 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: świadectwo,
Prežil som peklo na zemi, ale Pán Boh sa ma dotkol a práve vďaka nemu som vstal z mŕtvych. Začnem však od začiatku... Narodil som sa síce v katolíckej, ale nepraktizujúcej rodine. Avšak na moje šťastie – ako sa ukázalo neskôr – bol som pokrstený. V našom dome bolo zdanlivo všetko v poriadku, mama a otec nás milovali. Z materiálnej stránky nám nič nechýbalo. Ale otec ťažko pracoval, preto pre nás nemal čas. A práve vtedy som potreboval a hľadal nejakú autoritu, nejaký vzor. Keďže nebolo otca, ktorý by mi mohol určité záležitosti vysvetliť, a nepoznal som ani Pána Boha, ktorého by som mohol poprosiť o vedenie, začal som hľadať vlastné cesty. A aj našiel. Začali mi imponovať starší spolužiaci, ktorí počúvali hardrock a metal. Aj ja som vtedy začal počúvať tú istú hudbu, stretával som sa s týmito spolužiakmi, obliekal som sa rovnako ako oni a samozrejme, tak som sa aj správal. Takto som v piatej triede základnej školy začal fajčiť. O dva roky neskôr som už popíjal pivo a lacné víno. A keď sa objavili prvé skupiny, preorientoval som sa na blackmetal. Spolu s kamarátmi sme boli touto hudbou takí fascinovaní, že sme začali nosiť rôzne symboly – obrátené kríže (ezoterické symboly odvrátenia sa, ktoré označujú odporovanie kresťanským dogmám – pozn. red.), tri šestky (symbol šelmy, Antikrista – Zjv 13, 18) a pentagramy (päťramenné hviezdy označujúce kráľovstvo Lucifera, božskú moc človeka nad svetom – symbol mágie). Začal som utekať z domu na koncerty satanistických skupín, a takto som vedome i nevedome dovolil silám zla, aby vstúpili do môjho života... Potom sa všetko zvrtlo ako v zlej rozprávke... Keď sa mi metal stal nudným, začal som počúvať punkovú hudbu. Jazdil som na ich koncerty, na niektorých som bral nejaké tabletky a zapíjal ich alkoholom, fajčil som trávu a fetoval. Potom som sa stal hipisákom. Zmenil som hudbu, ale neprestal som piť alkohol, ba čo viac, nielenže som fajčil trávu, ale začal som experimentovať aj s LSD. V tom čase som žil aj v hriechu s dievčaťom. Neviem odkiaľ, ale neskôr sa objavili amfetamíny. Keďže som vždy chcel byť slobodný človek, vyskúšal som aj to, mysliac si, že to je to najlepšie v mojom živote, že mi to dá úplnú slobodu. Práve tu som sa zmýlil – odmenou nebola vytúžená slobody, ale jej strata. Ale vtedy som to ešte nevedel. Po niekoľkých rokoch užívania amfetamínu mi začali všelijaké problémy so zdravím, preto som sa rozhodol, že odídem do USA a tam zmením svoj život. Svojmu dievčaťu som sľúbil, že odteraz už všetko bude iné... A aj bolo. Prvý polrok som ťažko pracoval a vyhýbal som sa ľuďom, ktorí brali drogy. Zmohli sme sa na auto a byt. Ale, žiaľ, to všetko sme stavali na piesku a spadlo to ako domček z kariet... Nevydržal som a vrátil som sa k drogám, ba čo viac, stal som sa kamarátom dílerov drog. A vtedy som už naozaj prežíval peklo na zemi. Bral som kokaín, potom aj heroín. Stratil som dievča, s ktorým som bol sedem rokov, stratil som byt aj auto, ale čo bolo najhoršie, stratil som ľudskú dôstojnosť. Všetko, čo som robil, bolo podriadené drogám. Odkedy som začal bývať s drogovými dílermi, aj sám som začal drogy predávať. Chodieval som do černošských štvrtí, pričom som celý čas žil v strachu, že ma chytí polícia, že černosi ma okradnú alebo zabijú (zavŕtanie guľky do hlavy nebolo ničím výnimočným v štvrti, kde boli okná na domoch zatlčené len doskami). Niekedy som si myslel, že hrám nejakú rolu v akomsi zlom filme alebo že sa mi to všetko len sníva – ale nebol to sen. Bol to môj život, tvrdá realita, z ktorej nebolo východisko (aspoň tak sa mi vtedy zdalo). A čo bolo najhoršie, bol som v nej už tak veľmi „doma“, že som vôbec nerozlišoval dobro od zla. A vlastne nikdy ma to nikto neučil... Úplne dezorientovaný a ponorený v jede toho storočia, akým je narkománia, rozhodol som sa nevrátiť sa k priekupníkom, s ktorými som býval a kde som všetko mal zadarmo. Začal som žiť v aute na ulici. Ďalej som vozil ľuďom drogy. Túlal som sa po všelijakých brlohoch, žil som s prostitútkou. Keď mi zobrali auto, ostal som na ulici, ponechaný úplne sám na seba. Moji bývali kamaráti mi chceli pomôcť, ale ja som ich pomoc odmietol. Chcel som len fetovať. Tackal som sa po uliciach ako posadnutý, spal som na kartónoch pod schodmi, jedol som z odpadkových košov, rozprával som sa sám so sebou, zďaleka som smrdel... Napriek tomu som si myslel, že všetko je v poriadku... Až smrť môjho kamaráta, ktorý sa predávkoval, mi otvorila oči. Keď som sedel v černošskej štvrti pri odpadkových nádobách – scéna akoby vystrihnutá z filmu –, rozhodol som sa so všetkým skončiť vstrieknutím si veľkej dávky heroínu do žily. Vedľa mňa na zemi bolo veľké ľudské lajno. Zrazu som doň vopchal lyžičku aj striekačku. A vtom som v hĺbke svojho srdca pocítil obrovskú túžbu: „Chcem žiť! Nechcem zomrieť! Veď mám len 29 rokov!“ V tej chvíli som pocítil, ako ma za krk chytila akási Sila a začala ma vodiť ulicami, po ktorých som nikdy nešiel. Vari nenechá Pastier 99 oviec a nejde hľadať tu jednu zablúdenú (porov. Lk 15, 1 – 7)? Úplne som sa tej Sile podvolil a nechal som sa ňou viesť. Vtedy som ešte nevedel, že je to Pán Boh. Prišiel som k černošskej prostitútke a práve jej som povedal, čo sa stalo a že nechcem umrieť na ulici, že chcem žiť. Tá žena mi povedala o mieste, kde mi môžu pomôcť. Išiel som na uvedenú adresu a porozprával som o sebe ľuďom, ktorí tam pracovali. Odpovedali mi, že ma musia odviezť na odvykaciu liečbu, ale že práve nemajú nijaké auto. Aby som si sadol a čakal. Sadol som si teda a čakal, ale cítil som, že heroín už začína „v systéme chýbať“. Potreboval som ďalšiu dávku. Bol som vtedy v takom stave, že som musel brať dve dávky drogy každé dve hodiny, aby som sa dokázal vôbec pohnúť... Už som chcel odísť, keď práve prišla akási žena s mužom, ktorí prišli v nejakej záležitosti. Pre mňa to boli anjeli, ktorých Pán Boh postavil na moju cestu. Títo ľudia ma odviezli na odvykaciu kúru. Tam som po 17 rokoch pitia a brania drog prvý raz tak skutočne začal triezvieť. Chodil som na podporné skupiny a okrem toho som začal každý večer kľakať k modlitbe s černošskými kamarátmi. Modlili sa nahlas a prosili o všetko, čo je dobré pre mňa a pre moju rodinu. Pre mňa to bolo čosi úžasné – po toľkých rokoch robenia zlých vecí si kľaknúť a jednoducho poprosiť Boha o dobro pre kohosi iného. Po troch mesiacoch môjho triezveho putovania Pán Boh opäť postavil na moju cestu človeka-anjela, ktorý mi povedal: „Ľudovít, všetko robíš dobre, ale aby si vytrval v triezvosti, musíš nájsť Pána Boha.“ Potom ma vzal do kaplnky v útulku pre bezdomovcov pri Kostole Najsvätejšej Trojice. Kľakol si do lavice. Ja hneď vedľa neho. Vtedy mi povedal: „Ľudovít, to je Najsvätejšia sviatosť. Veríme, že je to telo Pána Ježiša, že tam je náš živý Boh.“ Potom sa začal modliť. Kľačal som, pozeral som sa na Najsvätejšiu sviatosť a myslel som si: „Aha, aj moje myšlienky smerujú ku krížu, odtiaľ sa prenášajú do vesmíru, tam ich ufóni snímajú na počítači a potom naspäť vysielajú nejakú energiu, ktorá mení svet.“ Keď som vtedy tak „múdro“ uvažoval, uvidel som svetlo, ktoré vychádzalo z Najsvätejšej sviatosti a ktoré začalo obklopovať všetko dookola. Bolo okolo mňa a ja v ňom. V tej chvíli som začal veľmi plakať. Priam som reval. Môj kamarát sa na mňa pozeral a nechápal, čo sa deje. Bol to návrat márnotratného syna (Lk 15, 11 – 32). Pán Boh sa ma opäť veľmi hmatateľne dotkol. Začal som bývať v tom útulku pre bezdomovcov. Začal som chodiť na stretnutia modlitbovej skupiny. Čoskoro, ako tridsaťročný, som sa prvý raz v živote vyspovedal. Vtedy som sa cítil tak, akoby mi zo srdca spadlo obrovské vrece kameňov. Prvý raz v živote som sa cítil skutočne slobodný. Nie takou slobodou, akú som hľadal v hudbe a drogách, ale tou skutočnou slobodou, ktorú môže dať len Pán Boh. Spoveďou sa začala moja duchovná púť triezvosti za Pánom Ježišom. Opakoval som si: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9, 23). Čoskoro som bol na prvom svätom prijímaní. Odvtedy začal Pán Ježiš uskutočňovať zmeny v mojom srdci – a robí ich dodnes. Prijal som aj sviatosť birmovania. Ako dobre, že som bol pokrstený. Vďaka tomu som jednou z ovečiek zo stáda nášho Pastiera, ktorý ma strážil a chránil – nikdy som nebol vo väzení, nezahynul som pri havárii, nik ma nezabil, nenakazil som sa HIV... Predtým som si to akosi nikdy neuvedomil. Až teraz som vďačný za to, čo mám, a že ma Pán Ježiš našiel, že mohol vo mne vstať z mŕtvych. Práve uplynulo päť rokov od môjho zmŕtvychvstania. Vďaka tejto skúsenosti – vďaka neseniu svojho kríža – môžem dnes pomáhať iným ľuďom. Sám Ježiš dáva cezo mňa nádej iným ľuďom. Nehovorím, že je mi v živote vždy ľahko, ale mám Pána Ježiša prítomného vo sviatostiach. Mám Eucharistiu i sviatosť zmierenia a viem, že Pán Ježiš nás veľmi miluje, že preňho nič nie je nemožné. Chvála mu a česť! Ľudovít, 33 rokov Máš problém s drogami? Potrebuješ pomôcť? Skontaktuj sa so spoločenstvom Cenakolo: Cenakolo E.F.Scherera 40 921 01 Piešťany Kontaktné e-maily: The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
