 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Svedectvo,
Píšem svoje svedectvo, aby som povzbudila tých, ktorí chcú byť rodičmi, a majú problémy. Prežila som to a svedčím, že v Bohu je všetko možné. Hľadajte pomoc a nádej iba v ňom. Vydala som sa v roku 1986 ako dvadsaťštyriročná. Môj manžel (prvý muž v mojom živote) bol odo mňa o vyše desať rokov straší. Veľmi sme túžili po dieťati. Liečila som sa, urobili mi mnoho vyšetrení, často som bola v nemocnici s výbornou lekársku starostlivosťou. Spriechodnili mi vajíčkovody. Môj manžel v tom čase podstúpil vyšetrenie spermií, pri ktorom lekári zistili, že má veľmi málo spermatozoidov. Lekár bol bezmocný. Nestrácala som však nádej, neopúšťala som Cirkev... Veľa som sa modlila, často som sa modlila ruženec, rozjímala o Božom slove: „Bohu nič nie je nemožné“; „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám“ (porov. Matúša 7, 7); „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (Jána 15, 7); „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Marka 11, 24)... Meditovala som o materstve svätej Alžbety. Nestrácala som nádej, všetko som podriadila Božej vôli. Po štyroch rokoch manželstva mi (občas) napadla myšlienka, aby som podviedla svojho manžela a otehotnela s iným mužom. Avšak veľmi rýchlo som pochopila, že je to sebectvo, že najdôležitejšie je plniť Božiu vôľu, aj keby bola veľmi náročná. Bolo to akoby som prijala bezdetnosť, hoci v mojom vnútri bola iskierka nádeje, že Boh raz vypočuje moje modlitby... A stalo sa: po piatich rokoch sa počalo naše dieťa! Bola som nesmierne šťastná. Avšak čoskoro som sa začala cítiť zle... Gynekológ, ktorého som navštevovala, bol na dlhšej dovolenke a lekár, ktorý ho zastupoval, namiesto do nemocnice ma poslal domov, hoci som sa otvárala... Tak som 22. augusta 1991 porodila mŕtveho synčeka (40 dkg). Bol to pre mňa strašný úder... Zdalo sa mi, že Boh ma opustil. Napriek tomu, že som vôbec necítila Božiu prítomnosť, zo všetkých síl som sa snažila modliť. Modlila som sa ruženec. S manželom sme dali slúžiť svätú omšu za dar rodičovstva. Až po istej dobe som pocítila, že Boh je so mnou... Osemnásteho júla 1993 som porodila syna – Martinka. Významné je aj to, že krst sa konal 22. augusta 1993, čiže na druhé výročie predčasného pôrodu. V roku 1995 som porodila dcéru Janku. Bola som veľmi šťastná. Po istom čase sme chceli s manželom prijať ďalšie dieťa. Pri modlitbe som odovzdala Bohu našu túžbu aj našu plodnosť. Rozum mi hovoril, že to nie je možné – vzhľadom na vek môjho manžela. Okrem toho som mala veľké problémy s donosením druhého dieťaťa, takže ďalšie tehotenstvo by mi iste neodporučili... Znovu som sa spoľahla na Boha s dôverou, že on to zariadi najlepšie. Onedlho som zistila, že napriek ťažkostiam som v požehnanom stave. Posledné tehotenstvo som znášala veľmi dobre aj napriek mnohým povinnostiam – deťom vo veku 4 a 6 rokov. Ôsmeho októbra som porodila krásnu dcérku, Dorotku, ktorá vážila 4 kg a merala 62 cm. Ďakujem Bohu za zázraky, ktorými sú naše deti. Píšem toto svedectvo pre všetkých, ktorí majú problémy s počatím dieťaťa. Život v posväcujúcej milosti a modlitba sú prostriedky, ktorými si u Boha na príhovor Panny Márie vyprosíte tento dar. Len verte! Povedzte toto svedectvo aj iným, ktorí majú rovnaký problém. Boh splní svoje prisľúbenia, lebo „Bohu nič nie je nemožné“. Anna The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
