 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Prenasledovanie kresťanov v Ázii (1. časť) Okrem križiackych výprav a inkvizičných súdov je stálym motívom „čiernej legendy“ – ktorú o Cirkvi hlása protikatolícka propaganda siahajúca do obdobia reformácie a osvietenstva a predstavujúca Cirkev ako stredisko „tmárstva a poverčivosti“ – tzv. Galileov prípad. „Galileov prípad“ Dodnes mnohí ľudia tvrdia, že Galilea (1564 – 1642) upálili (čo nie je pravda) za to, že sa snažil dokázať vedeckú pravdu, ktorá Cirkvi nevyhovovala. Množstvo klamstiev a poloprávd o vzťahu talianskeho astronóma a cirkevnej vrchnosti je také veľké, že nie je možné vyvrátiť všetky v rámci tohto článku. Preto sa sústredíme len na najdôležitejšie záležitosti. Ešte skôr, než sa Galileo dostal do sporu s cirkevnou vrchnosťou, bol dobre známy – a to aj v pápežskom Ríme – jeho postoj, ktorým bezvýhradne podporoval Kopernikovu teóriu heliocentrickej sústavy. Tento postoj nevyvolal nijaké námietky zo strany cirkevnej vrchnosti. Prvé protesty vyjadrili jeho kolegovia, astronómovia, ktorí trvali na predchádzajúcej teórii stavby vesmíru, ktorá pochádzala od Aristotela. Práve oni boli autormi sťažností, ktoré adresovali aj inkvizičnému súdu. V roku 1616 inkvizícia zakázala Galileovi hlásať heliocentrickú koncepciu vesmíru bez toho, aby ju najskôr náležite nezdôvodnil. Galileovo postavenie – nielen v jeho rodnom Toskánsku, ale aj v Ríme – bolo dosť silné, zvlášť od roku 1623, keď zvolili za pápeža jeho priateľa kardinála Barberiniho, ktorý prijal meno Urban VIII. Galileo často navštevoval pápeža Urbana, s ktorým diskutoval o otázkach astronómie a teórie stavby vesmíru. Urban VIII. povzbudil Galilea, aby napísal dielo, ktoré by zhrnulo dovtedajšie výskumy na túto tému. Jediné, čo pápež od svojho priateľa vyžadoval, bolo, aby túto problematiku vyjadril vo forme hypotéz, bez toho, aby sa zreteľne vyslovil v prospech niektorej z nich. Takýto bol pôvod najväčšieho Galileovho diela Dialóg o dvoch hlavných systémoch sveta. Toto dielo dostalo cirkevné imprimatur, čo iste nie je bezvýznamný fakt (v neskoršom procese tvrdili, že sám autor sfalšoval tento súhlas cirkevnej vrchnosti). Uverejnenie Dialógu znovu prebudilo neprajné hlasy jeho kolegov astronómov. Znovu informovali inkvizíciu. Galilea predvolali na inkvizičný súd do Ríma. Avšak nedostal sa do inkvizičného väzenia, ako sa bežne tvrdí. Býval, kde chcel, a vypovedal ako slobodný človek. Záležitosť bola šťavnatá aj preto, že hlavný inkvizítor bol prívržencom Galileových názorov. Nakoniec v roku 1633 inkvizičný súd uznal vinu talianskeho učenca, ktorá spočívala v tom, že hlása neoverené názory. Za trest sa mal zrieknuť svojich názorov, denne sa modliť kajúce žalmy a žiť v domácom väzení, čiže na svojom toskánskom majetku, kde mohol nerušene pokračovať vo svojich vedeckých výskumoch. Nikto mu ich nezakázal ani nezničil jeho vedecké prístroje. V nasledujúcich rokoch Galileo prehlboval svoje astronomické pozorovania a udržiaval nerušené kontakty s mnohými učencami z Talianska a z celej Európy. Uverejňoval aj ďalšie diela, v ktorých podporoval Kopernikovu teóriu (v roku 1638 vyšiel v Leide jeho Dialóg o dvoch nových vedách). Mnohí si tzv. Galileov prípad mýlia s upálením Giordana Bruna. Bruna predstavujú ako obeť „odporu Cirkvi voči vedeckému pokroku“. Avšak Bruna (kňaza, ktorý zanechal kňazský stav) nemôžeme porovnávať so skutočným vedcom, akým bol Galileo. Bruno sa venoval okultizmu, alchýmii a iným „paravedeckým“ disciplínam. Najzásadnejším činiteľom, ktorý spečatil jeho osud, bola jeho účasť na výlučne politickom sprisahaní, ktoré malo za cieľ zvrhnúť pápežovu vládu v cirkevnom štáte, a nie to, že bol prívržencom Kopernikovho modelu stavby vesmíru. Úcta k Giordanovi Brunovi ako k „priekopníkovi pokroku“ sa začala šíriť až v druhej polovici 19. storočia po zrušení cirkevného štátu (v roku 1870), keď slobodomurárske lóže začali Bruna vyzdvihovať. Nepredstavovali ho ako politického sprisahanca, ale ako „vedca“, ktorého Cirkev prenasledovala. Talianski slobodomurári financovali dokonca pamätník Giordana Bruna, ktorý postavili na rímskom Campo di Fiore v 80. rokoch 19. storočia (proti tomuto počinu rozhodne protestoval pápež Lev XIII.). Bola reformácia humanistická? Iste, osud Giordana Bruna bol tragický, rovnako ako osud každého človeka, ktorý zaprie svoje povolanie a odoprie poslušnosť svojim cirkevným predstaveným. Nejde o schvaľovanie strašného Brunovho trestu, ale na druhej strane nesmieme zabúdať, že v Európe v tej dobe takto trestali sprisahancov. Nik iný ako sám Martin Luther vyzýval v roku 1525 nemecké kniežatá, aby neúprosne potlačili celonemecké sedliacke povstanie pod vedením Thomasa Müntzera (tzv. sedliacku vojnu). Ján Kalvín v Ženeve, ktorú spravoval, bez váhania upaľoval ľudí, ktorí nesúhlasili s jeho výkladom Svätého písma (takýto osud postihol napr. španielskeho ariána Miguela Serveta). Pri tejto príležitosti si treba všimnúť, že časté spájanie pojmov renesancia – humanizmus – reformácia, ktoré predpokladá úzke puto medzi týmito javmi, je veľmi mylné. Nesmieme napr. zabúdať, že tvorcovia reformácie (tak Luther, ako aj Kalvín) mali kritický názor na renesanciu antického humanizmu a antických modelov umenia v 16. storočí v Európe. Napríklad Martin Luther považoval za korunný dôkaz „skazy“ pápežského Ríma, ktorý navštívil na začiatku 16. storočia, práve to, že pápeži podporovali umelcov, ktorí nadväzovali na „pohanskú“ architektúru, sochárstvo a maliarstvo. To, čo aj dnes uchvacuje milióny pútnikov a turistov, ktorí navštevujú Večné mesto – čiže medziiným Sixtínsku kaplnku a vatikánske múzeá -, bolo pre tvorcov reformácie potvrdením „rozmarov neviestky Babylonu“ (ako zvyčajne vo svojich spisoch nazývali nástupcu sv. Petra). Nie je náhodou, že zahájenie reformácie v jednotlivých krajinách sa spájalo so široko chápaným obrazoborectvom – čiže hromadným ničením umeleckých diel (predovšetkým výtvorov sakrálneho umenie). Udialo sa to v severnom Nemecku, Holandsku a Anglicku. V tom istom čase, keď nad Rýnom a Temžou ničili tisíce historických oltárov, rytín a sôch, tvorili umelci v katolíckych krajinách nádherné umelecké diela. Stačí spomenúť Baziliku svätého Petra v Ríme či úžasný rozvoj maliarstva v Španielsku v 16. – 17. storočí (El Greco, Velazquez). Cirkev proti antisemitským pogromom a poverám Stredoveká Cirkev sa stretávala s obvineniami (ktoré sa vyskytujú aj dnes), že podporuje antisemitizmus. Najčastejšie sa to spája s križiackymi výpravami, počas ktorých sa skutočne udiali antisemitské pogromy. Avšak tieto pogromy sa konali počas tzv. ľudových výprav, čiže výprav, ktoré neschválila cirkevná ani svetská vrchnosť, ale ktoré viedli samozvaní „ľudoví vizionári“. Bolo to napr. v roku 1096 v Porýní. „Ľudová výprava“ bola vtedy akoby predvojom prvej križiackej výpravy. Aj židovskí historici uznávajú, že miestni biskupi dôsledne vystupovali za obranu Židov, proti ktorým boli útoky namierené. Biskupi otvárali svoje sídla a prijímali Židov hľadajúcich útočisko (stalo sa to napr. vo Wormse, Mohuči či Speyeri). Keď sa podobné útoky na Židov v Porýní zopakovali počas prípravy na druhú križiacku výpravu (1146 – 1147), svätý Bernard z Clairvaux, ktorý vyzýval ku križiackej výprave v Mohuči a v Kolíne, hovoril budúcim križiakom v tých istých kázňach: „Chráňte hrob Krista, nášho Pána! Nepoškvrňujte si ruky krvou a vojnou proti synom Izraela! Aj oni sú Mesiášovým telom a ak im ublížite, dotknete sa zreničky samého Boha!“ V období stredoveku Cirkev dôsledne vystupovala proti šíreniu antisemitských povier a chýrov, ktoré mali vyvolávať nenávisť voči Židom. Napríklad v 13. storočí pápež Inocent IV. poučoval ľudí, aby neverili pletkám, podľa ktorých Židia unášajú kresťanské deti, aby z ich krvi robili macesy. V roku 1348 – keď v Európe zúrila čierna smrť (morová epidémia) – pápež Klement VI. v mimoriadnej bule zavrhoval chýry, ktoré tvrdili, že tragickú epidémiu spôsobili Židia tým, že potajomky otrávili studne. Ďalší stredovekí pápeži (medzi inými Kalixt II., Inocent III., Gregor X.) pripomínali, že neslobodno Židov nútiť, aby prijali krst. V roku 1419 toto učenie potvrdil pápež Martin V., ktorý vo svojej bule napísal: „Pretože Židia sú stvorení na Boží obraz a podobu a ich potomkovia budú raz spasení, prikazujeme, podľa vzoru našich predchodcov, že sa nesmie na nich útočiť v synagógach, narušovať ich práva a zvyky, nasilu ich krstiť, nútiť ich sláviť kresťanské sviatky, nútiť ich nosiť nové židovské znaky a prekážať ich obchodným stykom s kresťanmi.“ Pápež v citovanom texte nadväzuje na rozhodnutie Štvrtého lateránskeho koncilu (1215), ktoré prikazuje, aby Židia nosili „znaky“, čo – podobne ako existenciu židovských get – mnohí považujú za ďalší „dôkaz“ antisemitizmu, ktorý je hlboko zakorenený v Cirkvi. Avšak je to skôr dôkaz o nehistorickom myslení tých, ktorí vyhlasujú takéto obvinenie (geto sa spája predovšetkým s obdobím holokaustu počas Druhej svetovej vojny). Po prvé, v stredoveku bolo veľmi bežné, že sa v mestách tvorili osobitné štvrte pre rôzne národnosti (napr. v talianskych a španielskych mestách existovali osobitné „francúzske štvrte“), v moslimských mestách tiež existovali osobitné židovské štvrte. Po druhé, samotné židovské spoločenstvá sa chceli sústrediť na jednom mieste a čiastočne sa izolovať od kresťanského okolia. Snaha oddeliť sa mala aj svoje bezpečnostné dôvody, pretože – ako napísal židovský historik Heinrich Graetz – stredoveké geto fungovalo ako „prostriedok, ktorý Židov chránil pred šikanovaním luzy“. Aj na hranici Izraela a Palestínskej autonómie môžeme vidieť, že presvedčenie, že „za múrom je bezpečnejšie“, má historický podklad. Zaujímavé je, že v Ríme, ktorému vládli pápeži – tak v stredoveku, ako aj v neskoršom období –, sa nevyskytli nijaké židovské pogromy. Jeden zo súčasných vedcov, prof. J. Mundy z Univerzity Columbia v New Yorku, píše: „V Ríme, kde vládol pápež, každý nástupca svätého Petra považoval slobodu Židov za posvätnú.“ Inú „citlivosť“ v tejto otázke mali niektorí tvorcovia reformácie. Napríklad Martin Luther uverejnil v roku 1543 traktát O Židoch a ich klamstvách, v ktorom sa medziiným dočítame: „Po prvé, treba podpáliť ich synagógy a školy a to, čo nezhorí, treba zasypať zemou... Treba to urobiť na česť nášho Pána a kresťanstva, aby Boh videl, že sme kresťania... Po druhé, treba zničiť ich domy, pretože v nich robia to isté, čo v svojich školách... Po tretie, treba im vziať všetky modlitebníky a Talmudy, ktoré hlásajú povery, klamstvá a preklínanie.“ Poslednou etapou „dokazovania, že sme kresťania“, je podľa Luthera posielanie Židov na nútené fyzické práce: „Mladým Židom a Židovkám treba dať do rúk cepy, sekery, lopaty, praslice, vretená, aby si tak na svoj chlieb zarábali v pote tváre.“ Len ťažko môžeme stotožniť reformáciu s humanizmom a len ťažko môžeme vnímať Cirkev ako „semenisko povier a antisemitizmu“. Grzegorz Kucharczyk Oplatí sa prečítať: Johnson, P.: Dějiny židovského národa, Praha 1995. J. E. Woods: Ako Katolícka cirkev budovala západnú civilizáciu, Slovo medzi nami, Bratislava 2010. Prenasledovanie kresťanov v Ázii (1. časť) The above article was published with permission from Milujte sa! in February 2018.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
