Existuje iný svet

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 10/2008 → Večný život

Vo chvíli, keď prišiel pred Oltárnu sviatosť a dotklo sa ho žiarivé svetlo radosti života a lásky tajomstva trojjediného Boha, pochopil, že iba v Katolíckej cirkvi je plnosť pravdy, ktorú Boh zjavil ľudstvu.

André Frossard (narodil sa 14. januára 1915, zomrel 2. februára 1995) – novinár, spisovateľ a filozof – bol priateľom Jána Pavla II., členom Francúzskej akadémie a od roku 1962 šéfredaktorom Le Figaro Magazine, jedného z najuznávanejších mienkotvorných európskych týždenníkov. Patril medzi najznámejších spisovateľov a novinárov v Európe. V júni 1935 prežil náhle obrátenie, keď sa v jednom momente zo zarytého ateistu stal horlivý katolík a mimoriadne úspešný apologéta kresťanstva.

V okovách idiotského ateizmu

Frossard bol od detstva vychovávaný v atmosfére ateistickej ideológie, ktorá bojovala proti všetkým prejavom náboženskosti, zvlášť proti Katolíckej cirkvi. Jeho otec Louis-Oscar Frossard – známy francúzsky politik a ateista – bol v roku 1920 jedným zo zakladateľov Francúzskej komunistickej strany a stal sa jej prvým tajomníkom. Andrého matka bola nepraktizujúca protestantka a jeho stará mama bola Židovka. Mladý Frossard považoval Katolícku cirkev za oporu tmárstva a spiatočníctva. Od svojich trinástich rokov čítal diela Voltaira a Rousseaua ajeho srdce aj myseľ presiakol v nich obsiahnutý jed klamstva a nevraživosti voči Katolíckej cirkvi a kresťanstvu.

„Ateizmus má veľa foriem,“ napísal A. Frossard. „Existuje ateizmus filozofický, ktorý tým, že vteľuje Boha do prírody, popiera jeho osobný charakter a všetky veci podriaďuje dosahu ľudskej inteligencie – nič nie je Boh, všetko je božské. Tento ateizmus vedie k panteizmu vo forme akejsi ideológie. Vedecký ateizmus odmieta hypotézu Boha ako nehodiacu sa na skúmanie a usiluje sa vysvetliť existenciu sveta len na základe vlastností hmoty, pričom sa nepýta, aký je pôvod samotnej hmoty. Marxistický ateizmus, ktorý je ešte radikálnejší, nielenže neguje Boha, ale poslal by ho na dovolenku, ak by vôbec existoval. Jeho dotieravá prítomnosť by prekážala svojvôli človeka. Existuje aj najrozšírenejší ateizmus, ktorý dobre poznám – je to idiotský ateizmus. Taký bol aj ten môj. Idiotský ateizmus si nekladie otázky. Považuje za prirodzené, že človek žije na ohnivej guli, pokrytej tenkou vrstvou suchého blata a točiac sa okolo svojej osi rútiacej sa nadzvukovou rýchlosťou okolo Slnka – niečo ako druh vodíkovej bomby unášanej pomedzi milióny lampiónov (hviezd) so záhadným pôvodom a neznámym osudom.“

Tajomstvo obrátenia

V roku 1935 pracoval dvadsaťročný André Frossard v Paríži ako začínajúci novinár. Napriek tomu, že bol ateista, spriatelil sa s praktizujúcim katolíkom Andrejom Villeminom, ktorý sa bezvýsledne snažil priviesť ho k viere v Boha. Ôsmeho júna roku 1935 pozval Villemin Frossarda na obed. V hrkotajúcom aute cestovali do centra Paríža. Zastavili sa na Rue d’Ulm pred malým kostolom, v ktorom bola ustavičná poklona Oltárnej sviatosti. Villemin poprosil Frossarda, aby ho počkal niekoľko minút, pretože musí v kostole niečo súrne vybaviť. Po určitom čase bol už čakajúci Frossard netrpezlivý a vošiel do kostola. Zostal stáť vzadu a medzi kľačiacimi ľuďmi sa snažil nájsť svojho priateľa, no bezvýsledne. Keď sa pozrel na hlavný oltár, jeho pozornosť sa uprela na vystavenú Oltárnu sviatosť. Nevedel, čo to je, pretože monštranciu s Oltárnou sviatosťou videl prvýkrát v živote. Zrazu nevysvetliteľným spôsobom a úplne nezávisle od seba samého pocítil, že do jeho vnútra preniká akási tajomná sila, ktorá ho oslobodzuje od duchovnej slepoty spôsobenej ateizmom a umožňuje mu zakúsiť existenciu iného sveta, skutočnejšieho než je ten, ktorý môžeme vnímať svojimi zmyslami.

„Predovšetkým mi boli dané slová duchovného života,“ píše Frossard, „(...), počul som ich akoby vypovedané vedľa mňa tichým hlasom človeka, ktorý vidí to, čo ja ešte nevidím.“ Po začutí týchto slov Frossarda prenikla nadprirodzená skutočnosť, ktorá vyžarovala priamo z Oltárnej sviatosti. „Je to nekonečne priezračný nezničiteľný krištáľ,“ pokúšal sa túto skúsenosť opísať A. Frossard, „s jasnosťou takmer neznesiteľného nebeského svetla (keby bolo o trochu silnejšie, bolo by ma usmrtilo). Je to svet takej nádhery a reálnosti, že náš svet sa pri ňom zdá ako povievajúce tiene ospalých túžob. Túto novú skutočnosť a pravdu som videl z temného brehu, na ktorom som stál. Je to poriadok vo vesmíre a na jeho vrchole je skutočnosť Boha, ktorý je Prítomnosť a Osoba. Ešte pred sekundou som túto existenciu popieral. Kresťania ju nazývajú ,náš Otec‘. Dosvedčujem jej vľúdnu dobrotu a láskavosť, ktorú nemožno porovnať s nijakou inou. Táto láskavosť je schopná premeniť každé ľudské srdce – aj také, ktoré je tvrdšie ako kameň. Tento zásah Božej skutočnosti je sprevádzaný radosťou, nadšením človeka zachráneného od smrti, ktorého v poslednej chvíli vytiahli z trosiek. Až teraz si uvedomujem, v akom bahne som bol ponorený, a čudujem sa, ako som tam mohol žiť a dýchať. Zároveň som bol obdarovaný novou rodinou, ktorou je Katolícka cirkev. Jej úlohou je sprevádzať ma tam, kam musím ísť, keď mi zostáva prejsť ešte kus cesty. (...) Cirkev je spoločenstvo; v ňom je prítomný Jediný, ktorého meno nikdy viac nebudem môcť napísať bez obavy, že zraním jeho lásku. Stojím pred ním ako dieťa, ktoré malo to šťastie, že mu bolo odpustené“ (Existuje iný svet).

Po svojom obrátení Frossard zistil, že Katolícka cirkev dávno predtým sformulovala to, čo bolo jemu zjavené iným spôsobom. Píše: „Bola to pre mňa zvláštna situácia, ktorá by sa dala porovnať s tým, ako keby Krištofovi Kolumbovi, vracajúcemu sa z Ameriky, starí kartografi kráľovnej Izabely (ktorí nikdy neopustili svoje pracovne) popisovali jeho objavy s najpodrobnejšími detailmi a s presným uvedením polohy dedín a plantáží“ (Existuje iný svet).

Iba Boh jestvuje, všetko ostatné je len hypotéza

Frossard mnohokrát opisoval svoju skúsenosť stretnutia s nadprirodzenou skutočnosťou, vedomý si toho, aký úbohý a nedokonalý je ľudský jazyk. Stojí za to oboznámiť sa aj s iným opisom jeho obrátenia, v ktorom sú zvýraznené iné aspekty jeho neobyčajnej skúsenosti. V knihe Boh a ľudské otázky čítame: „Vošiel som do kaplnky ako ateista a o niekoľko minút neskôr som z nej vyšiel ako kresťan – bol som svedkom svojho vlastného obrátenia, plný úžasu, ktorý neustále trvá.“ Frossard zdôrazňuje, že tá skúsenosť nebola akýmsi intelektuálnym objavom, ale mala charakter fyzickej skúsenosti, takmer laboratórnej: „Keď som prechádzal cez dvere kaplnky, bol som (...) ateista, a aj keď som sa nachádzal vo vnútri, zostal som ním naďalej. Ľudia, ktorí tam boli, vrhali vďaka svetlu iba tiene, medzi ktorými som svojho priateľa nemohol rozoznať a niečo podobné slnku žiarilo v hĺbke kaplnky. Nevedel som, že to bola Oltárna sviatosť. Nikdy som nezakúsil trápenie zamilovanosti ani nepokoj či zvedavosť. Náboženstvo bolo starou chimérou a kresťania spiatočníkmi na ceste historickej evolúcie. (...) Ešte dnes vidím toho dvadsaťročného chlapca, ktorým som vtedy bol. Nezabudol som na jeho úžas, keď sa náhle pred ním z hĺbky tej skromnej kaplnky vynoril svet, iný svet – svet neznesiteľného jasu a neuveriteľných súvislostí, ktorého svetlo zjavovalo a zároveň zahaľovalo prítomnosť Boha, toho istého Boha, o ktorom by som bol ešte pred chvíľou prisahal, že existuje len v ľudskej fantázii. Zároveň ho zaliala vlna sladkosti zmiešanej s radosťou, a to v sile, ktorá môže zdrviť srdce a na ktorú sa nedá nikdy zabudnúť, dokonca ani v najťažších chvíľach života, i keď sú neraz naplnené strachom a nešťastím. Odvtedy nemá pred sebou inú úlohu, ako svedčiť o tej sladkosti a o tej prenikajúcej čistote Boha, ktorý sa mu onoho dňa ukázal, aký je odlišný od neho, uhneteného z blata... To svetlo, ktoré som nevidel telesnými očami, nebolo to, ktoré nás osvecuje alebo spôsobuje, že sa opálime. Bolo to svetlo duchovné, to jest svetlo poúčajúce – akoby jas pravdy. Definitívne mi prevrátilo rebríček hodnôt. Mohol by som povedať, že od chvíle, keď som ho uzrel, pre mňa existuje iba Boh a všetko ostatné je hypotéza. (...) Zdôrazňujem: bola to objektívna skúsenosť, takmer fyzická a nemôžem povedať nič dôležitejšie ako to, že okrem tohto sveta, ktorý nás obklopuje a ktorého sme súčasťou, sa nám odkrýva iná skutočnosť, omnoho konkrétnejšia než tá, do ktorej všeobecne skladáme nádej. Je to definitívna realita, ku ktorej už niet otázok.“

Od momentu Frossardovho obrátenia bolo jeho prvou, najdôležitejšou a najnaliehavejšou úlohou v živote oslavovať Boha za jeho lásku a milosrdenstvo. Bol presvedčený, že na zemi existuje len jedna skutočná nádej a dáva nám ju len Ježiš Kristus – preto treba o nej hovoriť všetkým ľuďom.

Ako je to možné?

„Ako je to možné,“ pýtal sa sám seba A. Frossard, „že mladý človek, vychovaný v atmosfére ateistických predsudkov a nevraživosti voči Bohu, kresťanstvu a Cirkvi, sa v okamihu mohol stať horlivým katolíkom? Bezmyšlienkovite vstúpil do kostola, kde bola vystavená Najsvätejšia sviatosť, a keď z neho vychádzal, bol naplnený neobyčajnou radosťou z toho, že našiel pravdu o existencii Boha, a nadšením ohlasovať celému svetu svoj neobyčajný objav. Bola to skúsenosť reálnej prítomnosti tajomstva trojjediného Boha, ktorý je jediným prameňom existencie našej reality, ktorý udržuje v harmónii vesmír a ktorý dáva ľuďom schopnosť rozmýšľať a vnímať krásu.“

André Frossard zdôrazňuje, že to nebol sen alebo nejaká utkvelá predstava, ale objektívna skúsenosť bez akejkoľvek fantázie či vytvárania si predstáv. Po rokoch napísal: „Prešla cezo mňa radosť ako vlna svetla s neodškriepiteľnou a zároveň jemnou silou (...). Moje vlastné obrátenie sprevádzal údiv, ktorý trvá dodnes.“ Tento údiv trval až do posledných chvíľ jeho pozemského života.

Výnimočnosť Frossardovho náhleho obrátenia je pozoruhodná i z toho dôvodu, že vôbec nepoznal učenie Katolíckej cirkvi a v tejto oblasti bol úplný nevedomec. V momente, keď sa ocitol v prítomnosti Oltárnej sviatosti a dotklo sa ho žiarivé svetlo radosti života a láska tajomstva trojjediného Boha, práve vtedy sa mu stalo jasné, že len v Katolíckej cirkvi je úplná pravda, ktorú Boh zjavil ľudstvu. Po tejto neobyčajnej skúsenosti Frossard vedel, že existuje aj iný svet, ktorý nemôžeme poznávať svojimi zmyslami, že existuje jeden Boh v troch osobách, že Katolícka cirkev je božská inštitúcia a my máme slobodu voľby a môžeme prijať alebo odmietnuť spásu, ktorú nám Boh daroval.

„V ten deň som sa stal katolíkom od hlavy až po päty, bez pochyby katolíkom, nie protestantom ani moslimom ani židom,“ píše A. Frossard. „Keď som vychádzal z kostola a videl som sám seba ako katolíka, bol som taký zaskočený, ako keby som vychádzal zo zoologickej záhrady a videl by som sám seba ako žirafu. Ani jedna inštitúcia mi nebola vzdialenejšia ako Katolícka cirkev, dokonca by som mohol povedať: ani jedna mi nebola nesympatickejšia. (...) Bola mi vzdialená tak ako Mesiac či Mars. Voltaire mi o Cirkvi nepovedal nič dobré a od svojich trinástich rokov som nečítal nič iné ako práve Voltaira a Rousseaua. Odrazu som bol daný Cirkvi, akoby som bol zverený novej rodine, s úlohou žiť svoj ďalší život na jej účet“ (Existuje iný svet). Po obrátení Frossard vnímal všetky udalosti, prítomnosť i ľudí ako spôsoby, ktorými k nemu hovorí a zjavuje sa Boh.

Po obrátení

Keď vyšiel Frossard v ten pamätný 8. jún 1935 z kostola, stretol sa Villeminom a s veľkým vzrušením mu porozprával o svojej neobyčajnej skúsenosti. Natešený Villemin neváhal a hneď ho odviezol k Anite a Stanislavovi Fumetovcom, u ktorých sa stretala modlitbová skupina mladých ľudí, nedávno obrátených na katolicizmus, väčšinou židovského pôvodu. Všetci v istom okamihu života zistili, že kresťanstvo nie je nejaký systém ideí alebo morálky, ale je to osoba zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, ktorý žije a koná vo svojej Cirkvi. Všetci konvertiti našli Krista a osobne sa s ním stretli a zakúsili jeho lásku, tak ako emauzskí učeníci (Lk 24, 13 – 31). Na spoločných stretnutiach hovorili len o Kristovi, lebo každá iná téma sa im zdala nudná a bezvýznamná. V lete chodievali spolu na duchovnú obnovu na pútnické miesto v La Sallete, kde sa roku 1846 zjavila plačúca Panna Mária.

Po obrátení Frossard aj naďalej pracoval ako novinár, ale tento svet ho zaujímal už len veľmi málo. „Zázrak trval mesiac,“ píše. „Každé ráno som s nadšením objavoval to isté svetlo, pri ktorom denné svetlo bledlo, tú nezabudnuteľnú skúsenosť láskavej dobrotivosti, ktorá usporiadala všetky moje teologické poznanie“ (Existuje iný svet). Intenzita Božieho svetla časom stále viac slabla, až celkom ustala, ale André nezostal osamotený. Bol obdarovaný pravdou iným spôsobom. Keď už raz našiel Boha, mal ho neustále spoznávať na ceste viery.

Po prijatí sviatosti krstu sa nachádzal v stave šťastia a detskej nevinnosti. Jeho krstnou matkou bola Anita Fumetová. Milosť obrátenia a milosť krstu spôsobili, že duchovne sa stal dieťaťom, ktorým – ako priznáva – nikdy predtým nebol. Presne ako to povedal Ježiš: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Schopnosť žasnúť a čudovať sa patrí k podstatným črtám duchovného detstva. Podľa Frossarda je zrejmé, že Boha nemožno nájsť, ak vopred vylučujeme existenciu nevysloviteľnej krásy, ktorú môžeme objaviť len duchovne a len duchovne ju môžeme zakúsiť.

Otec André Frossarda sa až po dlhšom čase zmieril s tým, že jeho syn sa stal katolíkom, a ponúkol mu vedenie jednej rubriky vo svojich najnovších novinách.

Frossard hľadal svoje miesto v živote a cestu svojho povolania. Po krátkom pobyte v kláštore trapistov v Citeaux zistil, že nie je jeho povolaním žiť v ňom.

1. septembra 1936 nastúpil k vojenskému námorníctvu. Bol vymenovaný za tajomníka na úrade ministerstva vojenského námorníctva v Paríži. Viedol život mnícha vo svete. Každý deň skoro ráno chodil na svätú omšu do Kostola svätej Magdalény a na ministerstve sa vo voľných chvíľach modlil breviár pre laikov. Cez poludnie zašiel do Kostola svätého Rochusa na viac ako hodinovú adoráciu a potom na obed do malej reštaurácie. Popoludní počas prestávky sa modlil ruženec, ktorý sa mu vždy zdal príliš krátky. Po službe čítal Sväté písmo a diela svätej Terézie Avilskej. Tento mladý človek strávil denne šesť hodín na modlitbe a zostatok voľného času venoval duchovnému čítaniu. Záležitosti spojené s Bohom a s duchovným životom sa stali prirodzenou súčasťou jeho života. Všetkým, ktorí ho napomínali, že to s modlitbou preháňa, odpovedal: „Hádam sa ryba sťažuje, že pije priveľa vody?“

Po vypuknutí Druhej svetovej vojny povolali Frossarda do služby na poštovú loď Cuba, ktorá sa plavila medzi Marseille a Antilami. Po kapitulácii Francúzska v januári 1941 sa vrátil z Porte-de-France do Marseille. Vďaka otcovým známostiam dostal miesto riaditeľa filiálky prepravného podniku v Lyone. Zapojil sa aj do hnutia odporu proti hitlerovskému Nemecku. V Lyone spoznal ženu, do ktorej sa zaľúbil a zobral si ju za manželku. Necelý rok po svadbe, v roku 1943, keď jeho prvorodené dieťa malo len tri mesiace, Frossarda za konšpiračnú činnosť zatklo gestapo a poslali ho do nemeckého väzenia Fort Montluc. Počas hrozných mesiacov za mrežami pochopil, že duchovnú slobodu človeku nemožno zobrať. Ako jeden z nemnohých väzňov prežil a na jar roku 1945 ho oslobodili.

Pravda existuje a tá Pravda je osoba

Keď v pamätný júnový deň roku 1935 Frossard náhodou vošiel do kaplnky, bol bezstarostný mládenec a presvedčený marxista a ateista. Neprežíval metafyzické pochybnosti ani sklamania v láske. V jedinom okamihu nastal v jeho vnútri úplný duchovný prerod. Napísal, že zakúsil radosť „od smrti zachráneného stroskotanca“. Hľadiac na Najsvätejšiu sviatosť zakúsil prítomnosť osobného Boha, ktorého existenciu ešte pred sekundou popieral. Oslepujúce svetlo čistoty a Božej lásky odhalilo celú jeho biedu. Až vtedy si uvedomil, ako bol pohrúžený v blate hriechov a v nehanebnom a nadutom povýšenectve. Čudoval sa, ako mohol v takomto stave žiť a dýchať. V jase tajomného Božieho svetla, ktoré žiarilo z Eucharistie, mohol vidieť celú svoju biedu a v úprimnej ľútosti sa zveriť Božiemu milosrdenstvu. Pochopil, že najväčší a najudivujúcejší Boží dar je jeho milosrdná láska, ktorá zahŕňa všetkých ľudí a zvlášť najväčších hriešnikov. O tejto neobyčajnej skúsenosti existencie iného sveta a o svojom obrátení A. Frossard mlčal až do roku 1969. Až po tridsiatich štyroch rokoch intenzívnej práce, keď bol už slávnym novinárom a spisovateľom, sa prvý raz odvážil opísať svoje obrátenie v knihe Dieu existe, je l’ai rencontré (Boh jestvuje, ja som sa s ním stretol). Bol právom presvedčený, že vďaka získanej autorite nebude opis jeho obrátenia pochopený ako zážitok nejakého šialenca. A naozaj sa tak stalo. Kniha sa v krátkom čase stala svetovým bestsellerom. Keď si ju prečítal kardinál Wojtyła, stretol sa s jej autorom a odvtedy sa stali blízkymi priateľmi. Na začiatku svojho pontifikátu Ján Pavol II. poprosil A.Frossarda, aby s ním urobil interview. Bolo to prvé interview s pápežom v dejinách. Vznikla z neho kniha Nebojte sa!, ďalší celosvetový bestseller. Po knihe Boh existuje, ja som sa s ním stretol napísal Frossard diela o existencii posmrtného života Existuje iný svet a o existencii diabla 36 dôkazov existencie diabla.

„Čo zmôžem, ak Boh existuje, ak je kresťanstvo pravdivé, ak existuje posmrtný život?“ hovorí v rozhovore s V. Messorim. „Čo tu zmôžem, ak existuje Pravda a tá Pravda je osoba, ktorá chce byť poznaná, ktorá nás miluje a ktorá sa volá Ježiš Kristus? Nehovorím to na základe nejakých hypotéz, rozumovo odôvodniteľných, alebo na základe niečoho, čo som počul alebo čo už bolo povedané. Hovorím o tom zo skúsenosti. Videl som. Neviem, prečo som bol vybraný ja, aby som bol očitým svedkom toho, čo sa ukrýva za obzorom nášho sveta. Viem len, že mám povinnosť o tom svedčiť. Som odsúdený hovoriť, som poháňaný láskavo, ale s naliehavou nutnosťou hovoriť o poznaní, ktoré mi Boh v tom úžasnom stretnutí v lete roku 1935 v zabudnutej kaplnke v centre Paríža dal. Keď vieme, že Boh jestvuje, že Ježiš je jeho Syn, že po smrti sme očakávaní, že na tomto svete nebude nikdy inej nádeje okrem evanjelia, keď toto vieme, treba o tom hovoriť. Urobil som to a naďalej to budem robiť až do chvíle, keď pôjdem navždy kontemplovať to, čo mi bolo dovolené vidieť počas tých pár minút, keď sa pre mňa zastavil čas“ (Otázky o kresťanstve). André Frossard svedčil o svojej skúsenosti s Bohom s odvahou až do smrti 2. februára 1995. Vtedy vstúpil do reality, o existencii ktorej predtým svedčil a o ktorej vo Svätom písme čítame: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9).

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!