|
|||
|
Autor: ks. Andrzej Trojanowski TChr, Keď vydeľujem Ježišovi omrvinku času na rutinnú rannú či večernú modlitbu, keď mu venujem sotva pár myšlienok, ale zároveň dávam pozor, aby „neuškodili dôležitejším“ veciam v mojom živote, zadržiavam ho spolu s mojou spásou pri dverách svojho srdca. Ježiš nevojde dovnútra, kým ho nepozvem. Jeden z mojich spolubratov kňazov ma pozval na veľkopôstnu katechézu do kostola na predmestí Paríža. Počas toho stretnutia si ľudia z ruky do ruky podávali reprodukciu maľby Ježišovej tváre. Každý mal možnosť dôkladne sa jej prizrieť a meditovať nad ňou. Bol tam aj istý muž, ktorého už niekoľko mesiacov trápila mučivá bolesť v prsiach a vykašliavanie krvi. Podrobné lekárske vyšetrenia, ktoré podstúpil, nič nezistili, aj preto nebolo možné nasadiť mu primeranú liečbu. Tento človek si pritisol obrázok s Ježišovou tvárou na prsia a chvíľu sa modlil. Znova sme sa stretli až v júli a vtedy mi vyrozprával, čo sa s ním stalo nasledujúci deň po tej modlitbe. Konkrétne mu úplne prestali všetky záchvaty úporného kašľa (jeho domáci si to všimli skôr ako on) a bol úplne uzdravený. Tento muž bez váhania verí, že prelomom v boji s chorobou bolo pre neho práve to stretnutie s Ukrižovaným. Pred prázdninami mi istý človek daroval fotografiu – reprodukciu obrazu milosrdného Ježiša. Vidieť na nej pramienky tekutiny, ktorá netečie kolmo dole – v súlade so zákonom príťažlivosti –, ale vodorovne pozdĺž lúčov vychádzajúcich z Ježišovho srdca. Táto tekutina je olejová a vydáva neobyčajnú, príjemnú vôňu. Tento jav sa prvý raz objavil 6. decembra 1995 v byte Paula Soosa. A hádam by ani nemalo zmysel o tom písať, keby nebolo svedectiev ľudí o ich uzdraveniach pri kontakte s touto ikonou. Rozmýšľal som, či je a v akej miere známa v Paríži. Túto otázku som si kládol na Druhú veľkonočnú nedeľu (Nedeľu Božieho milosrdenstva). Každý rok totiž práve v ten deň sa veriaci stretávajú v Osny neďaleko Paríža, kde je kostol zasvätený Božiemu milosrdenstvu. Tohto roku počas slávnosti rehoľné sestry z Krakova priniesli relikvie svätej Faustíny. Rozdali aj 50 obrazov Božieho milosrdenstva posvätených Svätým Otcom, ktoré sú určené pre kaplnky a kostoly vo Francúzsku a v frankofónnych krajinách. Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 3 až 4 tisíc ľudí, niekoľko kňazov spovedalo celé hodiny vonku pri športovej hale, kde sa slávnosť konala. V tom čase som si kládol otázku: „Pre koľkých ľudí z tohto zástupu sa obraz s nápisom Ježišu, dôverujem ti, stal smerovkou k stretnutiu sa so živým Kristom vo sviatosti zmierenia a v Eucharistii...? Koľkí z nich zobrali vážne výzvu k dôvere, ktorá vyplýva zo znamení a uzdravení, vedecky nevysvetliteľných?“ Odpoveď na uvedené otázky presahuje naše možnosti. Dôležitejšie je však niečo iné – vedomie, že udržiavanie si odstupu od Ježiša nič v mojom živote nezmení. Keď mu určím len omrvinku času na rutinnú modlitbu, keď mu venujem sotva pár myšlienok, ale zároveň dávam pozor, aby „neuškodili dôležitejším“ veciam v mojom živote, zadržiavam ho spolu s mojou spásou pri dverách svojho srdca. Ježiš nevojde dovnútra, kým ho nepozvem. Nie preto, žeby mu chýbala pokora alebo všemohúcnosť – Ježiš jednoducho vie, že ako nepozvaného hosťa by sme ho nedokázali ani zniesť, ani milovať a ani prijať jeho dary. Pri bránach dnešných ľudí, ktorí hľadajú znamenia, dáva signály svojej prítomnosti. Príkladom toho sú jeho obrazy pokrývajúce sa krvavými slzami alebo voňavými tekutinami. To všetko sú znamenia, ktoré nemajú prevalcovať akúkoľvek slobodu, ani nenahrádzajú vieru empirickou istotou. Umožňujú však hlbšie zamyslenie sa a zaujatie osobného postoja vo veciach týkajúcich sa Boha a vykúpenia. Sú teda zdrojom tvorivého nepokoja v srdciach tých, ktorí sa uspokojujú svätým pokojom ateizmu alebo ľahostajnosti voči Bohu. Pripisovať Ježišovi úmysel vnucovať sa vedecky nevysvetliteľnými javmi by bolo výsmechom tak z neho, ako aj z nás samých – a zvlášť z podstaty vykúpenia. Spása sa totiž uskutočňuje v rámci vzťahu lásky Boha k človeku a človeka k Bohu. Samotné potvrdenie nadprirodzenosti daného znamenia ešte nie je vyznaním viery – ktorá „pôsobí skrze milosť“ –, ale v menšej či väčšej miere razí človeku cestu k viere, odsúvajúc všelijaké prekážky rozumu, ktoré sme si sami alebo iní postavili na ceste. Z tohto druhu nezvyčajných znamení prežívaných vo viditeľnej oblasti sa môže zrodiť duchovné ovocie – veľká dôvera a priblíženie sa človeka k Bohu. Diabol si toto ohrozenie uvedomuje zvlášť preto, že sa to deje na poli viditeľných javov, kde je majstrom v klamaní. Preto niet divu, že toľkokrát inšpiroval útoky na Turínske plátno, ktoré je výnimočným znakom vyzývajúcim k viere. Len Boh vie, koľko ľudí našlo cestu k obráteniu alebo prehĺbeniu svojej viery, keď sa stretli s touto relikviou. Treba tu zdôrazniť, že posledný požiar v turínskej bazilike nebol nešťastnou náhodou, ale diabolským pokusom raz a navždy skoncovať s obráteniami a uzdraveniami. Božia prozreteľnosť zázrakom viedla k záchrane Plátna. Klamár zachraňoval, čo sa dalo, pomocou informácií v masmédiách, že tento „falzifikát“ bol zachránený vďaka strážnikovi – „komunistovi“. Záchrana Plátna z plameňov zapálených fosforovou bombou je Božím poukázaním na neobyčajnú, zázračnú hodnotu tejto relikvie umučenia a zmŕtvychvstania Pána Ježiša. V skutočnosti tu totiž nejde o Turínske plátno, ale o svedectvo, ktoré vydáva. Kontroverzie a odpor tu nevzbudzuje niekoľko metrov plátna, ale Kristus. To strach z neho podnecuje niektorých ľudí ku klamstvu. Rôznosť javov, pred ktorými je veda bezradná, nám hovorí niečo o osobitosti súčasnej doby. Len Boh vie, ako veľmi je ľudstvo dnes mučené klamstvom rozličných hesiel, ideológií a mód. Prostredníctvom neobyčajných znamení nám Stvoriteľ dáva signály svojej prítomnosti: „Som s vami.“ Pre niektorých ľudí je to prvý zreteľný signál, ktorý sa im podarí zachytiť v šume a hluku uponáhľanej spoločnosti. Tu je vlastne začiatok ich cesty k viere, k láske, k Bohu. Ježiš najplnšie prichádza na najhlbšie volanie ľudského srdca: „Príď!“ Dôvera k nemu rúca všetky bariéry a otvára najširšiu cestu. Dôvera je úkonom plne osobným, najhlbším, vychádzajúcim z dna srdca. Sám Ježiš nás učí, ako ho máme pozývať. Robí to cez reč svojho výzoru na obraze, ktorý prikázal namaľovať prostredníctvom sestry Faustíny. Zmyslom tejto ikony je voviesť nás do priestoru úplnej dôvery Kristovi, ktorá umožní prejavenie jeho spasiteľnej moci v našom živote. Dôvera je bezprostredná a zároveň najkratšia cesta k zjednoteniu sa s Bohom. Je prostriedkom s okamžitým účinkom v situácii, keď na dlhodobé liečenie nášho srdca už nemusí byť dosť času. The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|