Spoveď – sviatosť uzdravenia

Autor: editorial staff
Milujte sa! 6/2008 → svätosť

Istá žena sa vyjadrila v televízii: „Nepokladám za potrebné, aby som inému človeku hovorila o svojich slabostiach, ja sa spovedám samotnému Bohu“ a hľadela pri tom dohora. Pomyslel som si: „Musí mať super spojenie najnovšej generácie!“ Z jej ďalšieho rozprávania vyplynulo, že mala spojenie, ale určite nie s Bohom.

Niektorí ľudia sa pýtajú: „Prečo nemôže byť spoveď verejná, všeobecná? Bolo by to rýchlejšie a Boh predsa aj tak vie o nás všetko!“ „Ako mi môže pomôcť človek rovnako slabý ako ja a takisto hriešny ako jaň“ pýta sa pobúrený mladík. „Prečo musím odhaľovať svoje hriechy a hovoriť o svojich najintímnejších veciach, lebo ktosi vymyslel ,ušnú‘ spoveď? Na čo je vlastne spoveď, čo mi to dá?“

Na tému spovede sa objavuje veľa otázok a námietok. Niektorí hovoria, že aj tak stále padajú a budú hrešiť a Ježiš to aj tak všetko vie, tak na čo sa spovedať? Ale čo tak aspoň raz prežiť vo sviatosti zmierenia osobné stretnutie s Ježišom, presvedčiť sa, ako radikálne sa zmení tvoj život, koľko oblastí v tvojom živote Ježiš oslobodí? Treba veriť, že to nie je len „odrapkanie“ hriechov, ale je to sviatosť stretnutia sa s Bohom, ktorý uzdravuje dušu i telo.

Hriech zvyčajne začína vo chvíli, keď zlý duch chce za každú cenu zotrieť rozdiel medzi dobrom zlom a, a uchlácholiť rodiace sa výčitky svedomia. Nedeje sa to však automaticky. Diabol využíva povrchnosť našej viery a nedostatočný osobný vzťah s Ježišom. Vtedy sme vystavení skúške. Ideme na jednu alebo na druhú stranu. Alebo svoju vieru prehlbujeme, alebo sa staneme otrokmi hriechu.

V „temnotách hriechu“ sa ponárame do bahna, z ktorého je ťažké sa vyslobodiť. Ponárame sa viac a viac, nasledujú zranenia a pády. Človek cíti, že musí v živote čosi zmeniť, ale nevie ako. Hľadá, ale „v hmle hriechu“ nedokáže nájsť milujúceho Boha, ktorý človeka nielen stvoril, ale túži ho urobiť šťastným, pritom rešpektuje jeho slobodnú vôľu rozhodnúť sa pre stretnutia sa s ním.

Človek je v takom stave plný strachu: bojí sa Boha, ľudí a začína sa báť i seba samého. V skutočnosti sa bojí toho, že keby sa otvoril Bohu a darom Ducha Svätého, prestal by byť pánom svojho osudu a už by si nemohol riadiť svoj život po svojom. Zlý duch má záujem udržať takého človeka v temnote čo najdlhšie. Podsúva mu riešenia, ktoré sa zdajú byť správne. Taký človek prežíva neschopnosť, objavuje vo svojom živote zlo a nie je schopný odpovedať na nepokoj, ktorý Boh vzbudzuje v jeho srdci cez výčitky svedomia. Podlieha zlu, ale nedokáže ho nazvať pravým menom.

Takto sa začína dráma človeka, ktorý sa náhle ocitne pod hladinou, človeka, ktorý uniká pred všetkým, čo by mu mohlo vzbudiť výčitky svedomia. A začalo sa to nevinne, malými hriechmi, slabosťami, zotieraním hraníc medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a lžou.

Ale predsa v človeku čosi volá po zmilovaní, túži odvrátiť sa od zla, stretnúť Krista, ktorý ho vyslobodí z pút hriechu, lebo to, v čom väzí, je choroba duše – horšia ako rakovina či psychické zranenia.

„Potom boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov... Ježiš mu vravel: ,Vstaň, vezmi si lôžko a choď!‘ A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil... Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: ,Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie‘ (Jn 5, 1. 5. 8 – 9. 14).

V evanjeliu nachádzame typickú schému uzdravenia: 1. Najprv uzdravenie z hriechu: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mk 2, 5). 2. Potom fyzické uzdravenie: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov“ (Mk 2, 11).

Existujú však aj opačné situácie, keď Ježiš ľudí žijúcich v hriechu najprv uzdravuje a potom ich privedie k obráteniu. Na našu duchovnú obnovu prišla istá žena so svojou chorou matkou. Pred odchodom do zahraničia sa chcela vyspovedať a poďakovať za obdržané milosti. Jej najväčším trápením však bola matka, staršia chorá žena, ktorá nechcela ani počuť o spovedi. Prišla ku mne a hovorí: „Otče, prijmete odo mňa látku na reverendu a na ornát? Nech je to môj milodar. Len mi prosím, povedzte, čo mám robiť s matkou, nebola dvadsať rokov na spovedi!“

Sľúbil som jej, že ju pri svätej omši zverím Pánu Ježišovi a poprosím svätú Teréziu, aby sa za ňu prihovárala. Tak som aj urobil. Keď som chcel na konci svätej omše udeliť záverečné požehnanie, kdesi zo stredu kostola sa ozvala staršia pani: „Otče, prosím vás, chcem niečo povedať.“ – „Ak má niekto nejakú vec, tak prosím, do sakristie po svätej omši,“ povedal som. „Ale ja to musím povedať!“ (vycítil som v jej hlase odhodlanie). „Pán Ježiš ma práve uzdravil!“

Nielen mňa, ale všetkých zhromaždených prenikol úžas a žena pokračovala vo svojom svedectve. Už dva roky mala stuhnutú nohu, absolvovala niekoľko operácií, ledva stála, opierajúc sa o palicu a o kľačaní nemohlo byť ani reči. Teraz ako dieťa, ktoré dostalo darček, o ktorom sa mu ani nesnívalo – plná radosti a nadšenia – hovorila ďalej. „Počas eucharistickej modlitby som zacítila v chorej nohe teplo, potom ju čosi vymrštilo dopredu a prestala som cítiť bolesť.“ Potom dodala: „Teraz nielenže môžem na tej nohe stáť, ale aj kľačať pred Pánom Ježišom, ktorý ma uzdravil.“

Neskoro večer, pri adorácii, už pokojnejšie vydala svedectvo o svojom uzdravení. Ako prejav vďačnosti nechala v kaplnke svätej Terézie svoju palicu so slovami: „Ježiš žije!“

Pýtate sa, ako súvisí tento príbeh so sviatosťou zmierenia? Tak, že uzdravená žena bola tá matka, ktorá sa dvadsať rokov nespovedala. Pán Ježiš uzdravil tej žene nohu, aby zachránil to, čo je omnoho dôležitejšie, jej dušu. Pripomína to stretnutie Ježiša s ochrnutým: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie!“ (Jn 5, 14).

A toto mi prišlo na myseľ, keď si spomínam na túto ženu. Keď sa Pán Ježiš približoval k Jerichu, slepý Bartimej kričal: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou“ (pozri Lk 18, 35 – 39). Slepec vedel, že jeho jedinou záchranou je Ježiš, ktorý šiel okolo, a nedal sa odradiť tými, čo ho utišovali. On uveril, že len Ježiš ho môže uzdraviť. Ja som tiež naliehal na tú ženu, aby zmĺkla, ale ona nemohla mlčať o tom, čo jej Ježiš urobil. Bol by si schopný v plnom kostole, v prítomnosti Pána Ježiša v Najsvätejšej sviatosti, vykríknuť ako Bartimej: „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou, lebo som nevyliečiteľne chorý... lebo sa mi rozpadá rodina... lebo sa neviem oslobodiť od závislosti.. .lebo som sám... lebo neviem žiť... lebo sa už vôbec nemôžem modliť“? Bol by si schopný takto vykríknuť? Aby si to urobil, musel by si byť úplne presvedčený, že Ježiš tam skutočne je. Si si tým istý? A tu sa otvára nový problém, ktorý siaha hlbšie. Veríš slovám, ktoré nám Ježiš adresoval: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20); „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23)?

Veríš, že tam v spovednici, kde Ježiš uzdravuje tvoju dušu, môže uzdraviť aj tvoje telo? Určite povieš, že keď chodil Pán Ježiš po zemi, všetci ho videli, mohli sa ho dotknúť, no ty si ho môžeš len predstaviť.

Pripomeň si teda úryvok z evanjelia o žene, ktorá trpela na krvotok, ktorej lekári nevedeli pomôcť. Dotkla sa len okraja Ježišovho rúcha, len okraja, ale s veľkou vierou, a krvotok jej ihneď prestal. Na Ježišovu otázku: „Kto sa ma to dotkol?“ nikto nereagoval a zarazený Peter povedal: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ (pozri Lk 8, 45) Peter akoby chcel povedať: „Pane, o čo ti ide? V tomto stisku sa ťa každý dotýka.“

Či v tom zástupe neboli chorí, ktorí potrebovali pomoc? Prečo teda bola uzdravená žena, ktorá sa nesmelo dotkla okraja Ježišovho rúcha? Lebo len ona opravdivo verila. Všetci ostatní sa len zo všetkých strán naňho tlačili zo zvedavosti. A predsa Ježiš tam bol opravdivo prítomný, vychádzala z neho moc, ale otvorili sa na ňu len niektorí. Koľko ľudí sa Ježiša dotýka pri svätom prijímaní, koľkí s ním rozprávajú vo sviatosti zmiereniaň! Prečo nie sú uzdravení, hoci uzdravenie väčšinou potrebujú, duchovné aj fyzické? Predsa je to ten istý Ježiš! Odpoveď je jednoduchá – z toho istého dôvodu, ako tisnúci sa zástup z evanjelia. Koľko „odfajknutých“ adventných a veľkopôstnych spovedí, koľko bezmyšlienkovite prijatých svätých prijímaní, dokonca koľko svätokrádežných spovedí!?

Ako teda prežiť skutočné stretnutie v spovedi, vo sviatosti zmierenia? Treba sa náležite pripraviť. Tu je môj „návod“:

1. V deň pred spoveďou, večer popros Ducha Svätého, aby ti pomohol spoznať tvoje hriechy, napríklad takouto modlitbou:

Duchu Svätý, duša mojej duše, chválim ťa. Osvecuj ma, sprevádzaj ma, posilňuj ma, potešuj a poúčaj ma, čo mám robiť, rozkazuj mi. Ochotne sa podriaďujem všetkému, čo budeš odo mňa žiadať. Túžim prijať všetko, čo na mňa dopustíš, daj mi len poznať tvoju svätú vôľu. Amen.

Potom si spomínaj na hriechy, ktoré si spáchal myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbaním dobrého. Na hriechy hlavné, cudzie, proti Duchu Svätému a na hriechy do neba volajúce.

Už vtedy sa pevne rozhodni viac nehrešiť!

2. Aspoň štvrť hodinu pred spoveďou si ešte raz prejdi spytovanie svedomia a vzbuď si odpor k svojim hriechom. Odpusti všetkým, ktorí sa proti tebe previnili. Kľakni si pred Krista v Najsvätejšej Sviatosti a znova mu sľúb, že sa odvraciaš od každého hriechu.

3. Sviatosť zmierenia musí mať nejakú formu? Nie je to nutné, ale vyznanie musí obsahovať nasledovné prvky:

- kedy bola posledná spoveď

- vyznať všetky ťažké hriechy bez výnimky a presne ich pomenovať

- povedať počet hriechov a ako často som ich páchal (denne, raz za týždeň, raz za mesiac)

- po vyznaní hriechov slovne prejaviť ľútosť, čiže zármutok nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim

- jasne vysloviť podstatu sviatosti zmierenia: sľubujem nápravu alebo rozhodol som sa polepšiť.

4. Koľkokrát za rok sa treba spovedať? Určite nie raz či dvakrát! Nielen z príležitosti pohrebu blízkeho človeka, pri svadbe alebo pri iných slávnostných príležitostiach, ale vždy, keď ťa hriech oberá o pokoj. Odporúča sa spoveď raz za mesiac! Veľa ľudí chodí na sväté prijímanie a pritom aj viac ako rok sa nespovedali, čím už nespĺňajú ani Cirkvou danú podmienku „aspoň raz v roku sa vyspovedať“, a tak prijímajú svätokrádežne.

5. Prečo treba tak presne pomenovať svoje hriechy, predsa Pán Ježiš vie všetko?! Prečo treba hriech tak presne nazvať „po mene“, a nie všeobecne (napr. bol som zlý k svojim blížnym, namiesto toho, aby si povedal „mal som spory so susedom“, „preklínal som svoje deti“...)? Môže ťa lekár vyliečiť, keď mu povieš: „Som chorý a chcem byť zdravý,“ keď sa nedáš prehliadnuť, neukážeš mu choré miesto, nepovieš mu okolnosti, ako sa choroba prejavila, ako často sa prejavuje bolesť? Keď ťa bolí zub, povieš zubárovi, aby vŕtal alebo trhal, no nepovieš mu, ktorý zub?

6. A lekára čo do toho? Samozrejme, že Ježiš vie všetko a bolí ho každý tvoj, aj ten najmenší hriech, ale čaká, kým mu ho ukážeš, lebo on sa ti nasilu nevnucuje a rešpektuje tvoju slobodu. Môžeš vyhľadať psychológa alebo sa môžeš trápiť sám. Môžeš sa rozhodnúť, ale správne riešenie je len jedno. On chce, ako dobrý otec od dieťaťa, počuť od teba, čo ťa bolí. Aj Bartimeja sa spýtal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“, hoci dobre vedel, že je slepý.

7. Načo sľubovať polepšenie, keď aj tak viem, že nedodržím slovo? Nuž na to, aby ti bolo ľahšie. Aby si sa očisťoval nielen od hriechov, ale aj od príležitostí. Predovšetkým, preto, aby si radikálne zmenil svoj život.

8. Ale ja si neviem rady, ako sa zmeniť, urobil som už toľko rozhodnutí! Lebo sa spoliehaš na seba, a nie na Ježišovu milosť, ktorú dostaneš pri spovedi. Ona ti pomôže polepšiť sa.

Po odstránení „tŕňov“ – hriechov zo svojej duše – popros, aby rany po nich zahojil Ježiš svojím odpustením, aby v tebe prázdno po odstránení zla vyplnila Ježišova moc. Uver v Božiu milosť vo sviatosti zmierenia, a nie v svoje ľudské sľuby. Postav sa bezmocný pred Ježiša a povedz mu: „Sám nič nedokážem. Ježišu, odovzdávam ti svoj rozum, svoje oči, ústa, uši a seba samého. Ty si to všetko vezmi do vlastníctva a veď ma ty sám, Ježišu, a zmeň ma. Dávam sa ti k dispozícii.“

Spoveď nie je len rozhovor s človekom, je to obrátenie skrze kňaza, cez ktorého Duch Svätý odpúšťa hriechy a uzdravuje mocou Pána Ježiša.

Prečo toľko námahy? Preži takú spoveď hoci len raz a uvidíš, ako sa zmení tvoj život, tvoj vzťah k iným, aká opravdivejšia sa stane tvoja modlitba., ako sa zmení atmosféra v tvojej domácnosti. Vieš, že po jednej takej spovedi sa môžeš oslobodiť od ťažoby dlhoročnej závislosti na alkohole, lenivosti, prekliatia...?

Mnohí však ešte nepochopili túto nádhernú sviatosť a dokonca sa jej boja a hľadajú tisíce výhovoriek, aby nemuseli ísť na spoveď. A predsa je to sviatosť radostného stretnutia, návratom milovaného, i keď márnotratného syna k svojmu milosrdnému Otcovi, ktorý mu dáva novú obuv, nové šaty, prsteň, usporiada slávnosť, pretože ten syn, ktorý bol mŕtvy, ožil (pozri. Lk 15, 11 – 24). Ježiš poslal apoštolov, aby kriesili mŕtvych (Mt 10, 18); a mŕtvi sú aj tí, ktorí pre hriech stratili Boží život.

páter Štefan

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!