 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: świadectwo,
„Určite si spomínaš na časopis, ktorý čítam – Milujte sa!... Minule sa dostal Jackovi do rúk. Začali sme ho čítať spolu, upozorňovali sme sa navzájom na najlepšie úryvky, rozprávali sme sa o nich a rozprávali, pozerali sa seba, na časopis a na kríž nad mojimi dverami a neuveríš, nastal prelom. Lebo dá sa žiť podľa nejakých pravidiel a mať hranice. Ale je niečo iné všetko vsadiť na jednu kartu... Včera to bolo ako vo filme alebo románe. Išli sme do kostola. Nie je to celkom nezvyklé, lebo neboli sme tam vo všedný deň prvý raz, ale tentoraz sme tam išli, aby sme povedali všetko až do konca. Ježišovi a sebe sme zložili sľub čistoty – ale nie taký, že sex až po svadbe a nič viac. Bol to sľub čistoty srdca i mysle – taký úplný. Úprimná spoveď, potom sväté prijímanie a doma sľub – na kolenách, pred obrazom, s prepletenými prstami rúk... Vieš, vždy som snívala o takom chlapcovi, pri ktorom by som mohla byť sama sebou s celou svojou vierou a prežívaním. Ale keď vidím, že vedľa mňa je muž, ktorý ma s tým všetkým nielen akceptuje, ale aj všetko prežíva rovnako ako ja, nedokážem si to nechať len pre seba. Stále sa z toho veľmi teším. Vieš, že niekedy sa dokonca aj desiatok ruženca modlíme večer spolu s telefónom pri uchu? Skutočne nás to zjednocuje. Vedela som, že sa nesklamem, ak na to vsadím.“ Je to úryvok z listu našej kamarátke, skutočne najbližšej, lebo o takých veciach sa nehovorí komukoľvek... Odvtedy uplynul rok a niekoľko dní. Rok úsilia, malých pádov a veľkých víťazstiev. Už rok v sebe nosíme toto svedectvo, také náročné na napísanie. Lebo čo doň vložiť? Radosť z prežívania čistej lásky? Alebo výstrahu pred ukolísaním ostražitosti a bolestnými prehrami? Prežívali sme aj radosť, boli aj prehry. Cítime, že vám všetkým o tom musíme povedať – je to naša povinnosť, naša vďačnosť, lebo aj nám kedysi jeden z listov odvážnych ľudí zmenil život. Nie je to tak, že raz – slávnostne a s veľkou silou – sa prijme výzva a urobí sa rozhodnutie zmeniť sa, a potom už všetko ide samo... Neraz je ťažko, je mnoho nejasností a váhania, sporov... Diabol nadobúda toľko podôb: ukrýva sa medzi ľuďmi, s ktorými sa stretávame, v televízii, v zdanlivo nevinnej piesni, a dokonca aj v slovách najbližších ľudí z rodiny (naozaj!). A keď už sme si istí, že odteraz si dáme rady, že nepodľahneme, že teraz je pred nami už čistá a jasná cesta, že sú tu už len čisté myšlienky a skutočne milujúce srdcia, vtedy zrazu akési našepkávanie, nepozornosť, prehliadnutie, pokusy zamotane vysvetľovať a utišovať si svedomie... „A neistá istota nás oberá o ostražitosť tak, ako o každé šťastie“ – Twardowski mal svätú pravdu... Náš vzťah je veľmi pekný. Ale život overil náš pohľad na niektoré veci. Teraz z odstupom času to vidíme trochu ináč. Uvedomili sme si, že pekný neznamená ľahký. Život nie je to isté ako film či román, nie sú to len poryvy srdca a spontánna radosť v každej chvíli – je to niečo oveľa bohatšie a fascinujúcejšie. Byť spolu znamená predovšetkým ustavičnú prácu – na sebe a na človeku, za ktorého chcem byť zodpovedná či zodpovedný. Sú to každodenné rozhodnutia a voľby, je to naprávanie chýb a zdokonaľovanie sa v dobrom. Sú to rozhovory, rozhovory, rozhovory... Niekedy dokonca veľmi trpké, lebo pravda trochu bolí, ale je nutná a pomáha vzťah rozvíjať. Posilňuje. Samozrejme, každý a každá to prežíva po svojom a každý/á má svoje odskúšané, isté cesty vedúce k cieľu. Prežívali sme všeličo a pokúšali sme sa pomôcť si sami rôznymi spôsobmi. Avšak každý krok sme vždy robili opretí o vieru, odovzdávali sme svoj život Bohu, posilňovali sme sa modlitbou a často hlbokou úprimnou spoveďou. Určili sme si niekoľko pravidiel, tak na skúšku – s nádejou, že očistia náš vzájomný vzťah. Napríklad bolo obdobie, keď sme sa rozhodli obmedziť čas strávený osamote, aby „nás to nepokúšalo“ – a ak sme už ostali sami, nechali sme otvorené dvere. Začalo to prinášať ovocie – celkom nečakane sa zlepšili naše kontakty s rodinami, zrazu „sa našlo“ viac času na spoločný film so sestrou alebo na prechádzku... A nič sme nestrácali – naďalej sme boli spolu a radovali sme sa s prítomnosti toho druhého. A láska, ktorá sa v nás rozvíjala, mohla účinnejšie pôsobiť na iných. Strážili sme si svoje bozky a to nám ostalo dodnes. Postupne sa dajú vytvoriť isté reakcie, vďaka čomu sa v hlave automaticky zasvieti „červené svetlo“ vo chvíli, keď sa treba spamätať a upokojiť. Základom je úprimnosť. Nik nie je dokonalý a nik z nás nie je úplne oslobodený od požiadaviek tela – je to prirodzené a ľudské. Od nás závisí, čo s tým urobíme, ako zareagujeme. Úprimnosťou sa dá dosiahnuť veľa... Keď sa jeden z nás cíti slabý, keď niekedy cítime v sebe slabú vôľu, rozprávame sa o tom. Priznávame sa k svojej slabosti, a tak si navzájom dávame šancu na pomoc. Už samotný fakt priznania, že mi je ťažko, spôsobuje, že myšlienky sa uberajú inde, že sa zameriavajú na to, čo je skutočne dôležité, že sa upokojujú... Rozhovor zbližuje tak ako nič iné na svete a ešte väčšmi upevňuje naše spoločenstvo. Dávame pozor na slová, na obsah našich rozhovorov, usilujeme sa neprovokovať myšlienky a asociácie, ktoré by mohli viesť k pádu. „Smilstvo a akákoľvek nečistota... nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých, ani mrzkosť ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší“ (Ef 5, 3 – 4). „Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst“ (Kol 3, 7 – 8). A ešte: „Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!“ (Flp 4, 8). Pomocou sú pre nás aj duchovné cvičenia, spoločná modlitba v tichom, prázdnom kostole niekde počas prechádzky, korunka k Božiemu milosrdenstvu a „telefonická pohotovosť“, keď každý u seba doma číta Sväté písmo a niečo nás osloví, dotkne sa nás, prekvapí... Urobili sme si súkromný kalendárik. Nie hocijaký, akoby z obchodu. Odratúvame na ňom dni do sobáša. Áno, sľúbili sme sa jeden druhému a prosíme, aby nás Boh priviedol k oltáru, ak bude chcieť. Na konci každého dňa do osobitného rámčeka na okraji kreslíme usmiatu hlavičku, ak sa nám v ten deň podarilo splniť sľuby obsiahnuté v Modlitbe zasvätenia. Zatiaľ sú len usmiate – kiež by tak bolo stále. Usilujeme sa hovoriť ľuďom o svojom rozhodnutí. Nevtieravo a neraz vôbec nie jednoducho – sám život prináša so sebou situácie, v ktorých možno niekomu pomôcť, poradiť, posilniť príkladom, potešiť... Lebo tak hovorí Biblia: „Buď vzorom veriacim v slove, v správaní, v láske, vo viere, v čistote“ (1 Tim 4, 12). A povzbudiť, aby sa nepoddával. Lebo poddať sa neslobodno. Istý kňaz nám raz v spovednici povedal (spovedali sme sa vždy spolu jeden za druhým), že ešte neraz tu prídeme pokorení, aby sme neupadli do pýchy a nestrácali ostražitosť. Mal pravdu, prichádzali sme s bolesťou a smútkom, ale nikdy sme neodchádzali s prázdnymi rukami. Dokonca aj pády sú na niečo potrebné. Ak sa nepoddáme a vyvodíme z nich správne závery, stanú sa krokom vpred – potrebná je len veľká trpezlivosť. Usilujeme sa nezabúdať, že „všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13), ako aj: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu, pevní vo viere, a vedzte, že také isté utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete“ (1 Pt 5, 8 – 9). Všetkým prajeme pevnú vôľu a veľa lásky v srdciach. Modlíme sa za vás. Justína a Jacek The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
