 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Svedectvo,
Som alkoholička, ktorá sa uzdravuje. Moji rodičia patrili k inteligencii. Doma vládla vojenská disciplína a režim. Môj otec bol letec a vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť. Mama si rada vypila. To, čo chcela odo mňa alebo od mojej sestry, vymáhala krikom alebo fyzickým násilím... Oddávna som snívala o tom, že si založím rodinu, plnú lásky a porozumenia, že svoje deti vychovám bez kriku a násilia. Žiaľ, nestalo sa to... Čoraz častejšie som sa správala k svojim dvom synom tak ako moja mama ku mne a k mojej sestre, hoci som si myslela, že to všetko robím z lásky. Keď ma na to manžel upozornil, neverila som mu. Bola som unavená z množstva povinností a čoraz častejšie som si s kolegami v práci vypila nejaký alkoholický nápoj alebo pivo. Uvoľňovalo ma to a mala som potom dobrú náladu. Začala som vynechávať niektoré povinnosti a vravela som si, že mám právo odreagovať sa a užiť si život. Ani neviem, kedy som prekročila hranicu a stala som sa závislou. Zdanlivo bolo všetko v poriadku. Mala som zdravé deti, o ktoré som sa starala, pekný, vyupratovaný dom, dobré pracovné miesto aj príjem. Ale vo vnútri som bola troska. Bála som sa svojho tieňa, bola som roztrasená a nervózna, nemala som chuť žiť. Čoraz častejšie som uvažovala o ukončení svojho života... Nenávidela som sa za to, aká som bola a ako som sa správala. Ani napriek prosbám synov, hrozbám manžela, svojej túžbe žiť bez alkoholu som nedokázala opustiť svoju tešiteľku – pálenku. Doma boli hádky, bitky, zásahy polície... Ale ja som si nepripúšťala vinu. Znášala som dôsledky svojho alkoholizmu – automobilová nehoda, odobratie vodičského preukazu, dve rozbité autá... Viackrát ma okradli, ale aj napriek tomu som ďalej žila s alkoholom... Po ďalšom pokuse o samovraždu, z ktorého ma zachránil môj starší syn, ktorý mal sotva desať rokov, som rodine sľúbila, že sa budem liečiť. Zúčastňovala som sa na terapii a na stretnutiach Anonymných alkoholikov. Chcela som byť triezva, ale nepodarilo sa mi vydržať viac než niekoľko mesiacov. Nevedela som, prečo. V tom čase ma jeden známy alkoholik pozval na duchovné cvičenia organizované pre ľudí závislých na alkohole a ich rodiny. Zúčastnila som na nich, hoci som mala zmiešané pocity. Takmer celé duchovné cvičenia som preplakala, ale zapamätala som si, že Boh ma veľmi miluje takú, aká som, a že chce pre mňa dobro. Uverila som tomu. Začala som sa modliť tak, ako som vedela. Ráno aj večer som si pokľakla k modlitbe, ale necítila som vzťah k Bohu. Vybrala som sa aj na pešiu púť do Čenstochovej a prosila som o milosť triezvosti, ale už po mesiaci som znovu pila... Keď som si myslela, že už nastal môj koniec, že už viac nevládzem, dozvedela som sa o duchovných cvičeniach druhého stupňa pre alkoholikov, ktoré sa mali konať v exercičnom dome Kongregácie sestier najsvätejšej Kristovej duše v Siedliciach. Rozhodla som sa, že na ne pôjdem, hoci som na to nemala nárok, pretože som nevytrvala v abstinencii. Išla som. Prežila som tam zázrak uzdravenia zo svojej choroby. Každý účastník mal v noci polhodinové bdenie pri obraze najsvätejšej Kristovej duše. Nezabudnem, ako som, plná strachu a obáv, išla do kaplnky. Vošla som, kľakla som si a po prvý raz v živote som sa začala modliť z hĺbky srdca a prosiť Ježiša o pomoc a ochranu. Hľadela som na obraz a cítila som veľké teplo. Napriek tomu, že bola chladná noc, ma zalial pot. Zdalo sa mi, že ma silne objímajú lúče vychádzajúce z Kristovej duše. Veľmi som sa zľakla. Mala som pocit, že Kristus zostupuje z obrazu ku mne. Bála som sa a chcela som utiecť z kaplnky. Ale nejaká sila ma zadržala. Vtedy som prvý a zároveň posledný raz počula, ako sa mi Kristus prihovára. Strach ustúpil a v tichu a pokoji som sa ďalej modlila. Nedokážem opísať, čo som v tú noc prežila. Keď sa moje bdenie chýlilo ku koncu, nechcelo sa mi opustiť kaplnku a prerušiť toto zázračné stretnutie. Vrátila som sa do svojej izbičky a preplakala som celú noc. Boli to slzy šťastia... Vnímala som, že sa stalo niečo veľké. Ježiš ma oslobodil od nutkania piť alkohol, oslobodil ma od vnútorného tlaku, ktorý ma nútil piť, hoci som nechcela. Môj život teraz vyzerá celkom inak. Odvtedy som alkohol nezobrala do úst. Začala som sa učiť žiť v láske a priateľstve s Bohom. Dnes viem, že Boh je bohatý na milosrdenstvo a že po celú dobu mojej choroby sa staral o mňa a moju rodinu. Nikdy ma neopustil. Dával mi hmatateľné dôkazy svojej lásky, hoci ja som ich nedokázala vnímať. A uzdravil nielen mňa – aj moja mama dostala po štyridsiatich rokoch alkoholizmu milosť žiť v triezvosti. Hoci mala v stave alkoholického opojenia niekoľko ťažkých úrazov, pri ktorých jej lekári nedávali šancu na prežitie, žije a chodí. Mala dvakrát zlomené bedrové kĺby, ktoré jej neskôr vymenili za umelé. Nie je to zázrak? Bohu nič nie je nemožné. Vypočul naše modlitby a prosby. Už sa nemusím báť. Ak je so mnou Boh, všetko je v poriadku. Velebím ho s veľkou radosťou. Milujem ho. Viem, že s ním je možné všetko. Vďaka nemu nestrácam vieru, nádej a lásku, hoci život je náročný a denne ma prekvapuje mnohými problémami. Snažím sa duchovne rozvíjať, zmenili sa moje hodnoty. Dnes už nechcem mať, chcem byť. Chcem byť Božím dieťaťom. Chcem svojím životom, správaním a skutkami svedčiť o Božej láske a milosrdenstve. Učím sa to každý deň. Každé ráno prosím Boha, aby som dokázala pochopiť jeho vôľu so mnou, a večer mu ďakujem za milosti, ktoré mi dal. Pri spytovaní svedomia ho odprosujem za svoje viny a omyly. Pomáha mi v tom častá svätá spoveď. A Ježiš ma posilňuje, keď ho často prijímam v Eucharistii. Chvála ti, Pane, za všetko! Eva The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
