Znamenie pre neveriacich (1)

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 7/2008 → Veda a viera

V španielskom mestečku Calanda, vzdialenom 118 km od Zaragozy, sa stal „el milagro de los milagros“, čiže zázrak zázrakov. Dvadsaťtri ročnému Miguelovi Juanovi Pellicerovi zázračným spôsobom narástla amputovaná pravá noha. Výsledky dlhoročného hľadania a skúmania historických dokumentov týkajúcich sa tejto nezvyčajnej udalosti boli uverejnené v knižke s názvom Il Miracolo (Zázrak), ktorú napísal známy taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori

29. marca 1640 večer medzi desiatou a pol jedenástou Miguel Juan Pellicer počas spánku v rodnom dome v Calande zázračným spôsobom nadobudol pravú nohu, ktorú mu amputovali vo verejnej nemocnici pred 29 mesiacmi. Zázračne uzdravený Miguel bol horlivým ctiteľom Panny Márie del Pilar a práve jej príhovoru pripisoval navrátenie stratenej končatiny. Tak znie senzačná správa o tomto zázraku, ktorý miestni obyvatelia označujú ako „el milagro de los milagros“ (zázrak zázrakov). Svetoznámy taliansky novinár a spisovateľ Vittorio Messori dlhé roky hľadal v rôznych archívoch a preskúmal množstvo zachovaných dokumentov týkajúcich sa tohto prípadu. Potvrdil, že z vedeckého hľadiska jestvuje istota, že celá dokumentácia opisuje historickú skutočnosť. Hovorí o navrátení amputovanej nohy – jedinej udalosti svojho druhu, ktorú nemožno spochybniť. Táto udalosť sa podrobne opísaná zachovala vďaka svedectvám, ktoré boli tri dni po zázraku pod prísahou zaznamenané v notárskom protokole a majú tiež oporu v aktách kánonického procesu, ktorý sa začal o 68 dní neskôr.

Nehoda a amputácia

Z farských záznamov v Calande sa dozvedáme, že Miguel Juan Pellicer sa narodil 25. 3. 1617 ako druhé z ôsmich detí Miguela Pellicera Maja a Márie Blascovej. Rodičia boli chudobní roľníci, vyznačovali sa jednoduchosťou a hlbokou zbožnosťou. Miguel Juan vyrastal v atmosfére pravej nábožnosti: denne sa úprimne modlil, pravidelne pristupoval k sviatostiam a bol horlivým ctiteľom Panny Márie. V roku 1637, keď mal dvadsať rokov, opustil rodičovský dom a odišiel si hľadať prácu. Začal žiť u svojho strýka Jamie Blasca, ktorý býval neďaleko mesta Castellon. Po niekoľkých mesiacoch sa mu v júli 1637 stala vážna nehoda. Miguel viedol dvojkolesový voz ťahaný dvoma mulicami po vrch naložený zrnom. Pravdepodobne sediac na mulici zaspal a tak nešťastne z nej spadol, že jedno koleso mu prešlo pravú nohu, pričom utrpel pomliaždenie a zlomeninu holenej kosti. Okamžite ho previezli do nemocnice vo Valencii (kde dodnes možno nájsť v archíve dokument s dátumom prijatia 3. 8. 1637, pondelok). Pobyt v nemocnici neprinášal zlepšenie. Miguel pevne veril, že mu pomôžu lekári v 300 km vzdialenej Zaragoze, v slávnej Kráľovskej všeobecnej nemocnici Panny Márie Dobrotivej. Po úpenlivých prosbách napokon dostal súhlas na prevoz. Bez ohľadu na strašnú bolesť zranenej nohy a veľkú horúčavu prekonal túto vzdialenosť za päťdesiat dní. Do vytúženého cieľa dorazil začiatkom októbra 1637, vychudnutý a s vysokou teplotou. Najprv sa však vybral do svätyne del Pilar, kde sa vyspovedal a prijal Eucharistiu.

V nemocnici v Zaragoze mu lekári diagnostikovali rozvinutú gangrénu (sneť, miestne odumieranie a hnitie tkaniva) v pravej zlomenej nohe. Na záchranu pacientovho života bola nutná okamžitá amputácia zlomenej končatiny. Rozhodnutie odstrániť opuchnutú a od gangrény sčernenú nohu urobil vedúci lekárskeho konzília, známy v celej Aragónii, prof. Juan de Estanga, spolu s chirurgmi Diegom Millaruelom a Miguelom Beltranom. Títo lekári amputáciu aj uskutočnili a nohu mu odstránili „vo výške štyroch palcov pod kolenom“. Použili pri tom pílku a skalpel a ako anestetikum podali pacientovi alkohol, ktorý sa v tých časoch používal ako jediný prostriedok s takýmto účinkom. Počas operácie mladý muž neustále vzýval o pomoc Pannu Máriu.

Po amputácii chirurgovia urobili kauterizáciu pahýľa pomocou rozžeraveného železa. Odrezanú nohu odovzdali mladému asistujúcemu praktikantovi Juanovi Lorenzovi Garciovi, ktorý ju spolu s kolegom pochoval na cintoríne na vyznačenom mieste v hlbokej jame dlhej 21 cm (tento detail bol dokonca nájdený aj v dokumentácii procesu). V tých časoch bolo ľudské telo v takej úcte, že všetky jeho amputované časti sa pochovávali na cintoríne. Kým sa rana po amputácii zahojila, Pellicer musel ešte niekoľko mesiacov zostať v nemocnici. Prepustili ho na jar roku 1638 a dostal drevenú protézu a palicu.

Mladý 23-ročný muž bez nohy nebol schopný zarábať si na živobytie, preto dostal oficiálne povolenie žobrať o almužnu pri vchode do baziliky del Pilar v Zaragoze, čo preňho znamenalo stať sa natrvalo žobrákom. Obyvatelia Zaragozy mali vo zvyku aspoň raz za deň navštíviť baziliku. Zvykli si na jeho prítomnosť a obľúbili si ho; a to aj preto, že Miguel Juan každé ráno skôr, ako sa pobral na svoje miesto pred bazilikou, šiel na svätú omšu do Svätej kaplnky, v ktorej bola na stĺpe El Pilar zázračná socha Panny Márie. Každé ráno si tiež od služby vo svätyni vypýtal trocha olivového oleja z lámp, aby si mohol potrieť nie celkom zahojenú ranu pahýľa po amputácii končatiny. Keď mal peniaze, išiel spať do neďalekého hostinca De las Tablas. (Majiteľ hostinca Juan de Mazasa a jeho manželka Catalina Xavierre boli tiež pozvaní ako svedkovia v kánonickom procese, aby potvrdili, že Pellicer po zázračnom získaní amputovanej končatiny je ten istý človek, ktorý u nich prespával a nemal pravú nohu.) Miguel Juan Pellicer spával aj na nemocničnej chodbe, kde ho dobre poznali. Samotný ošetrujúci personál ho prijímal veľmi srdečne.

Začiatkom marca roku 1640 sa Miguel rozhodol vrátiť sa k svojim rodičom do Calandy. Cesta do rodného domu (asi 118 km) mu trvala presne sedem dní. Celý čas mu drevená protéza tlačila na pahýľ, čo mu spôsobovalo veľkú bolesť. Doma ho prijali s veľkou radosťou. Pre svoju zmrzačenú nohu nemohol Miguel pomáhať rodičom pri práci na poli, preto sa rozhodol obchádzať okolité dedinky a prosiť tam o almužnu. V tom čase pre invalida bez prostriedkov na obživu nebolo žobranie nijakou hanbou, ale povinnosťou. A iným tým dával príležitosť konať skutky milosrdenstva. Miguel teda jazdil na oslíkovi po susedných dedinách, zbieral milodary a aby vzbudil u ľudí väčší súcit, ukazoval im svoj pahýľ amputovanej nohy. Tak sa tisíce ľudí stali svedkami, že Miguel bol mrzák, a neskôr svedkami toho, že mu noha znova narástla.

Vzrušujúci zázrak

Vo štvrtok 29. marca 1640 Miguel Juan nešiel žobrať, ale ostal doma, aby pomohol otcovi nakladať do košov hnoj, ktorý potom na oslovi vyvážal na pole. Po celodennej ťažkej práci sa Miguel vrátil domov veľmi unavený. Pri večeri všetci videli pahýľ jeho pravej nohy aj s odviazanou zahojenou ranou a niektorí prítomní sa jej dokonca dotýkali.

V ten istý večer sa v Calande zastavil prenocovať jazdecký oddiel. Pellicerovci dostali úradný príkaz poskytnúť nocľah jednému vojakovi. Pre nedostatok miesta musel Miguel Juan uvoľniť svoju posteľ a išiel spať do rodičovskej izby na matrac. Na prikrytie dostal od otca plášť, ktorý však bol na zakrytie jeho jedinej nohy krátky. Po večeri okolo 22. hodiny sa rozlúčil s rodičmi a so zídenými hosťami, odložil v kuchyni svoju drevenú protézu a palicu a skákajúc na ľavej nohe odišiel spať. Po modlitbe a odovzdaní sa Panne Márii rýchlo upadol do hlbokého spánku.

Keď Miguelova matka vošla do izby, v ktorej spal jej zmrzačený syn – medzi pol jedenástou a jedenástou –, zacítila „nádhernú, nebeskú vôňu“. Žena priniesla olejovú lampu a zbadala, že spod plášťa, ktorým bol syn prikrytý, vytŕča nie jedna noha, ale dve, preložené jedna cez druhú. Stále ešte neveriac tomu, čo vidí, priblížila sa k posteli a v tej chvíli si už bola istá, že ju zrak neklame. Šokovaná týmto zistením zavolala manžela, ktorý stiahol zo syna plášť. Pellicerovcom sa vtedy naskytol neobyčajný pohľad na ich spiaceho syna s dvomi zdravými nohami. V okamihu pochopili, že sa stal veľký zázrak. Ich syn znova dostal amputovanú pravú nohu. Uvedomili si to nesmierne tajomstvo, začali kričať a triasť ním, aby sa zobudil. Až po dlhšom čase Miguel otvoril oči. Rodičia mu so vzrušením hovorili: „Pozri sa, narástla ti noha!“ Môžeme si predstaviť Miguelovo prekvapenie a radosť, keď počul a potom aj videl, že skutočne má dve nohy a už nie je invalid. Medzitým sa zbehli všetci domáci a so vzrušením si prezerali mladíkovu navrátenú nohu. Miguel Juan vôbec nechápal, ako sa to mohlo stať. Pamätal si len, že predtým, ako ho zobudili, sa mu snívalo, ako si potiera pahýľ svojej amputovanej nohy olejom z lampy v Svätej kaplnke Panny Márie del Pilar. Jedným si však bol istý – že tento zázrak urobil na ňom Kristus na príhovor našej Matky Márie.

Keď sa Miguel Juan spamätal z prvých dojmov, začal sa dotýkať svojej uzdravenej nohy a chodiť na nej, akoby sa chcel presvedčiť, či je to naozaj pravda. Vo svetle olejových lámp si všetci so záujmom obzerali jeho zázračne narastenú nohu. Bola na nej viditeľná veľká jazva po zlomenine holennej kosti pri nehode a tak isto tri menšie jazvy: z detstva po uhryznutí psom, po odstránení cysty a po poškriabaní v pichľavom kroví. Tieto jazvy očividne poukazovali na to, že to bola tá istá noha, ktorá bola amputovaná a pochovaná na cintoríne pred viac ako dvomi rokmi. Noha teda Miguelovi Juanovi nenarástla, ale zázračne sa mu vrátila jeho amputovaná. Zachoval sa výtlačok miestnych novín Aviso Historico zo 4. 6. 1640, v ktorých je uvedené, že bol preskúmaný miestny cintorín v Zaragoze a na mieste pochovania sa nenašiel n ijaký pozostatok nohy. Zvesť o neobyčajnej udalosti sa rýchlo rozniesla po okolí. Ľudia, ktorí sa zbiehali do biedneho dedinského domčeka Pellicerovcov, sa nahlas modlili a ďakovali Ježišovi a Panne Márii za tento veľký zázrak. Všetci zhromaždení cítili „nebeskú vôňu“, ktorá ostávala v izbe ešte niekoľko dní po zázraku. Nasledujúci deň ráno prišiel k Pellicerovcom farár Herrero so starostom a predstaviteľmi miestnych úradov, ktorí dlho ohmatávali Juanovu pravú nohu, lebo všetci chceli úradne a „vedecky“ potvrdiť, že je to pravda. Už 30. marca, teda hneď na druhý deň po zázraku, prvostupňový sudca Martin Corellano, zodpovedný za verejný poriadok v Calande, spísal o tejto neobyčajnej udalosti oficiálny dokument. Necelých 70 hodín od zázraku bol v dome Pellicerovcov cirkevnými a svetskými predstaviteľmi a lekárom spísaný notársky protokol, podpísaný desiatimi svedkami, ktorý potvrdzuje túto neobyčajnú udalosť ako „Boží zásah“. Uzdraveného mladíka priviedli v procesii do miestneho kostola, kde sa zhromaždili všetci obyvatelia Calandy, ktorí videli, že Miguel Juan kráčal na dvoch nohách, hoci včera mal len jednu. V kostole Miguel pristúpil ku sviatosti zmierenia a potom sa so všetkými obyvateľmi Calandy zúčastnil na slávnostnej ďakovnej svätej omši.

Amputovaná noha po dvoch rokoch v zemi úplne zhnila, ale Boží zásah ju vrátil k životu a pripojil k žijúcemu telu. Kristus nám tak dal znak a predobraz nášho zmŕtvychvstania v deň posledného súdu. Stvoriteľ však zachoval prírodné zákony a obnovenie fyzických a motorických schopností Miguelovej nohy trvalo niekoľko mesiacov.

25. apríla 1640 Miguel sa spolu s rodičmi vybral na púť do Zaragozy, aby sa poďakoval Panne Márii za zázračné navrátenie svojej nohy. Všetci obyvatelia Zaragozy dobre poznali mladíka s jednou nohou žobrajúceho pri bazilike. Vieme si predstaviť ich prekvapenie, keď videli, že Miguel Juan už nie je mrzák a má dve zdravé nohy. Skutočný šok však zažil chirurg profesor Estanga, ktorý urobil Miguelovi Juanovi amputáciu a po nej mu dva roky ošetroval ranu. Teraz sa mohol na vlastné oči presvedčiť, že časť nohy, ktorú mu amputoval, sa vrátila k životu a normálne fungovala. Pre medicínu to bolo úplne nevysvetliteľné. Podobný úžas zažili pri pohľade na Miguela Juana s dvomi nohami aj asistujúci lekári a celý nemocničný personál.

Oficiálne uznanie „el milagro de los milagros“

Je potrebné zdôrazniť, že predstavitelia mesta Zaragoza iniciovali 8. mája 1640 proces, v ktorom by sa vyjasnili všetky okolnosti spojené so zázrakom z Calandy – čiže „el milagro de los milagros“. Mestská rada vybrala za svojich zástupcov dvoch známych profesorov a generálneho prokurátora kráľa Filipa IV. Proces bol verejný a prebiehal podľa oficiálnych úradných pravidiel. Súčasný historik Leonardo Aina Naval, ktorý viac rokov skúmal tieto úradné spisy, povedal, že tento proces bol „vzorom serióznosti, dôslednosti a právnickej disciplíny“. Takže sa tu stretáme s najvyššou úrovňou vierohodnosti dôkazov. Počas celého procesu bolo prítomných desať členov senátu. Okrem toho bolo pri všetkých výsluchoch prítomných dvadsaťštyri svedkov, ktorí boli vybraní spomedzi obyvateľov Zaragozy, Calandy a okolitých dediniek. Prítomný bol aj arcibiskup Pedro Apaolaza Ramirez a desať teológov a právnikov. Svedkovia boli rozdelení do piatich skupín: 1. lekári a ošetrovatelia; 2. príbuzní a susedia; 3. predstavitelia mesta; 4. kňazi; 5. ostatní. Každej vypočúvanej osobe ukázali stojaceho Miguela Juana a jeho nohy obnažené po kolená. Z procesných záznamov vyplýva, že zázračné navrátenie Miguelovej nohy je také zrejmé a presvedčivé, že sa voči procesu nevzniesla ani jedna námietka či pochybnosť. Po jedenástich mesiacoch práce sudcovského kolégia 27. apríla w 1641 vydal arcibiskup Zaragozy dekrét, v ktorom potvrdil, že Miguelovi sa amputovaná noha vrátila len vďaka zázračnému Božiemu zásahu. Je to nepochybne jeden z najväčších zázrakov v dejinách, ktorý potvrdili všetci obyvatelia Zaragozy, Calandy a okolitých dedín. Prvá brožúra o zázraku aj s imprimatur, darovaná kráľovi Karolovi IV., bola zhrnutím procesných spisov a napísal ju roku 1641 v kastílskom jazyku bosý karmelitán Jeronimo de San Jose. O rok neskôr sa objavila brožúra o zázraku od nemeckého lekára Petra Neuratha. V tejto publikácii k „nihil obstat“ jezuita Jeronimo Briza napísal: „Na príkaz ctihodného otca Gabriela de Aldama, hlavného vicekráľa v Madride, som preskúmal knižku doktora Neuratha o zázraku najsvätejšej Panny del Pilar, aký od vekov nebolo vidieť ani o takom nebolo počuť, ktorého pravdivosť osobne dosvedčujem. Mládenca som vídaval najprv bez nohy, ako prosil o almužnu pri vchode do baziliky v Zaragoze a neskôr som ho stretol v Madride na audiencii u kráľa, nášho pána, z obidvomi nohami; a videl som, ako chodil. Videl som jazvu, ktorú mu najsvätejšia Panna nechala na mieste amputácie ako jasný znak, že noha bola amputovaná; a nielen ja, ale všetci otcovia zo Spoločnosti Ježišovej z tohto kráľovského kolégia v Madride. Okrem toho som poznal rodičov uzdraveného a tak isto chirurga, ktorý mu odstránil nohu.“

Biedna spálňa, v ktorej sa stal zázrak, bola premenená na kaplnku a po čase bol na mieste, kde stál dom Pellicerovcov, postavený veľký kostol s vysokou zvonicou. Bola to iniciatíva obyvateľov Calandy, ktorí chceli takto vyjadriť vďačnosť Bohu a Panne Márii. Dodnes obyvatelia Calandy každý rok 29. marca oslavujú túto nezabudnuteľnú udalosť z roku 1640. Svätá stolica schválila na tento deň zvláštny liturgický formulár spolu s duchovnými privilégiami a odpustkami.

Stretnutie s kráľom

Zvesť o zázračnom prirastení nohy sa rozniesla po celom Španielsku. Dopočul sa o nej aj kráľ Filip IV. Po skončení procesu a oficiálnom uznaní pravdivosti zázraku pozval španielsky vladár v októbri 1641 uzdraveného mládenca na audienciu. Zúčastnil sa na nej celý diplomatický zbor, v ktorom bol aj anglický veľvyslanec lord Hopton. On sám poslal anglickému kráľovi Karolovi I. podrobnú správu z tejto audiencie. Jej text sa zachoval dodnes. Kráľ Karol I., budúci nástupca hlavy Anglikánskej cirkvi, bol taký presvedčený o pravdivosti tohto zázraku, že bránil jeho vierohodnosť pred pobúrenými anglikánskymi teológmi. Na základe podrobnej správy lorda Hoptona a svedectiev ďalších ľudí vieme presne, čo sa dialo počas audiencie u kráľa Filipa IV. Uzdraveného Miguela Juana sprevádzal hlavný notár Aragónie a najvyšší arcidiakon biskupskej kapituly. Každý z nich po poradí podal kráľovi informácie o zázraku.

Po vypočutí všetkého bol Filip IV. dojatý až k slzám a povedal, že vzhľadom na tieto jednoznačné dôkazy už nie je potrebné nijaké ďalšie mudrovanie a diskutovanie, ale s radosťou treba prijať a uctiť si tajomstvo. Potom vstal z trónu, prišiel k uzdravenému mladíkovi a pokľakol pred ním. Potom kázal Miguelovi, aby si odhalil pravú nohu, a kráľ ju na mieste, kde bola amputovaná a potom zázračne prirastená, pobozkal. Takto dojímavo, na kolenách, vzdal hold svojmu poddanému – žobrákovi a analfabetovi – vládca svetového impéria, kráľ Filip IV.

V dokumentoch, ktoré boli v poslednej dobe nájdené v zaragozskom archíve, sa hovorí, že Miguel Pellicer bol po svojom uzdravení prijatý do zamestnania v bazilike del Pilar ako pomocník organistu; jeho prácou bolo plniť mechy organu vzduchom. Bol tiež jedným zo zodpovedných za zapaľovanie olejových lámp v Svätej kaplnke. Vo výplatnej knižke je uvedená poznámka, týkajúca sa dátumu jeho smrti – do večnosti odišiel na sviatok Panny Márie del Pilar: 12. októbra 1654.

Záver

„Ten, kto by neprijímal pravdu o tom, čo sa stalo v Calande v ten marcový večer vo Veľkom týždni roku 1640,“ píše Vittorio Messori, „musel by pochybovať o celých ľudských dejinách, vrátane najistejších, teda najväčšmi potvrdených faktov. (...) Prípad ,Pellicera‘ má znaky udalosti, ktoré každý vedec môže a musí prijať ako ,vierohodne potvrdené‘, ako ,historicky dôveryhodné‘, ibaže by sa v mene predsudkov alebo ideológie vzdal objektívnosti svojho povolania. V slovách, ktoré použil arcibiskup Zaragozy, sa táto udalosť javí rovnako jednoduchá, ako aj ohromujúca: ,... ako sa potvrdilo v procese, spomínaného Miguela Juana videli najprv bez nohy a potom s nohou; teda neviem, ako môže mať niekto ohľadom toho pochybnosti.‘ To je všetko.“

Okamžité navrátenie Pellicerovej amputovanej nohy bolo vonkajšou viditeľnou manifestáciou Božej moci, neslýchaným zázrakom v celých dejinách. Je to jednoznačne udalosť, ktorá poukazuje na neopodstatnenosť ironických tvrdení ateistov, že nikdy sa nestalo, aby niekomu narástla odťatá noha alebo ruka.

Je to celkom určite nevyvrátiteľný zázrak, presne taký, akého sa domáhal Voltaire a jemu podobní ateisti. A navyše úradne potvrdený notárom hneď potom, ako sa stal, a po vypočutí náležite preverených svedkov, ktorí svedčili pod prísahou. Ernest Renan, agnostik a zúrivý nepriateľ kresťanstva, napísal, že k porážke ateizmu by stačil iba jeden vierohodný zázrak. Žiaľ, vo svojej hlúpej ignorancii si bol istý, že v dejinách sa taký zázrak nestal.

Zázrak z Calandy hovorí o tom, že Bohu je možné všetko. Táto udalosť poukazuje na konanie nie nejakého neurčitého Boha, ale na Božskú osobu Ježiša Krista, na Trojjediného Boha, ktorého nám Kristus zjavil. Tento zázrak je aj Božím potvrdením učenia Katolíckej cirkvi, sviatostí, ktoré vysluhuje, jej tradície a úcty, ktorú vzdáva Nepoškvrnenej Panne Márii a sile jej príhovoru.

„Mária tu vykonala to, čo neurobila v nijakom inom národe,“ spievajú dodnes veriaci každý rok pri oslave Milagro v Calande a Zaragoze.

Zázrak z Calandy je zároveň znakom, ktorý nás vyzýva k obráteniu a k viere v zmŕtvychvstanie nášho tela. Noha, ktorá pre pokročilú gangrénu odhnívala, a preto ju museli amputovať a pochovať, sa po 29 mesiacoch na zvláštny Boží zásah vrátila k životu. Táto zázračná udalosť, ojedinelá svojho druhu, poukazuje na pravdu viery o zmŕtvychvstaní, že totiž naše telá budú podobne vzkriesené v deň posledného súdu.

P. Mieczysław Piotrowski TChr  

Použitá literatúra:
Tomas Domingo Pérez: El milagrode Calanda. Y sus fuentes historicas, Edita: Caja Inmaculada, 2007.
Andreé Deroo: L’homme a là jambe coupée,1959.
Vittorio Messori: Cud, Księgarnia św. Jacka, Katowice 2000..

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!