60. rokov, počas života väčšiny apoštolov a bolo prejavom viery v Ježišovo božstvo. Od tejto chvíle môžeme na papyrusoch nájsť napr. skratku ThS vzťahujúcu sa na Ježiša, a to vo verši 1, 1 Evanjelia svätého Jána (papyrus P66, ktorý je možné datovať na rok 125), alebo skratky podčiarknutých výrazov v texte Listu Filipanom 2, 6 (papyrus P46, ktorý je možné datovať asi do roku 85): „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom.“

V kópiách Nového zákona sa písomne odlišovali výrazy vzťahujúce sa na Ježiša ako Boha, a to už v dobe, keď ešte žili apoštoli a medzi nimi autori evanjelií a novozákonných listov. V židovskej mentalite to vyjadrovalo vyznanie viery v Ježiša ako v Boha.

Považoval sa Ježiš za Boha?

Ak vezmeme do úvahy veľké množstvo papyrusov z 2. storočia a niekoľko malých textov, ktoré však presne zapadajú do Nového zákona a ktoré vznikli v 1. storočí, musíme prijať, že evanjeliá a listy apoštolov, ktoré sa v Cirkvi prepisovali a čítali počas života apoštolov a iných očitých svedkov, sa príliš neodlišovali od dnešných textov. Vzhľadom na dostupné vedecké dôkazy nie je možné udržať tézu, ktorá tvrdí, že v neskorších storočiach bolo z týchto textov niečo odstránené a niečo pridané.

Každý čitateľ Nového zákona, ktorý čo len trochu pozná aj Starý zákon, si hneď všimne, že Ježišove výpovede obsahujú tvrdenia o jeho rovnosti s Bohom. V tabuľke je len niekoľko najzrejmejších tvrdení, v ktorých sa Ježiš vyhlasuje za rovného Bohu.

Dokonca aj taký „klasický“ text, akým je Reč na vrchu, je dôkazom toho, že Ježiš považoval sám seba za Boha. Podľa názoru rabína Jakuba Neusnera takmer každá veta z Reči na vrchu väčšmi definuje Ježišovu osobu, než zavádza nové morálne zásady. Vo svojej knihe A Rabbi Talks with Jesus Neusner píše: „Hľa, prichádza učiteľ Tóry, ktorý hovorí vo svojom vlastnom mene to, čo Tóra hovorí v mene Boha.“ Všetky Ježišove tvrdenia, ponímané v kultúrno-náboženskom kontexte judaizmu, znamenajú presne to, v čo veríme: že on je Boh.

Zo židovského pohľadu bolo takéto tvrdenie rúhaním, pretože človek sa nikdy nesmie robiť rovným Bohu. Židia mali neraz problémy s Rimanmi, keď odmietali uznať cisára za Boha. Žid radšej umrel, než by sa mal takto rúhať. Preto bola reakcia Ježišových poslucháčov jednoznačná: „Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jána 5, 18). Ten, kto sa robí rovným Bohu, musí zomrieť (pozri Skutky apoštolov 12, 22 – 23).

Práve preto je Ježišov proces najčudnejším súdnym procesom na svete. Neodsúdili ho za to, čo urobil, ale za to, kým bol.

„Veľkňaz sa ho znova pýtal: ,Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?‘ Ježiš odvetil: ,Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.‘ Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: ,Načo ešte potrebujeme svedkov? Počuli ste rúhanie‘“ (Marka 14, 61 – 64).

Rozhodnutie veľrady ukrižovať Ježiša znamená, že Židia dobre pochopili Ježišove tvrdenia o jeho božstve. Ježiš musel byť presvedčený, že je Boh, ak sa nechal za toto svoje presvedčenie zabiť.

Zmena presvedčenia apoštolov

Vraciame sa k otázke položenej na začiatku: Je možné, aby jeden Žid začal zrazu považovať druhého Žida za Boha? Zamyslime sa nad presvedčením Ježišových apoštolov.

V evanjeliách nájdeme niekoľko miest, na ktorých sú Ježišovi prívrženci a učeníci zjavne znepokojení a pýtajú sa Ježiša, kto je. Najjednoduchší príklad: utíšenie búrky. Na túto príhodu sme si natoľko zvykli, že si zväčša nevšimneme, že táto udalosť zbúrala predstavy Židov o Mesiášovi.

Evanjelista Matúš píše. „Ľudia žasli a hovorili: ,Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?‘“ (Matúša 8, 27). Ide o to, že hovoriť o svojej rovnosti s Otcom môže každý. Robiť sa Pánom nad sobotou (čiže Bohom, ktorý ustanovil sobotu) tiež môže každý. Ale búrku môže utíšiť len Boh: „V súžení volali k Pánovi a on ich vyslobodil z úzkostí. Búrku premenil na vánok a morské vlny umĺkli“ (Ž 107, 28 – 29). Tentoraz Ježiš nemusel nič povedať o sebe. Stačilo, že utíšil búrku a opýtal sa učeníkov, kde je ich viera. Viera v čo? Viera v to, kto je Ježiš. Skončili sa rozhovory, prišiel rad na skutky – a apoštoli museli zmeniť svoje myslenie pod vplyvom faktov.

Najvýraznejšie je táto premena zachytená v Evanjeliu podľa svätého Jána (20, 28) na príklade apoštola Tomáša. Dočítame sa: „Tomáš mu odpovedal: ,Pán môj a Boh môj!‘“ Tomáš zdanlivo nič zvláštne nepovedal. Niektorí sa dokonca pokúšajú rozdeliť jeho slová tak, akoby sa „Pán“ týkalo Ježiša a „Boh“ Boha Otca. Problém však spočíva v tom, že Tomáš bol Žid a Žid by v takejto situácii povedal: „Pane, Bože náš“ (hebr. Adonaj Elohejnu). Tomáš však povedal niečo iné: „Pán môj a Boh môj“ (hebr. Adonaj weElohaj), čo jednoznačne vyjadruje, že tento výraz sa vzťahuje na Ježiša, ktorého sa Tomáš dotýkal. Nechcem množiť príklady, a preto chcem čitateľom ešte pripomenúť, že rabbi Saul (Šavol) z Tarzu sa zúčastnil na kameňovaní diakona Štefana práve preto, že pokladal slová o Ježišovi, ktorý stojí po pravici Otca, za rúhanie. O niekoľko rokov neskôr ten istý rabbi Saul napísal o Ježišovi, že mal božskú prirodzenosť, ale nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale stal sa človekom (porov. Flp 2, 6 – 7). Zlomyseľníci by povedali, že sa zbláznil. Avšak rabbi Saul jednoducho zmenil svoje presvedčenie pod vplyvom dôkazov o Ježišovom božstve rovnako, ako aj ostatní apoštoli a učeníci uznali Ježiša za Boha. Ježiš im nedal inú možnosť.

Sú azda dvaja Bohovia?

Prečo ani apoštoli, ktorí boli Židmi, ani rabín Saul z Tarzu nikdy nepoužili proti Ježišovi argument, že Boh je a musí byť jeden? Všetci predsa dobre vedia, že Tóra hovorí: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán“ (Deuteronómium 6, 4).

Hebrejské slovo echad („jeden“), ktoré je tu použité, neznamená „jednotlivý, nerozdeliteľný“. Každodenná židovská modlitba dodnes obsahuje výraz goj echad („jeden národ“), ktorý označuje celý izraelský národ. Nikto pritom nespochybňuje fakt, že židovský národ sa skladá z miliónov členov napriek tomu, že je tu použité slovo echad. Rovnako aj Adonaj echad nemusí z Najsvätejšej Trojice vylučovať dve osoby.

Ba čo viac, raz v týždni celá židovská rodina spieva pieseň na privítanie soboty, v ktorej je použitá fráza: Šamor wezachor bedibur echad („spomni a zachovávaj – [dve slová] v jednom slove“). Nadväzuje na príkaz o sobote, ktorý sa v Ex 20, 8 začína slovom „spomni“ a v Deuteronómium 5, 12 slovom „zachovávaj“. Každý rabín vie, že sú to akoby „dve v jednom“. A nikomu neprekáža slovo echad, pretože to neznamená „jednotlivý“. Ježišovi učeníci židovského pôvodu to iste vedeli, a preto viera v Ježišovo božstvo nebola pre nich v protiklade so základnou pravdou židovskej viery, ktorú poznali z detstva.

Okrem toho hebrejská Biblia (nehovoriac už o gréckej verzii Starého zákona) obsahuje mnohé miesta, na ktorých sa Mesiáš stotožňuje s Bohom. Jedným z najzvláštnejších miest je veta z Knihy proroka Zachariáša 12, 10, ktorá v rabínmi schválenom znení hovorí: „Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli, a budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a horekovať, ako sa horekuje nad prvorodeným.“ Sú to slová Boha, ktorý sa zároveň stotožňuje s „tým, ktorého prebodli“. Iným príkladom môže byť známe proroctvo: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja“ (Izaiáš 9, 5). V tomto proroctve robí veľký problém meno „mocný Boh“, pretože to nie je meno, ktoré by sa normálne dávalo nejakému dieťaťu. V hebrejskom znení El Gibor nemá formu mena, ktoré sa odvoláva na Boha (ako je to napríklad v prípade mena Eliáš, Elizeus, Eleazar). Je to meno, ktoré sa priamo vzťahuje na Boha, podobne ako El Eljon, El Šaddaj a iné. Izaiáš výrazne predpovedá, že dieťa [Mesiáš] dostane meno Boh, bude nazvané Bohom, čiže podľa židovského myslenia bude Bohom.

Nám sa zdá paradoxné tvrdenie, že Ježiš je Boh, ale zároveň nie je totožný s osobou Boha Otca. Mnoho ráz, keď Ježiš dokazoval svojim učeníkom, že je Boh, obracal sa na Boha Otca: „Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: ,Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul‘“ (Jána 11, 41).

„Hovoril: ,Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty‘“ (Marka 14, 36).

Takisto, keď evanjelista Ján hovorí o jednom Bohu, poukazuje na rozdiel medzi Ježišom a Bohom Otcom (Jána 1, 1; 1, 18 a iné). Apoštoli teda hlásali vieru v božstvo Ježiša, večné Slovo Otca. Napriek tomu, že na to nepoužívali súčasnú filozoficko-teologickú terminológiu, ich viera v Najsvätejšiu Trojicu bola rovnaká, ako ju aj dnes hlása Cirkev.

Záver

Božská a ľudská prirodzenosť sú spojené v jednej božskej osobe Slova. Ježiš sa pokladal za Boha a robil všetko preto, aby to jeho židovskí súčasníci pochopili. Oni to pochopili veľmi dobre – jedni to pokladali za rúhanie a odsúdili ho za to na smrť, iní museli zmeniť svoje dovtedajšie názory.

Apoštoli vyjadrili svoju vieru v Ježišovo božstvo medziiným aj tým, že zaviedli nomina sacra. Ježišove slová, ktoré zapísali, jednoznačne potvrdzujú, že Ježiš sa pokladal za Boha, čo bolo v židovskom kontexte jednoznačne zrozumiteľné. Koncom 1. storočia evanjelista Ján priamo nazval Ježiša Bohom a mnohé dokumenty zo začiatku 2. storočia potvrdzujú vieru v Najsvätejšiu Trojicu.

Myslím si, že tieto fakty by mali postačiť na to, aby sme uverili, že Ježiš je zároveň Boh aj človek, že jeho božská prirodzenosť je rovnaká ako prirodzenosť Boha Otca, a to aj napriek tomu, že Ježiš je samostatná osoba. Napriek tomu, že to nedokážeme pochopiť, logický úsudok nám káže uznať, že Ježiš sa pokladal za Boha a aj svojich učeníkov presvedčil, že naozaj je Bohom.

„Kto je luhár, ak nie ten, kto popiera, že Ježiš je Kristus!? To je antikrist, kto popiera Otca i Syna. Kto popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca“ (Prvý Jánov list 2, 22 – 23).

Mirosław Rucki

Čo hovoril o sebe Ježiš:

Jána 8, 58: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“

Matúša 28, 18: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“

Jn 14, 9: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“

Jn 10, 30: „Ja a Otec sme jedno.“

Marka 2, 28: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou.“

Mt 20, 28: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých.“

Jn 14, 6: „Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“

Mk 2, 10: „Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy.“

Jn 5, 27: „A dal mu aj moc súdiť, pretože je Synom človeka.“

Jn 11, 25: „Ja som vzkriesenie a život.“

Mt 17, 22 – 23: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; zabijú ho, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

Lukáša 22, 70: „Tu povedali všetci: ‚Si teda Boží Syn?‘ On im povedal: ‚Vy sami hovoríte, že som.‘“

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!