 |
 |
 |
|
|||
| |||
| |||
| |||
|
|
|
|
|
|
Autor: świadectwo,
V októbri roku 2005 mi lekári povedali, že mám rakovinu lymfatických uzlín. Mala som guličky v krku, jednu v pľúcach. Tá mi nedala spať – dráždila ma ku kašľu, aj v noci. Rakovina bola už v takom pokročilom štádiu, že som sa škrabala po celom tele až do krvi, čo ma tak neznesiteľne svrbela koža. Najprv som si myslela, že to svrbenie mám z alergie, lebo som alergička, no nebolo to tak. Keď som prišla k lekárke na onkológiu, hneď vedela , že je to z tej choroby. Keď som o tom povedala manželovi, bol z toho v šoku rovnako ako aj ja. Celá som sa triasla ako osika. Vtedy som povedala: „Bože, prečo si ma opustil?“ Začala som plakať a môj muž tiež. V noci, keď som spala, sníval sa mi sen. Akási staršia teta sedela na stoličke, ja som prichádzala k nej, povedala som jej, akú mám chorobu, a ona mi na to: „Choď za kňazom, ktorý uzdravuje v Duchu Svätom.“ A ja jej na to: „A on mi pomôže?“ A ona: „Len ty choď za ním!“ Hneď na druhý deň, keď som sa zobudila, zatelefonovala som sestre a povedala som jej, čo sa mi snívalo. Ona mi na to: „Kde teraz nájdeme takého kňaza, čo uzdravuje v Duchu Svätom? Ale ty môžeš zmeniť svoj život. Treba ísť na spoveď a Ježiš nám určite pomôže.“ V našej rodine sa nikdy nechodilo pravidelne do kostola a o spovedi ani nehovorím. Všetky tieto veci sme úplne zanedbávali. Tak som šla na spoveď celá roztrasená zo všetkého, čo sa mi prihodilo. Vyspovedala som sa a začala som sa liečiť na onkológii, kde mi dávali chemoterapiu. Po každej chemoterapii mi bolo veľmi zle, a tak som šla na päť, šesť dní k mojej mame, pokiaľ mi nebolo lepšie. Potom som sa opäť vrátila k manželovi a dcérke, ktorá vtedy mala osem rokov. Keď som nebola pri nich doma, veľmi za mnou plakala. Tak som chodila z jedného miesta na druhé, čo pre mňa nebolo veľmi dobré, lebo som bola slabá a chorľavá. Ale musela som sa obetovať, lebo dcérka ma potrebovala. Teraz by som chcela povedať, ako ma sestra priviedla k modlitbe. Takže stále po chemoterapii, keď som bola u mamy, sestra mi rozprávala, že chodí do Košíc do kostola na Večeradlo. Tak som sa jej pýtala, čo to je a ako sa to modlí. Naučila som sa to aj ja a modlíme sa Večeradlo s rodinou až dodnes. Okrem toho som sa stále modlila modlitbu k Božiemu milosrdenstvu a k svätej Rite. Moje prosby boli vyslyšané. Na rakovinu sa už neliečim, výsledky mám dobré. Na záver by som chcela povedať, že Boh nás nikdy neopúšťa. To len my sa odlučujeme od neho. Keď sa na to všetko pozriem teraz, chcem povedať: „Ďakujem ti, Bože, za všetko, čo si pre mňa urobil. Aj za tú chorobu, ktorou som prešla a ktorá ma pritiahla späť k tebe.“ Teraz chodíme často do kostola na svätú omšu aj na svätú spoveď. Stále sa modlíme ruženec k Božiemu milosrdenstvu. „Ďakujem ti, Bože, za tú nekonečnú lásku, ktorú k nám stále prechovávaš aj napriek našim chybám a slabostiam. Ďakujem ti za tvoje nekonečné milosrdenstvo. Tvoja láska prevyšuje všetko. Chvála tebe, Pane!“ „Pán je moja pomoc a môj ochranca. V neho dúfalo moje srdce a prišla mi pomoc! Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo. Chvála tebe, Bože! Ďakujem ti za môj život.“ Ľudmila Lukáčová, Moldava nad Bodvou The above article was published with permission from Milujte sa! in November 2010
Prečítajte si ďalšie kresťanské články v slovenskom jazyku
|
|
|
|
|
|
