Brala

Autor: świadectwo,
Milujte sa! 8/2008 → V kruhu rodiny

Som šesťdesiatročný muž, otec dvoch dospelých dcér. Udalosti, ktoré opisujem, sa týkajú mladšej z nich. Do hĺbky poznamenali môj život. A pretože som si vedomý, že nie som ojedinelý prípad, rozhodol som sa vydať svedectvo, ktoré môže pomôcť aj iným.

Keď som zistil, že moja dcéra je závislá na drogách, prežili sme aj s manželkou nemalý šok, pretože pred pár rokmi som z toho istého dôvodu prišiel o mladšieho brata. Nikdy sme netajili príčinu jeho smrti. Skôr naopak, všetko, čo bolo spojené so smrťou môjho brata, bolo témou mnohých rozhovorov v našej rodine – na výstrahu. Dúfal som vtedy, že bolestné skúsenosti, ktorými sme prešli v súvislosti s drogami, sa už nikdy nebudú dotýkať ani mňa ani mojej rodiny. Život ukázal, ako veľmi som sa mýlil. Bývali sme vtedy vo Varšave a prostredie, v ktorom vyrastala naša dcéra, bolo dosť silno poznačené drogovým problémom – lepšie povedané drogovou chorobou.

Záchranu sme hľadali hlavne v centrách s odvykacími kúrami, ktoré pre našu dcéru skončili vždy rovnako – útekom z centra a návratom k drogám. Peklo bolo čoraz väčšie – dcéra nemala nijaké zábrany a bolo jej jedno, akým spôsobom si zoženie peniaze na drogy – boli to hlavne krádeže v najrôznejších formách a miestach.

Po veľkom úsilí sa nám podarilo umiestniť ju v špeciálnom centre sestry Elvíry v Taliansku (takéto centrum je už aj na Slovensku). Žiaľ, po necelých troch mesiacoch dcéra prišla domov – vrátila sa bez peňazí a s ďalším nesplateným dlhom. Navyše sa nám snažila nahovoriť, že už nie je závislá, čo samozrejme nebola pravda. Peklo sa rýchlo vrátilo...

Lekár – terapeut nám radil zmeniť prostredie. Rozhodli sme sa presťahovať. Osud nám prial, pretože po smrti rodičov bol voľný letný domček na dedine neďaleko Varšavy, ktorý sme expresne prerobili na celoročné bývanie; a tak sme sa podľa rady lekára v januári 2000 presťahovali. Tesne predtým sa však ukázalo, že dcéra je v požehnanom stave, čo nám vlialo veľkú nádej, lebo od lekárov sme vedeli, že to môže priniesť v liečení narkomana dobré výsledky. Jej chlapec jej vraj chcel pomôcť dostať sa zo slepej uličky. Ako sme neskôr zistili, dcéra nás oklamala. Jej chlapec bol tiež narkoman a bolo ich treba rýchlo od seba oddeliť, aby sme predišli tragickým následkom.

V máji sa narodila naša vnučka Natália. Zdá sa, že nielen pre nás bolo jej narodenie zázrakom a ďalším dôkazom Božej prozreteľnosti, keď sa z takého páru narodilo normálne, zdravé dieťa.

Ako sa neskôr ukázalo, zmena prostredia pomohla len čiastočne; problémy sa vrátili ako bumerang. V krátkom čase sa naša dcéra dvakrát pokúsila o samo­vraždu. V oboch prípadoch ju lekári akoby zázrakom zachránili.

Hľadali sme pomoc, kde sa len dalo. Napokon ako už aj predtým vedení akýmsi inštinktom či starou pravdou: „Keď je núdza najvyššia, pomoc Božia najbližšia,“ hľadali sme záchranu v modlitbe svätého ruženca a korunky k Božiemu milosrdenstvu. Tak aj po druhom samovražednom pokuse, keď sme dcéru priviezli z nemocnice, po dlhom váhaní, takmer nasilu sme spoločne pokľakli na modlitbu ruženca. Bola to najdlhšia modlitba v mojom živote a sotva na ňu zabudnem. Dcéra sa počas modlitby zvíjala po zemi a kričala skoro ako zviera. Keď sme modlitbu skončili, opýtali sme sa jej, čo sa s ňou dialo. Odpovedala, že počas celej modlitby sa ju nejaké chlpaté laby s pazúrmi snažili zaškrtiť. Na ďalší deň sa objavil majiteľ tých láb, ktorý prichádzal stále častejšie, dokonca niekoľkokrát denne, v rôznych časových intervaloch a na rôznych miesta. Vždy mlčal, len raz povedal: „Aj tak za nič nestojíš.“ Videnia mala len dcéra, my sme videli len jej reakcie – vždy strach a hrôza. Po dvoch týždňoch videnia prestali a psychiater dcére rýchlo nahovoril, že nič také neexistuje. Pre mňa je záver z týchto udalostí jasný a môžem ho zhrnúť nasledujúcimi slovami: „Najväčším úspechom diabla je, keď ľuďom nahovorí, že neexistuje.“

Napokon sa nám rôznymi okľukami podarilo dostať sa ku kňazovi, ktorý sa v takýchto veciach vyznal. Po niekoľkohodinovom rozhovore a po duchovných cvičeniach sme boli „osvietení“ a pochopili sme, v čom bola príčina nášho nešťastia. Pri pohľade späť musím priznať, že sme s manželkou žili 30 rokov v civilnom, nie sviatostnom manželstve a celý ten čas sme nemohli pristupovať k svätému prijímaniu. Až teraz som pochopil slová, ktoré povedal Pán Ježiš svätej Faustíne: „Hovorím k vám cez nešťastia a choroby.“ Fyzicky sme na sebe zakúsili dôsledok našich hriechov. Znova sme dostali dôkazy, kto stál za drogovou závislosťou našej dcéry. Pri každom pokuse ísť na spoveď alebo na sväté prijímanie padala „ako poleno“. Zamdlela a sami sme ju nevládali ani vyniesť z kostola. Neskôr mi vždy pomáhali dvaja ľudia, ktorí nemohli pochopiť, že človek tak zničený chorobou môže byť taký ťažký.

Až naše stretnutie s Kristom vo sviatosti zmierenia a sľub čistoty znamenali začiatok cesty k uzdraveniu našej dcéry a k môjmu i manželkinmu obráteniu. Obdobie po duchovných cvičeniach bolo pre nás prelomové. Peklo vtedy dosiahlo svoj vrchol – ustavičné úteky dcéry z domu, nočné návštevy predajcov drog, napokon skok z okna z výšky 4,5 m na zamrznutú zem... Manželka sa práve modlila korunku k Božiemu milosrdenstvu, keď zrazu počula volanie o pomoc. Vbehla do izby a keď videla otvorené okno, uvedomila si, čo sa stalo. Dcéru odviezli do nemocnice. Pri vstupných vyšetreniach jej zistili prasknutú chrbticu a otvorenú zlomeninu predkolenia. Keďže nemocnica, do ktorej ju po nehode odviezli, jej nemohla poskytnúť dostatočnú pomoc, previezli ju do inej. A tu sa lekárske konzílium vyslovilo, že jej hrozí do konca života invalidný vozík... Domov sa vrátila skoro celá v sadre. Po niekoľkých dňoch nám so slzami v očiach oznámila, že už necíti túžbu po drogách. Úžasné zmeny, aké nastali v jej správaní, svedčili o tom, že to nie sú jej pravidelné úskoky a klamstvá.

Dnes po siedmich rokoch mám úplnú istotu, že uzdravenie z drogovej závislosti a úplné uzdravenie chrbtice je výsledkom pôsobenia milosti. Dcéra je dnes šťastnou matkou troch detí a jej choroba zmizla – dúfam – nenávratne.

Okrem toho môžeme Bohu ďakovať, že po dvoch rokoch manželstva v čistote sme prijali aj milosť sviatostného manželstva a naša „nedeľná viera“ sa s Božou milosťou prehĺbila. Snažíme sa ju udržiavať účasťou na Eucharistii, na mesačných evanjelizačných duchovných obnovách, každodennou modlitbou svätého ruženca, korunky k Božiemu milosrdenstvu, pôstom, čítaním Svätého písma, dobrých kníh a katolíckych časopisov.

Teraz po tom všetkom, čo mňa a mojich blízkych postihlo, viem, že každá bolestná udalosť, ktorá nás postihne, má svoj duchovný rozmer. Som si tiež istý, že v našom živote sa nič nedeje náhodou. Nikdy však úplne všetkému neporozumieme. Žijeme v dobe, keď vojna o duše dosahuje svoj vrchol.

Dúfam, že to moje štatisticky bezvýznamné nešťastie, ktoré sa skončilo šťastne, pomôže iným pochopiť príčiny ich problémov a úspešne ich vyriešiť, čo im z celého srdca prajem.

Tadeusz

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!