Silnejší ako nenávisť

Autor: Lilla Danilecka,
Milujte sa! 6/2008 → svätosť

Príbeh Tima Guénarda je ohromujúci. Najprv nesmiernym utrpením, ktoré zažil v detstve, a potom úžasnou milosťou, vďaka ktorej bol schopný svedčiť o Božej dobrote. Tim Guénard, dnes 40-ročný otec štyroch detí vo svojej autobiografii, vydanej vo Francúzsku pod názvom Plus fort que la haine, píše, že Boh má liek na všetky, aj tie najväčšie rany ľudskej biedy.

Keď mal tri roky, jeho matka mala devätnásť. Jedného dňa priviazala chlapca za nohu o stĺp na málo frekventovanej ceste a odišla. Dieťa našli policajti celého skrehnutého a vystrašeného až na druhý deň. Tim sa dostal do opatery svojho otca, ktorý však tým nebol vôbec nadšený. Mal ženu a ďalšie deti, a Tim bol pre neho výčitkou svedomia, preto ho nenávidel. Raz, keď bol opitý, udrel päťročného chlapca tak, že spadol zo strmých schodov do pivnice a zlomil si obe nohy a nos.

V nemocnici ležal dva a pol roka. Nikto ho nenavštevoval. „Mojimi jedinými hosťami boli muchy a sestričky s injekciami,“ spomína neskôr. Raz, na sviatok Narodenia Pána, ukradol Tim chlapcovi zo susednej postele farebný papier z darčeka. Bola to jeho jediná sviatočná radosť, poznačená pocitom viny z neospravedlniteľnej krádeže.

Z nemocnice šiel Tim do detského domova, nakoľko jeho otca zbavili rodičovských práv. Keď mal osem rokov, objavila sa uňho ťažká choroba z osamelosti. Diagnostikovali mu nervovú poruchu a poslali do psychiatrickej nemocnice. Až po deviatich dňoch pobytu lekári zistili a potvrdili, že to bol omyl.

Hladné dieťa a hostie 

Z nemocnice si ho zobrala istá žena, ktorá mala Timovi vytvoriť náhradnú rodinu a obdarovať osirelé a dokaličené dieťa aspoň odrobinkami lásky. Ale ani tentoraz nemal Tim šťastie. Ženu neskôr nazval bosorkou. Nútila ho ťažko pracovať na hospodárstve. Od hladu často trpel bolesťami brucha a hlavy a spával na stuchnutom slamníku na povale. Raz ho poslala, aby sám poupratoval celý kostol. Hladný a vysilený Tim si spomenul, že počas nedeľných svätých omší kňaz rozdáva ľuďom biele oplátky. Otvoril bohostánok a vybral nádobku s hostiami. So strachom ich začal hltavo jesť, aby ho niekto neprichytil pri čine. Za pár krátkych minút zmizol obsah celého bohostánku. „Neskôr som sa od kompetentných dozvedel,“ spomína Tim, „že tie hostie boli premenené a môj skutok hladného dieťaťa bol mojím prvým svätým prijímaním. Vtedy som si vôbec neuvedomoval tajomstvo Eucharistie ani to, že som spáchal hrozný hriech, ktorý sa nazýva svätokrádežou. Nebol som ani pokrstený.“

Postupne sa atmosféra v dome stávala neznesiteľnou. Tim sa pokúsil spáchať samovraždu, ale špagát sa pod deväťročným chlapcom pretrhol. O pár dní neskôr žena, u ktorej býval, celou dedinou pokladaná za dobrú katolíčku, Tima tak zbila, že mu zlomila ruku. Na druhý deň ho musela odviezť do nemocnice. Lekári zalarmovali políciu.

Tim bol umiestnený do novej náhrad­nej rodiny. Títo ľudia boli chudobní, ale veľmi srdeční. Ujo Gaby bol trpezlivý a veľmi zhovievavý a učil ho pracovať so zvieratami. Nazval ho svojím Piom.

Žiaľ, Timovo šťastie trvalo krátko. Jedného dňa sa hral v stodole s deťmi z hospodárstva. O dva roky starší Paulo priniesol sviečky a zápalky. Chlapci si urobili zo slamy prístrešok a v prostriedku zapálili sviečku. Deti si zázrakom zachránili život a zdesene sa prizerali, ako sa stodola zmenila na gigantickú pochodeň. Polícia ihneď obvinila sirotu.

Príliš úbohý, aby mohol plakať 

V polepšovni bol Tim považovaný za nebezpečného a bol mu nariadený osobitný režim. Večer strach, samota, smútok a zúfalstvo tisli Timovi do očí potoky sĺz, ktoré utápal v poduške. Zistil to vychovávateľ. Ráno s posmešným úsmevom vytiahol Tima doprostred jedálne a povedal: „Teraz plač. Len plač, rozmaznanec, plač pred všetkými!“ V tom momente nastala v Timovom srdci obrovská zmena: „Bol som príliš biedny, nemal som právo ani na slzy. Ukázať bolesť je luxus, ktorý mi bol odopretý. Musel som teda oklamať svoje utrpenie. Musel som zamknúť závory svojich očí a dvere svojho srdca. Musel som so sebou bojovať, aby som neplakal. Vzlykanie sa vo mne pozvoľna menilo na zlosť a tá sa vo mne skrúcala do klbka zúrivosti. Všetka vo mne nahromadená agresia proti nenávisti, akú som na sebe zakusoval, sa vo mne premenila na vnútorný pálčivý ohe?, ktorý ma hnal utiecť. Začínala ma zožierať túžba po pomste.“

Nasledujúce tri mesiace boli šnúrou neustáleho pokorovania, neopodstatnených obviňovaní, ukrutných trestov a neustáleho posmechu zo všetkých strán. Pohár pretiekol, keď sused pri stole siahol Timovi do taniera a zobral mu rezeň. Chlapec vrazil z celej sily zlodejovi do dlane vidličku. Pocítil úľavu, ktorá sa však rýchlo zmenila na nesmierne zúfalstvo. Tima umiestnili na samotku.

Jedného dňa, keď už nemal nijakú nádej, strážnik zavolal: „Guénard, máš návštevu!“

Ujo Gaby ani po šiestich mesiacoch po požiari nezabudol na Tima. Chlapec mal srdce až v hrdle. Pozrel sa mužovi stojacemu pred ním do očí a videl v nich smútok a výčitky svedomia. Ujo Gaby priznal, že v deň požiaru podľahol manželke, ktorá zavolala políciu a dala chlapca odviesť. Nemohol si to odpustiť. „Prídeš ešte?“ spýtal sa Tim. „Áno, prídem, môj Pio, prídem.“ Jeho Pio cítil, že uja Gabyho už nikdy neuvidí. Táto návšteva však bola pre zdrvené dieťa neuveriteľnou službou. Nedovolila jeho srdcu úplne stvrdnúť. V priebehu tých niekoľko minút sa odohralo v ňom čosi neoceniteľné. V jeho vnútri sa vytvorila malá štrbinka pre prežívanie citov. Tim sa rozhodol utiecť, aby zachránil svoj život od nenávisti.

Pazúry zla 

Paríž je fascinujúci, zvlášť keď má človek dvanásť rokov a prvý raz v živote vdychuje slobodu. „Pani Žirafa“ (Eiffelova veža) sa pyšne vypína nad mestom. Za peniaze, ktoré mu dal nečakane akýsi okoloidúci, si Tim kúpil lístok a ocitol sa 300 metrov nad strechami Paríža. Impozantné! Príjemné pocity však trvali len krátko. Blížil sa večer a spolu s ním hlad a samota. Unavený a dezorientovaný si sadol na lavičku na Marsových poliach. O chvíľu sa pristavil pri ňom elegantne oblečený muž a spýtal sa Tima, či by si nechcel zarobiť 50 frankov. Samozrejme! Po chvíli sa chlapec ocitol v byte neznámeho, ktorý ho brutálne znásilnil, vtisol mu do ruky sľúbenú bankovku a vystrčil ho za dvere. „Vybehol som na ulicu. Moje srdce bolo naplnené slzami, triasol som sa od zimy a poníženia. Mal som dvanásť rokov a práve som spoznal, čo je to perverznosť. Cítil som sa, akoby sa ma dotkli pazúry zla, akoby zranili nielen moje telo, ale aj moju dušu. Nebol som schopný ani volať o pomoc. Predsa kdesi v hĺbke srdca, kde už niet slov, som volal o pomoc. Kričal som k Všemohúcemu, aby ma oslobodil od tejto hrôzy. Neprišiel, nik neprišiel.“

Ďalšie tri roky strávil vo svete parížskej prostitúcie. Nechal sa ako milenec vydržiavať staršími, znudenými ženami v luxusných vilách na Montparnasse. Dostal sa do bandy mladistvých kupliarov a dokonca cítil, že sa mu táto dobre platená „práca“ začína páčiť. Avšak len dovtedy, kým sa znova nedostal do rúk polície.

Tentoraz mal šťastie. Sudca sa postaral, aby ho prijali do školy, kde sa mohol odborne vzdelávať a súčasne si zarábať na živobytie. Tim sa stal učňom na stavbe. Práca sa mu zapáčila. Zmužnel, spriatelil sa s novými spolužiakmi. Začal tiež trénovať box a rýchlo dosiahol prvenstvá v domácich aj medzinárodných zápasoch. Konečne mal príležitosť vybiť zo seba všetku nenávisť, ktorá sa v ňom počas tých mnohých rokov nahromadila. Cítil, že začína byť silnejší ako nenávisť. Neodradili ho ani opakované zlomeniny nosa. Bolo ich spolu dvadsaťsedem, za štyri z nich „vďačil“ ešte otcovi. Zakaždým zožal veľký aplauz a zarábal množstvo peňazí. Cítil, že konečne je „niekým“. Takto prešli ďalšie dva roky.

Medzi ľuďmi „z inej planéty“ 

Tim práve dovŕšil osemnásť rokov. Odišiel na prax ako stavbár do Compiegne, kde sa zoznámil s chlapcom menom Jean-Marie. Ten mu odrazu začal rozprávať o Bohu, o jeho láske, o akejsi dobrej novine a iných čudných veciach. Tim ničomu nerozumel.

Jedného dňa Jean-Marie pozval Tima na návštevu. Chlapec býval v spoločenstve Archa Jeana Vaniera. „Obyvatelia Archy akoby neboli z tejto planéty. Ich vzťahy sú priame a bezprostredné. Ak sa im zapáčiš, povedia ti to hneď. Ak nie, ani si ťa nevšimnú. Sú klenotmi spontánnosti v tomto svete chladných kalkulácií. Tu sa na nič nehrajú. Úžasné...“ taký bol Timov dojem, keď prekročil prah tohto zvláštneho domu.

Ešte v ten večer Jean-Marie pozval Tima spolu s ostatnými navštíviť Ježiša. Ešte bol pod vplyvom teplej a trochu prekvapivej atmosféry Archy. Súhlasil teda, lebo si pomyslel, že je to nejaký nový kolega; podľa mena usudzoval, že je to Portugalec alebo Španiel. Vošli do kostola. Tam mu ktosi ukázal na Naj­svätejšiu sviatosť a šepol: „To je Ježišovo telo.“ Všetci pokľakli. „Bolo mi ťažko uveriť, že ľudia sú schopní precestovať pol mesta, aby v mlčaní kľačali pred bielym krúžkom čohosi, čo nazývajú Ježišom.“ Tim nevychádzal z údivu. Pripomenul si bohostánok z detstva, ktorý od hladu vyprázdnil. Porozhliadal sa okolo seba. Tváre jeho nových priateľov boli oveľa krajšie, než si myslel doteraz. Boli plné akéhosi svetla v očiach, plné pokoja a radosti. Tim bol dojatý. „Páčilo sa ti?“ spýtal sa Jean-Marie. Áno. Bolo to zvláštne., veľmi zvláštne, V určitom zmysle dokonca zábavné...

Tim začal Archu navštevovať častejšie. Počul tam o istom kňazovi, s ktorým sa určite musí zoznámiť. Hovorili o ňom ako o svätom. Rozhodol sa teda navštíviť „svätého“ otca Thomasa Philippa v Trosly, hlavnom sídle Archy. Predstavoval si, že uvidí kohosi veľkého a pekného, ako na starých obrazoch, a odrazu stál pred ním malý, nenápadný človek so zvráskavenou tvárou. Okrem toho bol holohlavý ako mnísi na obale syra camembert. „Chcel som utiecť, ale namiesto toho som zo seba dostal: ,Otče, chceli by ste sa povoziť so mnou na motorke?‘ - ,Veľmi rád.‘“ Takúto odpoveď Tim nečakal. Predviedol teda nefalšovanú ukážku svojej motocyklovej virtuozity: slalom po preplnených chodníkoch, jazda po schodoch, jednosmernými ulicami v protismere na zadnom kolese, jazda cez križovatku na červenú. „Znamenité! Bolo to veľmi príjemné!“ znelo pri poďakovaní. Otec Thomas dodal: „Chcel by si prijať Ježišovo odpustenie? Urobí ti to dobre...“ Tim veľmi potreboval niečo, čo by mu urobilo dobre, teda súhlasil. „Bol to môj návrat z priepasti. Dovtedy panovala v mojom srdci len temnota. V stuchnutých močarinách môjho vnútra mi onen malý kňaz vetchej postavy, ale silnejšej ako kameň mojej duše, začal rozsievať hviezdy. Pomohol mi zažať zorničku nádeje. Zasial vo mne istotu, že som bol stvorený pre šťastie, pre lásku, pre večnosť plnú lásky a že to všetko je aj pre takých darebákov ako som ja. Stal sa mi otcom, ktorý mi ukázal Otca plného milosrdenstva. Stal sa pre mňa kanálom jeho lásky,“ spomína Tim neskôr.

Matka Terézia 

Tim chcel, aby ho prijali do Archy v Compiegne. Mal však celý rok čakať. Urazil sa a rozhodol sa nikdy sa tam nevrátiť. Jeho zranená prudká povaha dala o sebe vedieť. Jedného septembrového dňa sa vybral stopom na výlet bez konkrétneho cieľa. Rozhodol sa, že pôjde tam, kam pôjde šofér. Počul názov mesta Taizé, ktorý mu nič nehovoril. Na mieste pocítil známu atmosféru. Po pár dňoch sa spriatelil so šestnásťročným utiahnutým chlapcom z Belgicka. Fredo ho pozval k sebe na Vianoce. Fredo tiež patril do Archy. Tim prežil v Bruseli nádherné dni. Práve mal odchádzať, keď mu jeden z opatrovateľov navrhol, aby zostal. A nasledujúci polrok pracoval v Arche. Potom sa rozhodol vidieť svet. Precestoval skoro celú Európu. V jedno ráno vystúpil na stanici Termini v Ríme. Vyšiel do preplnených ulíc a pred prechodom pre chodcov zbadal maličkú starenku, ktorá mala oblečené zvláštne biele šaty. Bolo jasné, že sa bojí prejsť cez cestu. „Môžem pomôcť?“ spýtal sa mladý turista. Žena sa usmiala a povedala niečo po anglicky. Tim ju odprevadil až ku dverám domu, do ktorého išla. „Óóó! Mother!“ skríkol otvárajúci. O chvíľu sa Tim ocitol vo vnútri a dozvedel sa, že mal šťastie priviesť Matku Teréziu z Kalkaty. Lenže vtedy mu to meno nič nehovorilo. Matka Terézia poprosila Tima, aby jej po zvyšok dňa robil spoločnosť. Navštevoval s ňou jej priateľov a dobrodincov. V jednom momente sa preľakol. Matka Terézia bola zjavne unavená a čoraz viac sa schyľovala k zemi. Na konci dňa prišli na miesto, kde sa Timovi zdalo, že by si mohla konečne trocha odpočinúť. Privítala ich iná rehoľníčka, oblečená v džínsových šatách, so závojom na hlave. Predstavila sa: „Som Matka Magdaléna.“ Ponúkla im čaj a Timovi darovala hlinenú sošku Pána Ježiša a povedala: „Sľúb mi, že keď prídeš do Ríma, znova ma navštíviš.“

O dva roky, už v Trosly, sa Tim dozvedel, koho vtedy v Ríme stretol. Pozerali film o Malých sestrách Karola de Foucaulda. „Ale veď ja ju poznám!“ vykríkol Tim. „A možno že poznáš aj Matku Teréziu z Kalkaty,“ vybuchli všetci smiechom. „Nóóó áno. Bola to Matka Terézia, čo ma zoznámila s Matkou Magdalénou...,“ po tých slovách Tim hlboko pohnutý stíchol.

„Dom tých, ktorých vám pošle Panna Mária“ 

Tim si už dávno povedal, že keď sa raz ožení, bude dobrým manželom a otcom napriek všetkým teóriám, že ak mal človek zlé detstvo, bude zlým človekom, a ak ho bili, aj on bude biť svoje deti, a ak otec pil, tak aj on bude alkoholik.

Martina pochádzala z tzv. dobrej rodiny. Spoznali sa v Arche. Prvá sa mu prihovorila ona; Tim sa preľakol, nechcel riskovať. Bál sa, či sa mu podarí byť dobrý. Martina však presvedčila o svojej láske nielen Tima, ale aj svojich rodičov.. Svadbu mali v Trosly. Tim vybral úryvok o márnotratnom synovi. „Sú to sotva tri písmená, zlomok sekundy, ktorými sa zmení človeku celý život,“ spomína Tim na tento neobyčajný deň. Onedlho dostala Martina ponuku pracovať v Lurdoch v pobočke Kresťanskej kancelárie nesvojprávnych, ktorú založila Márie-Hélene Mathieuová.

Tesne pred odchodom išli s manželkou na duchovné cvičenia do Châteauneuf-de-Galaure, ktoré viedol otec Maria-Dominique Philippe na tému Apokalypsa. Otec Marie-Dominique navrhol účastníkom návštevu Marty Robinovej, jednej z najväčších mystičiek 20. storočia, ktorá už vyše päťdesiat rokov nič neje a nepije, okrem Eucharistie. Záujemcov bolo veľa. Martina a Tim boli priam zúfalí, lebo sa im neušlo miesto. Po obede začali do mikrofónu vyvolávať mená šťastlivcov, ktorí mali ešte v to odpoludnie vidieť Martu. Na veľké prekvapenie Tima a Martinu čítali ako prvých. Martina vykríkla: „Ale my sme sa ani nezapísali!“ Dvesto párov očí znehybnelo od prekvapenia.

Tim sa triasol ako huspenina. Bol viac než presvedčený, že keď vojde do jej izby, Marta vykríkne: „Choď preč, satan!“ Martina ich predstavila, že sú mladí manželia a majú veľmi rozdielne povahy. Marta sa na tom srdečne zasmiala: „Ale v Božích očiach sú to nezmysly. Vaša láska sa musí opierať o vieru, nádej a lásku, a nie o súlad pováh. Vaše deti budú vzrastať do takej miery, do akej miery bude rásť vaša láska.“ Martina jej tiež povedala, že chcú odísť do Lúrd a nájsť si tam dom. Marta ju prerušila a povedala: „Dom pre tých, ktorých vám pošle Panna Mária. Ona vám ho ukáže.“ V ten deň zaujala Marta Robinová v Martininom a Timovom živote dôležité miesto.

Otvorené srdcia, otvorené dvere 

Tim Guénard a jeho manželka dodnes bývajú v Lurdoch, v dome, ktorý im ukázala Panna Mária jedným zo spôsobov, ktoré ľudia nazývajú zhodou okolností. Krátko po príchode do Lúrd sa im narodila Eglantine. Potom Lionel, Kateri a Timothée. Spoznali tiež Rogera, Senegalca, ktorý sa zúfalo snažil dostať z bahna drog a mnohých iných závislostí.

Tak sa začal napĺňať ich sen a Martino odporúčanie, aby mali otvorené srdcia a dvere nielen pre deti, ktoré budú prichádzať na svet, ale pre všetkých, ktorí tak ako Tim v detstve budú potrebovať teplo a pomoc, aby nezahynuli v bahne.

Tim Guénard chodí všade tam, kde ho pozvú, aby rozprával svoje svedectvo – vzrušujúci príbeh človeka, ktorý bol silnejší ako nenávisť.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!