 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Svedectvo,
Celý život som bol neveriaci a útočil som na kňazov. Veril som len v nejakú silu, ktorá riadi svet, ale v takého Boha, v akého verím teraz, som neveril. Môj otec ma opustil, keď som mal sedem rokov. Opustil nás medziiným aj preto, že bol alkoholik. Takže mi chýbal vzor otca, podľa ktorého si budúci muž vytvára vzťahy a rozvíja svoju mužskosť. Cítil som sa nemilovaný a mal som pocity viny. Hľadal som sa a snažil som sa dokázať si svoju mužskosť v opíjaní sa, v drogách a v pornografii... Moja mama žila dlhé roky mimo Cirkvi... Začalo sa to nevinne – od jogy a meditačno-relaxačných techník, ktoré vraj prinášajú „pokoj“. Potom nasledovalo reiki. Mama začala organizovať takéto stretnutia a hlboko ju to vtiahlo. A keďže sa konali u nás doma, zúčastňoval som sa na nich aj ja. Cesty k duchovným učiteľom do Indie, nejaké energie, zástupy ľudí, ktorí navštevovali náš byt a odchádzali ako nadrogovaní a nafetovaní... Takto som stratil kontakt s mamou – zatvorila sa do svojho sveta. Karolína, moja manželka, bola prvým človekom, s ktorým som sa začal rozprávať o Bohu. Skrze ňu ma Boh priviedol do Cirkvi. Počas prvého roku nášho chodenia sa veľa zmenilo. Dozvedel som sa o katechézach Obnovy v Duchu Svätom a rozhodol som sa, že sa na nich zúčastním. A takto sa to začalo... Po prvej katechéze som išiel do kníhkupectva a kúpil som si dve knihy: modlitbovú knižku a Nový zákon, ktorý som si prečítal od začiatku do konca v priebehu dvoch dní. Keď som ho čítal, čosi sa vo mne roztápalo... „Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba,“ tieto slová mi Pán povedal a ja na to nezabudnem do konca života... Opíjal som sa už na základnej škole – boli to ojedinelé stavy opitosti. Nebolo to pre chuť, ale pre zážitok. Keď rozprávam o priebehu svojej choroby, vidím, že sa vyvíjala, že nestála na jednom mieste – bola to šikmá plocha... Postupne som sa dostal do ďalších závislostí. Počas štúdia som sa prvý raz stretol s marihuanou. Veľmi sa mi to zapáčilo a rýchlo som sa stal závislým. Veľa, veľmi veľa som fajčil marihuanu... Keď som nemal svoju dávku, bolo so mnou biedne. Väčšinu peňazí som utrácal na pivo a marihuanu. Keď som sa oženil (a manželský zväzok som uzatváral ako človek, ktorý sa len krátko predtým obrátil), pracoval som na dve zmeny – poriadne som sa narobil. Napriek tomu som si každý deň dal pivo – jednoducho musel som si vypiť. Schovával som si ho v pivnici. Najskôr jedno, potom druhé, tretie a tak ďalej. Potreboval som ho stále viac. Líhal som si podnapitý a ráno ma čakala práca. A takto to išlo dookola... Jedného dňa mi zatelefonovali, že moja mama sa cíti zle. Dva týždne bola v nemocnici. Nastala sepsa, zápal srdcového svalu, jej stav bol vážny a život ohrozený. Vtedy sme patrili s Karolínou do spoločenstva neokatechumenátu. Nevedel som, čo mám robiť... Opýtal som sa známeho kňaza Štefana. V istej chvíli som mame povedal: „Tvoj stav je veľmi vážny, môžeš zomrieť. Tu, na zemi, môžeš urobiť ešte veľmi veľa, ale po smrti už nebudeš môcť urobiť nič. Povzbudzujem ťa, aby si prijala kňaza.“ Srdce mi tĺklo ako bláznivé, keď som to hovoril. Mama súhlasila, otec Štefan prišiel. Vyspovedala sa, dostala rozhrešenie, sviatosť pomazania chorých a po týždni zomrela zmierená s Bohom. Krátko pred jej smrťou, po dni, v ktorom sa mama zmierila s Bohom, sme spolu strávili niekoľko večerov – krásnych večerov. Znovu som našiel svoju mamu – ozajstnú mamu... Krátko po jej smrti som znovu začal piť. Prišli prázdniny, bol prvý deň mojej dovolenky – pochlapil som sa... Už ráno som sa zobudil opitý, pretože to bolo obdobie, keď som večer pil tri pivá a štamperlík vodky. Potom sme grilovali. Karolína bola v záhrade a ja som išiel do pivnice hľadať alkohol. Keď sme sa večer vrátili domov, Karolína začala kúpať našu dcérku Magdu. Sadol som si do fotela a prenikol ma strašný pocit totálnej beznádeje a bezmocnosti. Náhle som to všetko pochopil a začal som plakať. A vtedy som z hĺbky, naozaj z hĺbky zavolal: „Ježišu, zachráň ma!“ A začalo sa... Začal som sa hádzať, kričať, vrieskať... Karolína vybehla z kúpeľne, ja som začal rukami udierať po posteli a nábytku... Prestal som ovládať svoje správanie... Karolína sa preľakla, zatelefonovala rodičom a oni zavolali na pohotovosť. Nechcel som nikomu ublížiť, ale niečo vo mne prasklo. Keď o tom teraz uvažujem, vnímam, že Ježiš ma vtedy vypočul, ale diabol zúril, pretože sa bál, že sa oslobodím zo závislosti, v ktorej ma dlho držal. Rodina nechcela, aby si to ľudia všimli. Svokor požiadal, aby ma neobliekli do bielej kazajky. Ešte v sanitke som v sebe cítil takú silu, že keby som chcel, celé auto by som rozmetal na kúsky – aj s ľuďmi. Nakoniec mi kazajku dali, priviazali ma k posteli a zaviezli na psychiatriu. Tam som strávil týždeň. A veľmi silno som pocítil Božiu prítomnosť. Bolo to prvé veľmi bolestné strhnutie masky zo mňa – alkoholika. Všetko vyšlo najavo... Rodičia sa dozvedeli... Ocitol som sa na úplnom dne... Prvú noc som bol priviazaný k posteli, dali mi plienku. Nemohol som zaspať, pretože som bol priviazaný a ja nerád spím na chrbte. Vedľa mňa boli iní ľudia: narkomani, psychicky chorí ľudia a iní alkoholici, niektorí z ich boli v stave delirium tremens. Bola to ťažká, strašná noc... Bol som na úplnom dne... Ráno prišla rodina. Začal som plakať. Strašne som sa bál, že manželka ma opustí, že rodičia ma odvrhnú. Ale oni prišli a prejavili mi svoju lásku. Bolo to nádherné. Hovorili: „Zvládneme to, začneme liečbu.“ Po tejto udalosti som už nepil, ale stále som bol závislý na pornografii, masturbácii, počítačových hrách a drogách. Moja závislosť nás priviedla do dlhov, ktoré dodnes splácame... Bol som odborník na manipulovanie. Čakal som len na príležitosť. Len čo Karolína s dcérkou odišla, hneď som si pustil hru, stiahol pornografické filmy, aby som si mohol z nich vyberať, kupoval som si drogy, ktoré po fyzickej stránke posilňovali moje zážitky, sadol som si a... Najviac som sa snažil dokázať si svoju mužskosť pri pornografii a masturbácii. Prečo? Pretože pornografia a masturbácia vytvára ilúziu, že vlastním ženu – že „ju mám“. Takto som „mal“ veľa žien, čím som samozrejme zradil svoju manželku, pretože to je zrada. A stále mi to nestačilo. Človeka to nikdy neuspokojí. Boli chvíle, že som nedokázal ísť normálne po ulici a pozerať sa na ženy. Myslel som len na jedno... Každá žena bola pre mňa ako handra, ktorú možno zneužiť. Pornografia ma zdeformovala. Niekto by mohol povedať, že pornografia je vynikajúca – aj ja som si to myslel... Avšak skôr či neskôr prichádza chvíľa, keď treba za tieto dojmy zaplatiť, keď sa už nedá utiecť zo šikmej plochy... Moja skúsenosť dokazuje, že pornografia citovo rozbíja, skrutku po skrutke rozložila môj citový život, čo ovplyvnilo moje rozhodnutia aj moje postoje. Karolína bola môj najväčší nepriateľ. Musel som klamať, schovávať rôzne veci v pivnici, klamať ju... Avšak čoraz silnejšie som si uvedomoval, že takto sa žiť nedá... Rozhodol som sa s tým skoncovať. Kedysi som robil v spoločenstve katechézu o závislostiach. Prečo Boh dopúšťa, že sa ľudia dostávajú do závislostí? Preto, aby ich uzdravil. Dva roky Bohu trvalo, aby mi ukázal, že som pyšný, veľmi pyšný človek a že pýcha je koreňom mojich hriechov. Keby mi na začiatku ukázal všetko naraz, nezniesol by som to... Jedného dňa sa Karolína vrátila z liturgie a povedala mi, že sa na mňa nemôže spoľahnúť. A do mňa akoby blesk udrel. Hrozne som sa rozčúlil, pretože sa ma to veľmi dotklo. Moja manželka mi povie, že sa na mňa nemôže spoľahnúť! Zúril som, ale po chvíli som si uvedomil, že to, čo vo mne zrevalo, bola moja pýcha. Pochopil som, že je to pravda – že Karolína sa skutočne nemôže na mňa spoľahnúť ako na človeka, že jediná opora je v Bohu. Potom som ju odprosil. Pochopil som, že keďže som nemal otca, musel som mnohé veci robiť sám. Uvažoval som: ja sám, ja sám... Vidím, že závislosti mi poslúžili na to, aby som sa mohol postaviť pred Boha a povedať: Potrebujem pomoc! Nakoniec som sa rozhodol, že sa začnem liečiť. Jedného dňa ma v práci prepadol hrozný strach, zdesenie – nedokážem to opísať – pocit horúčavy v tele, niečo hrozivé! Keď som odchádzal z práce, pociťoval som desivý strach. Niečo na mňa útočilo a kričalo vo mne, aby som sa zabil: „Choď do lekárne a jednoducho sa nažer liekov!“ Dokonca som počul zvuk, ktorý sprevádza vyberanie tabletiek... Žiaľ, nebol som vtedy v stave posväcujúcej milosti, pretože dva dni predtým som sa dopustil hriechu masturbácie... Celý čas, keď som mal tento pocit, som bol s manželkou v telefonickom spojení. Išiel som do katedrály, kde som dve hodiny čakal na spoveď. Na túto spoveď nezabudnem do konca života. Po prvý raz som sa vyspovedal z hriechov, z ktorých som sa predtým nespovedal. Medziiným zo svätokrádeže – diabli na to nezabudnú, skôr či neskôr začnú takúto dušu prenasledovať! Na gymnáziu som veľa počúval metalovú hudbu. Mnohé z týchto skupín boli satanistické. Prečítal som si aj satanistickú bibliu. Nikdy predtým som sa z toho nevyspovedal. Teraz som povedal všetko. To, čo mi kňaz povedal, si veľmi nepamätám, pretože celú spoveď som preplakal, ale skutočne som zakúsil, že tam nesedí kňaz, ale Ježiš Kristus, ktorý ma miluje. Uvedomil som si, že som sa správal k Bohu ako ku kamošovi. Zrazu som pochopil, že Boh je veľkým Bohom a že mu patrí úcta. Od tejto januárovej spovede sa môj život zmenil. Zmenila sa moja motivácia – nechcem stratiť jeho milosť. Uvidel som v sebe chlapca, ktorý má vlastnosti, aké v sebe neznášam, neprijímam. Uvidel som alkoholika, narkomana... Chlapca, ktorého opustil otec, chlapca, ktorého dvakrát sexuálne zneužili dospelí muži. Odvrhnutého v detstve, ktorému sa kamaráti na základnej škole vysmievali... Pochopil som, že nie som superman – nie som taký, aký som chcel byť v hĺbke srdca. Uvidel som seba... A práve vtedy som prijal tohto Maťka – Boh mi dal milosť, aby som prijal seba samého takého, od akého som celý život utekal. Boh mi vrátil mňa, vrátil mi pocit vlastnej dôstojnosti, identity... Pocítil som, že ma takéhoto miluje, že nemusím utekať, že nemusím byť najlepší, že sa nemusím prebíjať, len aby som nestratil svoju tvár... Odňalo mi to strašné bremeno z pliec, dalo mi to pocit ľahkosti v srdci. Konečne som sa mohol na seba pozrieť v zrkadle a usmiať sa na seba. Po prvý raz v živote som si dokázal odpustiť. Celý čas mám pokušenia, ale po dlhom čase vôbec nepozerám pornografiu, nemasturbujem, nepijem, neberiem drogy. Nie je to moja zásluha, je to Božia milosť. Veľmi mi pomohla aj terapia v poradni liečby závislostí. Veľa som sa tam naučil. Mám pocit, že som šťastný, pretože je to šťastie, ktoré mi dal zmŕtvychvstalý Ježiš, a nikto ma nepresvedčí, že to tak nie je. Boh teraz uzdravuje môj vzťah s otcom. Chcel by som, aby nastal deň, keď budem môcť otcovi povedať o svojej skúsenosti s Bohom. Povedať mu, že mu odpúšťam. Myslím si, že takáto chvíľa nastane... Keď ho ideme v nedeľu navštíviť, keď je už tradičný vývar na príliš nízkom stole a pri stále zapnutom televízore, je to naozaj ťažké... Ale myslím si, že nastane taká chvíľa. Mojou silou je Boh, spoločenstvo Cirkvi. Bez spoločenstva, bez liturgie slova a Eucharistie nemám šancu. Žiť v stave posväcujúcej milosti je základom všetkého. Len vtedy môže pôsobiť Duch Svätý. Boh nás skutočne miluje. Napriek mojim rôznym slabostiam ma miluje. Notoricky som ho zrádzal a on ma nikdy neodvrhol. Jeho láska spôsobila, že som konečne naozaj uveril. Tam, kde som očakával odmietnutie, som našiel lásku. Matej The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
