„Bohu nič nie je nemožné“ (2. časť)

Autor: Teresa Tyszkiewicz,
Milujte sa! 21/2011 → Cirkev

Máriu Teréziu Carloniovú, taliansku mystičku – stigmatičku, si Boh vyvolil, aby pomáhala prenasledovanej Cirkvi na Východe. Jej poslanie dokazuje, že modlitba a obeta spojená s Kristovým umučením môže robiť zázraky.

Mlčiaca Cirkev

V Stalinovom totalitnom systéme zaberal boj proti náboženstvu – „ópiu ľudstva“ – popredné miesto. Aby sa podarilo odviesť ľudí od náboženských praktík, bolo treba najskôr predstaviť kňazov ako vykorisťovateľov, ktorí vykonávajú magické obrady za slušnú sumu, a takto klamú jednoduchých ľudí, ktorí naivne veria v povery. Katolícki kňazi sú vraj vatikánski špióni, nepriateľa štátneho zriadenia, ktorí slúžia imperializmu. Na uniatských veriacich a duchovenstvo (ktorých bolo veľa nielen na Ukrajine, ale aj na Balkánskom polostrove) použili špeciálnu taktiku. Vyhlásili ich za odpadlíkov od pravoslávia, zorganizovali ukážkové zjazdy „návratu k jednote“ a násilne ich začlenili do Pravoslávnej cirkvi. Znemožnili im akýkoľvek kontakt s Katolíckou cirkvou a predovšetkým s Apoštolskou Stolicou. Pravoslávnu cirkev podriadili štátnej moci a zároveň sa snažili vytvoriť podobnú situáciu aj v Katolíckej cirkvi, pričom za lojalitu voči štátnym nariadeniam a za neposlušnosť Rímu sľubovali rozličné výsady. Podarilo sa to predovšetkým v Číne. Na Slovensku vytvorili hnutie „kňazov-vlastencov“ (najprv od roku 1951 Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva, potom od roku 1971 Pacem in terris).

Komunizmu nestačilo zaútočiť na kňazov – chcel napadnúť samotné náboženstvo, Boha, odučiť ľudí modliť sa, chodiť do kostola. Komunistický režim chcel, aby ľudia nechápali pojmy Boh, viera a večný život.

Mária Terézia Carloniová

Boj proti Bohu sa začal v Sovietskom zväze spolu s Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou v roku 1917. Neskôr zasiahol aj ďalšie krajiny východného bloku – socialistické štáty a Čínu. Náboženské prenasledovanie siahalo od východnej Európy až po Tichý oceán. V Číne trvá dodnes.

V tomto smere Stalinova smrť v roku 1953 nepriniesla nijakú zmenu. Uniatská cirkev bola zrušená, uniatskí veriaci boli prenasledovaní za akýkoľvek prejav náboženského života alebo za pokusy hľadať pomoc u katolíckych kňazov. Katolícka cirkev mala veľmi obmedzené pole pastoračnej pôsobnosti. Biskupi museli opustiť svoje diecézy. Mnohých uväznili alebo internovali. V ZSSR úplne zanikla cirkevná organizácia, väčšinu kňazov vyviezli do lágrov, kostoly pozatvárali... Všetko prebiehalo za „železnou oponou“, ktorá oddeľovala Sovietsky zväz od západných krajín. Zámerom bolo uzatvoriť všetky informačné kanály, prostredníctvom ktorých by sa slobodný svet mohol dozvedieť, čo sa deje v krajinách s komunistickým režimom. A vo vnútri východného bloku vládol strach, ktorý ľuďom zatváral ústa. V ZSSR sa ani rodinní príslušníci nesmeli informovať o osude uväznených príbuzných. Prenasledovaná Cirkev nemala možnosť povedať, čo sa deje. A práve to režim chcel – aby sa o Bohu, viere, o odsúdených a zabitých kňazoch nehovorilo. Taktika mlčania sa používala často – môžeme spomenúť napríklad zločin v Katyni.

Mária Terézia spoznáva svoje poslanie

V Juhoslávii vládol komunistický režim a diktátorská vláda generála Broz-Tita. Arcibiskupa Záhrebu a prímasa Chorvátska Alojza Stepinaca (ktorý je dnes už blahoslavený) odsúdili pri verejnom procese na vyše desať rokov ťažkých prác a v roku 1951 zmenili jeho rozsudok na domáce väzenie v Kasiči, kde žil pod stálym policajným dozorom. V celej krajine prebiehalo náboženské prenasledovanie, ale aj napriek tomu sa arcibiskup dozvedel, že niekoľkí kňazi z jeho diecézy robia konšpiračnú pastoračnú činnosť a stretávajú sa s malými skupinami veriacich. Biskup Stepinac sa chcel aspoň raz zúčastniť na takomto stretnutí so svojimi ovečkami. Problémom však bol policajný dozor, ako aj ťažká choroba nôh, ktorú biskup dostal v pracovnom tábore.

Pešia chôdza na miesto stretnutia by arcibiskupovi spôsobila neopísateľnú bolesť...

A tu sa začalo poslanie Márie Terézie. O túžbe arcibiskupa Stepnica sa dozvedela od vnútorného „hlasu“, ktorý sa jej opýtal, či by nevzala na seba biskupovu bolesť, aby sa on mohol stretnúť s veriacimi. Mária Terézia súhlasila. Niekoľko hodín veľmi trpela, ale arcibiskupovi sa podarilo prísť na stretnutie aj šťastne sa z neho vrátiť bez toho, aby si to strážnici všimli.

Od tejto chvíle, čiže od roku 1954 Mária Terézia prijímala prosby „hlasu“ a prijímala na seba utrpenie rôznych mučeníkov mlčiacej Cirkvi. Dňa 6. decembra 1954 dostala nový dar pomáhať prenasledovanej Cirkvi.

Vďaka bilokácii sa mohla ocitnúť na rôznych miestach, kde v odlúčenosti väznili kňazov, biskupov a veriacich, ktorých týrali a ktorí v danej chvíli potrebovali duchovnú podporu, alebo ktorí mali dôležité informácie, ktoré bolo treba odovzdať iným. Mária Terézia nikdy neodmietla výzvu „hlasu“ a ochotne pomáhala, preto bola jej bilokácia čoraz častejšia. Bilokácia spočívala v tom, že Mária Terézia napriek tomu, že fyzicky neopustila svoj príbytok v Urbani, mohla byť zároveň fyzicky prítomná na inom mieste (ktoré mohlo byť vzdialené aj tisíce kilometrov). Tam sa zhovárala s ľuďmi, robila rôzne nadprirodzené veci, napríklad prechádzala cez zatvorené brány a prekážky z ostnatého drôtu. Videli ju len tí ľudia, ku ktorým bola poslaná. Každý prípad bilokácie bol zjavným nadprirodzeným zásahom.

Druhým zázračným úkazom, na ktorom mala Mária Terézia účasť, boli slovné posolstvá. Okrem „hlasu“, ktorý sa jej prihováral vo vnútri, sa jej začali prihovárať aj hlasy rôznych ľudí, hlavne duchovných spoza železnej opony, ktorí ju prosili o rôzne druhy pomoci. Mária Terézia o tom hovorila svojmu duchovnému vodcovi, otcovi Krištofovi Campanovi, ktorý ju viedol od počiatku jej mystických zážitkov a ktorý bdel nad tým, či sú jej posolstvá v súlade s pravdami viery a dobrom Cirkvi. Otec Campana takto vysvetlil úkaz „nadprirodzených posolstiev“: „Človek, ktorý viedol rozhovor prostredníctvom Márie Terézie, cítil vo svojej mysli úžasnú silu a dokonale chápal, že je to silná výzva Boha, ktorý prostredníctvom Márie Terézie dovoľuje odovzdávať informácie s jediným cieľom – pomôcť Cirkvi.“ Väčšina posolstiev bola určená otcovi Campanovi, ktorý ich mal odovzdať ďalej, aj Svätému Otcovi. Všetko muselo prebiehať v úplnej tajnosti, aby nebola ohrozená bezpečnosť ľudí, ktorí využívali túto nadprirodzenú „linku dôvery“ a pre dobro celej veci. O problémoch mlčiacej Cirkvi sa vtedajší Svätý Otec, Pius XII., dozvedel vďaka Márii Terézii a jej spovedníkovi, a preto tento prameň informácii považoval za neoceniteľný.

V službe mlčiacej Cirkvi

Poslanie Márie Terézie naberalo čoraz väčší rozmer. Vďaka mystickým darom malo celkom reálnu, konkrétnu, fyzickú podobu. Takto sa uskutočnili tri cesty, ktorých cieľom bolo pomôcť prenasledovanej Cirkvi a na ktorých sa Mária Terézia podieľala: do Insbrucku od 5. do 7. júna 1955, do Atén a Grécka od 28. júla do 4. augusta 1955 a do Norimbergu od 27. mája do 16. júna 1956. Počas nich sa uskutočnili stretnutia, porady a otvorili sa možnosti kontaktu a pomoci pre Cirkev v krajinách komunistického bloku: ZSSR, Československo, Maďarsko, Bulharsko, Juhosláviu, Poľsko a  dokonca aj Čínu a Indočínu. Samozrejme, že bez mystických darov Márie Terézie by to nebolo možné.

Veľkú úlohu zohral aj kardinál Joseph Wendel, mníchovský arcibiskup, horlivý pomocník Cirkvi na Východe, a zvláštna osobnosť mladého komunistického aktivistu, ktorého si vysoko cenila maďarská socialistická vláda a ktorý bol známy len pod pseudonymom Filip Trotzki. Bol to v skutočnosti mladý kňaz a neskôr biskup. Využíval svoje vysoké postavenie na to, aby pomáhal uväzneným vysokým cirkevným predstaviteľom, aby robil sprostredkovateľa medzi nimi a slobodným svetom, vyrábal priepustky a pasy. Mária Terézia sa s ním zoznámila na svojich cestách. Tohto neúnavného, bezhranične obetavého konšpiračného kňaza kardinál Mindszenty na príkaz Pia XII. vysvätil za biskupa len pár rokov po jeho kňazskej vysviacke. Trotzki krátko po stretnutí v Norimbergu zomrel z vyčerpania na rýchlo postupujúcu tuberkulózu.

Svätého Otca podrobne informovali o všetkých kontaktoch s mlčiacou Cirkvou. Mnohé záležitosti si vyžadovali rozhodnutie samotného pápeža. Išlo napríklad o dišpenz od niektorých liturgických predpisov pri vysluhovaní sviatostí v koncentračných táboroch. Všetko bolo prísne tajné, aby sa to náhodou či z neopatrnosti nevyzradilo. Prostredníkom medzi pápežom a Máriou Teréziou bol jej duchovný vodca otec Campana.

Eucharistický zázrak

Po istom čase sa chcel Pius XII. osobne stretnúť s mystičkou. Audiencie, ktorých bolo dokopy štrnásť, sa začali v roku 1955 a skončili sa v roku 1958, krátko pred pápežovou smrťou. Termín jednotlivých audiencií sa dohodoval duchovnou cestou. Neraz trvali dlhé hodiny, pretože Svätý Otec chcel získať podrobné informácie o všetkom, čo Mária Terézia vedela o duchovných, ktorí žili za železnou oponou. Keď pápež počúval o formách väzenia a mučenia, ako aj o hrdinstve prenasledovaných, neraz plakal horkými slzami.

Svätý Otec sa zaujímal aj o duchovný život mystičky. Raz, keď sa dozvedel, ako hlboko Mária Terézia prežíva Eucharistiu, sa chcel o tom aj osobne presvedčiť. Keď sa spolu prechádzali po vatikánskych záhradách, pápež vybral cibórium a požiadal Máriu Teréziu, aby povedala, ktoré z hostií sú konsekrované a ktoré nie. Ona bez váhania dve vybrala a o zostávajúcich dvoch povedala: „Tieto sú konsekrované.“ Pápež odvetil: „Poprosme Boha, aby nám dal znamenie, že tieto dve hostie sú skutočne konsekrované.“ Vtedy sa na hostiách ukázali krvavé škvrny, ktoré postupne pokryli celé hostie. Svätý Otec padol na kolená pri pohľade na tento dôkaz Kristovej eucharistickej prítomnosti.

Pápež prikazoval otcovi Campanovi, aby sa osobitne staral o zdravie a sily Márie Terézie, pretože bolo zjavné, že diabol chcel prekaziť jej návštevy v Ríme, keďže podkopávali impérium nenávisti a klamstva, ktoré vytvoril na Východe. Na druhej strane jej mystické zážitky trvali naďalej: stigmy, hodiny agónie, vytrženia – všetko sprevádzalo veľké utrpenie. Mária Terézia zaplatila za každú bilokáciu veľkým fyzickým vyčerpaním. Postihovali ju tiež rozličné choroby a zdravotné ťažkosti.

Napriek tomu všetkému si Mária Terézia nič nezľahčovala. Zložila sľub chudoby a uskutočňovala ho tak, že všetok rodinný majetok, ktorý zdedila, prenechala svojmu bratovi, pričom nemala nijaký príjem. Nemala možnosť pracovať. Bývala v skromnom byte, v ktorom bola malá kaplnka s Najsvätejšou sviatosťou a hosťovská izba. Žila z toho, čo jej priniesli hostia – raz toho bolo veľa, inokedy nemala nič... Všetko, čo dostala ako dar, venovala Cirkvi za železnou oponou. Zorganizovala skupiny ľudí, ktorí sa zapojili do tejto misie, zbierali peniaze a dary (potraviny, náboženské predmety, knihy) a pri vhodnej príležitosti ich posielali na Východ. Keď sa niektorí čudovali, že sa tak skromne stravuje, Mária Terézia odpovedala, že ľudia na Východe sa stravujú oveľa horšie než ona.

Nikto netušil, že táto skromná, tichá žena, ktorá sama žije v Urbani, nesie na svojich pleciach také veľké a zodpovedné poslanie v Cirkvi.

Sľub čistoty Mária Terézia zložila už oveľa skôr, keď sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu. Evanjeliovú radu poslušnosti chápala ako bezpodmienečnú poslušnosť Svätému Otcovi a spovedníkovi. So spovedníkom konzultovala všetky odpovede na výzvy, ktoré dostávala mystickým spôsobom.

Plnosť poslania

Touto cestou dostala v roku 1958 príkaz, aby sa vybrala do Sovietskeho zväzu – avšak normálne, ako turistka. Išla dosť neochotne, bála sa rôznych protivenstiev, ktoré sa dali predvídať na území krajiny so zlou povesťou, ktorá, žiaľ, nebola len povesťou. O jej ceste sa duchovnou cestou dozvedeli mnohí kňazi a mnohé náboženské skupiny v ZSSR.

Napriek počiatočným obavám cesta prebiehala veľmi úspešne a priniesla dobré výsledky. Mária Terézia sa počas dňa zúčastňovala na oficiálnom programe výletu (navštívila aj Leninovo mauzóleum) a večer ju pracovníci z nočnej zmeny v hoteli, ktorí boli katolíci, vodili na stretnutia s biskupmi, kňazmi a laickými skupinami katolíkov, ktorí pracovali v katakombách 20. storočia. Spoznala mnohých ľudí, ktorí sa hrdinsky venovali Božím záležitostiam, zozbierala dôležité informácie pre pápeža, urobila veľa fotografií. Udivovala ju organizácia podzemnej pastoračnej činnosti na ťažkom území, akým bol Sovietsky zväz. Všetky informácie, ktoré získala, ako aj problémy, o ktorých sa dozvedela, a vlastné postrehy a skúsenosti si musela zapísať len do pamäte, pretože zápisky by jej mohli na hraniciach nájsť.

Táto cesta, ktorá trvala jedenásť dní, bola začiatkom ciest Márie Terézie po krajinách komunistického bloku. Všade, kde sa dalo, cestovala ako turistka. Tam, kde sa dostať nedalo, jej Boh pomohol darom bilokácie. Musela ísť všade tam, kde ju posielala Božia prozreteľnosť, aby pomohla, dodala nádej, vybavila záležitosti, ktoré si vyžadovali ľudskú pomoc, umožnila Cirkvi aspoň akú-takú činnosť. Pre veriacich, ktorí trpeli pod komunistickou diktatúrou, boli príchody Márie Terézie zjavným prejavom toho, že Cirkev na nich nezabudla, že sa modlí, že pomáha, myslí, že vie o ich utrpení – jedným slovom, že tvorí s nimi jedno mystické Kristovo telo. Bol to veľmi dôležitý aspekt poslania, ktoré dal Boh tejto talianskej mystičke.

Následník pápeža Pia XII., Ján XXIII., sa oboznámil s činnosťou Márie Terézie a podporoval ju celým srdcom. Vďaka tomu sa podarilo nadviazať množstvo cenných vzťahov s prenasledovanou Cirkvou. Kardinál Štefan Wyszynský získal slobodu a ako znalec komunistického systému a metód dostal od pápeža osobitné splnomocnenie na území celého komunistického bloku. Pápež dosiahol, že Josefa Slipyja, hlavného predstaviteľa Gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine, prepustili z koncentračného tábora a mohol vycestovať do Ríma. V Záhrebe mohol žiť na slobode a aspoň čiastočne pôsobiť arcibiskup Franjo Šeper, blízky duchovný dôverník Márie Terézie. Mária Terézia poznala mnohých z týchto predstaviteľov mlčiacej Cirkvi duchovným spôsobom, a preto, keď sa dostali do Ríma, chceli sa s ňou „osobne“ stretnúť. Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa začínal, na to dával dobrú príležitosť.

Boli aj nenahraditeľné straty: v roku 1960 zomrel po dlhom utrpení kardinál Stepinac, prímas Chorvátska, ktorý je dnes už blahoslavený. V Mníchove náhle zomrel kardinál Joseph Wendel, ktorý neúnavne pomáhal Cirkvi na Východe, čo Máriu Teréziu veľmi zarmútilo.

Cena obety

Kontakty, bilokácie, odovzdávanie informácií a darov, organizovanie materiálnej pomoci pre mlčiacu Cirkev – pri tomto všetkom sprevádzalo Máriu Teréziu ustavičné fyzické aj duchovné utrpenie. Chápala, že takto má účasť na bolesti a utrpení tých, ktorí trpia pre svoju vernosť Kristovi. V roku 1959 si zapísala: „Vidím, ako prichádza skaza sveta a spravodlivosť Boha Otca. Cítim, že nemôžem nič urobiť, pretože aj ja som veľmi zhrešila. Vidím búrlivé súčasné aj budúce udalosti, vidím bezodnú priepasť záhuby, ale túto temnú noc osvetľuje malé svetielko milosrdenstva.“

Otec Campana, ktorý poznal fatimské posolstvá, využil duchovné prostredníctvo Márie Terézie a položil v roku 1975 nasledujúcu otázku: „Blíži sa čas víťazstva Panny Márie nad satanským materializmom?“ Odpoveď znela: „Už onedlho! Ale bude to strašné! Ľudstvo nebude zničené, ale nebude k tomu veľa chýbať!“

O rok nato, keď sa otec Campana dozvedel o ustavičnom prenasledovaní, znovu sa opýtal: „Bude zbytočná krv týchto mučeníkov?“ Odpoveď bola krátka: „Ani jedna kvapka! Ani jedna kvapka!“

V roku 1963 zomrel Svätý Otec Ján XXIII. Mária Terézia prostredníctvom bilokácie navštívila zomierajúceho pápeža, ktorý jej na rozlúčku povedal: „Obetoval som svoj život za koncil a za mlčiacu Cirkev. Teraz zomieram, ale ty musíš ešte žiť. Na mojej smrti si postav zmysel a cieľ svojho života.“

Ako si prial blahoslavený Ján XXIII., koncil pokračoval a Mária Terézia na pozvanie kardinála Štefana Wyszynského prišla do Poľska.

Teresa Tyszkiewiczová

„Bohu nič nie je nemožné“ (1. časť)

„Bohu nič nie je nemožné“ (3. časť)

The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!