Chcela som zabiť vlastné dieťa

Autor: świadectwo,
Milujte sa! 6/2008 → V kruhu rodiny

Začiatok tohto príbehu sa datuje na máj 2000, kedy mi lekár potvrdil, že som v požehnanom stave. Bolo to ako blesk z jasného neba, pre mňa aj pre lekára. Mala som už tri deti vo veku 15, 13 a 9 rokov. Pri poslednom pôrode som aj s dieťaťom skoro zomrela a lekár mi povedal, že už nesmiem mať viac detí, lebo každý ďalší pôrod by bol pre môj organizmus veľká záťaž (pri posledných dvoch pôrodoch som krvácala a tretí museli lekári po 25-tich hodinách dokončiť cisárskym rezom a ďalšie dlhé hodiny bojovali o môj život).

Dala som si zaviesť špirálu. Po piatich rokoch novú. Pri kontrolnom vyšetrení som lekárovi oznámila, že mi mešká menštruácia. Dostala som injekciu na jej vyvolanie. Nezabrala. Lekár mi urobil USG a potvrdil tehotenstvo. V ordinácii som sa rozplakala a lekár sa mi „nemohol pozrieť do očí“ – ako sám povedal. A ponúkol mi bezplatne potrat, lebo jeho nedopatrením som nechcene otehotnela.

Naša finančná situácia bola zlá, v byte sme sa tiesnili a syn mal v septembri nastúpiť na priemyslovku (čo znamenalo ďalšie výdavky ) a mladší sa pripravoval na prvé sväté prijímanie. Žili sme len z manželovho príjmu a teraz bude treba kúpiť výbavičku, postieľku, plienky a kočík, no a mlieko – veľmi drahé, lebo nikdy som svoje deti nekŕmila vlastným mliekom, lebo nikdy som ho nemala.

Keď som počula o ponuke na bezplatný potrat, prestala som plakať a upokojila som sa. O týždeň som mala nastúpiť do nemocnice. Cestou domov som si uspokojovala svedomie – bude dobre, je to predsa ešte len siedmy týždeň, je to ešte len zhluk beztvarých buniek. Večer som všetko povedala manželovi. Veľmi sa zarmútil a keď počul o potrate, rozhodne sa postavil proti. Kričala som, že ja budem „nosiť brucho“ a rodiť v ukrutných bolestiach, že môžem zomrieť a jeho to nič nestojí, lebo celá ťarcha výchovy detí spočíva na mne, že mám už 36 rokov a nechcem sa znova vrátiť k plienkam. Vtedy mi pokojne povedal: „Predtým, ako si sa za mňa vydala, prosila si na púti na Jasnej Hore o syna kňaza, a možno toto bude on.“ Tento argument mi zavrel ústa. Nespala som celú noc, len som premýšľala. Nad ránom som sa rozhodla tehotenstvo ukončiť a mužovi povedať, že som potratila. Táto myšlienka ma upokojila.

Nasledujúci deň, skôr ako som odišla so synom na katechézu pred prvým svätým prijímaním, som triedila bielizeň na pranie. V koši na špinavú bielizeň som našla môj medailónik. Myslela som si, že pred dvoma dňami pri vyzliekaní blúzky som ho musela odtrhnúť tak, že som si to nevšimla, lebo retiazku som mala stále na krku. Na medailóniku bol z jednej strany obrázok Božieho milosrdenstva s nápisom Ježišu, dôverujem ti, z druhej strany portrét sestry Faustíny.

So synom sme odišli na katechézu. V kostole začal kňaz spievať piese? Keď Ježiš chodil po zemi a pri treťom verši Kto by prijal dieťa... som zostala ako omráčená. Kľakla som si a začala som plakať. Preplakala som celú svätú omšu. Čo som to chcela urobiť, pomyslela som si, chcela som zabiť naše dieťa a svedomie som si uspokojovala zlou finančnou situá­ciou a svojím vekom. Chcela som zabiť dieťa, ktoré má telo a dušu, tak ako to, ktoré o pár dní pristúpi k prvému svätému prijímaniu. Ako by som sa mohla Ježišovi „pozrieť do očí“? Stratila som medailónik a hneď som stratila aj svedomie.

O niekoľko týždňov som čítala v Milujte sa!, že špirála nezabraňuje počatiu, ale spôsobuje potrat. Tu sa začala moja nočná mora. Celý čas som myslela len na to, koľko detí som už takto zabila a aké silné musí byť toto, ktoré nosím pod srdcom, keď prekonalo toľko „atentátov“. Po sviatosti zmierenia som sa trochu upokojila, ale v srdci som stále cítila odpor k sebe samej. Omráčila ma pravda o Bohu, že pre neho je všetko možné. Obdaroval ma veľkým darom, hoci som robila všetko pre to, aby som ho neprijala.

Odo dňa, keď som sa rozhodla, že dieťa porodím, som sa denne modlila ruženec k Božiemu milosrdenstvu a prosila som, aby sa dieťa narodilo zdravé.

Môj synček prišiel na svet v decembri roku 2000. Narodil sa bez akýchkoľvek komplikácií – prirodzeným spôsobom, bez veľkých bolestí – zdravý a krásny. Privítala som ho so slzami, vybozkávala som ho, urobila som mu krížik na čielko a šepla som mu: „Odpusť, synáčik.“

Môj zázračný dar pekne rastie. Všetci ho zbožňujeme a máme ho veľmi radi. Krásne rastie, behá po dome, hlasito sa smeje a kričí „mama“. Vtedy mi srdce zviera od žiaľu, že sa nemusel narodiť. Všetko, čo sa udialo od chvíle, keď som sa rozhodla, že ho porodím, je pre mňa Boží zázrak. Hoci sa doma tlačíme a chýbajú nám peniaze, našli sa ľudia, ktorí sa za nás modlili, darovali nám výbavičku, postieľku, kočík aj hračky. Zá­zrak je tiež to, že mám svoje mlieko a synčeka môžem zdravo kŕmiť.

Myslím si, že Ježiš ma podrobil skúške. Ja som mu uverila a som šťastná. Zachránil moje dieťa a zachránil aj mňa.

Renáta

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!