Žiť život hodný človeka

Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 6/2008 → svätosť

Nemôžeme žiť život hodný človeka, ak zabúdame na neodvratne sa blížiaci koniec nášho života na zemi a ak nehľadáme odpoveď na otázku jeho konečného zmyslu.

Tvárou v tvár smrti sa v človeku rodí strach z ničoty, ktorá by mala trvať navždy. Inštinktívne odmietame myšlienky o možnom úplnom zániku vlastného bytia, ale zároveň sme bezmocní voči nevyhnutnej skutočnosti smrti. Táto prirodzená vzbura proti smrti a túžba po nesmrteľnosti nie je nič iné ako hlas samotného Krista, ktorý vyzýva každého človeka, aby sa k nemu úplne primkol skrze vieru. Víťazstvo nad smrťou a dar večného života dáva len zmŕtvychvstalý Kristus. Len on jediný má moc nás previesť zo smrti do večného života. Sväté písmo zdôrazňuje: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Nesmrteľnosť nám nezaistia peniaze ani sláva, ani technika, ani medicína alebo rôzni lliečitelia či guruovia. Večný život nám nezaistí Budha, Hare Krišna ani iní bôžikovia. Nezachránia nás nijaké magické sily ani najrôznejšie meditačné techniky vrátane jogy. Jediným Spasiteľom je Ježiš Kristus, opravdivý Boh, ktorý sa stal opravdivým človekom, aby nás spasil a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním definitívne premohol smrť a oslobodil nás z otroctva diabla. Spása, ktorú nám dáva Ježiš, je dar, ktorý sme dostali naozaj zadarmo. Treba len chcieť vierou ten dar prijať. „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar“ (Ef 2, 8).

Život na zemi je jedinečný a neopakovateľný.

Človek žije na zemi len raz. Boh ho povolal k jestvovaniu, aby v pozemskom živote, žijúc „v temnotách“ viery, dozrieval na stretnutie s Bohom tvárou v tvár v okamihu smrti. Vtedy sa rozhoduje o jeho večnosti, o jeho spáse alebo zatratení. „A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd“ (Hebr 9, 27). Po smrti už niet návratu k pozemskému životu. Boh pripomína: „Nezabúdaj, že niet návratu (pre mŕtveho)“ (Sir 38, 22a). Tvrdenie, že jestvuje reinkarnácia, je teda len diablovým klamstvom. Neslobodno zabúdať, že v okamihu smrti sa končí viera a človek sa stretá s Kristom tvárou v tvár. Keď človek zakúsi plnosť jeho lásky, bude sa musieť definitívne rozhodnúť, či ju prijme alebo odvrhne. Ak povieme Ježišovi „áno“, stane sa pre nás nebom alebo očistcom, naopak odvrhnutie jeho lásky sa stane peklom.

Ježiš Kristus bude vo chvíli smrti súdiť každého človeka. Bude pre človeka akoby zrkadlom, v ktorom uvidí obraz celej svojej osobnosti so všetkými dobrými aj zlými skutkami. O tom, ako bude tento súd prebiehať, hovorí sám Kristus: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu“ (Jn 3, 19 – 21). V momente smrti je jediné kritérium, podľa ktorého Ježiš súdi, kritérium lásky.

Pri súde, vo chvíli smrti, keď človek uvidí celú pravdu o sebe, sa definitívne pridá ku Kristovej láske alebo proti nej. Odpoveď bude záležať od toho, ako človek žil. Treba si uvedomiť, že dobrovoľné páchanie zla ničí v človeku schopnosť milovať a prehlbuje v ňom egoizmus. Naopak, konanie dobra rozvíja v človeku slobodu a zrelosť milovať. Teda v momente smrti si bude človek sám voliť a rozhodovať sa. Kto počas pozemského života úplne v sebe zničil schopnosť milovať dobrovoľným páchaním zla, ten vo chvíli smrti pri stretnutí s Kristom znenávidí a odvrhne lásku, ktorou ho miluje. Vo chvíli smrti každý dostane to, po čom túži; a človek bude túžiť po tom, čím na zemi žil.

V Stvoriteľových zámeroch je život na zemi časom našej spásy – pokračovaním diela stvorenia. V tomto čase sa máme stávať svätými, čiže v plnosti milujúcimi Boha a ľudí. Ak človek uverí a úplne dôveruje Bohu, vtedy sa uskutoční zázrak jeho spásy. Boh ho oslobodí z otroctva hriechu a zlých mocností. Keď nám Boh dáva spásu, súčasne nás akoby zbožstvuje, čiže dáva nám účasť na svojej božskej prirodzenosti (2 Pt 1, 4), teda robí nás svätými, milujúcimi, schopnými účasti na plnosti šťastia s Bohom. Stane sa to len vtedy, keď si človek uchová vieru v Boha ako najväčší poklad svojho života a je presvedčený, že k šťastiu potrebuje len tú jedinečnú lásku, ktorá má meno Ježiš Kristus. Teda najdôležitejšou úlohou nášho života je smerovanie k svätosti. Ježiš nás k tomu vyzýva týmito slovami: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48).

Umenie modlitby

Byť človekom hlbokej viery, človekom, ktorý sa stane svätým, je možné len vďaka modlitbe. Kto sa prestane modliť, rýchlo stratí vieru. Svätá Faustína píše vo svojom Denníčku, že „duša sa modlitbou vyzbrojí do akéhokoľvek boja. Nech je duša v akomkoľvek stave, musí sa modliť. Musí sa modliť duša čistá a pekná, lebo by stratila svoju krásu; modliť sa musí aj duša, ktorá sa snaží o čistotu, lebo inak by ju nedosiahla; modliť sa musí aj duša, ktorá sa ešte len obrátila, lebo inak by sa vrátila späť do stavu pred obrátením; modliť sa musí aj hriešna duša, ponorená do hriechov, aby mohla z nich povstať. Niet takej duše, ktorá by sa nemusela modliť, lebo každá milosť plynie cez modlitbu“ (Denníček 146).

Pri modlitbe treba Ježišovi odovzdať všetky svoje myšlienky, utrpenia, radosti i prácu a úplne sa mu dať k dispozícii. Modlitba je dialógom lásky. „Nech si duša uvedomí,“ píše sestra Faustína, „aby sa dokázala modliť a vytrvala v modlitbe, musí sa vyzbrojiť trpezlivosťou a statočne prekonávať vnútorné aj vonkajšie prekážky – vnútorné prekážky: znechutenie, suchopárnosť, ťažobu, pokušenia; vonkajšie: ľudské ohľady – a ustrážiť si čas určený na modlitbu“ (Denníček 147).

Svätá Faustína zakúsila šeď každodennosti, ťažkostí a utrpenia. Píše: „Ježiš mi dal poznať, že duša musí byť verná modlitbe aj napriek ťažkostiam, suchopárnosti a pokušeniam, lebo väčšinou od takejto modlitby závisí uskutočnenie neraz i veľkých Božích zámerov; a ak nevytrváme v takejto modlitbe, maríme to, čo chcel Boh cez nás alebo v nás vykonať. Nech si každá duša zapamätá tieto slová: »Ak máš ťažkosti, dlhšie sa modli.« Ja vždy takúto modlitbu predlžujem, koľko len vládzem....“ (Denníček 872).

V modlitbe Ježišovi dovoľujeme, aby nás premieňal svojou láskou a aby sa v našom živote splnila jeho vôľa. Vtedy nech nás v živote čokoľvek stretne, je to pre naše dobro. „Pán Ježiš mi dal poznať, aká veľmi milá mu je duša, ktorá žije podľa Božej vôle, lebo tak vzdá Bohu najväčšiu chválu...“ (Denníček 821). „Idem smelo do svojej vlasti, hoci mám rany na nohách, a na tejto ceste sa posilňujem Božou vôľou, ona je mojím pokrmom... Hoci je okolo mňa púšť, predsa idem so vztýčenou hlavou a pozerám na Slnko – Ježišovo milosrdné srdce“ (Denníček 886).

Svätý Otec Ján Pavol II. nás vyzýva: „Modlitbe sa musíme učiť, akoby sme si vždy znovu osvojovali toto umenie od samého božského Majstra. Robili to tak jeho prví učeníci, ktorí ho prosili: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘ (Lk 11, 1). V modlitbe sa rozvíja s Kristom dialóg, ktorým sa mu stávame dôverne blízki: ,Ostaňte vo mne a ja vo vás‘ (Jn 15, 4). Táto vzájomnosť je vlastným jadrom, dušou kresťanského života. Realizuje ju v nás Duch Svätý a ona nás uvádza skrze Krista a v Kristovi k sústredenému rozjímaniu o nebeskom Otcovi. Naučiť sa túto trojičnú logiku kresťanskej modlitby a naplno ju prežívať predovšetkým v liturgii, ktorá je vrcholom a prameňom cirkevného života, ale aj v osobnej skúsenosti, je tajomstvom skutočne živého kresťanstva, ktoré nemá dôvod obávať sa budúcnosti, lebo sa neprestajne vracia k prameňom a obnovuje sa v nich“ (Novo Millenio Ineunte 32)

Svätý Otec sa odvoláva na „veľkú mystickú tradíciu Cirkvi tak na Východe, ako aj na Západe, ktorá môže o tom veľa povedať. Ukazuje, že modlitba, ako pravý a vlastný dialóg lásky môže pokročiť tak, že napokon ľudskú osobu úplne zaujme božský Miláčik, ona sa stane vnímavou na vnuknutia Ducha Svätého a ako Božie dieťa oddanou Srdcu nebeského Otca. Tak sa oživuje skúsenosť s Kristovým prísľubom: ,Kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu sám seba‘ (Jn 14, 21). Ide o cestu, úplne závislú od milosti, ktorá však vyžaduje silné duchovné nasadenie a pozná aj bolestné očisťovania (,tmavú noc‘). Rozličnými možnými spôsobmi však vedie k nevýslovnej radosti, prežívanej mystikmi ako ,manželský zväzok‘. Ako by sme tu mohli zabudnúť, medzi toľkými žiarivými svedectvami, na náuku svätého Jána z Kríža a svätej Terézie z Avily?

Áno, drahí bratia a sestry, naše kresťanské komunity sa musia stať autentickými ,školami‘ modlitby, kde sa stretanie s Kristom prejavuje nielen prosbami o pomoc, ale aj vzdávaním vďaky, chvály a poklony, rozjímaním, počúvaním, vrelými citmi, až po ,zamilovanosť‘ srdca. Má to byť teda intenzívna modlitba, ktorá však neoslobodzuje od záväznej úlohy angažovať sa v dejinách spásy: tým, že otvára srdce pre lásku k Bohu, otvára ho aj pre lásku k bratom a uschopňuje i nás budovať dejiny podľa Božieho plánu“ (Novo Millenio Ineunte 33).

Nie je možné žiť život hodný človeka bez každodennej vytrvalej modlitby. Keď sa ideš modliť, neprechovávaj v srdci hnev. Odpúšťaj všetkým a všetko, lebo len vtedy budeš môcť s čistým srdcom, plným dôvery, nadviazať dialóg so Spasiteľom. So železnou disciplínou si každý deň rezervuj čas na modlitbu, na ruženec, na ruženec k Božiemu milosrdenstvu, na rozjímanie a čítanie Svätého písma a na osobný rozhovor s Bohom, najlepšie pred Oltárnou sviatosťou. Na začiatok si musíš vyhradiť aspoň jednu hodinu, čiže 1/24 dňa. Len v zjednotení s Kristom sa všetky tvoje životné skúsenosti, teda radosti a bolesti, choroba i smrť, stanú cestou do večného šťastia, ktorým je láska trojjediného Boha.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!