Predmanželská čistota, čiže kráčanie proti prúdu (1. časť)

Autor: Jan Bilewicz,
Milujte sa! 10/2008 → Hnutie čistých sŕdc

Mladí ľudia sa dnes viac ako kedykoľvek predtým rozhodujú začať sexuálne spolužitie pred uzavretím sobáša. Sami seba sa pýtajú: „Aký zmysel má zachovanie si čistoty? Je potrebné čakať?“

Rovesníci, tlač pre mládež, televízia a iné masovokomunikačné prostriedky, dokonca aj školské učebnice ponúkajú rozličné argumenty, ktoré ospravedlňujú predmanželský sex. Čo tvrdia? V prvej časti tohto článku preskúmame dva často sa objavujúce dogmy modernej kultúry:

1.         „Láska dáva právo začať spolužitie. Sexuálne spolužitie je prirodzenou súčasťou každej lásky.“

2.         „Človek má sexuálne ,potreby‘, ktoré – ako všetky ostatné potreby – treba uspokojovať, samozrejme, ,bezpečne‘. Sex je normálna vec.“

Na prvý pohľad sa tieto tvrdenia zdajú úplne správne. Avšak keď sa im prizrieme bližšie, zisťujeme, že je to celkom ináč, ako tvrdia.

Láska oprávňuje k spolužitiu? Nie sobáš?

Hovoria: „Veď sa máme radi. Tak je nám spolu dobre. Čo je zlé na tom, že spolu spíme?“ Na túto otázku sa treba pozrieť v širšom kontexte. Vtedy si ľahko uvedomíme, že prvým podstatným zlom je tu prestúpenie Božích prikázaní. Je to najväčšie zlo. Boh je stvoriteľ človeka vrátane jeho sexuálnej sféry. Ak nám dal 6. a 9. prikázanie, urobil to pre naše dobro. Boh skutočne chce, aby sexuálne spolužitie prinášalo mužovi a žene čo najlepší úžitok a robilo ich šťastnými. To však bude možné len vtedy, ak s ním budú zjednotení. Preto podľa Božích plánov má byť sexuálne spolužitie znakom sviatostného manželstva, zakúsením Božej lásky vo vzájomnej láske muža a ženy. Má vyjadrovať nezištné darovanie sa manželskému partnerovi v Ježišovi Kristovi, navždy. Ale to je možné len vo sviatostnom manželskom zväzku, a preto len sám Kristus vo sviatosti manželstva dáva právo na to, aby sa muž a žena stávali „jedným telom“ (Ef 5, 31). V takom prípade je sexuálne spolužitie niečím nekonečne väčším než len prežívanie sexuálnej rozkoše.

Psychologické výskumy dokazujú, že nie láska si vyžaduje predmanželské spolužitie, ale egoistická žiadostivosť, aspoň jednej zo strán. Čo to znamená? V takom prípade sa k žene nepristupuje ako k osobe hodnej úcty, ale ako k veci, ktorú možno používať pre vlastný pôžitok. V takej situá­cii sa stáva istým druhom hračky. Muž vtedy nenadväzuje kontakt so ženou v túžbe po manželstve a s cieľom založiť si rodinu. Jeho motivácia je úplne iná: chce sa s ňou len na nejaký čas pohrať. Žiaľ, nemálo dievčat súhlasí s touto úlohou sexuálnej hračky, pričom príklady prezentované masovokomunikačnými prostriedkami ich ešte utvrdzujú v presvedčení, že je to normálne, že vlastne tak má vyzerať vzťah s mužom.

„Sme stvorení pre lásku, realizujeme sa skrze ňu. Ale láska nie je záležitosťou niekoľkých minút prežitých v sexuálnom vzrušení. Je to záležitosť celého života. Ak je zrelá, sex prestáva byť najdôležitejší. Najdôležitejší je pre tých, ktorí nevedia, čo to je skutočná láska. Spolužitia bez lásky je obyčajnou kopuláciou, ako je to u zvierat. Kopulujú ako zvieratká a nazývajú to láskou“

(Barbara, 1. 22).

V období dospievania je pre správanie dievčaťa dominujúcim mechanizmom hľadanie prijatia. Keď nadväzuje vzťah s kamarátom, nehľadá ani tak zmyslový zážitok, ako skôr prijatie seba. Chce sa niekomu páčiť, túži po uznaní, pochopení, troške citlivosti. Pri chýbajúcom prijatí zo strany rodiny či prostredia túžba nájsť niekoho, kto jej dá pocit hodnoty, rastie. Aj je vo vzťahu k niekomu docenená, viaže sa emocionálne. Ľahko berie to, čo prežíva, ako skutočnú a jedinečnú lásku. Napokon v úsilí pevnejšie udržať chlapca pri sebe dáva mu „dôkazy lásky“ (zvlášť ak sa ich muž domáha). Avšak nenachádza to, čo hľadala. Je užívaná, no nie milovaná.

Predčasné sexuálne skúsenosti dievčat môžu byť motivované aj túžbou vyrovnať sa kamarátkam, hľadaním zážitkov, zvedavosťou, plnením požiadaviek módy na „modernosť“ a pod. Avšak spolužitie nemá slúžiť pre také banálne ciele. Jeho prirodzený význam je oveľa, oveľa vyšší, dôležitejší a krajší. Sexuálna oblasť je v istom zmysle posvätná a neslobodno ju takto profanovať. Preto takéto skúsenosti zraňujú – niekedy veľmi bolestne a na celý život.

Predpokladajme však, že chlapec a dievča sú skutočne jeden do druhého zamilovaní. Môžu teda začať spolu žiť, aby takým spôsobom naplnili svoju „lásku“? Životná skúsenosť dokazuje, že predmanželské sexuálne zážitky namiesto prehlbovania a posilňovania vzťahu spôsobujú jeho odumieranie. Pri pohľade z čisto psychologického zorného uhla sa dochádza k záveru, že sa to deje hlavne preto, že „partneri“ sa jeden druhému nedávajú úplne, lebo to nerobia navždy. V takomto dočasnom zväzku chýba pocit emocionálnej istoty a dôvery, ktoré sú základom konštruktívneho vzťahu. Strach z otehotnenia, pochybnosti o motívoch partnerovho konania, pocit viny atď. spôsobujú, že sexuálny akt nie je úplným vzájomným oddaním sa, po akom túži prirodzenosť človeka.

„Niekedy možno začuť takúto myšlienku: ,Načo nám je ten papier, keď dôležitá je láska?!‘ Sľubovať žene pred Bohom, rodinou a priateľmi „lásku, vernosť a manželskú úctu až do smrti‘ je bezcenné? Veď práve to je znamenie, že miluješ! Chcieť byť s niekým do konca života, založiť rodinu, mať deti nemá zmysel, ale lietať od jednej k druhej, z jednej postele do ďalšej – to by mala byť láska? Podľa mňa je to väčšmi bezplatná prostitúcia než láska“ (Martin, 1. 20).

„Zamilovanosť je egoistická. ,Tak mi je s ním dobre,‘ hovoria zamilované dievčatá. ,Je mi dobre...‘ Vtedy sa ich pýtam: ,Na ako dlho by ti vydržala taká láska, keby si tvoj milovaný zlomil chrbticu, sedel by na invalidnom vozíku, musela by si ho kŕmiť, umývať a vymieňať mu pampersky...? A keby sa vtedy začal o teba zaujímať niekto iný – mladý, krásny, zdravý a bohatý?“ (Matej, 1. 19).

Čo je to láska...? Vari zamilovanosť a láska znamenajú to isté...? Čím vrúcnejšie city, tým väčšia láska? Samozrejme, že nie! Vrúcne pocity môžu, ale nemusia sprevádzať skutočnú lásku. Človek môže byť zamilovaný, ale nemusí milovať. A môže milovať bez toho, aby bol čo len trochu zamilovaný. Či je jeho láska skutočná, sa ukazuje vtedy, keď pominie zamilovanosť, lebo tá väčšinou pominie.

Je mnoho druhov lásky. V gréčtine napríklad existujú až štyri slová na vyjadrenie toho, čo sa v slovenčine vyjadruje jediným – „láska“. Deti milujú svojich rodičov, rodičia deti. Milujeme súrodencov. Učiteľ musí istým spôsobom milovať žiakov, lekár pacientov. Hovoríme, že Matka Terézia z Kalkaty milovala chudobných. A dokonca máme milovať aj svojich nepriateľov!

Je mnoho druhov lásky, ale všetky majú jednu spoločnú črtu. Ak tá chýba, nemožno hovoriť o láske. Láska vo svojej najhlbšej podstate je starostlivosťou o dobro druhého človeka (a teda je opakom egoizmu). Starať sa o druhého človeka, o jeho dobro, nezištne, aj keby to bolo ťažké a namáhavé. Práve obeta je väčšmi mierou lásky než vrúcnosť citov. Lásku nemusia vždy sprevádzať vznešené či aspoň pozitívne pocity. No zo skutočnej lásky vždy plynie šťastie.

Láska väčšmi súvisí s vôľou než s pocitmi. Uvedomme si, že dvaja ľudia, ktorí uzatvárajú manželstvo, si sľubujú lásku do konca života. Ak je možné sľubovať ju, musí byť slobodným rozhodnutím, nie nejakou od nás nezávislou emocionálnou reakciou. Keby láska nezávisela od našej vôle, pri sobáši by sme mohli vyjadriť len to, čo cítime v danej chvíli, a mať nádej, že to nepominie. Sobáš je však sľubom, nie nejasným predpokladom.

Vráťme sa k hlavnej myšlienke. Aká je starostlivosť o dobro dievčaťa u chlapca, ktorý smeruje k spolužitiu...? Zoznam negatívnych následkov predmanželského spolužitia je veľmi, veľmi dlhý (uvedieme ich v druhej časti článku). Aká je starostlivosť dievčaťa o dobro chlapca, ak mu je po vôli? Aká je u nich spoločná starostlivosť o dieťa, ktoré môžu počať, hoci to nechcú? A dávajú iným dobrý príklad, to znamená starajú sa o ich dobro? Je teda to, čo nazývajú láskou, skutočne láska?

„Tí, ktorí spolu žijú pred sobášom, lebo ,cítia‘, že majú na to právo, sa presviedčajú, že pôžitok, rozkoš je prvoradá. To je priama cesta k zlyhaniu. Manželia musia robiť to, čo je dobré pre oboch, a nie to, na čo majú práve chuť. Dobro manželov a rodiny, z ktorého plynie skutočné šťastie, je dôležitejšie než chvíľka rozkoše. Toto dobro treba stavať na prvé miesto a podriadiť mu svoje túžby a žiadosti“

(Róbert, 1. 29).

Treba veľa na sebe pracovať, aby sa človek ako taký stal milujúcim človekom, a nielen mal z času na čas dobré city k niekomu. Láske sa treba učiť – v protiklade k zamilovaniu, ktoré prichádza (aj odchádza) samo. Najprv sa treba naučiť milovať (to by bol jeden z najväčších životných úspechov) a až potom sa zamilovať. Mnohé mladé manželstvá sklamane konštatujú, ako rýchlo „sa minula ich láska“. Ich problém je v tom, že nevedeli skutočne milovať – ani iných, ani seba navzájom, a to, čo pominulo, bola len zamilovanosť.

Zachovanie predmanželskej čistoty je najlepšou školou lásky. Medzi tými, ktorí sa vzdali boja o čistotu, ťažko nájsť skutočne milujúcich...

„Až keď som zanechal sexuálne predstavy o svojom dievčati, až keď som prestal vymýšľať, ako ju dostať do postele, až keď som ju začal brať ako priateľa, a nie ako potenciálnu milenku, až keď som sa s ňou začal normálne rozprávať bez podtextu a bez točenia sa okolo sexu, až vtedy som ju začal milovať. Žiadostivosť je niečo úplne iné ako láska. Žiadostivosť znemožňuje milovať, lebo je egoizmom“ (Lukáš, 1. 20).

Veľké ideály, hodnoty, šľachetné životné zásady si vyžadujú každodenný zápas so sebou samým a sebaovládanie. Nemožno ich dosiahnuť žijúc „na divoko“, ale v každodennom úsilí, ktoré zároveň prináša veľké zadosťučinenie.

„Sexuálne potreby“ alebo pohlavný pud?

V modernej kultúre sa hovorí o „sexuálnych potrebách“, nie o pohlavnom pude. Znie to lepšie, lebo sú aj iné nevyhnutné potreby – jesť, piť, spať –, ktoré treba uspokojovať. Ale vari niekto zomrel na sexuálnu abstinenciu tak, ako možno zomrieť od hladu či smädu? Niektorí, pravda, vyvolávajú taký dojem, ale netreba sa o nich nejako zvlášť báť. Mnohí ľudia z nutnosti alebo zo slobodnej voľby žije v úplnej zdržanlivosti dlhé obdobia, ba dokonca celý život. A nielenže nezomierajú, ale majú sa vynikajúco. Na druhej strane tí, ktorí neuznávajú obmedzenia pri uspokojovaní svojich „sexuálnych potrieb“, upadajú do závislostí, ktoré ich ničia.

„Je celibát kňaza ťažší ako manželstvo? Hádam nie. Samozrejme, celibátnik sa musí zriecť mnohých pôžitkov. Ale nemať nejaký pôžitok ešte neznamená koniec sveta. Radosť a šťastie súvisia s láskou, nie s pôžitkom. (A nie so sexualitou.) Milovať možno Boha, blížnych, pravdu, prírodu, umenie, svoju prácu a mnoho iného. Aj manželia sa musia vedieť zriekať mnohých pôžitkov, aby vytvorili šťastné manželstvo. Dobré, šťastné, milujúce manželstvo je náročné. Dobrota a láska sú ťažké tu i tam. Múdrosť a disciplína sú potrebné tak celibátnikovi, ako aj manželom. Manželia, ktorí nedokážu žiť bez sexu, skôr či neskôr vytvoria nepodarené manželstvo“ (Ján, kňaz, 1. 26).

Sexualita zohráva veľkú úlohu vo formovaní našich životných osudov. Inými slovami, veľa závisí od toho, či človek dokáže ovládať svoj pohlavný pud. Dobrou ilustráciou toho je kariéra anglického spisovateľa Oscara Wilda. Bol vynikajúcim mysliteľom. Získal najvyššie ceny v oblasti literatúry a najvyššie akademické tituly. Avšak z výšin padol na samé dno. Vo väzení napísal knihu De profundis. Tam o sebe píše: „Bohovia mi dali takmer všetko. Ale nechal som sa zviesť vidinou nezmyselnej, zmyslovej rozkoše... Unavený prebývaním na vrcholoch som vedome zostúpil dole a hľadal som nové zážitky. Prestal som si všímať život iných. Užíval som si rozkoše tam, kde som chcel, a išiel som ďalej. Zabudol som, že každá, aj tá najmenšia činnosť všedného dňa posilňuje alebo oslabuje charakter. Preto o tom, čo sa robí v zamknutej izbe, bude treba silne kričať zo strechy domu. Prestal som byť pánom seba samého. Už som nebol veliteľom svojej duše, no nevedel som o tom. Dovolil som, aby ma ovládla rozkoš. Skončilo sa to pre mňa hanebne.“

Oscar Wilde píše, že „prestal byť pánom seba samého“. Inými slovami, stal sa závislým na sexuálnych podnetoch a rozkošiach, ktoré sex prináša. Sexuálne závislosti sú zároveň ťažko premožiteľné, podobne ako závislosť od alkoholu či drog (ba dokonca ťažšie). Aj ich následky sú tragické. Človek prestáva byť slobodný a zodpovedný. Je teraz vydaný na milosť a nemilosť svojej neresti. Kde ho povedie...?

Veď deti nezneužívajú sexuálne slobodní a zodpovední ľudia. Takí ľudia neznásilňujú ženy, nevyužívajú služby prostitútok, nepodvádzajú manželky, neprenášajú pohlavné choroby atď. No práve to sú niektoré plody sexuálnych závislostí.

Podľa údajov organizácie Sex and Love Anonymous len v samotných Spojených štátoch je niekoľko miliónov ľudí, ktorí potrebujú liečenie v sexuálnej oblasti. Veľká väčšina z nich, okolo 80 %, sú muži, lebo najmä oni sú klientmi pornografického priemyslu, hlavného zdroja sexuálnych závislostí. Podstata liečenia spočíva v zachovaní úplnej sexuálnej zdržanlivosti trvajúcej aj niekoľko rokov! Vtedy – a to je zaujímavé – sa ukazuje, že človek nielenže nemusí žiť aktívnym sexuálnym životom, ale dlhá zdržanlivosť môže byť pre neho vykúpením...

Uvádzame niekoľko krátkych svedectiev liečiacich sa erotomanov o ich prežívaní úplnej sexuálnej zdržanlivosti, ktoré sme prevzali z knihy amerického terapeu­ta Patricka Carnesa Od závislosti k láske (Pozna?, Media Rodzina, 2001):

• „Na začiatku cesta mi bolo ľúto, že mi zobrali všetky sexuálne pôžitky. Dnes som nesmierne vďačný za to dlhé obdobie, počas ktorého som sa mohol rozvíjať a rásť...“

• „Celibát ma konečne priviedol na pevnú zem; postavila som sa na vlastné nohy a mohla som spoznať realitu.“

• „Celibát pomohol mne aj mojej žene spoznať, že existuje aj život mimo postele, že skutočná blízkosť nie je blízkosť genitálií.“

• „Až v celibáte som sa začal cítiť ako muž.“

• „Úplná zdržanlivosť je niečo nádherné. Začal som cítiť, že moje telo je skutočne moje, začal som ho vlastniť.“

• „Celibát mi dal schopnosť sústrediť sa, vytvoril vo mne nový druh energie.“

• „Celibát mi umožnil prístup k pocitom, hlboký vhľad do seba, radosť zo života a bytia pre seba, pre moju Vyššiu Silu a prírodu.“

• „Uvedomil som si, že bez sexu sa dá žiť ďalej, a to oveľa lepšie. Pre mňa to bol veľký objav.“

• „Celibát pre mňa otvoril oblasť úžasnej blízkosti s manželom, akú som nikdy neprežívala.“

• „Bola to pre mňa jediná možnosť, ako nadobudnúť správnu perspektívu a spoznať, ako veľmi som bola zotročená a otrávená sexom.“

Vedomé praktizovanie úplnej sexuálnej zdržanlivosti pre jej blahodarné účinky sa vyskytuje v mnohých duchovných a filozofických prúdoch tak Východu, ako aj Západu. Mahatma Gándhí vo svojej Autobiografii napísal: „Netreba si myslieť, že čistota je nemožná preto, že je ťažká. Čistota je najvyšší ideál, preto sa netreba čudovať, že na jej dosiahnutie treba vynaložiť najväčšie úsilie. Život bez čistoty sa mi vidí fádny a zvierací: zviera zo svojej prirodzenosti nemá sebaovládanie; človek je preto človekom, lebo jej je schopný.“

Gándhí ako tridsaťročný spolu s manželkou zložil sľub večnej sexuálnej zdržanlivosti. Túto udalosť komentoval takto: „Pri pohľade dozadu sa cítim plný radosti a úžasu. Nikdy predtým, nikdy pred rokom 1906, keď som zložil sľub zdržanlivosti, som nezakúsil takú slobodu a radosť, aké ma teraz napĺňajú. Pred zložením sľubu som bol v moci každého nečistého pokušenia v ktorejkoľvek dobe. Sľub sa mi stal skutočným štítom proti pokušeniam. Veľká sila zdržanlivosti sa pre mňa stávala čoraz zrejmejšia. S každým končiacim dňom som čoraz lepšie chápal, že čistota chráni telo, myseľ aj dušu. Praktizovanie zdržanlivosti sa nestalo praktizovaním ťažkého pokánia, ale skôr potešením a radosťou. Každý deň predo mnou odhaľoval novú, čistú krásu; a to ma napĺňalo čoraz väčšou radosťou.“

Z dávnych či nedávnych dejín vieme, že počas intenzívnej tvorivej práce géniovia v rôznych oblastiach – spisovatelia, filozofi, vedci, politici – sa zdržiavali manželského spolužitia, často dlhé obdobia. Mnohí vynikajúci ľudia boli známi svojím vášnivým temperamentom, napr. George Washington, Wiliam Shakespea­re, Enrico Caruso. Avšak nestali sa obeťami vlastnej sexuality. Naopak, cez tzv. sublimáciu im slúžila pri dosahovaní úspechov, vyzdvihla ich na vrcholy osobitných úspechov.

Dnes sa neuvažuje o tom, že pohlavný pud sa môže sublimovať či realizovať iným spôsobom – oveľa dôležitejším ako fyzické uspokojenie. Premárňuje sa niečo, čo by mohlo nájsť pozitívne využitie v každej činnosti. A dodať hoci aj teplo úsmevu a stisku dlane.

„Človek zachovaním čistoty usmerňuje pohlavný pud do iných oblastí. Vtedy zakúša radosť tvorivého života, v porovnaní s ktorou sa ničím zdá chvíľka zmyslovej rozkoše, ktorá necháva človeka jalovým a prázdnym. Prestáva rozmýšľať, ako čo najlepšie uspokojiť svoju vášeň. Začína sa zaujímať o hlbší význam veci. Teraz túži, aby jeho životný partner zdieľal s ním duchovné príbuzenstvo. Už mu nestačí jednoduché uspokojenie inštinktov s jeho pomocou“ (Matej, 1. 20).

„Keď niekto začína viesť čistý život, všíma si, že meditácia je pre neho neporovnateľne ľahšia ako predtým. S veľkou jasnosťou začína rozumieť textom duchovných majstrov, ktorí sa mu doteraz videli záhadné a tajomné. Nachádza v nich nových priateľov, nových bratov. Človek ožíva, cíti v sebe ohe? života. Začína žiť. Až teraz vidí, že doteraz sotva žil, skôr vegetoval než žil“ (Martin 1, 23).

Predmanželská čistota neznamená neprítomnosť sexuálnych túžob. Je to rozhodnutie: všetku sexuálnu aktivitu odkladám až do dňa sobáša. Netreba sa zbytočne obávať slova „utlmenie“. Niekedy je dokonca nevyhnutné. Len vtedy môžeme žiť spolu s inými, keď ovládame svoje zlé sklony. Každý napríklad aspoň z času na čas pociťuje sklony k agresivite. Ako by vyzeral náš spoločný život, keby sme si povedali, že ich ovládanie nie je potrebné?

Mladý človek dozrieva k láske len vtedy, keď dokáže udržať svoj pohlavný pud na uzde. Tento pud, v mladom veku neobyčajne silný, ho môže ovládnuť a urobiť závislým. Oheň je teplý a príjemný, keď horí na ohnisku, ale ničí, keď sa vymkne spod kontroly. Príklad života mnohých ľudí dokazuje, že dobre ovládaná sexualita je blahodarná. A neovládaná sa postupne stáva krutým pánom, ktorý zotročuje, ponižuje, ničí.

V období pred manželstvom treba prijať svoju sexualitu, ale uznať aj nutnosť sebaovládania v tejto oblasti. A celú svoju pozornosť a sily treba zas nasmerovať na svoj rozvoj – telesný, intelektuálny a duchovný. V mladosti sa stavia základ pre celý život! Dobre prežitá je zárukou úspešného zrelého veku. Osobitne stojí za to rozvíjať svoje vrodené talenty, usilovať sa byť tvorivým – vytvoriť niečo vlastné, nové, dôležité, dokonca veľké na vybranom poli, či to bude veda, šport alebo umenie, či služba spoločnosti alebo Cirkvi. Takáto angažovanosť v tvorivej práci robí život krajším, šťastnejším a znemožňuje jeho premárnenie zlým konaním. Takto sa dozrieva aj k šťastnému manželskému životu.

V ďalšom čísle Milujte sa! preskúmame iné argumenty, ktorí sa najčastejšie používajú pri zvádzaní mládeže k nečistote, ktorá vždy vedie k negatívnym, niekedy až katastrofálnym následkom.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!