Utrpenie a láska

Autor: Wiesława Kowalska,
Milujte sa! 9/2008 → Zmysel utrpenia

Medzi utrpením a láskou existuje veľmi úzka súvislosť. Človek nemôže milovať, ak nechápe tajomstvo kríža. Nemožno ísť celým srdcom za Kristom, ak sa neprijíma utrpenie. Sme povolaní k rôznym úlohám a do domu Otca ideme na pozemskej púti rôznymi cestami, ale niet medzi nimi ani jednej, ktorá by nebola poznačená utrpením. Ono je totiž súčasťou nášho života od momentu narodenia
až po smrť.

Taká je skutočnosť a nikto sa jej ne­vyh­ne. Rozličné sú len zdroje bolesti a jeho intenzita. Trpíme pre spáchaný hriech, znášame dôsledky zlých rozhodnutí. Trpíme, lebo niekto iný nás zranil svojím hriechom – a vtedy sme prinútení niesť cudzí kríž. Trpíme, keď sa rozhodujeme ísť radikálne za Kristom. Jeho cesta je cestou lásky, ktorá vždy vedie na kríž: „Sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15, 20).

Pán Boh nechce naše utrpenia a ako povedala svätá Terézia od Dieťaťa Ježiš, „odvracia tvár“ – akoby nemal odvahu hľadieť na našu bolesť. Niekedy nás Pán chce „zastaviť“, aby nám odovzdal niečo veľmi dôležité, vytvoril v našom srdci väčší priestor na pôsobenie Ducha Svätého a pripravil nás na prijatie milostí. Je to nutné pre naše dobro – vždy to vedie k očisteniu srdca, k vzrastu v láske, k účinnejšej službe a konaniu všetkého výlučne na väčšiu Božiu slávu.

Sú aj utrpenia nevinných. Tie bolia najväčšmi. Niet väčšieho trápenia ako hľadieť na utrpenie detí, ale práve tie nás učia trpieť dôstojne. Vo svete žijú aj ukryté duše – obety, ktoré prosia o utrpenie a vynahrádzajú Bohu za hriechy iných. Sú to zvlášť vyvolené duše, ktoré sa zriekajú svojej vôle, aby plnili Božiu vôľu. Mystičke Rozálii Celakovnej Ježiš povedal: „Utrpenie je taká veľká milosť, že nikto z ľudí to dostatočne nepochopí. Je väčšia než dar robenia zázrakov, lebo skrze utrpenie mi duša odovzdáva najcennejšie, čo má – svoju vôľu.“

Ako sa rodil apoštolát obetovania utrpenia?

Modlitba obetovania utrpenia bola napísaná počas bolestných zápasov s chorobou Svätého Otca Jána Pavla II. v roku 2005. Zrodila sa z utrpenia v duchovnom spojení s pápežom a s tými, ktorí vtedy plakali. Odvtedy sa stala jednou z nových iniciatív zástancov života spojených v Centre duchovnej adopcie na Jasnej Hore. Bola určená pre ľudí postihnutých chorobou, ktorí nemali možnosť aktívne sa zapojiť do diela ochrany života, no chceli pomôcť obetovaním svojho utrpenia na tento úmysel. Podobize? Krista s tŕňovou korunou mala byť pre nich posilou vo chvíľach utrpenia. Dojímavý príbeh Krista a neobyčajná, krásou žiariaca tvár (pozri článok na str. 3) ukrývajú v sebe akési tajomstvo, priťahujú, hýbu srdciami a pohýnajú ich ku skutkom. V súčasnosti sa Modlitbu obetovania utrpenia modlia tisíce ľudí vo farnostiach a spoločenstvách, v nemocniciach i hospicoch. Sprevádzajú ju krásne svedectvá ľudí a viditeľné znaky Božej prozreteľnosti.

V čom spočíva apoštolát obetovania utrpenia?

Týka sa prijatia každodenného kríža a obetovania utrpenia na úmysly svätej Cirkvi a apoštolátu života. Modlime sa za rodiny – aby prijali každý život a chránili ho od počatia až po prirodzenú smrť. Za starých ľudí – aby obklopení láskou najbližších mohli dôstojne odchádzať z tohto sveta. Za duše našich zomrelých – aby čo najskôr zakúsili šťastie večného života. Prosíme o novú kvalitu života pre seba vo vernosti Kristovi a jeho evanjeliu. Za zomierajúcich hriešnikov – aby sa zmierili s Bohom a mohli dostať milosť večného života. Apoštolát spočíva v obetovaní Pánu Bohu všetkých utrpení, ktoré zakúšame v každodennom živote. Môže to byť choroba a s ňou súvisiaca fyzická bolesť, duchovné trápenie, pokorenie, ubíjajúca samota, strata zamestnania, zlomyseľná kritika, smrť blízkeho človeka alebo iné bolestné zážitky.

Čo znamená obetovať utrpenie?

Obetovať znamená súhlasiť s krížom. Vo chvíli utrpenia povedať: „Pane Ježišu, spájam svoje utrpenie s tvojím utrpením. Všetko, čo je pre mňa fyzickou bolesťou alebo duchovným trápením, vkladám do tvojich rán, lebo v nich je moje uzdravenie.“ Možno použiť aj nasledujúcu Modlitbu obetovania: „Ježišu, božský Vykupiteľ, skrze Nepoškvrnené Srdce Panny Márie ti obetujem svoje telesné utrpenie a duchovné trápenia na úmysly svätej Cirkvi, apoštolátu života... (iné úmysly). Prosím, obdar plnosťou večného života deti, ktorým nebolo dovolené narodiť sa. Obklop svojou opaterou rodiny, aby mocou tvojej milosti účinne odporovali nástrahám zlého ducha, s láskou prijímali každý život a chránili ho od chvíle počatia až po prirodzenú smrť. Uči?, aby kríž, ktorý nesiem, sa stal pre mňa zdrojom odvahy, oslobodenia a sily, aby mi utrpenie neodoberalo nádej, aby moja viera nehasla a láska neustávala. A keď nadíde koniec môjho života, príď ku mne a priveď ma do svojho kráľovstva. Amen.“

Ak okolnosti nedovoľujú recitovanie modlitby, stačí sa pozrieť na podobize? Krista (článok na str. 3) a duchovne sa s ním spojiť. Dôležité je, aby bol obrázok umiestnený na viditeľnom mieste a pripomínal nám nielen obetovanie utrpenia, ale aj to, že vo chvíľach našich bolestí je Ježiš s nami a že jeho Srdce trpí v našom srdci („A on niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti“ – Iz 53, 4).

Prečo je úkon obetovania taký dôležitý, keď Boh aj tak vie, že trpíme?

To je pravda, ale je dôležité, aby sme to robili vedome. Ježiš za nás zomrel na kríži. Bola to najpotupnejšia smrť, ale práve ona nám otvorila cestu do nebeského kráľovstva. Naše utrpenie – nech je akékoľvek, malé či veľké – má v spojení s utrpením Boha nadprirodzenú hodnotu. Kríž pôsobí na diaľku a má neobmedzený dosah. Božia milosť sa môže dotknúť človeka v každom čase a na každom mieste. Nami obetované utrpenie môže mocou Kristovho kríža priniesť oslobodenie človeku zotročenému závislosťou, zmierenie s Bohom zomierajúcemu, nádej zúfalému, pomocnú ruku biednemu.

Svätý Otec v apoštolskom Liste chorým napísal: „Slabosti všetkých ľudských utrpení môže prenikať tá istá Božia moc, ktorá sa prejavila v Kristovom kríži“ (Salvifici doloris 23).

Akú hodnotu má utrpenie a čo môže naučiť človeka?

Utrpenie je skúškou viery a zároveň školou dozrievania vo viere a láske. Je skúšobným kameňom našej lásky. To sa týka tak trpiaceho človeka, ako aj tých, ktorí spolu s ním majú účasť na prežívaní kríža. Utrpenie pokoruje, drví ťarchou bolestných zážitkov, napĺňa strachom... Trpiaci človek je samý problém, prechádza cez obdobia krízy, vzbury, ktoré oslabujú vôľu, cez chvíle bezradnosti, strachu, znechutenia a samoty. Je potrebná veľká trpezlivosť, citlivosť a vnímavosť, čo pri trpiacom nie vždy dokážeme, lebo utrpenie, ktorého sme svedkami, odhaľuje aj našu vlastnú slabosť, náš egoizmus, malovernosť a nedostatok chápavosti. Ukazuje nám pravdu o nás samých. Vo svojej bezradnosti voláme k Bohu, aby nás zmenil, aby sme mohli trpiacemu pomôcť. Aby sme mu mohli vysvetliť, že ani fyzická bolesť, ani duchovné trápenie nikdy nie sú zbytočné, že práve v tých hodinách bolesti duša zhromažďuje svoj najväčší poklad. Chorý je pre nás darom. Pomáha nám uvedomiť si, čím je milosť zdravia, vyvoláva v nás vďačnosť, ale aj túžbu dobre využiť čas. Ľudia zvyčajne hovoria: „Čas sú peniaze,“ nesmieme však zabúdať, že čas je predovšetkým milosť. Utrpenie je tiež pozvaním k dôkladnému spytovaniu svedomia z času, ktorý nám Boh zveril.

Týka sa apoštolát utrpenia len dlhodobo chorých?

Do apoštolátu utrpenia sa môžu zapojiť všetci, chorí aj zdraví, ľudia mladí aj v pokročilom veku. Niet človeka, ktorý by vo svojom živote neprežíval bolestné chvíle. Ide o to, aby z nich mal duchovný úžitok. Svätý Otec Ján Pavol II. povedal: „Nič tak neobohacuje človeka, ako nezištný dar utrpenia.“ Obetovať možno každé utrpenie bez ohľadu na to, či to bude jednorazový úkon, lebo utrpenie trvalo len chvíľu (napríklad bolesť hlavy alebo zuba), alebo trvá dlhšie. Dôležité je tento úkon urobiť. Existuje tajomná spojitosť medzi utrpením, obetou a darom života. Keby ľudia chápali, že bolestné zážitky sa môžu stať tvorivou silou a zdrojom života pre iných, volili by si iné hodnoty. Nebolo by násilia, potratov a eutanázie. A k chorým, psychicky postihnutým, starým ľuďom by sa správali s úctou a láskou.

Prečo sa v dnešnom svete tak málo hovorí o utrpení?

Dnešný svet vyzdvihuje iné hodnoty. V kurze sú najmä pôžitok, kariéra, sláva, peniaze a večná mladosť. Utrpenie je nevďačná téma. Človek sa o ňom dokonca bojí rozprávať. Preto sa táto téma obchádza aj v tlači a ostatných médiách. Odmieta sa každá slabosť, nahrádza sa kultom sily, moci a užívania si. O utrpení sa dá pekne hovoriť, ale ťažšie je prijať ho. Ľudia utekajú od chorých ľudí, akoby sa báli „nákazy“ utrpením. Myslia si, že najlepšie je neangažovať sa, nevidieť a neprežívať, čo najskôr sa problému zbaviť. Preto je čoraz viac ľudí nesmierne opustených, boja sa o svoju budúcnosť, strachujú sa o to, aby sa neocitli v sociálnom domove dôchodcov. Veľa ľudí je dnes „chorých“ na nedostatok lásky. Chorý človek sa cíti neužitočný, ťaží ho vedomie, že je na ťarchu iným ľuďom. Niekedy pre pocit viny za toto obťažovanie, opustený najbližšími aj priateľmi, súhlasí s eutanáziou – ale v skutočnosti je to výkrik jeho srdca volajúceho po láske.

Môže človek trpieť neužitočne?

Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mk 8, 34). Prijatie utrpenia ako aj jeho odmietnutie je úkonom slobodnej voľby človeka. Ak niekto odmieta kríž, nemôže čerpať z jeho vykupiteľskej hodnoty. Človek si v každom čase a na každom mieste môže vybrať osud kajúceho alebo búriaceho sa lotra. Prekliať Boha i svoj osud, a tak urobiť svoje utrpenie neužitočným a beznádejným, alebo ho obetovať Bohu. Svätý Augustín napísal: „Najdôležitejší nie je charakter utrpenia, ale spôsob jeho prijatia človekom.“ Pán Boh nikdy neponecháva človeka na neho samého, vždy mu dáva milosť a silu, aby víťazne prešiel cez ťažké situácie. A vždy dáva človeku aj odvahu, aby vyslovil svoje „áno“. Osvetľuje mu cestu uprostred temnôt a vedie ho k svetlu, zo smrti k zmŕtvychvstaniu a životu.

Dokáže človek vždy prijať utrpenie s láskou?

Každý si sám píše svoje evanjelium utrpenia. Utrpenie je cudzie našej prirodzenosti. Ťažko sa prijíma. Často prichádza nečakane a keď na človeka dopadne fyzická bolesť či duchovné trápenie, túži len po jednom – aby to prestalo bolieť. Preto často je jeho dodatočným bremenom to, že sa zle znáša. Tu však pre nás môžu byť potechou slová svätej Terézie z Lisieux: „Chceli by sme veľkodušne prijať utrpenie a nikdy sa nepoddávať klamu.“ Všetci potrebujeme silu Ducha Svätého a veľkú pokoru, aby sme ho prijali a urobili z neho dar. Učia nás to svätci aj deti. Ako vlastne prežívať utrpenie, ukázal nám celým svojím životom Svätý Otec Ján Pavol II. Keď odchádzal k Otcovi, svet prijal jeho posolstvo – lebo na chvíľu zamrel v mlčaní, topiac sa v slzách a tichej modlitbe.

Čo urobiť, aby som sa nebál kríža?

Krásnu odpoveď na túto otázku dala Matka Terézia z Kalkaty: „Pozri sa na kríž. Uvidíš Ježiša so sklonenou hlavou, aby ťa pobozkal. Jeho ramená sú roztvorené, aby ťa objal. Jeho srdce je otvorené, aby ťa uzavrelo do svojej lásky. Keď vieme, že kríž je znamením najväčšej lásky Krista k tebe i ku mne, prijímajme jeho kríž so všetkým, čo nám chce dať, a s radosťou mu odovzdajme všetko, čo nám chce zobrať. Ak budeme tak konať, svet spozná, že sme jeho učeníkmi, že patríme Ježišovi, že skutky, ktoré konáme, ty aj ja aj všetci bratia a sestry, nie sú nič iné ako naša láska vtelená do života.“

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!