Tajomstvo Jána Pavla II.

Autor: Maria Zboralska,
Milujte sa! 9/2008 → Cirkev

Väčšina z nás určite nemala šťastie byť v kaplnke vo Vatikáne, keď sa Ján Pavol II. modlil. Možno by sme sa ho chceli opýtať, čím bola pre neho adorácia, či naozaj prináša ovocie v živote človeka. Nemusíme sa trápiť, že je už neskoro, aby nám odpovedal.

Určite sa v nás neraz pri pohľade na Jána Pavla II. rodila otázka, odkiaľ čerpal silu k plneniu Petrovho poslania. Zvlášť ku koncu jeho života, keď utrpenie bolo jeho stálou súčasťou, spontánne sme sa zamýšľali nad zdrojom jeho sily pri prekonávaní ľudskej slabosti. Neraz zamotaní do najrôznejších problémov a bolestí by sme aj my chceli, aby nám dal návod, kde hľadať silu na prekonanie ťažkostí. Ján Pavol II. sa tejto otázke nevyhýbal. Počas poslednej cesty do Poľska roku 2002 vyslovil tieto významné myšlienky: „Je len jedna rada. Tou je Pán Ježiš. ,Ja som zmŕtvychvstanie a život,‘ to znamená napriek starostiam, napriek smrti: mladosť v Bohu – a to vám všetkým zo srdca želám. Všetkej mládeži na svete.“ O tom, že vyznanie pápeža bolo prejavom jeho presvedčenia, ktoré prežíval každý deň, svedčí kardinál Stanislav Dziwiš, ktorý po boku Karola Wojtylu strávil 40 rokov: „Keď sa ma pýtajú, čo bolo jeho najväčšou silou a najhlbším tajomstvom, nenachádzam inú odpoveď ako modlitba a zjednotenie s Bohom“ (Pútnik lásky, Krakov 2006). Modlitba je spoločným menovateľom všetkých veriacich. Nezávisle od toho, koľko máme rokov, z akej rodiny pochádzame, aké povolanie vykonávame, nemôžeme byť ľahostajní k rozhovoru s Bohom. Práve v nej každý z nás dostáva najviac milostí. V tomto ohľade sú veľmi poučné slová sestry Faustíny: „Nech sa duša nachádza v akomkoľvek stave, má sa modliť. Musí sa modliť duša čistá a pekná, lebo inak by stratila svoju krásu. Musí sa modliť duša, ktorá sa usiluje o čistotu, lebo inak by ju nedosiahla. Musí sa modliť duša, ktorá sa práve obrátila, lebo inak by opäť klesla. Musí sa modliť duša hriešna, obťažená hriechmi, aby mohla povstať. Niet duše, ktorá by sa nemusela modliť, lebo každá milosť prichádza cez modlitbu“ (Denníček 146).

Privilegovaná modlitba

Pre Jána Pavla II., ktorého celý život bol preniknutý hlbokým zjednotením sa s Bohom pri modlitbe, najvýznamnejšie postavenie mala Eucharistia a s ňou súvisiaca adorácia Najsvätejšej sviatosti. Pápež citujúc svätého Alfonza de Liguo­ri bol presvedčený, že „,medzi všetkými pobožnosťami je adorácia sviatostného Ježiša po sviatostiach prvá, Bohu najmilšia a pre nás najužitočnejšia‘. Eucharistia je neoceniteľný poklad, a to nielen keď ju slávime, ale aj keď spočívame pred ňou mimo svätej omše, aby sme načerpali z toho istého prameňa milosti“ (Ecclesia de Eucharistia 25). Väčšina z nás určite nemala šťastie byť v kaplnke vo Vatikáne, keď sa Ján Pavol II. modlil. Možno by sme sa ho chceli opýtať, čím bola pre neho adorácia, či naozaj prináša ovocie v živote človeka. Nemusíme sa trápiť, že je už neskoro, aby nám odpovedal. V encyklike o Eucharistii nachádzame veľmi osobné a podnetné vyznanie: „Je krásne, keď môžeme spočinúť na Ježišovej hrudi ako milovaný učeník (porov. Jn 13, 25) a nechať sa preniknúť nekonečnou láskou jeho srdca... Koľkokrát, moji milí bratia a sestry, som mal túto skúsenosť a načerpal som z nej silu, potechu a podporu!“ (Ecclesia de Eucharistia 25). Môžeme byť Jánovi Pavlovi II. vďační, že nám zanechal toto svedectvo, lebo vďaka nemu sa dozvedáme, že silu na premáhanie ťažkostí čerpal práve z adorácie Najsvätejšej sviatosti. Pre nás je to veľké poučenie: Takže aj nám Boh v nej udelí „silu, potechu a podporu“.

„Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa“

Povzbudení príkladom Svätého Otca sa pousilujme aj my „dlhšie sa utiahnuť v duchovnom rozhovore, v tichej adorácii, v postoji lásky pred Kristom, prítomným v Najsvätejšej sviatosti“ (Ecclesia de Eucharistia 25). Takému požehnanému rozhodnutiu sa pravdepodobne postavia do cesty rôzne pokušenia. Možno to bude myšlienka, že nemáme čas na kontempláciu. Alebo že je to čosi staromódne, úplne zbytočné. Nezávisle od toho, aké hlasy nás budú od adorácie odhovárať, nezabudnime, že s Božou milosťou ich môžeme všetky prekonať. Dôležité je, aby sme nečakali, kým budeme mať chuť na modlitbu. Najlepšie je určiť si, kedy (ktorý deň týždňa) sa vyberieme na adoráciu, ako dlho (napr. na začiatok 15 minút alebo pol hodiny), v ktorom kostole alebo kaplnke.

Keď si kľakáme pred Najsvätejšiu sviatosť, uvedomme si, že sa stretávame s Bohom. V čom toto stretnutie spočíva? Pripomeňme si slová Jána Pavla II., ktoré povedal v Tarnowe roku 1987: „Zrejme uvažujete, čo ten pápež robí – prišiel, vyšiel tu hore, stojí a díva sa. Správne. Prišiel som tu, aby som sa vynadíval. Ako ináč sa možno stretnúť? Ak sa máme stretnúť, musíme sa na seba pozrieť. Ba viac, musíme sa na seba vynadívať... A na toto zhromaždenie veriacich sa chcem vynadívať nielen pohľadom, nielen očami tela, ale najmä pohľadom srdca..., pohľadom viery.“ V nadväznosti na tieto slová možno povedať, že adorácia spočíva vo vynadívaní sa na Ježiša ukrytého v hostii. Pre Jána Pavla II. príkladom takého postoja je Mária: „Máriin pohľad bol neustále naplnený úctou a obdivom“ (Rosarium Virginis Mariae 10). Od Panny Márie sa učíme, že od adorácie je už veľmi blízko ku kontemplácii tajomstiev Kristovho života. V kontemplácii dostávame milosť čoraz lepšie poznať Pána Ježiša, čo nám pomáha viac ho milovať a nasledovať. Veľa tu závisí od našej viery. V Denníčku sestry Faustíny čítame: „Keď som sa ponorila do modlitby, bola som v duchu prenesená do kaplnky a uvidela som Pána Ježiša vystaveného v monštrancii. Tam, kde sa nachádzala monštrancia, videla som ctihodnú tvár Pána. Pán mi povedal: ,To, čo ty vidíš v skutočnosti, tie duše vidia vierou. Ó, ako veľmi mi je milá ich veľká viera. Vidíš, že hoci zdanlivo nie sú vo mne žiadne známky života, avšak v skutočnosti je v celej plnosti obsiahnutý v každej hostii. Ale aby som mohol pôsobiť v duši, duša musí mať vieru. Ó, aká milá mi je živá viera‘“ (1420).

Pri adorácii poznávame hlbšie nielen Boha, ale aj seba samých, svoje miesto v Božom pláne spásy. Krásne o tom vydáva svedectvo istý dedinčan, ktorý sa modlil pred svätostánkom: „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa“ (pozri KKC 2715). Pán Ježiš sa chce na nás vynadívať. Chce, aby sme so svojimi starosťami prišli k nemu. Chce nás k sebe privinúť. Chce nám hovoriť o svojej láske. Chce nás potešiť. Chce nás posilniť. Chce nám ukázať cestu.

Vernosť modlitbe

Keď začíname adorovať Pána Ježiša, veľmi často zakúšame krásu tejto modlitby, dostávame veľa milostí. Postupne sa však naše nadšenie stráca. Je to preto, lebo Boh nás chce očistiť, chce upevniť našu vieru, nádej a lásku. Okrem iného sa to deje aj odobratím pocitov uspokojenia z modlitby. Vtedy je pri adorácii veľmi dôležitá vytrvalosť, v čom nám pomáha dodržiavanie určeného času a miesta adorácie bez ohľadu na vonkajšie či vnútorné ťažkosti. Ako sa dozvedáme od sestry Faustíny, taká vytrvalosť má veľký význam: „Ježiš mi dal poznať, ako duša musí byť verná modlitbe napriek útrapám, suchopárnosti a pokušeniam. Práve od takejto modlitby často závisí uskutočnenie veľkých Božích zámerov. Ak v tejto modlitbe nevytrváme, križujeme to, čo Boh chcel vykonať cez nás alebo v nás. Nech si každá duša zapamätá tieto slová: ,A keď bol v úzkosti, ešte vrúcnejšie sa modlil‘“ (Denníček 872).

Keď sa nás zmocní znechutenie a pochybnosti, spomeňme si na múdrosť obsiahnutú v slovách Jána Pavla II.: „Čas venovaný Kristovi nie je nikdy stratený, ale skôr získaný čas upriamený na hlboké poľudštenie našich vzťahov a nášho života“ (Dies Domini 7).

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!