 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Svedectvo,
Uplynul prvý rok života nášho milovaného synčeka. Narodil sa v nedeľu o 12:35 hodine a vážil 4750g! Pôrod trval vyše 12 hodín. Moja manželka bola veľmi statočná, ale trvalo to pár dní, kým sa po pôrode pozviechala. Novorodenec bol s mamou len veľmi krátko po opustení materského lona. Prvé dve hodiny bol v inkubátore, pretože bol fialový a opuchnutý. Bol som v tom čase pri ňom a občas som sa chodil pozrieť na manželku, ako sa cíti. Keď chlapček nabral normálnu farbu a zotavil sa, mohli sme už byť všetci spolu. Spomínam si, že mal veľké ručičky a chodidlá. Hneď po narodení ma chytil za palec ľavej ruky a pevne sa ho držal, kým ho lekárka vyšetrila... Zapamätám si to do konca života. Zosobášili sme sa cez prázdniny roku 2007. Ja som ešte študoval, zostával mi posledný semester, ale manželka už bola po promóciách. Na jeseň 2007 som začal pracovať, ale moja manželka si prácu ešte stále hľadala. Zarábal som vtedy relatívne málo, prenajali sme si byt, do ktorého sme sa presťahovali. Úprimne povedané, bolo nám ťažko. O dieťati sme vtedy ani neuvažovali. Chceli sme sa trochu udomácniť, nájsť si lepšie platenú prácu a dostať sa z dlhov. Pred svadbou sme sa zúčastnili na katechézach neokatechumenátu a vstúpili sme do spoločenstva. Poradil nám to náš spovedník a duchovný vodca. Vedeli sme, že potrebujeme iných ľudí, ktorí uvažujú a žijú podobne ako my. V súčasnom svete sa ťažko žije bez ľudí, ktorí by sa opierali o rovnaký základ – o Boha. V decembri 2007 po viac-menej dvoch rokoch členstva v spoločenstve a dvoch mesiacoch po svadbe sme absolvovali prvú dôležitú etapu na neokatechumenátnej ceste. Tieto, dá sa povedať, duchovné cvičenia viedli naši katechisti. Hlásali a vysvetľovali nám Božie slovo a povzbudzovali nás. Jednou z tém, ktorej sa venovali, bol príbeh Abraháma. Ako vieme, Abrahám opustil svoju vlasť a vydal sa na cestu, na ktorú ho vyzval Boží hlas, ktorý počul. V Knihe Genezis čítame: „Tu Pán povedal Abramovi: ,Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa a preslávim tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať! V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!‘ A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. Išiel s ním aj Lot. Abram mal sedemdesiatpäť rokov, keď odišiel z Haranu. Abram vzal so sebou svoju ženu Sarai a svojho synovca Lota i celý majetok, čo nadobudli, aj služobníctvo, ktoré v Harane získali. A takto odišli, aby šli do krajiny Kanaán, a tak došli do krajiny Kanaán“ (Genezis 12, 1 – 5). Keď som počúval tieto slová, začul som hlas – dalo by sa povedať výzvu: „Odíď zo svojej krajiny, ktorou sú tvoje plány a očakávania. Podobne ako Abrahám zanechaj všetko a dôveruj mi. Vydaj sa na cestu, ktorou vás chcem viesť. Otvorte sa pre život. Chceš mať lepšie platenú prácu? A čo ak ťa z nej prepustia? Nedokážeš sa sám postarať o váš osud. A čo ak ani po dlhšom čakaní sa vaša finančná situácia nezlepší? Čo potom – nebudete mať deti? Dôveruj mi. Otvorte sa pre život.“ Nebolo pre mňa ľahké uveriť, že to môže byť Boží hlas, a nielen moje výmysly. Večer som pri modlitbe poprosil Pána o slovo. A prečítal som si takýto úryvok: „V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: ,Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?‘ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: ,Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma‘“ (Matúša 18, 1 – 5). Keď som si prečítal túto poslednú vetu, vyhŕkli mi slzy. Áno, Boh nás povoláva. Bolo to pre mňa jasné potvrdenie. Porozprával som o tom manželke. Pán pripravil aj ju. Po návrate domov a rozhovoroch sme sa celkom rýchlo rozhodli. Otvorili sme svoje srdcia Božej vôli a túžba vstúpila do našich sŕdc napriek našej finančnej situácii, našim plánom a očakávaniam. Spomeniem len toľko, že od roku 2009 sme lektormi prirodzených metód plánovania rodičovstva. Tieto metódy určovania plodnosti nám veľmi pomohli v období po svadbe, keď sme počatie odkladali, ako aj po našom vyššie opísanom rozhodnutí. Prvý pokus nebol úspešný, pretože bol oneskorený, došlo k teplotnému skoku. Ale bola v tom Božia ruka. O niekoľko dní manželka zistila, že má v prsníku hrčku. Vyšetrenia zabrali trochu času... Boli to jedny z najťažších chvíľ v našom živote. Čakali sme na diagnózu. Rakovina? Bol to ťažký, ale požehnaný čas, ktorý nám umožnil vnímať nové, často neviditeľné, dôležitejšie veci... Našťastie sa zistilo, že to bol nezhubný nádor. Stačil jednoduchý chirurgický zákrok. Nadišiel čas radostného očakávania na zdravý a nový život. Po úplnom uzdravení, zahojení rany a súhlase gynekológa sme sa usilovali počať dieťa. Výborne nám pri tom pomohlo sledovanie cyklu. Počal sa náš synček. Boh nás požehnával a vnímali sme jeho prítomnosť. O niekoľko týždňov nato som zmenil prácu, aby som mal lepší zárobok. Cez prázdniny som pracoval na stavbe. Bolo to náročné. Ale to nebolo príčinou toho, že som po dvoch mesiacoch z nového pracoviska odišiel. Prístup k zamestnancom, činnosť, ktorá nebola vždy v súlade so zákonmi, a konkrétne Božie slovo mi ukázali, že mám túto firmu opustiť. Od septembra som bol nezamestnaný, čo trvalo dva mesiace. Bolo to obdobie dôvery, finančných ťažkostí a čakania – na dieťa, na novú prácu... Boh bol však stále s nami. Náš synček sa dobre vyvíjal, hneď od začiatku bol zdravý a silný. Postupne sme začali zháňať veci potrebné pre dieťa, ale nedostatok peňazí sme cítili čoraz výraznejšie... Pomohlo nám naše spoločenstvo. Bolo to úžasné Božie pôsobenie. Dostali sme takmer všetko: postieľku, kočík, oblečenie... Nič nám nechýbalo a dodnes hovoríme, že naše dieťa má viac oblečenia než jeho rodičia. Boh konal a neopúšťal nás. Staral sa o nás a o naše počaté dieťa. Už vyše roka mám prácu na dobu neurčitú, ktorú som dostal od Pána Boha. Na ako dlho? Neviem. On o tom rozhodne. Pracujem len ja, ale môj zárobok nám umožňuje udržať si byt. Samozrejme, že často nám financie nevystačia až do konca mesiaca, ale Boh nám pomáha. Zaplatil naše dlhy. Postaral sa o všetko – nie ja, ale on. Vidím, ako sme zakúšali a stále zakúšame Božie pôsobenie v Cirkvi aj v našej rodine. Nie je to preto, žeby sme boli úžasní ľudia. Sme slabí a hriešni, ale všetko je Božie dielo. Boh píše náš príbeh. Ďakujem mu za to, že nás urobil schopnými dôverovať mu, zabudnúť na seba a svoje plány, aby sa mohol narodiť náš synček. Boh bol s nami každý deň – v radosti aj v plači, v námahe aj pri odpočinku. Boh je, koná a vedie nás, pretože je dobrý. Pavol P.S.: Rozhodli by sme sa počať dieťa, keby som vedel, že moja žena bude v požehnanom stave práve vtedy, keď dvakrát zmením prácu a medzitým budem dva mesiace nezamestnaný? Asi nie... Boh je však múdrejší a jeho slovo vraví: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán“ (Izaiáš 55, 8). Keď počujem slová: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jána 1, 14), svoje myšlienky aj pohľad upriem na svojho synčeka a manželku. Ďakujem Bohu za nich. The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
