Od hriechu k slobode

Autor: świadectwo,
Milujte sa! 6/2008 → Antikoncepcia, potrat, pornografia, nemorálnosť

Náhodou sa mi u známych dostalo do rúk váš časopis. Pri čítaní úprimných a bolestných vyznaní iných ľudí som prežila skutočný šok. Zrazu som si uvedomila, že aj moje zážitky spred niekoľkých desiatok rokov musia konečne vyjsť na svetlo sveta. Možno budú pre niekoho výstrahou. Možno niekto pocíti zahanbenie alebo ľútosť. Sama som tieto pocity často prežívala.

Nepodpíšem sa (hanba je priveľká), ale chcem sa s vami podeliť o najbolestnejšou časť svojho života. Pozná ju len zopár ľudí – môžem ich spočítať na prstoch jednej ruky. Nie je pre mňa ľahké vracať sa do minulosti, ale keď sa diskusia o potratoch vracia ako bumerang, chcem vydať svedectvo pravde, ktorú som sama prežila.

Som už staršia žena, pred dôchodkom, s veľkými životnými skúsenosťami. Mám šťastnú rodinu: manžela, syna, vnukov, rôzne hmotné dobrá. No v hĺbke duše ma stále sprevádza spomienka na to, čo sa stalo pred rokmi a čo ma stále trápi.

Moja prvá láska sa skončila vynúteným pohlavným stykom a neplánovaným tehotenstvom. Obaja sme študovali, boli sme mladí a búrili sme sa. Svoj stav som si uvedomila až v piatom mesiaci, keď už bolo prineskoro uvažovať o potrate. Pôrod a okolnosti, ktoré ho sprevádzali, ľudia i zážitky boli také hrozné, že keď som o pol roka opäť otehotnela, najväčšmi zo všetkého som sa bála opakovania všetkého, čo som v nemocnici zažila. K tomu všetkému sa pripojil vplyv mnohých ľudí, z ktorých každý bol zdanlivo priateľský a starostlivý. Spolužiačky aj sesternice ma ľutovali, lebo sme nemali byt, peniaze a mala som „prestávku v životopise“. Lekárka gynekologička mi hovorila o vedomom materstve, o preťažení organizmu dvoma tehotenstvami jedno po druhom. Strašili ma liekmi, ktoré som predtým užívala. Napokon som z úst ďalšieho gynekológa, ku ktorému som išla, počula toto: „Tak ako? Rodíme alebo ho dáme preč?“ Akoby som sa mala rozhodnúť, či si dám čokoládovú alebo smotanovú zmrzlinu... Ešte som bola na pochybách. Vtedy mi hovorili o „plode“, o „zhluku buniek“, o možnosti, že druhé dieťa tak skoro po prvom môže byť postihnuté... A čo ja budem schopná tým deťom dať?! Stále som sa cítila vinná. No ešte som nechápala, že je to klamstvo! Môj mladý životný druh chcel najprv dokončiť štúdiá (práve písal magisterskú prácu), prenajímali sme si byt. Povedal, že na druhé dieťa je hádam priskoro a že rozhodnutie necháva na mňa. Cítila som, že ma ťaží obrovská zodpovednosť – za seba, za živé i za nenarodené dieťa, za šťastie milovaného. Jeho rodina nebola ochotná pomôcť, kým moja opakovala neustále výčitky o „premárnenej vedeckej kariére“ a o „živote na divoko“. Potácali sme sa vtedy medzi nádejou a beznádejou, nedokázali sme hľadať podporu.

Vtedy nik neukazoval fotografie ani filmy o živote dieťaťa v lone matky, neboli diskusie, knihy, televízne programy na túto tému, aspoň ja som teda na nič také nenatrafila. Nemala som ani to šťastie stretnúť na svojej ceste ľudí, ktorí by ma zadržali, povedali mi „nerob to“ alebo „máš aj iné riešenie“. Celý svet bol proti môjmu dieťaťu a proti mne – ustrašenej matke. A predsa som podvedome cítila odpor, len som ho nevedela zdôvodniť. Najlepšia priateľka išla so mnou a s otcom môjho dieťaťa do ordinácie lekára, ktorý urobil potrat – za naše peniaze! Tým však ne­chcem povedať, že to iní sú na vine, nie ja. Veď ja som urobila rozhodnutie – nedala som svojmu druhému dieťaťu šancu na život. Hneď po tom „zákroku“ – ako jemne sa to nazýva – sa vo mne prebudili hrozné pocity. Prenasledovala ma myšlienka: „Čo som to urobila?“ Nemohla som sa pozerať na milovaného muža, ktorý vo mne vzbudzoval odpor. Asi som ho obviňovala za to, čo sa stalo, aj keď som sa pokúšala také myšlienky odháňať. Dodnes nechápem, ako sme mohli tak ľahko zabiť vlastné dieťa. A čo bolo horšie, pri pohľade na skôr narodeného syna som si stále kládla otázky, na ktoré neboli odpovede – či tamto dieťa bolo dievčatko alebo chlapec, ako vyzeralo... prečo som tomu dovolila žiť, a tamtomu nie? Dovtedy som nemala nijaké osobitné zdravotné problémy, no hneď po potrate sa u mňa prejavili hormonálne poruchy. Niekoľkokrát som mala menštruáciu, ktorá trvala celé týždne, pričom lekár nevedel určiť príčinu toho. Tieto príznaky zmizli, no ľútosť ostala a rástla. Najhoršie bolo, že som o tom nedokázala s nikým hovoriť. Stále som sa totiž bála, že nie som dobrá matka, že niekto taký ako ja jednoducho nemôže byť dobrou matkou. V tom čase som vôbec nechodila do kostola a pokladala som sa za neveriacu. Neuvedomovala som si ani to, že moje prežívanie je typický postpotratový syndróm. Až po rokoch mi psychologička, ku ktorej som začala chodiť, vysvetlila, o čo ide a že nie som nijaká výnimka.

Môj vzťah k najbližším vyvolával všelijaké nezhody; zo spokojného a príjemného človeka sa stalo klbko nervov. Dokonca aj k dieťaťu som bola buď prehnane starostlivá, alebo agresívna, akoby som mu vyčítala, že ono žije, kým tamto zomrelo. Alebo akoby som sa bála, že aj ono umrie. V noci sa mi snívalo o potrate, budila som sa celá roztrasená; vtedy mi môj milovaný povedal, že mám ísť k psychiatrovi, lebo začínam bláznieť... Odvtedy som mu o tom už nič nepovedala. Moje zúfalstvo narastalo, keď som na ulici videla mladé matky s kočiarmi alebo tehotné ženy – mohla som byť jednou z nich, ale rozhodla som sa zabiť vlastné dieťa!

V tom čase sa môj partner začal zaujímať o inú ženu. Aj ja som ho – z pomsty – začala podvádzať. Používala som vtedy perorálne antikoncepčné prostriedky, ktoré u mňa vyvolávali rôzne tráviace problémy a narúšali cyklus, čím mi spôsobovali telesnú i duševnú disharmóniu. A tak sa na dovtedajšie problémy nahrnuli nové. Vtedy som navzájom nespájala potrat a antikoncepciu, ale teraz vidím, že tvoria jeden celok. V koreňoch mojich nešťastí boli chýbajúca viera v Boha, pýcha a egoizmus. Vtedy sa mi však zdalo, že som najnešťastnejšia bytosť na svete a že pre mňa už niet nijakej nádeje. Nebola v tom však ani pokora, ani ľútosť, len vzbura a ďalšie prejavy pýchy.

Prichádzali dni, keď som bola presvedčená, že nemá zmysel žiť – prehrala som ako matka, partnerka aj žena, okrem toho môj vlastný vzťah, ktorý bol pre mňa najdôležitejší na svete, sa rozsypal ako domček z kariet. Rozhodla som sa spáchať samovraždu. Všetko som si naplánovala: od poslania syna na dva dni k starým rodičom po spôsob usmrtenia sa. A keby sa môj vtedajší milenec nerozhodol navštíviť ma práve v ten deň alebo keby som zatvorila dvere aj na zástrčku, už by som na svete nebola.

No zachránili ma a ocitla som sa v psychiatrickej nemocnici. Tam nik ne­bral do úvahy moje reči o utratenom dieťati. Istého dňa som sa lekára rovno spýtala, prečo si zapisuje všelijaké moje slová, no tie o potrate nie? Odpovedal, že výškrab nemôže byť príčinou takej hlbokej depresie a že sa musíme zamerať na moje vzťahy s rodičmi a mužmi. Vtedy som nechápala, že som opäť raz klamaná, no cítila som, že tie rozhovory mi nič nedávajú. Z nemocnice ma prepustili a vrátila som sa do prázdneho bytu, lebo o syna sa starali rodičia. Milenec ani prvý druh ma ani nenavštívili. Cítila som sa ako unavená starenka a nevedela som, čo so sebou robiť. Potom nasledovalo niekoľko divných a hrozných rokov. Zmietala som sa medzi zúfalstvom a túžbou zabudnúť. Môj bývalý druh si založil novú rodinu, potom sa rozviedol a opäť oženil. Ja som sa bála samoty, preto som sa zamotala do ďalšieho nezmyselného vzťahu s mužom, z ktorého sa vykľul zločinec. Aj s ním som otehotnela a – akoby som si nepamätala predošlé hrozné zážitky – tiež som išla na potrat. Neskoro som sa zorientovala (no možno podvedome som odkladala rozhodnutie), ale ani tento partner nechcel dieťa, dosť rýchlo našiel gynekológa, ktorý sa podujal urobiť „zákrok“ v dvanástom týždni tehotenstva!

Žila som v strašnej prázdnote, všetko sa mi zdalo bezvýznamné a prázdne, dokonca aj utrpenie. Tak musí vyzerať cesta do pekla. Život som pokladala za reťaz chýb, dokonca som si myslela, že dobre robím, keď ukončujem tehotenstvo, veď sa nehodím na úlohu matky, nedokážem vytvoriť normálny vzťah a domov. Aj otec dieťaťa sa podľa mňa nehodil na úlohu otca. A pretože bol klamár, podviedol ma, keď tvrdil, že je neplodný, aby som tak súhlasila žiť s ním. Až potom vyšlo najavo, že sa tak chcel vyhnúť používaniu prezervatívu... Ja som zas mala takú zničenú pečeň a obličky, že som nemohla brať antikoncepčné tabletky, kým špirála, krémy a pesary neprichádzali do úvahy pre rozsiahle erózie krčka maternice a sklony ku krvácaniu. Tak si môj partner zabezpečil pohodlie v posteli na účet môjho zdravia a života nášho dieťaťa...

Píšem to s bolesťou, ale keď som sa druhý raz rozhodovala pre potrat, vôbec som necítila ľútosť, len hnev a strach. Vzťah postavený na klamstve a zúfalstve ma totiž nemohol posilniť, a o to viac som nechcela mať z neho potomstvo. Pri myšlienke na toto dieťa a na jeho otca som pociťovala len odpor. Každému sa zrejme dostáva to, čo si zaslúži. Preto aj ja som mala muža, ktorý zodpovedal mojej mravnej úrovni – skutočnému úpadku. Milenec ma klamal v mnohých veciach; potom som sa dozvedela, že kradne a obchoduje s kradnutými vecami. Žili sme búrlivo: alkohol, drogy, výstredné večierky... Vtedy som si nahovárala, že nechcem byť sama – alebo mi jednoducho bolo všetko jedno?

Keď som začínala tento románik, nevedela som, akú cenu budem musieť zaň zaplatiť. Mladé dievčatá si totiž často neuvedomujú, akí bezohľadní dokážu byť muži, ktorí nemilujú naozaj, ktorí chcú ženu len zviesť a využiť. Takí nikdy nechcú prevziať zodpovednosť za rodinu, za život dieťaťa, ktoré splodili – pokladajú ho za výsledok chyby, neopatrnosti či jednoducho „smoly“, ako to definoval môj partner. Táto situácia môže byť dôkazom toho, že keď sa začne spochybňovať jedno Božie prikázanie, veľmi ľahko sa spochybní aj ďalšie – dokonca aj všetky. Od života s mužom bez sobáša, čiže prestúpenia „necudzolož“, omámená ilúziami o láske a slobode som veľmi ľahko prešla k odmietnutiu prikázania „nezabiješ“. Súžitie so zločincom a stav prázdnoty a znechutenia, ktorý som potom prežívala, sa prejavovali čoraz silnejším odporom voči sebe a vracajúcimi sa myšlienkami na samovraždu. Keď sa v spomienkach vraciam do tých čias – odvtedy prešlo už 35 rokov – veľmi sa čudujem, ako som mohla zniesť seba i v sebe niečo také. Chaos, blúdenie, podvody, prekliatia, sex bez hlbších citov – všetko to som akceptovala dlhé roky. Asi som vtedy neverila, že si zaslúžim niečo lepšie, a nevedomky som sa chcela definitívne potrestať – dokončiť to, čo som začala počas pokusu o samovraždu. Až sa čudujem, že som bola schopná až takej skazenosti – či skôr takej mravnej ľahostajnosti – akoby vo mne zomrelo svedomie, či dokonca všetky hlbšie city. Napokon som si však všimla, že môj synček preberá niektoré postoje môjho partnera a začala som sa o neho báť. Až vtedy som skončila ten chorý vzťah. Zvyšky zodpovednosti ma ochránili pre konečným pádom a zničením života svojho syna...

Neviem, akým zázrakom sa mi podarilo rýchlo sa so zločincom rozísť, nájsť si poctivé zamestnanie a strechu nad hlavou. Možno to bol výsledok modlitieb mojej tety, ktorá ako jediná v rodine mi verila, a možno aj modlitieb iných ľudí, ktorí mi želali dobro? Alebo zásah niektorého zo svätých? Neviem. Som si však istá, že pomoc som si nezaslúžila, no napriek tomu sa mi dostala. Milosť je čosi nepochopiteľné. No nebolo mi ľahko a pokušenie k samovražde sa mi často vracalo. Keď som ostala sama, bola som ľudskou troskou, a to tak fyzicky, ako aj psychicky. Nedokážem presne opísať svoje prežívanie, poviem len, že som žila v pekle – a trvalo to dlhé roky. Až do doby, keď som pred ktorousi Veľkou nocou nikde nemala pokoj, až napokon som vošla do kostola. S hrozným strachom, nepokojom, ale z akéhosi vnútorného donútenia som išla na spoveď. Najmä preto, aby som sa porozprávala s niekým, kto ma nepozná. Neviem, čo počul kňaz, ktorý ma spovedal, lebo celý čas som plakala a chvíľami som ani nemohla hovoriť. Nebola som na spovedi od prvého svätého prijímania...

A tak sa začalo moje obrátenie... 

Po nejakej dobe som si všimla, že základom väčšiny mojich hriechov bola obrovská pýcha: to, že som chcela o všetkom rozhodovať sama, lebo som si myslela, že mám právo rozhodovať o tom, čo je dobré a čo zlé, čo môžem robiť a čo nie, že môžem rozhodovať o živote a smrti seba i svojich detí. Dokonca aj súhlas s tými všetkým klamstvami ohľadom spôsobu života, „lásky“ a potratu, sadanie na lep podvodníkom a ľuďom, ktorí sa zaujímali hlavne o to, aby som robila tak, ako sa im to hodí – všetko to súviselo s pýchou. Nechcem teraz hodnotiť podiel iných ľudí (nech im Pán Boh odpustí) na takom tragickom zamotaní môjho života, no niekedy sa vo mne objavuje veľká trpkosť voči môjmu okoliu. Často sa pýtam aj seba samej: „Prečo som nebola múdrejšia, poctivejšia, čistejšia? Prečo som musela zažiť všetky tie hrôzy a odsúdiť na smrť svoje dve deti? Čo s nimi teraz je? Môže mi byť môj hriech odpustený?“ Roky ma to trápilo a aj teraz sa to občas vracia. Mám dojem, že v situáciách, keď ľudia stoja pred takými dramatickými rozhodnutiami, zlo sústreďuje všetky svoje sily, aby im sťažilo voľbu, aby im zahmlilo a sfalšovalo realitu, jednoducho aby ich omámilo. Vyplýva to z mojich skúseností a z rozhovorov, ktoré som neraz viedla so ženami, ktoré tiež prešli potratom. Vedomie nenapraviteľnosti svojho činu a bezradnosť rodí pocit viny, môže zničiť nádej, dôstojnosť a veľmi ľahko priviesť k zrúteniu sa a k samovražde. Kedysi sa mi do rúk dostala tenká brožúra pátra Jaceka Salija OP o tom, čo potrat skutočne je. Až vtedy som úplne jasne uzrela celú hrôzu svojho hriechu a hlbšie som si uvedomila, čo som vlastne urobila. Ale to, čo ma predtým viedlo k samovražde, tentoraz mi prinieslo čosi nové: pokoru. Chcela som nejako odčiniť tento hriech, robiť zaň pokánie, vystríhať pred ním iných mužov a ženy. Vedela som však, že to nie je možné. Cítila som sa sama a možno by som opäť upadla do zúfalstva, keby nebolo Božej milosti.

Počas jednej zo spovedí som sa opäť sťažovala na pocit nezmyselnosti života a na to, že hriech potratu je príliš veľký, aby mohol byť odpustený. Vtedy mi kňaz poradil ísť na duchovné cvičenia. Počas nich som si uvedomila, že znova sa prehrešujem pýchou, lebo veď Božie milosrdenstvo je väčšie ako moje hriechy. Okrem toho som pochopila, že som bola nielen sudcom a katom svojich detí, ale že som bola aj obeťou – obeťou toho neľudského systému, ktorý umožňuje klamanie matiek či priživovanie sa na ich strachu a osamotení a ktorý dovoľuje vraždenie nenarodených detí v mene zákona. Boli dni, keď som chcela vyjsť na ulicu a kričať: „Vráťte mi moje deti!“ Niekedy sa mi nechcelo žiť.

Ale Dobrý pastier našiel pre mňa útechu a ukázal mi, že mám splniť svoju úlohu: ako matka žijúceho dieťaťa a ako človek, ktorý skrze modlitbu a duchovnú adopciu môže pomôcť iným deťom, čo sú ohrozeném potratom. Toto poslanie prináša útechu, aj keď niekedy ešte plačem pri spomienke na minulosť. Boh je však milosrdnejší, ako si myslíme, a dáva milosti aj tým najpodlejším hriešnikom. Mne dal na jeseň môjho života zakúsiť pravú ľudskú lásku. Pred viac ako desiatimi rokmi som stretla muža – dobrého a šľachetného, tiež obráteného po rokoch života v sexe a pochybnostiach. Mali sme cirkevný sobáš a sme teraz šťastní manželia, ktorí prežívajú moc sviatosti aj Ducha Svätého. Konečne som uverila, že môžem milovať aj byť milovaná. Môj syn volá môjho manžela otec. Manžel vie celú pravdu o mojej minulosti, aj keď zo začiatku som sa veľmi bála, že moje priznanie sa skončí našu známosť. No on ma napriek mojim strašným pádom prijal ako svoju budúcu manželku.

Niekedy s veľkými obavami uvažujem o poslednom súde, na ktorom ma môžu obviniť moje vlastné nenarodené deti, no zachraňuje ma dôvera v Božie milosrdenstvo. Ťažkým utrpením a krížom bola pre mňa informácia, že už nebudem môcť mať deti – s manželom sme obaja túžili po potomstve, ale Boh zrejme rozhodol, že takú šancu už nedostanem, keď som sa jej dva razy dobrovoľne zriekla... No možno je to jednoducho len dôsledok zdravotných problémov a veku, veď sme sa brali, keď som mala hodne vyše tridsať rokov. Dodatočným otrasom pre mňa bolo poznanie – už po synovom sobáši a po narodení prvej vnučky –, že aj synova manželka prešla potratom ešte ako -násťročná. Zvedená spolužiakom z lýcea a ubezpečovaním o „úplnej bezpečnosti“ prezervatívu a tabletiek, ktoré zabíjajú spermie, napriek ich použitiu otehotnela. Veď nie je novinkou, že priemysel, ktorý tieto prostriedky vyrába, sa priživuje na hlúposti a naivite mládeže... Moja nevesta sa bála výčitiek a problémov, vyhodenia zo školy, odmietnutia a hnevu rodičov, preto ľahko podľahla nahováraniu svojho chlapca, ktorý kdesi zohnal peniaze a všetko „zariadil“. O ničom nepovedala dokonca ani svojej matke. Keď mi to rozprávala, obe sme plakali.

Pri počúvaní jej príbehu som premýšľala, ako málo chýbalo k tomu, aby nás niekto zachránil pred voľbou smrti. Jedno slovo v pravý čas mohlo zastaviť zlo – nik ho však, žiaľ, nevyslovil... Nevesta prežívala podobné pochybnosti, depresie a odpor ako kedysi ja, ale viera v Boha, ľútosť, modlitba a manželské šťastie – dúfam, že ho bude mať – ju vyliečia zo smútku. Ako môžem, usilujem sa odrádzať ženy okolo seba od potratu, pričom im hovorím, čo taký krok znamená a aké sú jeho následky.

Ale viem, že to všetko je málo. Preto tento list. O tom, čo som urobila, som nepovedala ani synovi, ani jeho manželke. Jednoducho som to nedokázala. Aj to dokazuje, aký strašný čin je potrat, ktorý ničí čosi také základné, ako je právo na život a materstvo – teda prirodzenosť ženy. Vari by ma mohol môj syn naďalej milovať a s plnou dôverou mi zverovať svoje dve deti, keby vedel, že som ho pripravila o súrodencov? Veď ako často sa sťažoval, že je jedináčik... Bojím sa, že priznanie pravdy o potratoch by úplne zmenilo jeho vzťah ku mne. Svoju manželku pochopil a skutočne jej odpustil, no matku hádam každé dieťa chce vidieť ako čistú, počestnú, milujúcu, starostlivú ženu – a nie ako ženu ochotnú zabiť svoje deti. Napokon aj kňaz a psychologička mi radili, aby som nezaťažovala psychiku syna svojou tragédiou.

Nedávno som sa rozprávala na ulici s istou mladou feministkou, ktorá obhajovala „právo“ žien na potrat. Neprijímala nijaké argumenty, až som sa jej napokon opýtala, či sa niekedy rozprávala so ženou, ktorá si chcela zobrať život práve pre potrat. Odpovedala, že nie, lebo také ženy neexistujú. Nato som jej bez uvažovania odpovedala slovami, ktoré mi jednoducho vytryskli zo srdca: „Práve sa s jednou z nich rozprávate. A vy ne­bránite ani tak skutočnú slobodu voľby, ako svoje skoršie rozhodnutie pre potrat. Voľba je možná vtedy, keď človek pozná jej dôsledky. A nehovorme, že zabíjanie je právom žien.“ Neviem, čo ma viedlo, ale efekt mojich slov bol prekvapujúci: žena zbledla a ušla, pričom v tvári jej bolo vidieť paniku, lebo som odhalila jej tajomstvo, skutočné motívy jej feministického svetonázoru. Viem, že ženy po potrate často zatrpknú, nenávidia sa, pokúšajú sa túto nenávisť preniesť na mužov alebo iné ženy a deti; k tomu sa pripája závisť tým, ktoré sa rozhodli porodiť svoje deti.

Nikto sa nechce cítiť horší, snažíme sa ospravedlňovať svoje konanie. Preto sa ženy po potrate vysmievajú svojim tehotným rovesníčkam alebo mnohodetným rodinám, pričom sa rozhorčujú nad údajnou nerozumnosťou, „spiatočníctvom“ takých ľudí. Takéto postoje určite patria medzi pramene falošného feminizmu, ktorý sa prejavuje pohŕdaním alebo rolou ukrivdenej obete či odporom voči mužom. Je to ako šikanovanie v armáde: zlo je pomstychtivé, nákazlivé, prenáša sa z generácie na generáciu. Všetko to poznám, lebo sama som prežívala také pocity. No Boh nám na­priek tomu niekedy dovoľuje uvidieť celú pravdu o nás a odpúšťa – len on, nijaký lekár, psychológ, psychiater, milujúci príbuzný, priateľ nemá takú moc. Ľudia môžu byť len nástrojom v rukách Stvoriteľa. Toto Božie odpustenie som zakúsila a sama sa usilujem odpúšťať: mužom, ktorí so mnou ľahkomyseľne splodili deti, no potom nechceli a ani nebojovali o ich života, lebo sa len chceli „zbaviť problému“, ktorý im prekážal v pôžitkoch a pohodlí; lekárom, ktorí mi nepovedali pravdu o tom, čo je potrat a aké sú jeho dôsledky, ale za peniaze ochotne ponúkli zabitie mojich detí, dokonca ma na to nahovárali; hrozným, brutálnym, úplatným a bezcitným pôrodným asistentkám, ošetrovateľkám i lekárkam v nemocnici, kde som v neľudských podmienkach a v atmosfére koncentračného tábora rodila prvé dieťa, čo vo mne vyvolalo komplex a strach z ďalšieho pôrodu; autorom letákov a článkov propagujúcich antikoncepčné prostriedky – vôbec nie také účinné, ako sa často verí; spolužiačkam, ktoré ma nahovárali na ich používanie a potom na urobenie „výškrabu“ – akoby to bola bežná, normálna a správna metóda „riešiaca ten problém“; susedkám i rodine, klebetiacim, hľadiacim ľahostajne či priamo odsudzujúco na ťažkosti mladého páru s malým dieťaťom a s druhým „na ceste“; kňazom a takzvaným veriacim, ktorí tak málo alebo tak nepresvedčivo hovorili o týchto veciach v čase mojej mladosti; aj sebe – hlúpej, naivnej, dezorientovanej, bezradnej egoistke, plnej strachu a pyšne istej svojím „právom“ slobodne rozhodovať o zabití človeka – vlastného dieťaťa i seba samej.

Hriech je skutočne smrť – presvedčila som sa o tom najhorším z možných spôsobov, keď som súhlasila so zabitím svojich detí a pokusom o samovraždu. Hriech vedie k túžbe po smrti a po zabíjaní, k telesnému i duchovnému zomieraniu. Psychologička vo veku mojej nevesty, ku ktorej som sa po manželovom nahováraní objednala, ma po niekoľkých desaťročiach po potratoch vyviedla z depresie a neustáleho pocitu viny. Kedysi mi povedala, že človek potrebuje niečo väčšie ako je on sám, aby mal nejakú perspektívu, nejaký vzťažný bod a oporu. Bez toho sme len prach prenášaný raz tu, raz tam do prázdnoty, osamotení a stratení. Alebo sme ako zvieratá, čo požierajú svoje mláďatá. Až nedávno som plne pochopila jej slová. Nájdenie Boha mi dovolilo uvidieť aj veľkosť svojich hriechov, aj veľkosť dobroty Boha, Darcu života, ktorý nechce trestať a ničiť, ale chce zachraňovať hriešnikov.

Ďakujem za svoj život, milosrdne zachránený napriek pokusom o jeho zničenie, za život svojich blízkych – manžela, syna, nevesty, vnúčat. Ľutujem, že nie vždy som dokázala chrániť život, že som nedokázala byť matkou pre všetky svoje deti. Teraz, keď môj syn má vlastné ratolesti, ostáva mi dúfať, že ani jedna z nich neurobí niečo také hrozné, ako to kedysi dávno urobila ich stará mama, že ani jedna z nich nebude musieť do konca života niesť také strašné bremeno. Úpenlivo prosím matky, ktoré pochybujú o zmysle porodenia svojho dieťaťa: Neodsudzujte vlastné dieťa na telesnú smrť a seba na utrpenie, ktoré vás bude prenasledovať do konca života! Vy ste šancu na život dostali, dajte ju teda aj svojim deťom! Všetkých, ktorí čítajú toto svedectvo, prosím: Nikomu neraďte potrat a nemlčte ani nebuďte ľahostajní, keď o takých návrhoch počujete! No dôležité je aj niečo iné a týka sa to všetkých ľudí: Nereagujte pobúrením, hnevom, ironickými poznámkami, posmechom, uštipačnosťou a pohŕdaním či netrpezlivosťou, keď počujete, že nejaká žena čaká dieťa – dokonca ani keď je veľmi mladá alebo staršia, bez muža, neveriaca, chorá, bez prostriedkov na živobytie, dokonca aj keď sa vám zdá hlúpa a nezodpovedná, málo vhodná na matku. Možno niekomu zachránite život, keď ju prijmete s porozumením, s povzbudením.

Ak môj list pomôže niekomu urobiť správne rozhodnutie, ak zachráni aspoň jeden život, splní svoju úlohu a mne bude ľahšie na duši. Ďakujem tým, čo sa rozhodli uverejniť môj list a otvárajú takéto bolestné a potrebné témy. Všetkých zo srdca pozdravujem. Nech Boh požehná ľudí, ktorí sprístupnia ďalším moje vyznanie.

Skrúšená stará mama.

The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010

Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku

Navrchol

Odporucit stranku znamemu!