O tom, akú by som chcel mať rodinu

Autor: Jan Bilewicz,
Milujte sa! 7/2008 → V kruhu rodiny

Dnes by som sa chcel s vami podeliť o pár myšlienok na tému mojej vysnívanej rodiny.

To, čo napíšem, nemusí byť do podrobností vašimi snami. Napríklad to, že by som chcel s rodinou bývať na dedine. Áno, na dedine. Bývali by sme blízko prírody, čo je pre mňa veľmi dôležité, lebo príroda mi hovorí o veľkosti a múdrosti Boha. Stromy, polia, kvety neustále spriadajú príbeh o svojom Stvoriteľovi. Treba mať v srdci len trochu pokoja, aby sme ten príbeh počuli... Mesto hovorí skôr o svojich tvorcoch – o ľuďoch. Dávam prednosť obdivovaniu diel Stvoriteľa a chcem ho v nich objavovať.

Kedysi som tri roky býval na dedine. Pamätám sa, ako vtáky prilietali ku kŕmidlu položenému na okne. Aká to bola radosť pozorovať ich! Občas priletel dokonca aj ďateľ. Hýle neboli až také odvážne. Prilietali len v najkrutejších mrazoch a nesmelo si sadali na konáre jazmínu, rastúceho pri dome. Straky však prilietali veľmi rady. Sú veľmi pekné, ale žiaľ majú zlú povahu. Napríklad bez škrupúľ vyzobávali iným vtáčikom vajíčka v ich hniezdach. Pozoroval som boje, ktoré s nimi zvádzali menšie vtáčiky. Kosy čierne ako uhoľ sú zvyknuté zdržiavať sa blízko domov. Veľmi rád som počúval ich koncerty, ktoré „usporadúvali“ na jar a v lete. Clivotu v srdci vyvolávajú nemenné formácie divých husí, odlietajúcich na juh. Letia tisíce kilometrov, aby sa na jar neomylne vrátili do svojich hniezd. Perfektné, však?

Susedia sa čudovali, že nemám televízor, dokonca mi jeden chceli darovať. Povedal som im na to, že ho nepotrebujem, lebo aj bez toho sledujem dva najlepšie kanály – pozerám sa jedným oknom a mám National Geographic, pozerám sa druhým a mám Animal Planet. A to všetko „live“, teda naživo. No a správy si môžem prečítať aj v novinách. Nesledoval som televíziu, ale namiesto nej som mal čosi, o čom návykový televízny divák ani nesníva.

Mohol by som o tom veľa rozprávať. Bolo by toho aj na knihu, no ja mám napísať primerane krátky list... V každom prípade chcel by som s manželkou bývať na dedine: žena, ja a deti. Veľa detí! Veľa! Mám veľmi rád deti!

Požiar

Poviem ti teraz krátky príbeh. Predstav si, že prechádzaš cez malé mesto. Je slnečné, pokojné ráno... Tu zrazu zďaleka vidíš kúdoly dymu nad jedným z domov. Pridávaš do kroku. Prichádzaš bližšie. Vidíš, že horí dom. Okolo stoja ľudia, nervózne sa rozprávajú, gestikulujú. Niektorí odkiaľsi vo vedrách horúčkovito nosia vodu. Pomyslíš si: „Zavolali hasičov? Veď takto oheň nikdy nezahasia.“ V tej chvíli počuješ nejakú ženu, asi susedku, ktorá s plačom narieka, že v dome je asi dieťa. Sama tomu nechce veriť... Napokon však kričí: „Určite je tam!“ Videla, ako matka odchádza na nákup, ale sama, bez dieťaťa. Občas to tak robila. Dieťa v tom čase obvykle spalo a mohla odísť na nákup. Tvoje ústa mlčia, ale srdce kričí: „Ľudia, tam je dieťa...!“ Zrazu k dverám horiaceho domu pribieha nejaký mladý muž. Sú zamknuté. Šarpe nimi, až ich napokon otvorí. Vbehne dovnútra. Všetkým sa zatajil dych... Ty sa modlíš. Prvý raz v živote tak úprimne a tak vrúcne. Čas plynie pomaly, veľmi pomaly... Aha, muž vybieha von s plačúcim dieťaťom! Aká úľava!... Bohu vďaka! Úľava, uvoľnenie, aj keď dom ďalej horí. Horí aj garáž s autom. „Čo už,“ pomyslíš si. „Zhorelo už toľko domov, toľko garáží a áut. Najdôležitejšie je, že dieťa je zachránené.“

Vráťme sa do reality... Uznávaš, že ten muž urobil čosi veľké, nevysloviteľne veľké. Zachránil život dieťaťa – jedinečný a neopakovateľný. Nikdy sa nenarodil niekto taký a ani sa nenarodí. Ľudský život má nekonečnú cenu. Raz začatý sa už nikdy neskončí. Má nekonečnú hodnotu, neporovnateľnú s akoukoľvek vecou.

A teraz počúvaj: Zachrániť dieťaťu život a dať mu život je v podstate to isté, však? Dať človekovi život je veľmi veľká vec. Je neopakovateľný, večný, veľmi vzácny. Má nekonečne väčšiu hodnotu ako akákoľvek vec.

A napriek tomu – pozri sa – koľko manželstiev nechce dávať život. Chcú mať radšej viac vecí... Hovoria: „Nemáme na to, aby sme mali druhé dieťa.“ Často to hovoria skutočné bohatí ľudia. Povedal to napríklad istý taliansky futbalista. Zarába milióny v eurách, ale nemá na druhé dieťa?! Podobne hovoria aj iní, ktorí síce nezarábajú milióny, ale objektívne by mohli mať viac detí. Nemyslíš si, že je to zanedbanie veľkého dobra? Ktosi neprišiel na svet. Ktosi nie je, no pri troške dobrej vôle a lásky by mohol byť.

Pozri sa okolo seba a sám uvidíš, že veci dostávajú prednosť pred ľuďmi... Príležitostne si všimni, koľko útokov je proti viacdetným rodinám. Takej ničím neodôvodnenej zloby. Hadieho syčania či potriasania hlavou s falošnou ľútosťou... Nad sebou pokyvujte hlavou, materialisti, egoisti! Keď vynecháme iné dôležité veci, kto bude zarábať na vaše dôchodky? Ak nebude mať kto, až potom nastane bieda! A ak vtedy človek nedajbože ochorie, bude mať tak akurát na aspirín. A bude sám sedieť v domove dôchodcov, lebo ho nebude mať kto navštíviť. A vtedy ľavica – tak sa dá predpokladať –, ako vždy ustarostená o dobro ľudu, jedným šmahom vyrieši všetky vaše problémy. Eutanáziou.

Dávam prednosť ľuďom pred vecami

Uprednostňujem ľudí pred vecami. Radšej by som chcel žiť chudobný obklopený kŕdľom detí, než s jedináčikom medzi mnohými prepychovými predmetmi. Veď chudoba je veľmi relatívna vec. Čo si myslíš, kto je bohatší? Ten, čo má desať detí, chudobný dom na dedine a cestuje autobusom, alebo ten, čo má desať víl, desať áut, no ani jedno dieťa? Kto je bohatší...?

Napísalo mi isté dievča. Volá sa Oľga a druhý rok študuje anglistiku: „Väčšina ľudí ma pokladá za nezávislú ženu a predpovedá mi, že určite budem tzv. ženou úspechu. Ale mne sa pritom vôbec nechce smiať. Lebo kto to je tá nezávislá žena, žena úspechu? Je ich čoraz viac. Sú to ženy, ktoré uprednostňujú profesionálnu kariéru pred všetkým ostatným. Áno, získavajú tituly, postavenie, dobre zarábajú – ale vôbec sa mi nezdajú šťastné. Ďakujem pekne za taký úspech... Pre mňa bude úspechom, ak sa budem môcť realizovať v láske, robiť šťastnou svoju ,druhú polovičku‘ a napomáhať jej rast, a ak potom bude naša láska prinášať ďalšie plody v podobe detí. Pre mňa bude úspechom zdieľať život s človekom, ktorého milujem, a ak budem mať veľa čielok na bozkanie na dobrú noc. Snívam o celej hŕbe detí. Cítim, že mojím najväčším povolaním je byť ženou a matkou. Chcela by som byť prekladateľkou, naučiť sa ďalšie jazyky. Čo však budem mať z takých a iných profesionálnych úspechov, keď sa nebudem mať s kým podeliť o šťastie z ich získania? No načo? Budem sa vracať domov spolu so svojimi titulmi a postavením... A čo? Budem pre tituly pripravovať obed i večeru, spolu s nimi stolovať? To teda bude naozaj skutočný ,úspech‘... Koľko žien sa nechá presvedčiť, že dosiahnuť úspech v živote znamená zrieknuť sa založenia rodiny, alebo aspoň nemať deti! Pre mňa by pohľad na každé ďalšie dieťa umocňoval pocit úspechu. Každý drobec by bol pre mňa ešte jedným úspechom.“

Dôstojné životné podmienky

Hovorí sa: „Veď dieťaťu treba zabezpečiť dôstojné životné podmienky.“ Majú pravdu... Ale pýtam sa: „Aké sú to dôstojné podmienky života?“ Nuž po prvé, dieťa má dobré podmienky na rozvoj, keď je vychovávané v kruhu bratov a sestier. Vtedy sa učí stále a prirodzeným spôsobom deliť sa, spolupracovať, spolucítiť, ctiť si iných, pomáhať, riešiť konflikty atď. Nemyslíš si, že obrať dieťa o prostredie bratov a sestier bez vážneho dôvodu nie je dôstojné?

Čo z toho, že jedináčik má vlastnú izbu, v nej počítač, televízor, video a podobne (pozri – žije vo svete predmetov, nie ľudí)? Čo z toho, že chodí do súkromnej školy, na letné jazykové kurzy do Londýna a na lyžiarske kurzy do Álp...? Niektorí si myslia, že práve to sú tie „dôstojné životné podmienky“. Sú to podmienky priam ideálne na to, aby sa stal klasickým egoistom – vždy nespokojným, povýšeneckým, znudeným, jednoducho kalikou. Rodičia preň samo­zrejme nemajú čas, lebo musia zarábať, aby mu vytvorili dôstojné podmienky... Známy scenár. Na dôvažok treba vynaložiť ešte kopu peňazí na návštevy u psychoterapeutov alebo v nejakom dobrom odvykacom sanatóriu.

Mimochodom, učiť sa neznamená len nadobúdať poznatky alebo zručnosti. Oveľa, oveľa dôležitejšie je učiť sa hodnotám a nadobúdať čnosti. Vzdelaný človek, naslovovzatý odborník nemusí byť nutne dobrý, šľachetný človek, ale len „vzdelanec“ – nafúkanec, samoľúby, pohŕdajúci jednoduchými ľuďmi. Niektorí „vzdelanci“ si napríklad po šiestich rokoch štúdia medicíny privyrábajú zabíjaním nenarodených detí alebo udeľovaním „srdcových“ rád v časopisoch typu Bravo.

A nie je pre mňa až také dôležité, aby sa moje deti – ako sa hovorí – dostali vysoko. Všetci poznáme istého pána, ktorý bol pred desiatimi rokmi poľským prezidentom, no príležitostne aj veľkým zástancom pornografie. Budem stokrát radšej, ak môj syn bude poctivý krajčír, ako taký prezident!

Prítomnosť súrodencov a – po druhé – rodičovská láska sú najdôležitejšími podmienkami rozvoja dieťaťa. Netreba mať skončenú pedagogiku, aby to človek vedel. Ako vieme, láska plynie zo srdca, nie z peňaženky. Z láskou treba deťom dávať predovšetkým hodnoty, nie predmety. Každý však dáva to, čo sám má. Jedni dávajú čestnosť, zodpovednosť, pracovitosť, lásku k Bohu i k blížnym atď., iní zas počítače, video, motorky, autá... A k tomu lásku k peniazom, pôžitkom, prepychu, moci, túžbu i dravosť dosahovať vlastné ciele hoci aj cez mŕtvoly, egoizmus v stovkách iných podôb. Čo by si ty chcel(a) dávať svojim deťom?

Dedičstvo

Stále s obdivom objavujem v sebe podobnosť so svojimi rodičmi – v myslení, v názoroch na rôzne veci, vo vnímaní sveta a rôznych udalostí. Odovzdávanie hodnôt rodičmi deťom sa uskutočňuje veľmi tajomným spôsobom. Nielen slovom, ale aj celou duchovnou atmosférou, ktorú rodičia okolo seba vytvárajú. Dieťa túto atmosféru akoby asimiluje spolu s tým, čo ju vytvára.

Vidím, že rodičia mi zanechali veľký majetok. Nie hmotný, ale duchovný. Po materiálnej stránke sa vždy mali priemerne. Ale čo sa týka záležitostí ducha, boli veľmi bohatí. Svätci sú kniežatami, kráľmi. Dedia sa po nich poklady... Mojim rodičom zanechali duchovný majetok ako dedičstvo ich rodičia. Určite na ňom pracovali v pote tváre. Práca v bežnom chápaní prináša hmotné dobré, kým práca na sebe duchovné dobrá. Koľkí na to myslia? Pre koľkých je duchovné dobro dôležitejšie ako materiálne?

Musím nielen zachovať, ale aj rozmnožiť to, čo som dostal. Niekedy sa stane, že niekto sa narodí v duchovnej biede, ale počas svojho života nadobudne veľký majetok. Pán Boh je nesmierne štedrý k tým, čo horlivo pracujú na jeho poli. Áno, každý a každá sa môže stať milionárom! Ale je možná aj opačná situácia – duchovný majetok, na ktorom pracovali celé generácie, je premárnený.

Je pravda, že deti nevychovávajú len rodičia. Úmera je jasná: čím menej času majú rodičia pre deti, tým viac ich vychováva masová kultúra, prostredie rovesníkov, škola, štát. Zimomriavky mi chodia po tele, keď si pomyslím, čo sa môžu naučiť sledovaním televízie, čítaním tzv. mládežníckych časopisov, hraním počítačových hier atď.

Tak sa dostávam k záveru, že v dnešnej dobe je nevyhnutné, aby mama bola doma. Nielen večer, unavená po osem­hodinovej smene. Vytvoriť dôstojné životné podmienky pre deti? Správne! Čo je pre ne dôležitejšie ako pocit, že ktosi na ne čaká, keď sa vracajú zo školy domov, že je ktosi, kto sa o ne stará, ktosi, kto ich objíme, porozpráva sa s nimi, vysvetlí, pokojne odpovie na otázky? Toto sú dôstojné životné podmienky pre dieťa. A čo je pre matku dôležitejšie než byť s vlastnými deťmi? S niekým, koho miluje? K tomu však treba ľudí milovať väčšmi ako veci.

Som si istý, že aj ja by som sa rád stretával s deťmi. Večery by boli vyhradené na stretnutia celej rodiny. Nie na civenie do televízora. Nechápem, prečo by nejaká skrinka mala byť zaujímavejšia ako živý človek. Ako moje vlastné deti... Rozprávali by sme sa o tom, čo sme videli, prežili. Hrali by sme sa nejakú hru, spolu spievali, čítali, pracovali v záhradke, vozili sa na bicykloch, chodili na prechádzky. Veľmi dôležitá je spoločná modlitba, spoločná spoveď, svätá omša. Hovoril by som deťom o Pánu Bohu. Veď tak sa odovzdáva viera. To je najväčší poklad, aký môžu rodičia dať svojim deťom.

Radosťou pre otca je byť so svojimi deťmi, obdivovať najväčšie dielo Stvoriteľa. Žasnúť nad ich rastom, vývojom, ale aj nad spontánnosťou, jednoduchosťou, nevinnosťou. Od detí sa dá naučiť veľa vecí.

Najprv Pán Boh

Možno sa opýtaš: „A kde zobrať peniaze na zaopatrenie veľkej rodiny, tým skôr, ak by mama mala byť doma?“ Netreba sa zbytočne trápiť! Peniaze nemajú byť mojou najväčšou starosťou. Viac sa musím starať o iné veci. Mám niekoľko nápadov, ako si zarobiť. No aj tak by sme žili skromne. Podľa príkladu Svätej nazaretskej rodiny. Mojím ideálom je Svätá rodina, nie Rockefellerovci. Menej mať, viac byť (a ak mať, tak nato, aby sme sa delili s inými). Z princípu nijaký prepych, žiadne nepotrebné veci či vyhadzovanie peňazí na hlúposti. Deti by sa zo začiatku asi čudovali, prečo nemáme v dome všelijaké zariadenia, aké majú iní. Vtedy by som im vysvetľoval, že šťastie nezávisí od toho, koľko človek má, ale od toho, kým je. Myslím, že by sa dokázali trochu odriekať.

A napokon by som sa určite neobával zbytočne o budúcnosť. Boh je starostlivý Otec. Pozri sa, čo hovorí Pán Ježiš: „Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete... Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony?“ (Mt 6, 25 – 26). Správne! A ešte opakuje: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘ alebo: ,Čo si oblečieme?‘! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6, 31 – 33). Je to veľký prísľub samého Krista! Pre zdôraznenie dvakrát opakovaný. Verím – alebo som pohan(ka)? Je Pán Boh pre mňa na prvom mieste, alebo nie?

Musím už končiť, aj keď by som chcel ešte veľa povedať. Nuž nabudúce. Nech vám Boh žehná!

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!