 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: Mirosław Rucki,
Keď sa zapájame do diskusií o eutanázii, potrate alebo umelom oplodnení, často zabúdame, že sme len ľudia. Nie sme stvoriteľmi ani tvorcami života, nie sme objektívnym prameňom poznania o ľudskom živote a nie sme objektívni sudcovia. To, čo chystáme inému človeku, sa veľmi ľahko môže stať nám. To, ako sa staviame k iným, sa môže obrátiť proti nám. Položme si úprimne otázku: Ako by som chcel(a) prísť na tento svet? Chcel(a) by som byť počatý(á) počas pijackých orgií, po ktorých by moja matka ani nevedela, kto je môj otec? Chcel(a) by som byť dôsledkom „nehody“, čiže zlyhania antikoncepcie? Alebo by som chcel(a) byť umelo vytvorený(á) v skúmavke kombináciou génov nejakého „darcu spermií“ a mojej mamy...? Nenechám si nahovoriť, že nejaký normálny človek by túžil mať iný pôvod než v rodine, túžil by žiť bez pocitu biologického a citového puta s otcom a matkou, že by chcel byť priemyselným výrobkom, no nechcel by byť plodom manželskej a rodičovskej lásky. Prečo sa teda tak často vraciame k diskusii o tom, či musíme pripraviť taký osud svojim deťom? Prečo sa stále tvárime, že umelé oplodnenie rieši každý ľudský problém? Vari naša spoločnosť už úplne zabudla, že človek bez lásky nie je človekom? Vari už nie sme schopní ľudsky pristupovať k vlastným deťom? V tomto kontexte je úplne nepochopiteľné, že isté organizácie nás presviedčajú, že vzhľadom na zlú demografickú situáciu v Európe i na Slovensku musíme akceptovať metódy umelého oplodnenia, ale zároveň sa dožadujú legalizácie potratov a všeobecnej prístupnosti antikoncepcie. Človek, ktorému záleží na budúcom pokolení, bez ťažkostí zistí, že na zabezpečenie prirodzeného prírastku stačí dovoliť žiť počatým deťom. A naopak – koľko tovární produkujúcich „dieťa zo skúmavky“ treba postaviť, aby sa „vyrovnali straty“ po potratoch? Uveďme príklad. Vo Veľkej Británii sa ročne urobí okolo 200 tisíc legálnych potratov. Ak má niekto čo len štipku zdravého rozumu, spočíta si, že namiesto 200 tisíc zákrokov in vitro stačí nezabíjať 200 tisíc detí. Demografický výsledok by bol rovnaký – no z pohľadu zdravia spoločnosti nezabíjanie je rozhodne lepšie.
Umelý „chov ľudských bytostí“ nijako nemôže uspokojiť prirodzené potreby človeka spojené s budovaním manželských a rodinných vzťahov. Odoberanie vajíčok lekárom nijako nepripomína darovanie sa ženy mužovi plné lásky. Odoberanie spermií je obyčajnou masturbáciou, nijako nesúvisí s láskou, ani nie je prejavom úcty k vlastnej sexualite. Oplodnenie prebieha v inkubátore mimo organizmus ženy, ktorú ťažko možno za takejto situácie nazvať matkou. Ťažko nazvať otcom aj muža, ktorého spermie boli do skúmavky dané. Chceli by sme, aby nás naše deti oslovovali „darca spermií“ a „darkyňa vajíčka“ namiesto otec a mama...? To však ešte nie je všetko. Najťažšou etapou technologického procesu je prenesenie embrya (čiže ľudskej bytosti, aj keď počatej neľudským spôsobom) do maternice ženy, ktorá sa takto pokúša uspokojiť svoju túžbu po materstve. Vie, že šanca na prežitie tohto malého človeka je oveľa menšia ako riziko jeho smrti? Zaujíma ju, že lekár vopred „produkuje do zásoby“ viac jej detí a že do organizmu ženy sa súčasne prenášajú 3 až 4 embryá, aby sa zväčšili šance na prežitie aspoň jedného? Je pravda, že vo väčšine krajín je to už obmedzené na dva zárodky, to však nič nemení na skutočnosti, že „nadprodukcia“ je naďalej „ničená“. Vari pre matku nemá význam informácia, že len polovica jej umelo počatých detí prežije rozmrazenie? Skutočne je pre ňu nepodstatné, že z tých, ktoré aj tak ostanú pri živote, len každé piate má šancu rozvinúť sa v úspešnom tehotenstve? Mne to pripomína väčšmi „chodník smrti“ než prokreatívnu metódu. Hádam stojí za to uvedomiť si aj to, že dokonca ani najlepšie kliniky nezaručujú narodenie sa zdravého dieťaťa počatého v skúmavke. Málokto vie, že ani v jednom ústave na svete neboli dosiahnuté lepšie výsledky ako 33 %, kým priemerne len 15 – 20 % párov, ktoré prešli procesom in vitro, sa stalo „rodičmi“. Je zrejmé, že pri takomto „priemyselnom“ prístupe k ľudskej bytosti sa hodnota života človeka prepočítava len na peniaze, ktoré možno požiadať za „službu“ umelého tehotenstva. A sú to nemalé peniaze. Len v roku 1999 zisk z oplodnení in vitro prekročil 1,3 miliardy dolárov. Aj preto musia „prevádzkovatelia služieb“ dbať o kvalitu svojej obludnej služby. A pretože pravdepodobnosť počatia zdravého dieťaťa v skúmavke je nízka, experimenty na ľudských embryách sú nevyhnutným prvkom „produktívneho procesu“ v rámci „kontroly kvality“. Rozlišujú sa tu dve metódy: redukcia plodov a selektívny výber. Selektívny výber znamená zavedenie sledovania vývoja dieťaťa a jeho zabitie vo chvíli prejavenia sa akejkoľvek vývojovej chyby. Redukcia plodov je zabitím bez skúmania, jednoducho s cieľom zmenšiť počet detí v maternici. Ak spočiatku v 80-tych rokoch 20. storočia bola redukcia plodov používaná s cieľom zachrániť život aspoň niekoľkým deťom pri mnohopočetnom tehotenstve, dnes je široko používaná s cieľom zmenšiť počet detí podľa želania rodičov. Nevinné pomenovanie „redukcia“ znamená to isté čo „výber“ a uskutočňuje sa vstrieknutím chloridu sodného do priedušnice dieťaťa alebo (podľa modernejšej technológie) podaním chloridu draselného do vnútra placenty. Inými slovami, ten biedny, malý, nechcený človek, umelo povolaný k životu a nazvaný „zárodkom“, sa zaživa spaľuje v agresívnom chemickom prostriedku. Vari sa môžeme čudovať, že táto nová „technológia“ nesie so sebou lavínu nedorozumení, právnych aj zdravotných problémov a nespočitateľné množstvo zničených medziľudských vzťahov? Uvádzame len niekoľko otrasných prípadov:
Možno si klásť otázku: Načo toľko problémov? Odpoveď je šokujúca jednoduchá. Problémy máme my, kým tí, ktorí sú ich pôvodcami, majú obrovské zisky. Profesorka Debora Sparová odhadla, že podnikanie s umelým oplodnením prináša ročne najmenej 500 miliárd libier zisku. Budeme si aj napriek tomu ešte nahovárať, že niekto nás chce urobiť šťastnými ponúkaním oplodnenia in vitro? Hádam každý chápe, že je to jednoducho podnikanie na úkor zdravia, šťastia a ľudského života. Zamyslime sa však nad touto situáciou. Keď banky zmrazených embryí mali problém s nadmerným množstvom umelo oplodnených ľudí, vari niekto povedal, že in vitro nie je potrebné? Začal sa niekto zamýšľať, ako znížiť počet nepotrebne „vyprodukovaných“ ľudí? Nie! Nikoho nezaujímal osud, pocity či stav počatých zmrazených detí. Avšak ústavy produkujúce ľudí v úsilí minimalizovať svoje straty začali hlásať heslo: „Nechceš, aby sa zmrazený ľudský zárodok stal predmetom vedeckého výskumu? Adoptuj si ho!“ Takto, odvolávajúc sa na naše ľudské city a hnutia, no zároveň pokračujúc vo svojom obludnom podnikaní, odhalili svoju falošnosť a bezcitnosť. Hádam by sme si to mali vziať k srdcu... The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
Okrem toho si treba uvedomiť, že metóda in vitro sa používa namiesto liečenia neplodnosti. Lekár si nedá námahu zistiť presné príčiny neplodnosti a podujať sa na časovo náročnú a nie vždy úspešnú liečbu. Namiesto toho ide ľahšou cestou – odporučí umelé oplodnenie. Z demografického hľadiska je to bomba s opozdenou rozbuškou, pretože v mnohých prípadoch neplodnosť (zvlášť mužská) má genetické pozadie. Biologicky povedané, neplodný pár už nemohol splodiť potomstvo a „gény neplodnosti“ neboli odovzdávané ďalej. Éra in vitro otvára novú etapu v dejinách ľudskej populácie – odrazu sa zväčšuje počet ľudí neschopných prirodzene
odovzdávať život. Myslím si, že takýto vývoj si neželajú demografi, ale skôr tí, ktorí na neplodnosti dobre zarábajú.