Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku (1. časť)

Autor: Grzegorz Kucharczyk,
Milujte sa! 7/2008 → História

Anglicko bolo jednou z prvých západných krajín, ktoré zasiahla evanjelizačná činnosť Cirkvi. V 6. storočí vyslal pápež Gregor Veľký ku germánskym kmeňom Anglov a Sasov, ktoré ostrov obývali, prvých misionárov.

Na ich čele stál svätý Augustín (netreba si ho mýliť so známym učiteľom Cirkvi), ktorý sa stal aj prvým arcibiskupom v Canterbury. Paralelne s rímskou misiou evanjelizovali Anglicko aj írske misie, vedené írskymi mníchmi (duchovní potomkovia svätého Patrika, apoštola Zeleného ostrova)

Od Obrancu viery k prenasledovateľovi Cirkvi

Anglicko bolo v stredoveku plnoprávnym členom latinskej christianitas (spoločenstva kresťanských národov). Dávalo Cirkvi veľkých teológov a učiteľov (napríklad svätého Anzelma z Canterbury v 12. storočí), veľkých križiakov (legendárny kráľ Richard Levie Srdce) a veľkých svätcov (napríklad Tomáš Becket, canterburský arcibiskup, zavraždený v polovici 12. storočia na príkaz kráľa Henricha II.). Katedrála v Canterbury – miesto mučeníckej smrti svätého Tomáša Becketa a miesto, kde sú pochované jeho pozostatky – bola jedným z najznámejších pútnických miest nielen v Anglicku, ale v celom západnom svete. Púte na toto miesto inšpirovali v 16. storočí Geoffreya Chaucera k napísaniu Canterburských poviedok, pokladaných za počiatok národnej anglickej literatúry.

Keď sa na kontinente roku 1517 začala reformácia, v Anglicku vládol kráľ Henrich VIII. Tento panovník sa veľmi odmietavo staval k učeniu Martina Luthera. Nielenže pod hrozbou trestu smrti zakázal vo svojom kráľovstve propagovať myšlienky reformácie, ale aj sám sa zapojil do vyvracania názorov nemeckého reformátora. Henrich VIII. napísal Traktát na obranu siedmich sviatostí, ktorý obsahoval katolícke učenie o sviatostiach (jeho skutočným autorom však pravdepodobne bol kancelár Henricha VIII., vynikajúci štátnik a veľký humanista Tomáš Morus). Ako uznanie zásluh anglického kráľa pri obrane Cirkvi mu pápež Lev X. udelil oficiálny titul Defensor fidei – Obranca viery (mimochodom užívaný až dodnes každým anglickým i britským panovníkom, hoci anglickí vládcovia už dávno odmietli „pápežské bludy“).

Kráľ Henrich VIII. mal jednu túžbu a jednu slabosť. Tou prvou bola túžba mať syna – nástupcu trónu. Tou druhou bol rozpustilý život. Dôsledkom týchto dvoch vecí bol románik kráľa s Annou Boleynovou, jednou z dvorných dám jeho manželky Kataríny Aragonskej. Henrich VIII. sa pokúsil dosiahnuť v Ríme vyhlásenie neplatnosti manželstva s Katarínou (s ktorou mal jedinú dcéru, budúcu kráľovnú Máriu I.) Pápež však nebol ochotný vyhovieť kráľovým chúťkam.

Za takejto situácie sa anglický panovník rozhodol udeliť si rozvod sám. Roku 1534 sa odtrhol od Svätej Stolice, vyhlásil sa za hlavu Cirkvi v Anglicku a vydal tzv. supremačný akt. Tento dokument od všetkých – vrátane biskupov – vyžadoval prísahu vernosti kráľovi Henrichovi ako „hlave Cirkvi v Anglicku“. Odmietnutie zložiť túto prísahu – čiže inými slovami zotrvanie v jednote s Katolíckou cirkvou – znamenalo trest smrti.

Dodajme, že Henrich VIII. sa až do smrti pokladal za pravoverného katolíka. Popieranie reálnej prítomnosti Krista v Oltárnej sviatosti či odmietanie sviatosti zmierenia (čo robili protestanti) trestal smrťou. Na druhej strane kruto prenasledoval tých, čo ostali verní nástupcovi svätého Petra. Bezohľadne potieral katolícku vieru a kultúru v Anglicku (napríklad hromadným ničením kláštorov, spojeným so skutočným ikonoborectvom, ktorému padli za obeť okrem iných aj relikviár svätého Tomáša Becketta či obraz Panny Márie vo Walshinghame, najväčšej mariánskej svätyni v Anglicku).

Kardinálsky purpur červený ako krv

Treba priznať, že veľká väčšina anglických biskupov (na čele s arcibiskupom Canterbury Tomášom Cranmerom, ktorý sa neskôr prejavil ako zástanca protestantizmu) podľahla nátlaku a zložila prísahu podľa supremačného aktu. Medzi tými, ktorí na kráľovské chúťky odpovedali odvážnym a rozhodným „non possumus“, vysoko vynikajú dve postavy: svätý Ján Fišer, rochesterský biskup, a svätý Tomáš Morus. Obaja boli vyhlásení za svätých ako mučeníci viery roku 1935 pápežom Piom XI.

Biskup Rochesteru bol vlastne jediný anglický biskup, ktorý v dňoch skúšky nekompromisne obhajoval pravdu a zaplatiac najvyššiu cenu zachoval vernosť nástupcovi svätého Petra. Ako „zradcu“ ho uväznili v towerskej pevnosti, kde mal čakať na proces a neodvratnú popravu. Už vo väzení sa dozvedel, že pápež Pavol III. ho vyzdvihol do kardinálskej hodnosti na znak súhlasu s jeho postojom a uznania jeho oddanosti Cirkvi. Avšak v prípade Jána Fišera kardinálsky purpur nebol len symbolickým pripomenutím mučeníckej krvi – bol predpoveďou blízkej budúcnosti.

Aby kardinála Fišera prinútili podriadiť sa, poslali za ním do väzenia niekoľkočlennú delegáciu, zloženú s biskupov, ktorých už zlomili – zložili prísahu podľa supremačného aktu. Títo nahovárali kardinála, aby urobil to isté. Ten im vraj odpovedal: „Som presvedčený, že musíme byť skôr jednotní v odmietaní takýchto násilných a bezprávnych zásahov a rán, denne uštedrovaných našej spoločnej Matke, Kristovej Cirkvi, a za žiadnu cenu pritom nenapomáhať, ani ich nerozmnožovať... Sme zo všetkých strán obkľúčení nepriateľmi a sotva im môžeme ujsť. Keď vidíme, že sa začal Boží súd, akú nádej môžeme mať, že iní obstoja, keď my padneme? Pevnosť bola zradená, a to dokonca tými, čo ju mali brániť.“

17. júna 1535 bol vynesený rozsudok. Kardinál Fišer bol uznaný za vinného z vlastizrady a odsúdený na trest smrti „obesením, rozpáraním a rozštvrtením“. Vo svojom poslednej reči k sudcom kardinál povedal: „Teraz hovorím priamo, čo si myslím o otázke kráľovskej supremácie. Vždy som si myslel a myslím si to aj teraz na konci, že Jeho Výsosť nemá právo požadovať takú nadvládu nad Kristovou Cirkvou, ako to urobila teraz. Nebolo počuť ani vidieť, žeby si nejaký mocnár pred ním uzurpoval toto právo. Ak sa teda kráľ pustil týmto neslýchaným smerom, určite tým vyvolá strašný hnev Najvyššieho na škodu vlastnej duše, ako aj na škodu mnohých iných. A tiež prispieva k zničeniu kráľovstva, ktoré mu bolo zverené.“

22. júna 1535 sa uskutočnila poprava kardinála Jána Fišera. Na základe kráľovskej „milosti“ mal byť „len“ sťatý. Keď kardinál vystupoval na popravisko, modlil sa Te Deum a žalm Z hlbín volám k tebe, Pane. Náhoda (?) chcela, že rochesterský biskup bol sťatý na sviatok svätého Albana, prvého mučeníka pre vieru na území Anglicka. Podľa niektorých správ predtým, ako hlavu mučeníka nastokli na kôl pri londýnskom moste (vtedy to bola bežná prax pri vlastizradcoch), odniesli ju Anne Boleynovej. Tá, keď ju uvidela, vraj povedala: „To je tá hlava, čo toľko hovorila proti mne? Už viac nebude zavadzať!“ A vyfackala hlavu mučeníka. Pritom sa vraj poranila na prste. Rana sa jej hojila veľmi dlho a jazva jej ostala až do smrti – teda do roku 1536, keď sa sama ocitla na popravisku v Toweri. Uväznili ju tam na rozkaz Henricha VIII., ktorý ju obvinili z nevery.

Svätý Tomáš Morus – vernosť intelektuála

1. júla 1535 bol na smrť odsúdený Tomáš Morus. Podobne ako kardinál mučeník aj sir Morus počas procesu odvážne prejavoval svoje presvedčenie, že akt supremácie je v podstate aktom zrady – dielom súdneho bezprávia, radikálnym odtrhnutím sa nielen od Cirkvi, ale aj od celých dejín Anglicka.

Keď „nestranní“ sudcovia, medzi ktorými boli Tomáš a Gregor Boylenovci, otec a brat Anny Boleynovej, poukazovali (v súlade s pravdou), že takmer všetci anglickí biskupi (s výnimkou kardinála Fišera) zložili prísahu na supremačný akt, Morus odpovedal: „Ak budeme svoju mienku zdôvodňovať dôkazmi, argumentmi a svedectvami, moja mienka bude oveľa silnejšia ako vaša, lebo na svojej strane mám celé kresťanstvo.“ Pripomenul, že Cirkev nie je len žijúce pokolenie, ale aj Cirkev oslávená, svedectvo všetkých svätých, všetkých koncilov, celých dejín Cirkvi v Anglicku.

Keď už bol výrok smrti vynesený, Morus vo svojej poslednej reči vyjadril presvedčenie, že najvyššia moc v Cirkvi nemôže patriť laikovi, ale „právom náleží Apoštolskej Stolici, lebo bola na zemi osobne odovzdaná naším Pánom svätému Petrovi a jeho nástupcom. A podobne ako mesto Londýn nemôže ustanoviť zákony odporujúce zákonom anglického kráľovstva, tak ani Anglicko nemôže ustanoviť zákony odporujúce všeobecnému právu Kristovej Katolíckej cirkvi.“ Dodal, že odmietnutie poslušnosti biskupovi Ríma Anglickom sa rovná neposlušnosti dieťaťa voči rodičom.

Poprava sira Tomáša Morusa sa uskutočnila 6. júla 1535. Podľa očitých svedkov si Morus až do konca zachoval pokoj ducha. Cestou na popravisko držal v ruke červený kríž – znak Kristovho umučenia a tradičný symbol križiakov.

Mučeníctvo londýnskych kartuziánov

Ešte predtým, ako bola odhalená „zrada“ biskupa Fišera a Tomáša Morusa, ukázalo sa, že „strašnými nepriateľmi“ kráľovstva sa stali kartuziáni – príslušníci prísnej, kontemplatívnej rehole. Prečo sa mnísi zavretí vo svojich celách, kde boli pohrúžení do modlitby a askézy, stali nepriateľmi anglického kráľa? Dôvod bol rovnaký ako v prípade Morusa a rochesterského biskupa: odmietli zložiť prísahu, uznávajúcu Henricha VIII. za „hlavu Cirkvi v Anglicku“.

20. apríla 1535 uväznili Johna Haughtona, Augustína Webstera a Roberta Lawrenca – priorov kartúzií v Londýne, Bauvale a Axelhome. Uväznili ich v Toweri. Uväznení rehoľníci rozhodne odmietali zložiť požadovanú prísahu. Odpovedali, že bázeň pred Bohom ich zdržiava pred opustením svojej Cirkvi. Trest pre kartuziánov za vernosť Katolíckej cirkvi bol strašný. Podobne ako tisícky iných anglických mučeníkov aj oni museli najprv pretrpieť kruté mučenie.

Odsúdencov najprv koňmi odvliekli na miesto ich popravy, vzdialené tri míle. Popravu dňa 4. mája 1535 očitý svedok opísal takto: „Vybrali hrubý povraz, aby sa John Haughton nezadusil a nezomrel príliš rýchlo. Odkopli stoličku, na ktorej stál, a šľachetný rehoľník, ktorý urobil toľko dobrého toľkým ľuďom a nikdy nikomu neublížil, visel na šibenici ako zločinec. Potom nasledovala najkrutejšia časť, lebo neprejavili nijaké zľutovanie a hrozný výrok mal byť vykonaný do všetkých detailov. Povraz prerezali a telo ťažko padlo na zem. John Haughton ešte žil. Strhli z neho habit a položili ho na dosku. Potom kat ostrým nožom rozrezal odsúdenému brucho, vytiahol z neho vnútornosti a vhodil ho do pripraveného ohňa. Úbohý mučeník bol celý čas pri vedomí. Keď mu to robili, bolo počuť jeho volanie: ,Ó, najsvätejší Ježišu, zmiluj sa nado mnou v tejto hodine!‘“ Nakoniec, keď kat chytil do rúk jeho srdce, aby mu ho vytrhol z tela, blahoslavený mučeník znovu prehovoril. Nemec Anton Rescius, neskorší pomocný biskup vo Würzburgu, bol veľmi blízko. Počul tieto posledné slová: „Dobrý Ježišu! Čo urobíš s mojím srdcom?“

Po smrti blahoslaveného Johna Haughtona kat otieral jeho vytrhnuté srdce o tvár mučeníka. Rovnako zahynuli aj blahoslavení Augustín Webster, Robert Lawrence a Richard Reynolds. Každý z nich videl neľudské muky, ktoré znášal jeho predchodca. Každému z nich ponúkali aj milosť, ak zloží prísahu Henrichovi VIII. ako „hlave Cirkvi v Anglicku“. Mohlo by sa zdať, že od nich nežiadali veľa. Len niekoľko slov... Ale ako hovorí Sväté písmo: „Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 26).

Aby všetkým kňazom v anglickom kráľovstve dali jasne najavo, čo to znamená trvať na „pápežských bludoch“, rozštvrtené telá kartuziánov poslali do štyroch častí krajiny. A na výstrahu ostatným kartuziánom v londýnskom kláštore na bránu pribili odťatú ruku ich priora blahoslaveného Johna Haughtona. Jeho spolubratom ju dovolili pochovať až potom, ako sama odpadla z klincov.

Tým sa však mučeníctvo kartuziánov neskončilo. Krátko po poprave ich priora kráľovskí úradníci prikázali uväzniť ďalších troch londýnskych rehoľníkov – Humphreya Middlemora, Williama Exmewa a Sebastiana Newdigata. Uväznili ich vo väzení Newgate, kde ich držali v neľudských podmienkach, prikutých ku stenám (so železnými obručami na krku a na nohách) tak, že nemohli ani ležať, ani sedieť, ani rovno stáť. Ich poprava, ktorá mala rovnaký priebeh ako poprava ich priora, sa uskutočnila 19. júna 1535.

O tri roky 17. decembra 1538 pápež Pavol III. promulgoval už v auguste roku 1535 pripravenú bulu, ktorou Henricha VIII. exkomunikoval a na Anglicko uvalil interdikt.

2. časť - Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku.

3. časť - Ťažké dejiny katolicizmu v Anglicku.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!