 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Ježiš Kristus nám zanechal otriasajúci obraz svojho utrpenia a smrti na podobizni svojho strýzneného tela, ktorá je zachytená na plátne, do ktorého zavinuli jeho telo potom, ako ho zložili z kríža a pochovali. Súdni lekári tvrdia, že Ježišovo telo nebolo v hrobe dlhšie než 36 hodín, pretože na plátne nie sú stopy po posmrtnom rozklade. Turínske plátno je presvedčivým svedectvom o nepredstaviteľnom utrpení, ktoré Ježiš prežil počas svojho umučenia a smrti na kríži. Takto trpel pravý Boh, ktorý sa stal opravdivým človekom preto, aby nás spasil, oslobodil z otroctva hriechu a smrti. Za Spasiteľovo utrpenie a smrť sú zodpovední všetci ľudia. Každý z nás má svojimi hriechmi podiel na Ježišovom umučení a jeho smrti na kríži. Toto nesmierne utrpenie Božieho Syna sa stalo žriedlom našej spásy a spôsobilo, že ak človek obetuje svoje utrpenie Ježišovi, stane sa preňho cestou k spáse, žriedlom milostí. Utrpenie ho nebude ničiť, ale posväcovať a prispievať k spáse iných. Obraz umučeného Ježiša na Turínskom plátne nám ukazuje, ako veľmi Boh miluje každého človeka. On nás skutočne „miloval do krajnosti“ (Jána 13, 1). Na plátne vidno, že Ježišovo telo je posmrtne stuhnuté. Brada sa opiera o hruď, a preto nevidno krk. Ježiša strašne mučili, bičovali, korunovali tŕním a ukrižovali. Na celom jeho tele vedci narátali okolo 600 rán a rôznych zranení. Ježiš Kristus chce, aby sme hlbšie poznali jeho lásku tým, že budeme rozjímať o jeho umučení: „Rozjímaj často o mojom utrpení, ktoré som pre teba znášal... Najviac sa mi páčiš, keď rozjímaš o mojom bolestnom umučení“ (Denníček 1512). Ježišova tvár Tvár ukrižovaného Ježiša na Turínskom plátne udivuje svojou krásou a hĺbkou Božieho tajomstva napriek mnohým ranám, opuchu na jarmovej (lícnej) kosti, opuchu na pravom líci, zlomenej nosnej priehradke v dôsledku úderov palicou. Medzi vlasmi vidno krvné zrazeniny spôsobené bodnými ranami na koži. Na čele vidno veľkú krvnú zrazeninu v tvare číslice 3. Takisto aj vlasy a brada sú presiaknuté krvou. Vidno stopy po vytrhávaní vlasov spolu s vrchnou vrstvou kože. V evanjeliu čítame: „Bili ho trstinou po hlave, pľuli naňho“ (Mk 15, 19); „A bili ho po tvári“ (Jn 19, 3). Takto sa Židia správali k rúhačom a Ježiša odsúdili za to, že sa rúha – za to, že sa považuje za Boha. Napriek takému veľkému telesnému a duchovnému utrpeniu z Ježišovej tváre vyžaruje Boží pokoj. Svedčí to o tom, že Ježiš bol Boh a že toto strašné utrpenie zniesol s vedomím konečného víťazstva nad nezmyselnosťou utrpenia a smrti. Korunovanie tŕním „Vojaci uplietli z tŕnia korunu, položili mu ju na hlavu“ (Jána 19, 2). Tento druh mučenia si vymysleli špeciálne pre Ježiša. V nijakom historickom prameni nenájdeme zmienku o takomto mučení pred ukrižovaním. Na Turínskom plátne vidno, že z mnohých miest na Ježišovej lebke tiekla krv. Táto krv je na pozitíve viditeľná ako škvrny. Sú dôsledkom toho, že tŕne z tŕňovej koruny prebodli cievy na hlave. Tŕňová koruna mala tvar čepca, ktorý pokrýval celú hlavu. Chirurgovia narátali 13 rán, ktoré tŕne spôsobili na čele, a ďalších 20 rán vzadu. Predpokladajú, že celkovo ich mohlo byť až 50. Nakoľko sa pod kožou na hlave nachádza sieť nervových zakončení a ciev, tŕňová koruna spôsobovala strašnú bolesť a krvácanie. „Ak vezmeme do úvahy, že na koži hlavy sa na 1 cm² nachádza vyše 140 bodov citlivých na bolesť, môžeme si predstaviť strašné utrpenie, aké Kristus znášal počas tohto hrozného korunovania,“ napísal L. Coppini, riaditeľ Anatomického inštitútu na Univerzite v Bologni. Výskum potvrdil, že miesta, z ktorých vytekala krv, sa zhodujú s anatómiou kapilár a ciev, ktoré sa nachádzajú na hlave. Je to ďalší dôkaz o hodnovernosti Turínskeho plátna, pretože krvný obeh opísali a preskúmali až v roku 1593. Bičovanie Ježiša kruto bičovali. Na celom tele sú viditeľné rany od úderov rímskeho biča flagrum, a to aj na zadku, čo svedčí o tom, že bol pri bičovaní nahý. Bol to strašný trest, ktorý niekedy zapríčinil smrť. Bič mal tri dlhšie remene zakončené kúskami kovu, ktoré pri úderoch vytrhávali z tela kúsky mäsa. Na celom tele narátali 120 rán spôsobených údermi bičom. Bolo zvykom, že trest bičovaním dostali len tí, ktorí neboli odsúdení na smrť. Po potrestaní ich prepustili na slobodu. Na začiatku Pilát chcel, aby Ježiša len zbičovali: „Potrescem ho teda a prepustím“ (Lk 23, 16). Toto vysvetľuje veľké množstvo úderov a neobyčajnú krutosť, s akou vojaci Ježiša bičovali. Považovali to za definitívny trest. Vojaci boli dvaja; ten, ktorý stál na pravej strane, bol vyšší a udieral s výrazným sadizmom. Ježiš stál trochu zohnutý, s rukami priviazanými k stĺpu. Remene bičov sa ovíjali a ranili aj prednú časť tela: brucho, okraje hrudníka, ako aj holenné kosti a stehná. Krížová cesta Podľa rán na Turínskom plátne (nad ľavou aj pravou lopatkou) vedci usudzujú, že Ježiš niesol na miesto ukrižovania priečne rameno kríža, tzv. patibulum, ku ktorému mu priviazali ruky. Predpokladá sa, že patibulum vážilo okolo 30 kg a malo dĺžku 1,80 m. Ježiš, totálne vyčerpaný po bičovaní, išiel na miesto ukrižovania s veľkou námahou. Musel prejsť cestu dlhú asi pol kilometra. Keď padal, padal na tvár, pričom prudko narážal kolenami na kamenistú cestu. Vedci zistili, že na tvári, na nose (na špičke nosa našli čiastočky kamenia a zeminy zmiešané s krvou), na kolenách, zvlášť na pravom kolene, sú veľké rany spôsobené pádmi. Pretože Ježiš nebol schopný sám doniesť kríž na miesto ukrižovania, stotník prinútil istého Šimona z Cyrény, aby niesol kríž namiesto Ježiša (Lukáša 23, 26). Ukrižovanie Ukrižovanie bolo najukrutnejším a najpotupnejším druhom mučenia, ktoré sa používalo v Ježišovej dobe. Na Turínskom plátne vidno rany na zápästiach spôsobené prebodnutím klincami. Zato z obrazu, aký vytvorili chodidlá, sa usudzuje, že ich pribili jedným klincom k zvislému ramenu kríža. Klinec prebodol priehlavkovú kosť. Chodidlá boli položené ľavé na pravom. Ruky, prekrížené na bruchu, vidno dobre. Na zápästí ľavej ruky vidno veľkú krvnú zrazeninu vo forme písmena U, ktorá vytiekla z rany po prebodnutí klincom. Ruky boli pribité na kríž na zápästiach, a nie na dlaniach, aby udržali váhu tela. Klince pribíjali v mieste, ktoré sa nazýva zápästná štrbina, ktorá sa nachádza medzi kosťami zápästia. Neprechádza tadiaľ nijaká väčšia cieva, ale mediálny nerv, ktorý riadi pohyby palca. Prebodnutie zápästia a mediálneho nervu v zápästnej štrbine spôsobilo, že palec sa stiahol do vnútra dlane. Preto vidno na plátne len štyri prsty. Z prebodnutých zápästí pramienky krvi stekali zvisle, pozdĺž ramien. Počas dlhotrvajúcej agónie na kríži sa Ježiš musel zdvíhať na prebodnutých rukách a nohách, pretože len takto mohol dýchať. Keď Ježiš visel na kríži, z času na čas sa zdvihol, aby sa nadýchol. Bolesť a vyčerpanie ho nútili znovu klesnúť. Tento rytmus dvíhania a klesania na rukách a nohách pribitých na kríž trval asi tri hodiny a spôsoboval strašné utrpenie. Postupom času to bolo čoraz častejšie, až po úplné vyčerpanie a smrť. Prasknutie srdca Analýza rany na pravom boku, ktorá má šírku 1,5 cm a dĺžku 4,5 cm, a silné krvácanie a výtok tekutiny, ktorá sa nahromadila v pohrudnici, poukazujú na to, že bezprostrednou príčinou Ježišovej smrti bolo prasknutie srdcového svalu v dôsledku infarktu, po ktorom došlo k preniknutiu krvi do osrdcovníka (mohli sa tam nahromadiť až dva litre) a potom do pohrudnice, spôsobujúc hemoperikard. Prudké pretrhnutie osrdcovníka pod vplyvom silného tlaku krvi, ktorá sa tam nahromadila, vyvolalo silnú bolesť v oblasti hrudníka. Zapríčinilo to silný výkrik, po ktorom Ježiš zomrel: „Ježiš však znova zvolal mocným hlasom a vydýchol dušu“ (Matúša 27, 50). Náhla smrť, ktorá nastala pri plnom vedomí, totálnom vyčerpaní, zvyčajne vyvoláva okamžité posmrtné stuhnutie. Objasňuje to strnulosť tela na Turínskom plátne. Prebodnuté Spasiteľovo srdce Krátko po smrti došlo k rozdeleniu krvi, ktorá sa nahromadila v osrdcovníku, na červené krvinky, ktoré sa nahromadili v dolnej časti, a na bezfarebné sérum, ktoré zostalo v hornej časti pohrudnice. Keď kopija prebodla Ježišovi hrudník, došlo najskôr k prudkému výtoku červených krviniek a potom priezračného séra – „krvi a vody“, ako napísal svätý Ján v evanjeliu (19, 34). Prebodnuté Spasiteľovo srdce je symbolom nesmiernej Božej lásky. Stal sa skutočným človekom, dobrovoľne „sa zriekol seba samého“ a prijal ozajstnú ľudskú smrť a hriechy všetkých ľudí. On úplne nevinný, Boh-človek, ktorý nepoznal hriech, zakúsil počas svojho umučenia a smrti na kríži, akým strašným utrpením je hriech: „Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti“ (Izaiáš 53, 4 – 5). Ježiš bol v tejto skúsenosti strašného utrpenia, hriechu a smrti dokonale poslušný Otcovi. Svojou dokonalou poslušnosťou zvíťazil nad každým hriechom a smrťou. Ježišovo utrpenie dosiahlo svoj vrchol vo chvíli jeho agónie na kríži, keď zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Svojím utrpením Ježiš preniká všade tam, kde pôsobí ničivá sila hriechu, a víťazí nad ňou silou nekonečnej synovskej lásky a poslušnosti Otcovi. Ježiš svojím umučením a zmŕtvychvstaním, svojou dokonalou láskou a poslušnosťou voči Otcovi definitívne zvíťazil nad každým hriechom a smrťou. Kristus každému ponúka účasť na svojom víťazstve. Aby sme zakúsili zázrak odpustenia všetkých hriechov, musíme vyjadriť svoj súhlas, musíme dôverovať a otvoriť sa na nekonečné Božie milosrdenstvo, prísť do spovednice a úprimne vyznať svoje hriechy. Ježiš nás podobizňou svojho umučeného tela na Turínskom plátne vyzýva, aby sme sa rozhodli vstať z každého hriechu vo sviatosti zmierenia a žiť v stave posväcujúcej milosti. Vďaka Kristovi nie sú v ľudskom živote beznádejné situácie. Ak padáme do hriechu, Ježiš je s nami, aby nás pozdvihol a oslobodil od hriechu. Treba sa len s úplnou dôverou odovzdať Ježišovi. „Ó, Ježišu môj, ako ľahko je možné posvätiť sa,“ píše svätá Faustína, „treba len trošku dobrej vôle. Ak Ježiš zbadá v duši tú trošku dobrej vôle, ponáhľa sa dať sa tejto duši a nič ho nemôže zadržať, ani chybné kroky, ani pády – celkom nič. Ježiš sa ponáhľa duši na pomoc a ak je duša Božej milosti verná, tak vo veľmi krátkom čase môže dosiahnuť najvyššiu svätosť, akú len stvorenie na zemi môže dosiahnuť. Boh je veľmi štedrý a nikomu neodmieta svoju milosť – dáva viac, ako od neho prosíme“ (Denníček 291). P. M. Piotrowski TChr The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
